Irán očami špiónov

O vysokom umení odhadu

Národný spravodajský odhad či hodnotenie (NIE – National Intelligence Estimate) je oficiálny dokument, ktorý je súhrnom názorov šestnástich spravodajských agentúr Spojených štátov amerických na niektorú vážnu bezpečnostnú otázku. Začiatkom decembra priniesol najnovší NIE o iránskom nukleárnom zbrojnom programe prekvapenie, možno dokonca šok.

Ale prekvapenie či šok asi nie sú úplne vyčerpávajúcim opisom dôsledkov tejto správy. Postavila totiž na hlavu všetko, čo tvrdila americká Spravodajská komunita dovtedy – s vážnymi implikáciami pre budúcu americkú politiku na širšom Strednom východe a možno aj pre bezpečie celého sveta.

.čo je NIE

Národný spravodajský odhad či hodnotenie (NIE) je ako celok spravidla utajený dokument, ktorý pripravuje takzvaná Spravodajská komunita Spojených štátov, ktorú tvorí 16 spravodajských agentúr či služieb. Z nich CIA je samostatná a patrí priamo pod vládu USA a zvyšných 15 sú spravodajské služby ministerstva obrany, ministerstva energetiky, ministerstva financií a podobne. Hlavou Spravodajskej komunity USA je riaditeľ národného spravodajstva (DNI – Director of National Intelligence) a jeho úrad. DNI je zároveň poradcom prezidenta Spojených štátov či Národnej bezpečnostnej rady. Súčasným DNI je Mike McConnell. Národná spravodajská rada (NIC – National Intelligence Council), ktorá riadi vypracúvanie spravodajských odhadov NIE, je orgán zriadený v roku 1973 a slúži ako most medzi spravodajskou komunitou a politickou komunitou. NIC by mala poskytovať politikom čo najlepšie, neskrášlené a nepredpojaté informácie – bez ohľadu na to, či sú v súlade so súčasnou americkou politikou.

NIE prezentujú to, čo si spravodajskí analytici myslia, že sa v budúcnosti stane v nejakej špecifickej oblasti na základe vyhodnocovania spravodajských informácií. Pri vypracovávaní NIE ide o zladenie rôznych názorov, ktoré môžu mať jednotlivé agentúry. V NIE sa používajú slovné spojenia ako usudzujeme (we judge), odhadujeme (we assess, we estimate). Používajú sa verbálne škály, ktoré označujú pravdepodobnosť (od „veľmi nepravdepodobne“ až po „takmer určite“). Ak sa nedá presnejšie odhadnúť pravdepodobnosť, či sa niečo stane, lebo informácie sú nedostupné, útržkovité či nedostatočné, používajú sa slovné spojenia ako „nemôžeme vylúčiť“ a podobne.

V NIE sa používa aj verbálne odstupňovanie dôvery v príslušný odhad či prognózu – vysoký stupeň dôvery, stredný stupeň a nízky stupeň dôvery. Vysoký stupeň dôvery znamená, že je odhad či úsudok založený na veľmi kvalitnej informácii, nie že je to zaručený fakt. Nízky stupeň dôvery vo všeobecnosti znamená, že dôveryhodnosť informácie je sporná alebo že informácia nie je dostatočne overená a overiteľná a podobne.

Najnovší NIE o iránskom nukleárnom zbrojnom programe má body od A až po H, ktoré nazýva „kľúčovými úsudkami“ (Key Judgements). Z toho stojí za úplné citovanie práve bod A, ktorý spôsobil taký zmätok:

.kľúčový úsudok A.

. Odhadujeme s vysokým stupňom dôvery, že až do jesene 2003 pracovali iránske vojenské entity pod vedením vlády na vývoji nukleárnych zbraní.

. Usudzujeme s vysokým stupňom dôvery, že to pozastavenie trvalo najmenej niekoľko rokov. (Pre medzery v spravodajských informáciách, o ktorých diskutujeme na inom mieste NIE, však DOE /ministerstvo energetiky/ a NIC /Národná spravodajská rada – orgán tvorený riaditeľmi všetkých spravodajských služieb/ odhadujú iba so strednou mierou dôvery, že pozastavenie týchto aktivít predstavuje zastavenie celého iránskeho nukleárneho zbrojného programu.

. Odhadujeme sa stredným stupňom dôvery, že Teherán nenaštartoval znovu svoj nukleárny zbrojný program až do stredu roku 2007, ale nevieme, či má v súčasnosti úmysel mať nukleárnu zbraň.

. Naďalej odhadujeme so stredným až vysokým stupňom dôvery, že Irán v súčasnosti nemá nukleárnu zbraň.

. Rozhodnutie Teheránu pozastaviť svoj nukleárny zbrojný program naznačuje, že je menej odhodlaný vyvinúť nukleárne zbrane, než sme odhadovali v roku 2005. Náš odhad, že program bol pravdepodobne zastavený primárne v reakcii na medzinárodný tlak, naznačuje, že Irán môže byť zraniteľnejší (vonkajšími, poznámka prekladateľa) vplyvmi v tejto otázke, než sme predtým usudzovali.

.a ďalšie úsudky

Viaceré ďalšie „kľúčové úsudky“ sa venujú odhadom času, ktorý Irán potrebuje, aby sám vyrobil dostatok vysoko obohateného uránu na konštrukciu nukleárnej zbrane. O tom, že Irán obohacuje urán v centrifúgovom zariadení v Natanze, nepochybuje nikto. Konštatuje sa, že Irán dosiahol v roku 2007 významný pokrok v inštalovaní centrifúg a v obohacovaní uránu, ale NIE usudzuje – so stredným stupňom dôvery – že má ešte stále vážne technické problémy. Záver je, že najskôr bude Irán technicky schopný vyrobiť dostatok vysoko obohateného uránu na výrobu jadrovej zbrane koncom roku 2009, najpravdepodobnejšie však niekedy medzi rokmi 2010 a 2015. Viaceré kľúčové úsudky hovoria o tom, že Irán ďalej pracuje na nukleárnych aktivitách, ktoré môžu byť využité aj v zbrojnom programe.

Výborný je záver „kľúčového úsudku“ E, ktorý znie: „Podľa nášho úsudku iba politické rozhodnutie Iránu vzdať sa nukleárnych zbraní by dôveryhodne zabránilo Iránu vyrobiť jedného dňa nukleárne zbrane – a takéto rozhodnutie je vo svojej podstate reverzibilné.“

„Kľúčový úsudok“ H znie: „Odhadujeme s vysokým stupňom dôvery, že Irán má vedeckú, technickú a priemyselnú kapacitu vyrobiť prípadne nukleárne zbrane, ak sa tak rozhodne.“

.čože to odhadli?

Naozaj otvorenou otázkou je, ako sa podarilo americkej spravodajskej komunite, presnejšie povedané konečným redaktorom textu NIE, odlíšiť civilné a vojenské obohacovanie uránu. Ide o technicky presne rovnakú procedúru. A ako sa im podarilo vyrobiť taký mätúci text. Zdôrazňuje sa dramatický posun oproti NIE z roku 2005, ale nezdá sa, že by súčasný odhad vychádzal z iných informácií. Okrem asi troch zverejnených strán textu o „kľúčových úsudkoch“ je celý obsiahly text NIE utajený a jednoducho nemá zmysel hádať, na základe akých informácií a z akých zdrojov dospeli analytici k záveru, že Teherán svoj nukleárny zbrojný program pozastavil. Isté je, že ak sa aj ajatolláhovia v Teheráne rozhodli, že niečo pozastavia, o čom nahlas pochybuje napríklad aj izraelská spravodajská služba a viacerí americkí analytici, nik nevie, prečo to urobili. To, že ide o výsledok diplomatického tlaku, je odhad, ktorý nie je ničím doložený, v tomto prípade ide iba o dojem pisateľov konečného textu NIE a zrejme nie o spravodajské informácie.

NIE o iránskom nukleárnom zbrojnom programe vyvolalo diskusie. Vyjadrili sa k tomu okamžite a kriticky vo viacerých článkoch bezpečnostní analytici a odborníci na problematiku Iránu. Polemické názory spolupracovníkov vplyvného American Enterprise Institute Michaela Ledeena, Michaela Rubina, Johna Boltona a Davida Fruma prinášame ďalej v skrátenej podobe.

Autor je redaktor týždenníka .týždeň.

David Frum: Nijaké bomby, nijaká vojna

Nové americké spravodajské hodnotenie Iránu nemení nič – a mení všetko. Pred týždňom uverejnila Bushova vláda veľké časti svojho NIE o iránskom nukleárnom programe.

Záver NIE znel, že Irán zastavil svoj nukleárny zbrojný program v roku 2003. Upozornil, že však zostáva veľa toho, pre čo si treba robiť starosti. Irán môže oživiť svoj program kedykoľvek a pokračuje v obohacovaní uránu až na úroveň, ktorá môže slúžiť ako náplň nukleárnej zbrane.

NIE však zašiel naozaj ďaleko, aby odstránil pocit bezprostredného ohrozenia. Iránsky nukleárny problém zostáva obrovským problémom – ale možno nie naliehavým problémom.

Niektorí spochybnili hodnotu NIE. Nepochybne, spravodajstvo je veľmi nedokonalé umenie. Spravodajské agentúry majú často inštitucionálne predpojatosti. Najmä CIA vedie dlhodobú vzburu proti Bushovej vláde pomocou škodiacich únikov informácií. Ale NIE nie je produktom CIA. NIE predstavuje konsenzuálny názor šestnástich amerických spravodajských agentúr vrátane Obrannej spravodajskej agentúry (DIA) a hi-tech odpočúvacích špecialistov z Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA). Táto konkrétna správa NIE, zdá sa, vďačí za veľa informáciám, ktoré poskytol Ali Reza Ašgari, iránsky námestník ministra obrany, ktorý zbehol do Spojených štátov vo februári 2007. Bolo by veľmi nemúdre a nezodpovedné opečiatkovať NIE ako prácu nespokojných vnútorných politických oponentov vo vládnej byrokracii.

NIE je zásadný politický fakt, ktorý politicky znemožní Bushovej vláde vojensky zaútočiť na iránske nukleárne zariadenia. V istom slova zmysle to nemení nič. Ak dáme bokom účelové preháňanie, tak Bushova vláda nikdy nemala vážny úmysel udrieť na iránske nukleárne zariadenia. Nový spravodajský odhad robí politicky nemožným urobiť niečo, čo aj tak nik neplánoval urobiť.

A predsa NIE mení všetko. Pokiaľ svet veril, že Bushova vláda môže zaútočiť na Irán, nikto nepripisoval väčšiu váhu úplnému nedostatku vládnej nevojenskej politiky voči Islamskej republike. Ale keď už sila nie je na stole, náhle si svet všíma, že na stole nie je ani nič iné. Do tej medzery sa nahrnuli tisíce politických návrhov. Ale len málo z tých návrhov sa začína jasnou víziou toho, čo by mal svet v Iráne dosiahnuť.

Problém Iránu nie sú zbrane režimu; problémom je režim sám. Aj bez nukleárnych zbraní podporuje Irán terorizmus na celom svete. Medzi rokmi 1992 a 1996 rozpútal Irán teroristické vyčíňanie a vykonal útoky, ktoré zabili asi dvesto ľudí v Argentíne, Nemecku a na americkej základni v Saudskej Arábii, okrem iných cieľov. Teroristická kampaň sa dočasne zastavila v roku 1996, len aby sa obnovila v roku 2001, tentoraz majúc za cieľ najprv Izrael, a potom Irak a Afganistan.

Myšlienka, že existuje nejaká dohoda, ktorú s týmto režimom možno uzavrieť, je vysoko nerealistická. Cieľom Západu by malo skôr byť vraziť klin medzi režim a nespokojné obyvateľstvo – takým spôsobom, ako Reaganova vláda pracovala na tom, aby izolovala a diskreditovala komunistické režimy vo východoeurópskych krajinách v osemdesiatych rokoch. To znamená ubezpečiť iránskych obyvateľov, že americká vláda neplánuje nijaké násilie proti nim – a pritom zachovať ekonomický tlak na režim a podporovať disidentské vysielanie a politické hnutia.

Napriek rastúcim cenám ropy je iránsky režim v hroznom ekonomickom stave. (To môže byť jedna z príčin, prečo pozastavil svoj nákladný nukleárny program.) Mzdy stagnujú, inflácia sa zhoršuje, nezamestnanosť je vysoká, pohonných hmôt je nedostatok. Zahraniční investori sa nevyhýbajú Iránu iba pre ekonomické sankcie, ale aj preto, lebo je v krajine nebezpečné a nepredvídateľné podnikateľské prostredie.

S barelom ropy za 100 dolárov si môže režim dovoliť nakúpiť dostatok podpory na to, aby prežil. Ale ak začne byť jasné, že Washington neplánuje útok na Irán, táto cena by mala klesať – ako ceny ropy robia vždy, keď pominie nebezpečenstvo vojny. Pri cene 60, 50, 40, 30 dolárov za barel sa stane režim čoraz menej trvanlivým; obyvatelia čoraz netrpezlivejšími; a nádej na zmenu čoraz sľubnejšou.

Zmena by mala byť cieľom americkej politiky. Ekonomický tlak a komunikačné operácie by mali byť metódou. „Veľká dohoda“ je slepou uličkou, ktorej sa treba vyhnúť. A vojnu treba vidieť ako to, čím vždy bola: skôr znak zlyhania politiky, než taktika použitá vtedy, keď si nevieme predstaviť nič lepšie.

Preložil František Šebej.

Michael Rubin: Veriť ajatolláhom je nebezpečné

Demokrati v Kongrese sa chytili najnovšieho NIE (National Intelligence Estimate), ktorý hovorí, že Irán sa prestal usilovať o nukleárne zbrane v roku 2003, s veľkou chuťou.

Naznačujú, že nielenže Bushova vláda preceňovala hrozbu nukleárneho Iránu, ale že Biely dom, vo svojom úsilí dosiahnuť tvrdé sankcie kryté vojenskou silou, bol príliš skeptický k diplomacii.Vo svojom vyhlásení zo 4. decembra karhal senátor Joseph Biden (demokrat z Delawaru), predseda Zahraničného výboru Senátu, prezidenta Busha, hovoriac, že jeho „činy sú dvojnásobne nebezpečné, lebo podtínajú spoluprácu, ktorú potrebujeme získať od iných krajín na riešenie skutočných problémov, ktoré Irán naďalej predstavuje.“ Ale Biden i všetci tí, ktorí opakujú jeho spôsob uvažovania, sa mýlia. V skutočnosti NIE ukazuje, aká predražená môže byť diplomacia, ak nie je posilnená silnými sankciami a vierohodnou vojenskou hrozbou.

Časová os NIE jasne upisuje prepracované zavádzanie, ku ktorému prichádzalo počas prezidentovania Mohammada Chatámího, predchodcu Mahmúda Ahmadínedžáda, keď sa Irán snažil vyrobiť nukleárnu bombu. Dokazuje, že Irán klamal dokonca i vtedy, keď americkí diplomati v dobrom úmysle verili, že spolupracuje s medzinárodným spoločenstvom.

Dňa 4. augusta 1997 Chatámí vyhlásil: „Sme za dialóg medzi civilizáciami a za zmierovanie (použil slovo „detente“, poznámka prekladateľa) v našich vzťahoch s vonkajším svetom.“ Európski diplomati, americkí akademici a dokonca aj vtedajšia ministerka zahraničia Madeleine Albrightová mu tlieskali. Európski štátnici mu otvárali paláce a iránsky prezident sa stal osobou, ktorej pripíjali v Ríme, Paríži a Londýne. Dokonca, aby posmelila Chatámího v jeho reformných sľuboch, strojnásobila Európska únia svoj obchod s Iránom – a islamská republika si užívala roh hojnosti. Namiesto toho, aby sa integrovali do rodiny národov, investovali však Chatámí a teokratické vedenie, ktorému slúžil, peniaze do utajovanej snahy získať bombu. NIE dokazuje raz a navždy, že Chatámího reči o dialógu a reforme boli sotva niečím viac než dymovou clonou.

A nezabúdajme: Biden a Arlen Specter boli hlavnými „chearleadermi“ iránskeho prezidenta v Kongrese. Mohli mať dobré úmysly, ale tým, že sa starali viac o to, čo iránske vedenie hovorí, než o to, čo v skutočnosti robí, sa stali užitočnými idiotmi iránskeho režimu. Ako ich európske náprotivky, priveľa verili a primálo si overovali.

Správy MAAE (Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu) potvrdzujú hĺbku iránskeho podvádzania. Zatiaľ čo iránski lídri hovorili o tom, že ich program slúži na mierové účely, v roku 2003 našli inšpektori v centrifúgach stopy uránového kovu – prvku dôležitého na vývoj nukleárnej zbrane, ale nie v civilnom nukleárnom programe. O rok neskôr MAAE zistila, že Irán experimentoval s polóniom 210, čo je prvok používaný na naštartovanie reťazovej reakcie vedúcej k výbuchu nukleárnej bomby.

Iba minulý mesiac odhalil generálny riaditeľ MAAE Mohamed El Baradei, že Irán má plán nukleárnej hlavice, ktorý mu poskytol zdiskreditovaný pakistanský nukleárny vedec A. Q. Khan počas svojej návštevy v Teheráne v deväťdesiatych rokoch. Je to práve táto epizóda, ktorá viac než čokoľvek iné robí najnovší odhad NIE nepravdepodobným. Šestnásť amerických spravodajských agentúr teraz usudzuje, že Irán nedokáže skonštruovať bombu aspoň do roku 2010. Ale všetky predpokladajú, že program Teheránu tam odjakživa existoval. A to je skutočne nebezpečný predpoklad. Zatiaľ čo iránski opatrovatelia sprevádzajú inšpektorov MAAE po verejne deklarovaných zariadeniach, môžu Revolučné gardy jednoducho nakupovať nukleárne palivo či komponenty od vedcov, ktorí sa dali na šikmé chodníčky v Rusku, Pakistane či Líbyi. Odhalenie zo septembra 2007, že Severná Kórea dodala sýrskej vláde nukleárne zariadenie, ešte zvyšuje túto obavu.

Dňa 4. decembra Bush vyhlásil: „Správa NIE nijako nezmenila môj názor na nebezpečenstvo, ktoré pre svet predstavuje Irán – práve naopak.“ Iní politici by sa mali zo svojich chýb poučiť, a nie, ako teraz radia Biden a jeho kolegovia, byť pripravení ich zopakovať.

Preložil František Šebej.

John R. Bolton: Chyby v správe o Iráne

Zriedka mal dokument z domnelo utajeného sveta spravodajských služieb taký dopad ako NIE (National Intelligence Estimate) zverejnený začiatkom decembra. Zriedka bola vláda natoľko nepripravená na takúto udalosť.

A zriedka sa tak rýchlo obrátili vehementní kritici spravodajskej komunity vo veciach ako iracké zbrane hromadného ničenia. To všetko ukazuje, že nielenže máme problém interpretovať o čo ide mullom v Teheráne, ale máme aj omnoho zásadnejší problém: priveľká časť spravodajskej komunity sa angažuje vo formulovaní politiky namiesto spravodajských analýz a primnohí v Kongrese a v médiách sa z toho tešia. Prezidentovi Bushovi sa nemusí podariť poopraviť svoju politiku voči Iránu (ktorá aj tak nebola dosť prísna) v poslednom roku svojej vlády, ale zanechal by po sebe trvalé dedičstvo, keby vrátil spravodajský svet jeho pôvodnej funkcii. Zvážte nasledujúce chyby v zverejnených „kľúčových úsudkoch“ NIE, hoci asi 140 strán analýz a stohy podkladových spravodajských informácií zostávajú utajené.

Po prvé: zistenie hneď v titulku – že Irán pozastavil svoj nukleárny zbrojný program v roku 2003 – napísané spôsobom, ktorý zaručuje, že závery ako celok budú pochopené nesprávne. V skutočnosti je málo podstatných rozdielov medzi závermi NIE z roku 2005, čo sa týka iránskych nukleárnych kapacít, a NIE z roku 2007. Navyše, rozdiel medzi „vojenským“ a „civilným“ programom je veľmi umelý, keďže obohacovanie uránu, o ktorom sa všetci zhodujú, že v Iráne pokračuje, je kriticky dôležité rovnako pre civilné ako pre vojenské účely. Dokonca to bol vždy práve iránsky civilný program, ktorý predstavoval hlavné riziko nukleárneho prielomu.

Skutočné rozdiely medzi odhadmi NIE 2005 a 2007 nie sú v tvrdých dátach, ale v psychologickom vyhodnotení motívov a cieľov iránskych mullov. Súčasný NIE slobodne pripúšťa, že má iba obmedzenú dôveru v to, že pozastavenie pokračuje aj teraz a vraví, že v našich spravodajských informáciách sú významné medzery a že naši analytici sa odchyľujú od ich počiatočného úsudku o pozastavení. Už to samo by nás malo nútiť vážne sa zamyslieť.

Po druhé: NIE je vnútorne rozporný a nedostatočne zdôvodnený. Naznačuje, že Irán je vnímavý na diplomatické presviedčanie a tlak, ale jediné udalosti v roku 2003, ktoré mohli ovplyvniť Irán, boli naša invázia do Iraku a zvrhnutie Saddáma Husajna, čo nebolo práve diplomatické „pas de deux“. Ako zástupca ministra obrany pre kontrolu zbrojenia v roku 2003 viem, že sme v tom čase nevyvíjali na Irán nijaký významný diplomatický tlak. NIE na nijakom mieste nevysvetľuje v tejto kritickej veci svoju logiku. Ba čo viac, riziká a zisky z realizácie diplomatickej stratégie sú politické kalkulácie, a nie spravodajské úsudky. Samo zaoberanie sa diplomatickou stratégiou v NIE ukazuje, že za Potemkinovou dedinou „spravodajstva“ tu pracuje predpojatosť.

Po tretie: Riziko dezinformácií zo strany Iránu je skutočné. V posledných rokoch sme stratili vnútri Iránu veľa výdatných zdrojov kvôli zlepšenej bezpečnostnej a spravodajskej aktivite Iránu. Náhle objavenie sa nových zdrojov by malo byť prijímané s viac než trochou skepticizmu. Na brífingu o pozadí zistení spravodajskí predstavitelia povedali, že urobili záver, že je „možné“ ale „nie pravdepodobné“, že sa nová informácia zakladá na klamstve.

Tieto veci možno iba ťažko považovať za tvrdé vedecké zistenia. Jeden z opačných názorov prišiel, čuduj sa svete, od nemenovaného pracovníka MAAE (Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu) citovaného v New York Times, ktorý povedal, že „… my sme skeptickejší. Neprijímame americkú analýzu na 100 percent. Nie sme takí veľkorysí k Iránu.“ Ak je MAAE tvrdšia než naši analytici, môžete sa staviť o čokoľvek, že niekto tu sleduje politickú agendu.

Po štvrté: NIE trpí na bežný problém vlády: precenenie najnovšej informácie. V byrokracii, kde je prístup k informácii zdrojom postavenia a prestíže, je pretláčanie zmeny politík podľa najnovších horúcich čriepkov informácií zároveň bežné a veľmi škodlivé. Musí to byť veľmi vzácny kúsok spravodajskej informácie, ktorý je natoľko dôležitý, že môže zásadne, alebo čo i len významne zmeniť všetky informácie, ktoré boli známe dovtedy. Javí sa to však tak, že predpojatosť v prospech najnovšej informácie mala na spravodajskú analýzu neprimeraný účinok.

Po piate: Mnohí, ktorí boli zapojení do napísania a schvaľovania NIE, neboli spravodajskí profesionáli, ale utečenci z ministerstva zahraničia privedení do novej centrálnej byrokracie riaditeľa národného spravodajstva (Director of National Intelligence, ktorý je hlavou takzvanej Spravodajskej komunity, ktorú tvorí 16 agentúr – poznámka prekladateľa). Títo úradníci mali relatívne benígne názory na nukleárne zámery Iránu už pred piatimi či šiestimi rokmi; teraz píšu tieto názory, ako keby obdržali múdrosť odkiaľsi zhora. V skutočnosti sú to presne politické predpojatosti, ktoré mali predtým a ktoré recyklovali ako „spravodajské hodnotenia“.

Je veľmi znepokojujúce, že sa môže vynoriť po vyčerpávajúcom byrokratickom boji taký chybný produkt. Zatiaľ čo prezident a ďalší tvrdia, že potrebujeme udržať tlak na Irán, toto „spravodajské“ torpédo takmer potopilo všetky tieto, i tak nedostatočné, úsilia. Je ironické, že NIE otvára cestu, aby Irán naplnil svoje nukleárne ambície zásadne nikým neobťažovaný, na škodu nás všetkých.

Preložil František Šebej.

Michael A. Ledeen: Nie som veriaci

Tie živé mozgy zo (vždy využívanej) spravodajskej komunity (Intelligence Community) nám dodali ďalší zo svojich zábavných odhadov, tentoraz o iránskom nukleárnom programe. Viete, ten program, ktorého existenciu Iránci pevne popierajú, ten, ktorý nedovolia preskúmať inšpektorom, a ten, ktorý niekedy priznajú, keď sa tomu či onomu z ich lídrov pošmykne jazyk.

Spravodajská komunita nás teraz poctila o čosi viac než dvoma stranami „kľúčových úsudkov“ o tejto dôležitej veci.

Pred dvoma rokmi nám všetkým spravodajská komunita – tá istá skupina, ktorá tvrdila, že má detailné informácie o zbraniach hromadného ničenia (ZHN) Saddáma Husajna, ktorá slávne zmeškala vlak v prípade al-Káidy a ktorej za uplynulé dve desaťročia odkryli v Iráne najmenej dve špionážne siete – povedala, že je viac-menej isté, že Irán „je odhodlaný vyvinúť nukleárne zbrane“. Včera prevrátila názor. Povedala, že v skutočnosti dva roky pred správou z roku 2005 Irán „pozastavil svoj nukleárny zbrojný program“ a povedala, že „pozastavenie trvalo najmenej niekoľko rokov“ a (hoci v tomto si je spravodajská komunita menej istá) ešte stále trvá. V tomto bode sú však vnútri komunity isté nezhody. Oddelenie energetiky Národnej spravodajskej rady, zdá sa, súhlasí, že niečo bolo zastavené, ale má prinajmenej nejaké pochybnosti, či sa „pozastavenie“ týka „celého nukleárneho zbrojného programu“ Iránu.

Krátko povedané, niektorí spravodajskí analytici si myslia, že tam nie je vôbec nijaký utajený nukleárny zbrojný program, zatiaľ čo iní nie sú si vôbec istí. Vo chvíli úprimnosti na brífingu 3. decembra títo džentlmeni zdôraznili, že Irán má „latentný cieľ“ vyvinúť nukleárne zbrane, že v našich informáciách „zostávajú medzery“, a že Irán je „pravdepodobne najťažší spravodajský cieľ, aký existuje“. A varujú nás, v jednom zo svojich kľúčových úsudkov, že je pravdepodobné, že Irán vyvinie nukleárne zbrane. Zvážte túto gramatiku a vetnú skladbu: „iba iránske politické rozhodnutie opustiť cieľ získať nukleárne zbrane by vierohodne zabránilo Iránu nakoniec vyrobiť nukleárne zbrane – a také rozhodnutie je vo svojej podstate zvratné“. To, zdá sa, implikuje, že „pozastavenie“ bolo taktickým ťahom, a nie strategickým rozhodnutím.

Určite ich nemôžete kritizovať za to, že si neprikryli zadky. Napriek tomu, napriek „medzerám v spravodajských informáciách“ a napriek skutočne zaslúženej povesti islamskej republiky ako jednej z najviac zavádzajúcich krajín na svete, vyráža spravodajská komunita priamo vpred a predpovedá, že Irán je ešte ďaleko od toho, aby bol schopný postaviť nukleárnu zbraň. Najskorší možný – hoci „vysoko nepravdepodobný“ – termín, do ktorého môže Irán vyrobiť množstvo vysoko obohateného uránu na zbraň, je koniec roka 2009, ale je rozumnejšie zvažovať skôr časový rámec 2010 – 2015. Zaujímavé je, že toto presne korešponduje s predpoveďou z roku 2005, keď povedali, že ak by sa tempo technického pokroku Iránu sa zrýchlilo, mohli by mať dostatok uránu na konštrukciu zbrane „koncom tejto dekády“. A spravodajská komunita zdôrazňuje, že Irán má „vedeckú, technickú a priemyselnú kapacitu… vyrobiť nukleárne zbrane, ak sa to rozhodne urobiť“.

Všetko sa to týka schopnosti Iránu samostatne obohacovať urán. Koniec koncov, Iránci sú vynikajú v zavádzaní a nás už oklamali, čo sa týka ich nukleárneho programu, krajiny od Sovietskeho zväzu cez Indiu až po Pakistan. Možno si z nás urobili bláznov opäť. Spravodajská komunita si to nemyslí, hoci, svojím obvyklým spôsobom „na jednej strane áno, na druhej možno“ odpovedali jej predstavitelia na tlačovom brífingu 3. decembra na otázku tlače uistením, že „prehrali sme si viac než pol tucta takých scenárov“. Ale analytici dospeli k záveru, že taký scenár je „oprávnený, ale nepravdepodobný“.

Tom Jocelyn nás múdro varoval, aby sme boli skeptickí k čomukoľvek, čo prichádza od spravodajskej komunity, a právom sa pýta na zdroje týchto nových záverov. Nemá zmysel pokúšať sa hádať a bez takejto informácie je veľmi ťažké zhodnotiť kvalitu analýzy. Ale čokoľvek, o čom si špióni myslia, že to vedia, musí byť zhodnotené vo svetle normálneho zdravého rozumu, názorov iných krajín a históriou šírenia jadrových zbraní. Programy zbraní hromadného ničenia sa ukrývajú ľahšie, než si ľudia dokážu predstaviť. Napríklad po prvej vojne v Zálive sme boli prekvapení, ako ďaleko sa dostal Saddám. Tvrdiť, že „vieme“, že Irán už nemá utajený nukleárny zbrojný program, je poriadne silná káva. (Pamätáte si, ako sme zvykli hovoriť, že negatívne sa nedá dokázať? Zdá sa, že spravodajská komunita si to nemyslí.) A je tu ešte aj stará skúsenosť. My sme sa dostali od nuly až po bombu použitú v Hirošime a Nagasaki za štyri roky v čase, keď nikto ešte ani nevedel, či je tá vec vôbec uskutočniteľná. Podľa údajov spravodajskej komunity na tom Iránci pracujú „najneskôr od konca 80. rokov“: (Ja si myslím, že to nezačali pred rokom 1991, ale nebuďme malicherní.) Počas tých rokov bolo takmer všetko na predaj (a Irán má hromady peňazí). A. Q. Khan prevádzkoval svoj bazár a Irán najal sovietskych nukleárnych vedcov. A Iránci sami sú veľmi chytrí ľudia. Je pravdepodobné, že Irán by nedokázal skonštruovať nukleárne zbrane za dve desaťročia? Nijako.

Ak má mať NIE (National Intelligence Estimate – národný spravodajský odhad) pravdu, dôkazy musia byť strašne dobré. A nedostatok dôkazov tejto kvality je povestný. Sú to tí istí ľudia, ktorí nám celé roky hovorili, že šiíti a sunniti nedokážu spolupracovať a mali pritom vedieť, že iránske Revolučné gardy (šiíti) trénovali pod vedením Arafatovho Fatahu (sunniti). Nazvite ma neveriacim.

Preložil František Šebej.

Články boli publikované v týždenníku .týždeň 3/2008 dňa 14. januára 2008.