História očkovania na území Slovenska sa začína už v časoch Habsburskej monarchie a Rakúskeho cisárstva. Historický exkurz nás poúča, že prvý očkovací program na našom území zaviedla Mária Terézia v roku 1768. Prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. V Československu sa povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919. Vďaka celosvetovému programu povinného očkovania Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sa podarilo v roku 1980 celosvetovo eradikovať (úplné vymiznutie) kiahne. Posledný prípad pravých kiahní na území Slovenska bol hlásený v roku 1924. Od roku 1980 sa proti pravým kiahňam očkovať prestalo. Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje čl. 40 ústavy. Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia. Teda už to nie je len o tom, že štát nezasahuje, práve naopak, má povinnosť konať, a ak tak neurobí poruší to-ktoré právo.[1] Avšak pritom musí štát nevyhnutne zasiahnuť do viacerých oblastí života spoločnosti. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Preto štát zohľadňuje proporcionalitu medzi osobnou integritou a verejným záujmom.[2]
Expozícia súčasného problému
V rozmedzí rokov 2013 až 2015 sa paralelne na Slovensku i v Česku začali viesť (nie len) súdne dialógy o tom, či je povinné očkovanie pre deti, ktoré nastupujú do predškolského vzdelávania naozaj povinné. V Česku v rozmedzí týchto rokov prijali súdy až 6 sťažností,[3] zatiaľ čo Slovensku dve.[4] Dialóg medzi výkonnou mocou, ktorá vydala nariadenie o povinnom očkovaní a súdmi, ktoré sa zákonnou úpravou mali riadiť nakoniec rozlúskol až Štrasburský súd vo svojom prelomovom rozhodnutí Vavrička a ostatní proti Českej republike.[5] V roku 2021 tak Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vydal jasný signál obom stranám – zástancom očkovania i sťažovateľom argumentujúcim proti povinnému očkovaniu. Je povinné očkovanie detí vstupujúcich do predškolského zariadenia naozaj povinné? Túto hamletovskú polemiku mal na stole Štrasburský súd už tento rok, a tento judikát má ešte omnoho väčší význam počas globálnej pandémie, ktorej ako štáty čelíme, pretože jedinou cestou ako sa z kolobehu reštrikcií týkajúcich sa pandémie a ochrany zdravia môžeme dostať vidíme vo vakcíne. Aký dopad má judikatúra ESĽP na nás, občanov Slovenska?
I. Cesta od národných súdov do Štrasburgu
Súdne dialógy, ktoré začali v roku 2013 sa týkali rodičov, ktorí v menej svojich detí podali sťažnosti, pretože im bola kvôli nezaočkovaniu detí uložená pokuta alebo ich deti neboli prijaté do predškolského zariadenia. Vnútroštátne súdy posúdili, že rodičia argumentovali len vlastným odmietavým postojom. ESĽP konštatoval, že predmetom sťažnosti je jednak samotná očkovacia povinnosť a jednak dôsledky spojené s jej dodržiavaním. Podľa ustálenej judikatúry je fyzická integrita zaradená pod pojem súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý do určitej miery zahŕňa aj právo na rozvíjanie vzťahov v ďalšími osobami.[6] V prípade vyslovenia záveru, že bol vykonaný zásah do práva alebo slobody, môže [súd] pristúpiť k testu proporcionality. Test proporcionality by sa dal charakterizovať ako séria krokov (subtestov), ktoré musia byť naplnené, aby mohlo prísť k ústavnému obmedzeniu základných práv a slobôd.[7] Prvým krokom je test legality. Ten sa sústreďuje na zistenie, či k obmedzeniu práva došlo na základe zákona.[8] Pri otázke, či bol zásah v súlade so zákonom, ESĽP poznamenal, že sťažovatelia nerozporovali prístupnosť alebo predvídateľnosť právnej úpravy, naopak namietali, že očkovaciu povinnosť upravuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva, čo je podzákonný predpis a nie zákon. Na to však ESĽP vysvetlil, že “stanovené zákonom” musí byť vysvetlené v zmysle materiálnom, nie formálnom, čo znamená, že pojem obsahuje aj nepísané právo, sudcovské právo a aj podzákonné predpisy. To, že zásah bol v súlade so zákonom reflektoval aj na tom, že právna úprava očkovacej povinnosti bola preskúmaná Ústavným súdom ČR. Test spôsobilosti naplnenia účelu. Legitímny cieľ spočíva v zmysle ochrany proti chorobám, ktoré môžu predstavovať vážne riziko. Ochrana smeruje rovnako voči ľuďom, ktorí sú v zraniteľnom postavení, ktorí sa očkovať nemôžu a ich ochrana závisí od zaočkovanosti celej populácii a to zodpovedá legitímnemu záujmu v čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Štrasburský súd uznal, že rozhodnutie o tom, že očkovanie detí bude povinné, predstavuje odpoveď zákonodarca na naliehavú spoločenskú situáciu – potrebu chrániť verejné zdravie. Očkovanie je povinné voči deviatim ochoreniam, pričom všetky sú zdravotnou komunitou uznané za bezpečné a účinné. Nejde o povinnosť absolútnu ani priamo vynútiteľnou. Z povinnosti sú vylúčené deti s trvalou kontraindikáciou, pričom žiadny zo sťažovateľov v rokoch 2013 až 2015 sa o túto výnimku neopieral. Z vyššie uvedených dôvodov, ktoré súd samozrejme rozvinul do siahodlhých záverov vyplýva, že prijaté opatrenia sú v rozumnom pomere primeranosti k sledovanému legitímnemu cieľu a vnútroštátne orgány neprekročili svoj priestor pre uváženie. Nastavenie povinného očkovania preto možno považovať za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.
II. … zo Štrasburgu naspäť
ESĽP deklaruje, že problematika očkovania sa dotýka celej rady ústavných hodnôt, čo tiež znamená, že prenecháva zákonodarcovi širokú mieru pri uvážení o voľbe prostriedkov k zaisteniu účinnej prevencie voči infekčným chorobám. Túto diskrečnú právomoc má vykonávať vo svetle epidemiologických podmienok zistenými zodpovednými orgánmi.[9] Ak by sa teraz v Česku alebo na Slovensku zaviedlo povinné očkovanie proti ochoreniu Covid-19, v nadväznosti na judikatúru ESĽP a pod zreteľom princípu subsidiarity môžeme hovoriť o tom, že by sme povinné očkovanie mali akceptovať. Pozitívna subsidiarita hovorí totiž o tom, že vyššie súdy stanovujú vo svojej judikatúre obecné zásady použiteľné za určitých okolností. Pozitívna dimenzia subsidiarity kladie zodpovednosť na nižšie stupne súdov, ktoré sú k občanom (jednotlivcom) bližšie, teda zodpovednosť za ochranu ľudských práv je na nižších súdoch. Basak Cali tento efekt v kontexte judikatúry ESĽP nazýva doktrínou zodpovedných súdov. Argumentuje, že v rámci tejto doktríny ESĽP mení svoj štandard prieskumu podľa toho, ako vnútroštátne súdy vzali na vedomie princípy vytvorené v judikatúre ESĽP a aplikovali ich v danom prípade.[10]
Diskutabilné je, či vie zavážiť pojem “ustálená judikatúra”, pretože je zrejmé, že rozsudok o povinnom očkovaní k nej ešte nepatrí. Zároveň voči samotnému rozhodnutiu stále existujú určité výhrady, ktoré poukazujú na nie úplne zvládnutú argumentáciu zo strany Štrasburského súdu. Jednou z nich je napríklad výhrada voči tvrdeniu žalobcov, že hoci deti musia byť očkované, aby mohli byť prijaté do materskej školy, táto povinnosť sa nevynucuje od zamestnancov materskej školy. ESĽP sa uspokojil s formalistickým argumentom: “dotknutí zamestnanci by za normálnych okolností mali v príslušnom čase absolvovať všetky predpísané očkovania, ako to vyžaduje zákon“. No čo ak ich neabsolvovali, či už preto, že takéto očkovania v príslušnom čase neexistovali alebo jednoducho preto, že zamestnanci nevyrastali v Českej republike? (Pozri aj odlišné stanovisko sudcu Wojtyczeka).[11] Povedzme však, že v súvislosti s doktrínou zodpovedných súdov nechám na obecných súdoch, aby rozhodovali spory o tom, či môže byť povinné očkovanie naozaj protiústavné. Vyplýva zo zákona, že sa musím dať zaočkovať za každých okolností? Jednoznačne nie. Výnimkou je napríklad svetská výhrada svedomia, ktorú Ústavný súd ČR vyhlásil za jednu z podmienok, kedy sa nemusí trvať na povinnom očkovaní.[12] Ďalšou výhradou môže byť už vyššie spomínaná zdravotná kontraindikácia, prípadne že je voči chorobe preukázateľne [občan] imúnny. Povinné očkovanie v skutočnosti nie je tak povinné ako si myslíme.
Pár slov na záver
Stret práv jednotlivca so štátom, ktorého záujem je ochrana verejného zdravia, je naozaj zložitá a kontroverzná téma. Sudkyňa Šimáčková vo svojom odlišnom stanovisku k plenárnemu nálezu českého Ústavného súdu vo veci očkovania napísala: “Vo väčšine západoeurópskych krajín, kde je ochrana ľudských práv a rešpektovanie slobody a autonómie jednotlivca na najvyššej úrovni…, nie je očkovacia povinnosť uložená zákonom.”[13] V tejto súvislosti sudkyňa Šimáčková tvrdila, že hoci český paternalistický systém zdravotníctva nie je pripravený na okamžité zrušenie očkovacej povinnosti, perspektívnym cieľom štátu, ktorý rešpektuje slobodu svojich občanov by malo byť, aby sa všetky lekárske zákroky vykonávali na základe slobodného a informovaného súhlasu, a pokiaľ ide o lekárske zákroky na deťoch, aby sa takýto súhlas získaval zásadne od ich rodičov.[14] Obdobnú situáciu by sme mohli zažiť v súvislosti s očkovaním proti ochoreniu Covid-19 a preto mi prišlo dôležité poukázať na nexus medzi očkovaním voči ochoreniam, proti ktorým to už roky povinné je a medzi očkovaním proti koronavírusu. Stále je na stole otázka, či ho nakoniec tiež neurobiť povinným. Hoci sa tomu zatiaľ Česko i Slovensko bránia, nemôžeme si byť istý, že to takto ostane. Pozitívum je, že legitímny cieľ, ktorý spočíva v ochrane verejného zdravia tam badateľný je, dospeli sme k zákonu o odškodnení, vo vzduchu však stále visí otázka, či povinné očkovanie znamená, že presvedčíme tých, ktorí sa doteraz zaočkovať nedali. Každý, kto pozná český a slovenský systém zdravotníctva, pochopí, že prechod od povinného očkovania k dobrovoľnému systému nie je neodvratný. Ak sa však štát rozhodne svojim obyvateľom vnútiť určitú liečbu, mal by aspoň ponúknuť silné a presvedčivé zdôvodnenie takéhoto zásahu do telesnej integrity jednotlivých osôb. Podobne, ak je ESĽP presvedčený, že česká politika povinného očkovania neporušuje práva zaručené dohovorom, jeho argumentácia by mala byť presvedčivá nielen pre tých, ktorí veria v dôležitosť očkovania, ale predovšetkým pre tých, ktorí v ňu neveria.[15]
Autorka je študentkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2021.
Použitá literatúra
BARAK, A.: Proportionality, Constitutional Rights and Their Limitations. Cambridge: Cambridge University Press, 2012, 638 s.
KRATOCHVÍL, J.: Lidská práva v praxi obecných soudů. Vydavateľstvo Leges, 2020. s. 72.
KROŠLÁK, D. a kol.: Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 291.
Judikatúra
Nález Ústavného súdu Českej republiky so sp. zn. I. ÚS 1253/14 zo dňa 22. decembra 2015
Nález ústavného súdu Českej republiky so sp. zn. PL. ÚS 19/14 zo dňa 27. januára 2015
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky so sp. zn. PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10. decembra 2014
Nález Ústavného súdu Českej republiky so sp. zn. PL. ÚS 19/14 zo dňa 27. januára 2015
Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky so sp. zn. 25 Cdo 2479/2020 zo dňa 26. augusta 2020
Rozsudok veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 8. 4. 2021 vo veci Vavřička a ostatní proti Českej republike, č. sťažnosti 47621/13
Rozsudok Veľkého senátu zo dňa 24. januára 2017 vo veci Paradiso a Campanelli proti Taliansku, č. sťažnosti 25358/12
Elektronické zdroje
VIKARSKÁ, Z.: Is Compulsory Vaccination Compulsory? 2021. In Verfassungsblog. [online]. K dipozícii: https://verfassungsblog.de/is-compulsory-vaccination-compulsory/ [cit. 2.10.2021]
[1] KROŠLÁK, D. a kol.: Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 291.
[2] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky so sp. zn. PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10. decembra 2014
[3] Porovnaj: sťažnosť č. 47631/13, sťažnosť č. 3867/14, sťažnosť 73094/14, sťažnosti č. 19298/15 a 19306/15, sťažnosť č. 43883/15
[4] Ústavný súd SR (ďalej len „ÚS SR“) oba prípady spojil podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a § 112 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013
[5] Rozsudok veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 8. 4. 2021 vo veci Vavřička a ostatní proti Českej republike, č. sťažnosti 47621/13
[6] Rozsudok Veľkého senátu zo dňa 24. januára 2017 vo veci Paradiso a Campanelli proti Taliansku, č. sťažnosti 25358/12
[7] Bližšie pozri: BARAK, A.: Proportionality, Constitutional Rights and Their Limitations. Cambridge: Cambridge University Press, 2012, 638 s.
[8] KROŠLÁK, D. a kol.: Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 286.
[9] Rozsudok veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 8. 4. 2021 vo veci Vavřička a ostatní proti Českej republike, č. sťažnosti 47621/13, bod 112.
[10] KRATOCHVÍL, J.: Lidská práva v praxi obecných soudů. Vydavateľstvo Leges, 2020. s. 72.
[11] VIKARSKÁ, Z.: Is Compulsory Vaccination Compulsory? 2021. In Verfassungsblog. [online]. K dipozícii: https://verfassungsblog.de/is-compulsory-vaccination-compulsory/ [cit. 2.10.2021]
[12] Nález Ústavného súdu Českej republiky so sp. zn. I. ÚS 1253/14 zo dňa 22. decembra 2015
[13] Nález ústavného súdu Českej republiky so sp. zn. Pl. ÚS 19/14 zo dňa 27. januára 2015
[14] VIKARSKÁ, Z.: Is Compulsory Vaccination Compulsory? 2021. In Verfassungsblog. [online]. K dipozícii: https://verfassungsblog.de/is-compulsory-vaccination-compulsory/ [cit. 2.10.2021]
[15] Ibidem
