Zomrel Marián Mudroch (25.06.1945 – 31.07.2019), významný slovenský výtvarník, člen Skupiny A-R, dobrý priateľ Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika.
Poznali sme ho ako nepodkupného výtvarníka, ktorý nezišiel zo svojej umeleckej cesty ani v najhorších časoch, a práve preto rozhodujúcim spôsobom spoluvytváral a spoluvytvára slovenské výtvarné umenie posledného polstoročia. A mali sme ho až do poslednej chvíle radi ako dobrého človeka a priateľa. Jeho prítomnosť medzi nami bola pre všetkých radostnou správou, jeho hlas vždy rozjasal priestor, v ktorom sa pohyboval.
Význam diela Mariána Mudrocha na rozdiel od jednorazových blýskavíc v čase narastá, možno práve preto, že sa upachtene neponáhľal, ale čakal na svoj čas. Marián Mudroch hľadal chvenie na hranici skutočnosti, vedomia a neskutočnosti, nevedomia. Hľadal zrkadlenie tmy, a na tejto ceste stretol tmu, ktorá hľadala svetlo. Ale to len možno stretol svetlo, ktoré hľadalo tmu. Odišiel od nás do večnej časovej slučky muybridgeovského schodišťa, aby to, čo vytvoril, ostalo s nami.
Peter Zajac
Posledná rozlúčka sa uskutoční dňa 7. 8. 2019 o 14:00 hod. v bratislavskom krematóriu.
Mudrochove zrkadlenia
1
Nové Zámky sú zvláštne mesto. Historicky sú na slovensko-maďarskom pomedzí, čo vytvára ich špecifickú kultúrnu mentalitu, odčítateľnú dnes najmä z textov Petra Macsovszkého a Ballu, či z estetických a literárnoteoretických záujmov Petra Michaloviča a Zoltána Rédeya. Ale narodila sa tu aj Kinga Czuczor, prvá MISS Maďarsko v roku 1990. A samozrejme Lajos Kassák, Ernest Zmeták a Juraj Meliš. Je to mesto kozmopolitné, a zároveň obozretne váhavé, lebo má svoje skúsenosti s nacionalizmom a antisemitizmom.
Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch sídli od roku 2003 vo funkcionalistickej budove na Björnsonovej ulici. Na poschodiach sú jej súčasťou stále výstavy zakladateľa Ernesta Zmetáka a Lajosa Kassáka. Na prízemí a zníženom prízemí, v suteréne a na podeste sú priestory pre priebežné výstavy. Tento pôdorys a čistý funkcionalistický interiér s bielymi stenami určuje jej výstavné možnosti.
Nové Zámky sú mestom výtvarníkov a spisovateľov, medzi ktorými dochádza k minimálnym prienikom. Aj to je novozámocké špecifikum.
2
Budova a interiér galérie sú výzvou na minimalistické riešenie. Presne takou bola výstavná inštalácia Mariána Mudrocha Zrkadlenie tmy (16.5.-22. 6.2019). Kurátorom výstavy a autorom textu v katalógu bol Juraj Mojžiš a výstava je nielen poctou Mariánovi Mudrochovi, ale aj jemu. No rovnako riaditeľke galérie Helene Markuskovej, s ktorou Mudroch pripravil koncept výstavy, a v tomto prípade aj Marianovi Meškovi a Vladovi Kordošovi, ktorí ju inštalovali.
Práve inštalácia je kľúčom k uchopeniu významu výstavy. Je rozčlenená do troch priestorov a každý priestor je venovaný jeden kľúčovej línii Mudrochovej tvorby. Jednotlivé priestory sú plošne uzavreté a časovo otvorené. Zaručuje to dostatočne singulárne vymedzenie priestoru a času troch kľúčových Mudrochových celoživotných tém, a zároveň ich voľné prepojenie, čo môžeme pokojne označiť za prvé Mudrochovo zrkadlenie.
3
Do zníženého prízemia sa vchádza niekoľkými schodíkmi. Miestnosť je vyhradená obrazom, ktorým dal Marián Mudroch názov Potichu smerom do vnútra. Mudroch sa dlho zaoberal zvláštnym monochromatickým zrkadlením čiernej na čiernej, bielej na bielej, okrovej na okrovej, kde sa zrkadlili buď rozličné vrstvy obrazu, alebo tvorilo jeho priestorovú hĺbku reliéfne vystúpenie z plošnej dvojrozmernosti do priestorovej trojrozmernosti. Tma, ak tak nazveme nezrkadlenie matnej farby, má pritom rozličné sfarbenie, okrové, sivé, pričom samotnú tmu tvorí čisto čierna farba. Zrkadlenia tmy vytvárajú rozdielne nasvietenia denným alebo umelým svetlom. V tom spočíva možno druhý význam Mudrochových zrkadlení tmy.
4
Mudrochove obrazy z dlhodobo číslovanej série Potichu smerom do vnútra nie sú zeroálnym, ale seriálnym minimalizmom. Na rozdiel od monochromatickej minimalizácie, kde sa rozdiely stierajú až do bodu nula (od toho sa odvodzuje pojem zeroálnosť), seriálny minimalizmus sa zakladá na množstve opakovaných sérií (od toho pojem seriálnosť), ktorých základnou vlastnosťou sú rozdiely ako minimálne posuny, nuansy. Ak prebieha v prvom prípade zrkadlenie na povrchu na základe minimálnych plošných, priestorových alebo farebných rozdielov a minimalizuje sa samotné zrkadlenie tmy, v druhom prípade ide o povrch, na ktorom sa zrkadlí alebo nezrkadlí NIČ a pohyb prebieha smerom dovnútra, kde sa otvárajú nové priestory zrkadlenia. Jeho otváračom je elipsa, presnejšie povedané eliptická výseč, alebo rad elíps, otvárajúcich skrytý vnútorný priestor. Je to priestor skratky a metafora ľudskej existencie.
Ak ide v prvom prípade o hru manifestovaného zrkadlenia a skrytého nezrkadlenia, v druhom ide o hru manifestovaného nezrkadlenia a skrytého zrkadlenia. V tme povrchu sa zrkadlí vnútorné svetlo. Toto vnútorné svetlo má dva významy. Vnútro naozaj obnažuje sekvencie z Muybridgeovho fotografického zastavenia pohybu alebo figuru Lucasa Cranacha. Lenže vnútro obnažuje nielen priame výtvarné významy, ale najmä symbolické, kultúrne významy. Pekne to možno ukázať na Muybridgeovom zastavení pohybu, ktorý má pre Mudrocha osobitný význam v hľadaní akéhosi chiazmu (nazvyme ho prešmyčkou) medzi pohybom a nehybnosťou, znehybneným pohybom a spohyblivenou nehybnosťou.
Pohyb potichu do vnútra má však ešte jeden, generačný význam. Hra viditeľnosti a skrytosti (ako to ukazuje Maurice Merleau-Ponty) je vždy hrou SEBA, seba-reflexiou, seba-zviditeľnením, alebo naopak seba-skrývaním. Tieto dva pohyby sú najzrejmejšie, keď porovnáme Mariána Mudrocha a Daniela Fischera na jednej, a Ruda Sikoru na druhej strane. U Sikoru ide vždy o manifestované zviditeľnenie skrytého. U Mudrocha a Fischera o skrytosť manifestovaného. Na jednej strane smeruje pohyb introvertne potichu smerom dnu (Mudroch, Fischer), na druhej extrovertne nahlas smerom von (Sikora). Dá sa to povedať aj Mudrochovým koánom – ak je na jednej strane hluk ticha, na druhej je ticho hluku. Huk ticha a ticho hluku je jeden zo zdvojených Mudrochových paradoxov.
5
Na prízemí je séria priestorových objektov, ktoré nazýva Juraj Mojžiš stabilo-mobilmi alebo mobilo-stabilmi. V Mudrochovej tvorbe sú prítomné od začiatku, od čias Václava Ciglera, ktorého iniciačná rola ako výtvarníka a učiteľa je pre slovenské výtvarné umenie nedoceniteľná. Objekty sú z rozličných materiálov, zo skla, z kovu, z dreva, z čoho vyplýva ich rozdielna priepustnosť a odlišný spôsob zrkadlenia tmy. Jeden z prvých, ak nie vôbec prvý Mudrochov stabilo-mobil z roku 1970 je podľa vzoru Václava Ciglera – jasnozrivého, ako ho Mudroch nazval – z optického skla. V roku 1993 o tom V. Cigler povedal: „Sklo je vzrušující materiál. Je právě tak hmotou jako nehmotou. Právě tak skutečné jako neskutečné. Právě tak svébytné, jako sebe přesahující, a tak zpochybňující naši smyslovou zkušenost. Sklo je navíc snad jediným materiálem, který je možné neustále technologicky rozvíjet, a uzpůsobovat tak k realizování i těch nejfantasmagoričtějších představ a záměrů. Sklo má povahu a osud člověka.“ A v roku 2018 na otázku Olgy Motyčkovej: „Často pracujete s vodou. Pominu-li vaše začátky na potoce, je to í proto, že voda se chová obdobně jako optické sklo, a ještě k tomu se čeří? Cigler odpovedal: „Určitě. Voda nejen člověka odráží, ale jeho obraz není úplně stabilní, dodáva mu život“. Je chvejivý. Práve táto nestabilita, chvejivá nehybnosť pohybu a pohyblivá chvejivosť nehybnosti vytvára zvláštne zrkadlenie, ktoré dáva Mudrochovmu zrkadleniu tmy tretí význam. Tma je tu tmou, za ktorou sa už nezrkadlí nič.
6
Na podeste sú na stene rozvešané Mudrochove koány: verše / písané / prstom / na vodu; hluk ticha; talent náhody; stretol som tmu, / hľadala svetlo; výkrik mlčania; zrkadlenie tmy; koncept samoty; metafory intuície.
Mudrochove apoziopézy ako osobitný druh elíps sú paradoxné, ako sú paradoxné Mudrochove obrazy a objekty. Na to poukázali Mudrochovi interpreti, a v Jurajovi Mojžišovi, Jiřím Valochovi, Zore Rusinovej, Jane Geržovej, Lacovi Čarnom, Beate Jablonskej má Mudroch šťastie na interpretov. Zaujímavú možnosť tvorí zdvojenie Mudrochových paradoxov ich chiastickou inverziou. Kauzálno-finálny reťazec sa elipticky prevracia, možno hovoriť o tme zrkadlenia, o vode, písanej prstom na veršoch, o tichu hluku, o náhode talentu, o stretnutí so svetlom, ktoré hľadalo tmu, o mlčaní výkriku, o samote konceptu, o intuíciách metafory. Práve v tom má foucaultovsko-ecovská, magritteovská alebo escherovská paradoxnosť konceptuálneho výtvarného sylogizmu základnú spoločnú vlastnosť s dnešnými literárnymi paradoxnými metaforami Paula Celana či Jána Ondruša. Sú vždy založené na synestéziách, spájajú zmyslovo nespojiteľné vnemy.
7
Na prízemí sú aj dve pripomenutia. Obrazy červeného a modrého dymu, ktoré majú iniciačnú povahu a Mudrochovo video dievčaťa, zostupujúceho v nekonečnej slučke po schodoch, ktoré je pripomenutím Muybridgeovho ženského aktu kráčajúceho dole schodmi, Duchampovho Aktu zostupujúceho zo schodov, Richterovej Emy a vlastného ´čierneho´ autoportrétu, vychádzajúceho z Muybridgeovej kompozície. Ten pohyb pripomína bdelé snenie vo filme Sovia rieka. Je synestetickou metaforou zámeny zraku a dotyku. Je zároveň obrazom bdelého snenia, hraničného stavu na pomedzí vedomého a nevedomého, ktoré nazval Gaston Bachelard limbus (hranica, okraj, lem – v teologickom význame očistec alebo predpeklie). Takto ho u Gastona Bachelarda identifikoval Anton Vydra: „Limby psychiky, limitné oblasti našej psychiky, okrajové zóny, ktoré sú vzdialené jasnej racionalite, sú tu východiskom. Nie je to mýtus, je to reč z pozície okraja, na hranici vedomia. Snenie je len iný výraz pre túto okrajovú oblasť“.
Marián Mudroch hľadá chvenie na hranici skutočnosti, vedomia a neskutočnosti, nevedomia. Hľadá zrkadlenie tmy, a na tejto ceste stretol tmu, ktorá hľadala svetlo. Ale to len možno stretol svetlo, ktoré hľadalo tmu.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 15. júla 2019.
