September 1939. Poľsko je napadnuté zo západu Hitlerom a z východu Stalinom. Ľudia utekajúci pred Nemcami z jednej strany a ľudia utekajúci pred Sovietmi z druhej strany sa stretávajú na moste. Neveriacky krútia hlavami a navzájom sa snažia protiidúcich presvedčiť, že sa vybrali nesprávnym smerom. Taká je úvodná scéna filmu Katyň, taká zúfalá bola vtedy situácia Poľska, ponechaného zvyškom Európy napospas nacistickému a stalinistickému besneniu.
Rovnako u Hitlera ako i u Stalina sa v snahe porobiť si Poľsko vynára identický plán, ktorý tkvie v urýchlenej likvidácii inteligencie. Vo filme sme svedkami, ako nacisti nechajú v aule Jagellonskej univerzity v Krakove zhromaždiť celý profesorský zbor, ktorý následne deportujú do koncentračných táborov. Nuž a o tom, ako sa Stalinova Červená armáda porátala s poľskou vojenskou elitou, a o tom, ako túto traumu prežívali (či neprežili) poľskí dôstojníci a ich rodiny, je Wajdov film.
Približne 25 000 poľských dôstojníkov, ale i príslušníkov inteligencie (dôstojníci v zálohe), je vlakmi, nie nepodobnými tým smerujúcim do Osvienčimu, vyvezených do koncentračných táborov v Sovietskom zväze. Tam čakajú na ortieľ, ktorý nad nimi vynesie Stalin s Berijom. Abramowicz Antoni, Abratowski Józef, Achtelik Paweł, Adam Władysław, Adamala Justyn, …, a ďalších 21 852 Poliakov je v apríli 1940 zbabelo popravených guľkou do zátylku. A hodených do masových hrobov. Jedným z troch miest tohto zverstva je i ruská obec Katyň v Smolenskej oblasti. Pri presune frontu boli v tamojšom lese už v roku 1943 nacistami objavené pozostatky 4 134 tiel. Ako Wajda ukazuje, o masakri sa v Poľsku vtedy nemlčalo, písali o ňom noviny a mená mŕtvych odznievali na uliciach v rozhlase, keďže Nemcom Katyň poslúžil i ako zásterka v snahe odvrátiť zrak poľskej verejnosti od prebiehajúcej likvidácie židovských get.
Nacistickú propagandu strieda po „oslobodení“ Poľska v roku 1945 propaganda komunistická. Strašným paradoxom je, že vrahovia z NKVD a krvavej Červenej armády sú oficiálnym režimom Poľskej ľudovej republiky oslavovaní ako osloboditelia a vina za masovú vraždu je pripisovaná nacistom. Falšovatelia dejín tvrdo postihujú všetkých príbuzných obetí, ktorí si dovolia tú katyňskú lož poprieť a protestujú pravdou. Film zachytáva osudy jednotlivých ľudí. Mizne kňaz, ktorý slúžil v Katyni omšu pri exhumácii pozostatkov obetí v roku 1943, mizne náhrobok, ktorým si pozostalí po vojne chcú uctiť pamiatku zosnulých, mizne pravda o osude zavraždených predkov v životopisoch.
Wajda, ktorému v Katyni zavraždili otca, v tomto osobnom filme nepriamo poukazuje nielen na to, že hnedá a červená totalita majú vo svojej podstate k sebe veľmi blízko, ale i na nezmyselnosť bludov o všeslovanskej vzájomnosti a nastavuje tak zrkadlo i u nás živenému rusofilstvu. Až päťdesiat rokov po tejto genocíde, symbolicky dňa 13. apríla 1990, Michail Gorbačov verejne priznal zodpovednosť ZSSR za Katyň a odovzdal Poliakom dokumenty popierajúce desaťročia živenú stalinistickú lož.
Film končí tmou a dlhým tichom. Tmou privretých viečok a tichom na znak piety voči zosnulým. No tma a ticho boli dlhé roky rozostreté nad pravdou o Katyni nielen v neslobodnom komunistickom Poľsku, ale i v tej tzv. slobodnej Európe, napáchnutej svojim latentným salónnym komunizmom, v pokľaku pred jednou z víťazných mocností. Zvyšky tej tmy a ticha sú tu však prítomné stále a budú dovtedy, kým nebudeme verejne rovnako odmietavo pristupovať nielen k sympatizantom nacizmu, ale i k priaznivcom komunizmu. Lož má mnoho podôb, okrem tej osvienčimskej netreba zabúdať ani na tú jáchymovskú či katyňskú.
Katyň. Poľsko 2007, 117 minút.
Réžia: Andrzej Wajda.
Premiéra v SR: 11. september 2008
Viac o filme: http://katyn.netino.pl/en/
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2008.
