“Pojď sem, pojď sem. Tys měla na škole tu ruštinu. Jak se řekne rusky hajzlové?”. S touto otázkou sa obracia na svoju dcéru pán Kraus v jednom z pamätných momentov kultového filmu Pelíšky. Píše sa august 1968 a vojská Varšavskej zmluvy prichádzajú do ČSSR potvrdiť svoj rozhodujúci vplyv na dianie v regióne. Vplyv na politku, vplyv na kultúru, vplyv na jednotlivé ľudské životy. Výstrel Aurory sa opäť raz ozýva aj v našich končinách.
Pán Kraus sa ponáhľa na balkón a čo mu sily stačia, kričí: “Duraci! Duraci…!”
Tak to by sme mali jedno hodnotenie vplyvu Veľkej októbrovej revolúcie na našu spoločnosť.
Samotná postava pána Krausa však pozýva k hlbšiemu pohľadu na dejinnú úlohu udalostí ako je Veľká októbrová revolúcia. Kraus je neurotik. Tým znepríjemňuje svoj život tak svojej manželke, ako aj svojej dcére. Málokto sa však stáva neurotikom z vlastnej vôle. Kraus má za sebou angažovanie sa v odboji počas druhej svetovej, kedy sa napokon za traumatických okolností dostal na vypočúvanie do rúk nacistom. A v momente, keď sa mu črtá nádej na nový začiatok v jeho milovanej zěmi české – po ovdovení sa opäť žení – prichádza ďalší škrt cez jeho plány. Tentoraz vďaka bolševikovi. Ako sa to prejavilo na jeho slabých nervoch po jeho nútenej emigrácii do Londýna, nevieme. Ale asi mu to neprilepšilo.
Nacistická okupácia Čiech a Moravy počas druhej svetovej, Veľká októbrová revolúcia roku 1917, či príchod vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968 je druhom udalosti, ktorá pôsobí neuroticky tak na jednotlivcov, ako aj na celú spoločnosť. Ich dynamika vyvoláva silné vnútorné pnutie, ktoré poznačuje človeka doživotne, a spoločnosť, ktorej život nie je striktne ohraničený, na dlhé veky. Toto pnutie prichádza s nastolením spoločenského systému, ktorý si zakladá na obmedzení možnosti človeka slobodne rozhodovať o svojom živote, možnosti definovať si zmysel svojich dní a následne žiť v súlade so svojím svedomím. Niežeby naďalej neexistovala slobodná vôľa bežného človeka – o tom ešte bude reč. Ale nové okolnosti de facto limitujú škálu možností, ako so svojím životom naložiť. V prípade Veľkej októbrovej revolúcie nové okolnosti bezprostredne limitujú možnosť vôbec so svojím životom pokračovať… Ako pripomína Timothy Snyder vo svojej historickej štúdii Krvavé územie, už niekoľko rokov pred hrôzou nemeckej invázie a vytvorením východného frontu si ten nešťastný kúsok zeme medzi Odesou, Varšavou a Moskvou musel prejsť hrôzou vyhladzovania prostredníctvom hladomorov, pri ktorých umreli 3 milióny Ukrajincov a Poliakov vzpierajúcich sa kolektivizácii.
Potomok Veľkej októbrovej revolúcie v našich končinách, nazývajme ho socializmus, nebol taký krvavý. Program spoločenskej konsolidácie nastolený po auguste 1968 dokonca vykazoval štatistiky stúpajúcej životnej úrovne – tak polemizuje Václav Havel vo svojom liste Dr Husákovi v roku 1975. Ako však Havel ďalej píše, skutočné jarmo, ktoré socializmus uvalil na československú spoločnosť spočíva v radikálnom obmedzení príležitosti duchovne sa vo svojom živote realizovať. Totiž najväčším nebezpečenstvom pre socializmus, je “nebezpečí, že by (človek) mohol zatoužit po některé z nespočetných a nepředvídatelných možností, které má jako člověk” (1). Namiesto občianskej angažovanosti, podnikania či duchovného rozvoja, “je člověku nakonec nabídnuta možnost svobodně se rozhodnout, který typ ledničky si pořídí.” (2). To málo slobody ducha, ktorá má možnosť sa prejaviť, činí tak za rozporuplných okolností. V divadelnej hre Slovo Válkovo v réžii Emila Horvátha zvukár eštebák Ondrej vyznáva svoj obdiv ministrovi kultúry. Zároveň mu však postupne odhaľuje, ako jeho nútená práca v ŠTB ničí jeho vzťah s manželkou a jej zdravie: “Vaša poézia mi moju ženu dala, Vaša strana mi ju vzala.”
Niekoho také spoločenské okolnosti dovedú len k neuróze, niekoho rovno k smrti, niekto stihne včas emigrovať. Slobodne rozmýšľajúcemu človeku berú perspektívu slobodne naložiť so svojím životom vo svojej milovanej vlasti. A zásobia ho otázkami, ktoré ho vovádzajú do vnútornej samoty, hoci by aj navonok bol obklopený spoločnosťou. Načo je vlastne taký život dobrý a čo si s ním počať? Presne tento moment je zachytený na záver Pelíškov, ktoré sú venované “všem, kterým tehdy z roku na rok zmizeli kamarádi a kamarádky, milenky a milenci, rodiče nebo děti, blízcí přátelé a oni tu na všechno zůstali sami.”
Čo však niekdajšia československá normalizácia znamená pre dnešnú spoločnosť? Mohli by sme azda povedať, čo bolo, bolo, naši starí rodičia a rodičia mali tých možností pomenej, no dnes je už sveta žiť! Nuž nie tak celkom. Havel už v tom samom liste naznačuje, že negatívne dôsledky normalizácie v danej dobe sú len zlomkom dôsledkov pre dlhodobý život spoločnosti: “Celková otázka tedy zní: k jak hluboké zítřejší duchovní a morální impotenci národa povede dnešní kastrace jeho kultury?” (3). Obmedzenie duchovnej slobody, ktoré so sebou socializmus v československom kontexte priniesol, znamenalo obmedzenie činnosti divadiel, obmedzenie literárnej činnosti, obmedzenie otvorenej konfrontácie ideí ako prežiť zmysluplne svoj život. Konfrontácie, ktorá je predpokladom pre vytvorenie hodnotného duchovného dedičstva v konkrétnom národnom kontexte. Totiž, každá jedna kniha, každá jedna báseň, každá jedná divadelná hra predstavuje príležitosť pre človeka rozširovať obzory možností svojho života alebo ako kdesi píše Ladislav Hanus: dobíjať kráže ľudskej skúsenosti. Umelecká tvorba a jej prijatie a reflexia zo strany divákov-občanov je motorom sebauvedomenia jednotlivcov, skupín a spoločnosti. Odstránenie tohto mechanizmu sebauvedomenia Havel nazýva kastráciou kultúry.
V tejto kastrácii spočívajú korene niektorých problémov, ktorým čelí dnešná česká a slovenská spoločnosť. V českom kontexte je možno príkladom rezignácia na elementárnu politickú a ľudskú kultúrnosť prejavená popularitou Zemana. V slovenskom kontexte je to nepochybne dlhotrvajúca neschopnosť slovenských politických elít zásadným spôsobom zlepšiť pomery v slovenskom školstve, na pozadí ktorej je implicitné pohŕdanie hodnotou vzdelanosti. Trúfam si odhadnúť, že ministri školstva sa tak často iste nemenili ani za socializmu.
Fenomény ako stalinizmus v ruskom kontexte alebo normalizácia v československom kontexte však nesú v sebe jeden paradox vzhľadom na ich vplyv na kultúru a kultúrnosť. Vo všeobecnosti kultúru nivočia a bežného občana znekultúrnia, a to najmä v dlhodobom kontexte. No tiež vyvolávajú vnútorné pnutie v dušiach tých, ktorí si svoju slobodu túžia uchovať. A to produkuje diela vysokej kultúry, ktoré inšpirujú doma i v zahraničí, motivujú odpor voči režimu a neskôr sú základom lepšej stránky našich vlastí. Máloktorej krajine sa doprialo takej pocty, že by mala za prezidenta filozofa a spisovateľa. Pri pohľade na prezidentovanie Václava Havla môže byť Platón s jeho víziou kráľov-filozofov nadmieru spokojný kdesi v starogréckom nebi – konečne sa dostalo jeho nápadom zadosť. Havel iste nebol bez chyby. Ale vždy poteší, keď pasáže z jeho textov znova nachádzam citované v esejách profesorov histórie a filozofie naprieč univerzitami západného sveta a v komentároch celosvetovo čítaných novín. A dá sa pokračovať ďalej: nebyť drámy emigrácií, zápletky Milana Kunderu v Nesnesitelné lehkostí bytí by boli suchšie a nebyť krutej represie slovenskej katolíckej cirkvi v 50. rokoch, nebolo by ani slávnej obhajobnej reči Silvestra Krčméryho Vy máte moc, no my máme pravdu. Ruský kontext poznám pomenej, ale ako vravela moja stará mama: v literatúre 20. storočia niet nad Solženicyna. Nebyť stalinizmu, nebolo by ani Súostrovie gulag. Ani ako diela a ani ako reálneho historického miesta teroru.
Poukázanie na vysoko kultúrne a duchovné dedičstvo v dielach odporcov stalinizmu a ľudového socializmu nemá slúžiť relativizácii ich hrôz. Iste sa nedá povedať: “tak nám to stálo za to, máme dnes aspoň čo čítať!” No dalo by sa polemizovať ešte ďalej: vari stoja za zmienku len diela vysokej kultúry? Čo všetky snahy a rozhodnutia bežných ľudí, ktorí do strany nevstúpili, alebo z nej po tichu odišli, keď udalosti nabrali pre ich svedomie neprijateľný spád…? Ľudí, o ktorých však dnes nemáme zmienku? Nie sú ani vyhlásení za svätých ako Ján Pavol II., ich spisy neplnia ani poličky francúzskych kníhkupectiev ako Kunderove knihy a ani knižnice anglických univerzít ako Havlove eseje. Sú však tu. Buď ešte chvíľu osobne alebo v spomienkach blížnych. A možno si ich predsa nikto nepamätá. Ale časy Veľkej októbrovej revolúcie aj časy normalizácie prinášajú mnoho týchto drobných nenápadných osôb, ktorí si možno jedného dňa predsa len odmietli do výkladu svojho zeleninárstva vystaviť medzi cibuľu a mrkvu heslo “proletári všetkých svetov, spojte sa”.
Koniec koncov, v tomto spočíva kľúčový význam udalostí ako Veľká októbrová revolúcia a august 1968 pre život jednotlivca a život spoločnosti. Každého stavajú do situácie, kedy čelí existenčným otázkam, ktoré idú k jadru jeho ľudskosti – nie jednorázovo, ale po celé dekády. Niekomu sa podarí v sebe pochybnosti o kolaborácii ututlať, niekomu nie. Niekto sa pokúša žiť v pravde a zlyhá a niekto má milosť čeliť takej skúške bez padnutia. Sumár toho, ako sme ako jednotlivci a spoločnosť obdobie normalizácie prežili, je naším osobným vysvedčením a spoločenským svedomím. Robí nás, ako spoločnosť, tým, kým sme. Tento rozmer zrkadla, ktoré československej spoločnosti po štyri dekády nastavoval komunizmus a v ktorom každý obstojí inak a nikto nie úplne bezchybne, málokto prežíval tak osobne ako už spomínaný básnik a minister kultúry Miroslav Válek. Azda sa preto hodí predbežne zakončiť túto úvahu o dejinnom vplyve komunizmu na človeka v 20. storočí úryvkom z jeho neskorej tvorby, úryvkom zo zbierky Slovo.
“…
za oknom záhrada
v záhrade hviezda padá
človek len chodí hľadá
čo? A v kom?
A komu vďačiť za to aký som?
Komunistickej strane ktorá ma
učí stať sa človekom?” (4)
Prihliadnuc na otáznik, ktorý si na záver svojich veršov Válek neodpustí, sme si vedomí, že čokoľvek našu spoločnosť komunizmus naučil, človečenstvo to nebolo, ako vraví na jednom mieste Daniel Hevier (5). Ale paradoxne komunizmu môžeme byť vďační aspoň za to, že niekoľkým generáciám Čechov a Slovákov dal možnosť ísť na podstatu vecí: rozhodnúť sa, či sa uspokoja s výberom chladničky alebo si zachovajú aspoň vnútornú slobodu. To, ako sa s danou výzvou tieto generácie vysporiadali, cítime v svetlých aj temných stránkach nášho spoločenského života dodnes.
Samuel Trizuljak
Oxford University
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2017.
(1) HAVEL, V.: O lidskou identitu. Praha: Rozmluvy, 2006. s. 27. ISBN 0-9-46352-04-6.
(2) HAVEL, V.: O lidskou identitu. Praha: Rozmluvy, 2006. s. 28. ISBN 0-9-46352-04-6.
(3) HAVEL, V.: O lidskou identitu. Praha: Rozmluvy, 2006. s. 38. ISBN 0-9-46352-04-6.
(4) Úrývok dostupný online, v zhudobnenej verzií Deža Ursínyho: https://www.youtube.com/watch?v=D6W3HXft_O0
(5) Úvaha Daniela Heviera dostupná online, (2:13-3:42) https://www.youtube.com/watch?v=CRaOWy1GrJw
