Od začiatku bolo jasné, že raz to musí prísť. Anarchia, ktorá až dosiaľ vládla vo svete internetu, bola dlhodobo neudržateľná. A v našom modernom a dynamicky sa rozvíjajúcom svete majú šancu iba veci, ktoré sú trvalo udržateľné. Nech už ide o rozvoj alebo o život. A už je to tu. Koniec anarchie na internete prichádza. Teda začiatok konca.
Ministerstvo kultúry navrhlo novelizovať zákon o vysielaní a retransmisii, ktorý reguluje televízie a rádiá vysielajúce terestriálne. Na ich vysielanie pozorne dohliada Rada pre vysielanie a retransmisiu, inak známa aj ako Licenčná rada. Áno, tá rada, vďaka ktorej sme mali možnosť sa dozvedieť, že existuje zásadný rozdiel medzi rozhlasovou reláciou, v ktorej sám bez oponentov vystupuje premiér, ktorý má fúzy, a medzi rozhlasovou reláciou, v ktorej sám bez oponentov vystupuje premiér, ktorý žiadne fúzy nemá. Tá prvá je hrubo neobjektívna, nevyvážená a porušuje zákon. Tá druhá je úplne v poriadku.
Na internet zatiaľ nedohliada nikto. Nemáme žiadnu Radu pre dohľad nad internetom, ktorá by kontrolovala, či je na internete správne množstvo reklamy, či obsah informácii webových stránok je objektívny, vyvážený a politicky korektný, či sú stránky správne označené. Blýska sa však na lepšie časy. Nie nad Tatrou, ale nad Námestím SNP v Bratislave, kde sídli ministerstvo kultúry. Na Radu pre dohľad nad internetom ešte nedozrel čas (veď počkajte, aj to bude), ale pre začiatok by mohlo stačiť, keby sme Licenčnej rade zverili aspoň dohľad nad televíznym vysielaním cez internet a zaviedli regulácie a obmedzenia podobné tým, podľa ktorých fungujú normálne televízie, nie? A presne to je obsahom onej navrhovanej novely zákona.
Ak ste si až dosiaľ mysleli, že televízie a rádiá sú v porovnaní s tlačenými médiami regulované viac z toho dôvodu, že novín a časopisov možno vydávať teoreticky neobmedzený počet, kým počet televíznych a rozhlasových frekvencií, na ktorých možno vysielať, je obmedzený, tak to sa teda mýlite. Regulovať treba, pretože regulovať sa má. A skôr či neskôr sa bude regulovať všetko. Teraz prišiel rad na televízie vysielajúce cez internet. Aj tých môže byť teoreticky neobmedzený počet. Neoliberálni extrémisti, ktorí spoločne s Georgom Bushom, Mikulášom Dzurindom a Mirkom Topolánkom spôsobili svetovú hospodársku krízu, si možno myslia, že do internetových televízií sa štát nemá čo starať, ale mýlia sa. Regulovať treba.
Maďaričovi chlapci a dievčatá to ale nemajú z vlastnej hlavy. Takí dobrí zasa nie sú. Oni ešte tak pokuty za anglické nápisy na bilbordoch, za Molièra v origináli alebo za iné zákerné porušenia zákona o štátnom jazyku vymyslia, ale toto je na nich príliš sofistikované. Áno, tušíte správne, aj za týmto nápadom je Ona. Matka všetkých regulácií. Múza byrokratov. Zákon budeme novelizovať, pretože nám to ukladá Smernica Európskeho parlamentu a Rady. Veď si len predstavte, ako by Európska únia mohla fungovať ako spoločný trh, keby v každej krajine vysielali internetové televízie podľa iných regulácií alebo dokonca (aká hrôza!) bez regulácií! To by sa spoločný trh určite čoskoro rozpadol a Európu by čakala tretia svetová vojna.
Preto v súlade so zásadou subsidiarity prijala EÚ smernicu, ktorá členským krajinám ukáže cestu, ako vybojovať zápas s burinou anarchie, ktorá ovládla svet internetu. Začiatok tej cesty je v podriadení vysielania internetových televízií regulačným orgánom členských krajín. A netreba sa báť, že sa zastavíme na polceste. Smernica mnohé naznačuje: „Členské štáty a Komisia nabádajú poskytovateľov audiovizuálnych služieb na vypracovanie kódexu správania týkajúceho sa neprimeraných audiovizuálnych komerčných oznamov, ktoré sprevádzajú detské programy alebo sa v nich uvádzajú, o potravinách a nápojoch obsahujúcich živiny a látky s výživovým alebo fyziologickým účinkom, najmä tuky, transmastné kyseliny, soľ/sodík a cukry, ktorých nadmerný príjem v celkovej strave sa neodporúča.“ A keď to nepôjde po dobrom (kódexom), jednoducho to tým televíziám prikážeme zákonom. Hamburgermi a Coca-Colou nikto naším deťom v internetových televíziách mozgy vymývať nebude, to veru nie.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2009.
