Názov môjho príspevku znie Konzervatívny pohľad na chudobu. Hneď na úvod však považujem za potrebné poznamenať, že si nerobím nárok hovoriť v mene všetkých konzervatívcov. Konzervativizmus má rozmanité podoby a polohy, líši sa v čase, líši sa od krajiny ku krajine i v rámci jednotlivých krajín. Rôzne konzervatívne prúdy rozlične nahliadajú aj na sociálne otázky a dávajú na ne rôzne odpovede. Vo svojom príspevku by som sa chcel pozrieť na problematiku chudoby z perspektívy konzervativizmu, ktorý je založený na hodnotách individuálnej slobody a osobnej zodpovednosti, teda z perspektívy, ktorá je vlastná ľuďom v názorovom prostredí Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Z tejto perspektívy sa budem zaoberať tromi otázkami:
1. Čo je chudoba?
2. Kde sú jej príčiny?
3. Čo sa s ňou dá robiť?
Čo je chudoba?
Na prvú otázku existujú rôzne odpovede. Rovnako dôležité ako povedať, čo chudoba je, je však aj odpovedať na otázku, čo chudoba nie je. Veľmi často sa totiž za chudobu vydáva aj to, čo ňou v skutočnosti nie je.
V zásade možno rozlíšiť dva prístupy k vymedzeniu chudoby – objektívny a subjektívny. Objektívny prístup definuje chudobu prostredníctvom určitých kritérií, týkajúcich sa väčšinou príjmu alebo majetku človeka. Subjektívny prístup zisťuje, či sa človek sám cíti chudobný, pociťuje príznaky chudoby, resp. sám seba zaraďuje do kategórie chudobných. A treba hneď povedať, že subjektívny prístup z hľadiska skutočnej chudoby nič nerieši. Iste, je dôležité, ako sa človek cíti a vníma svoju realitu. Určite je sociologicky zaujímavé to skúmať, zisťovať a porovnávať, ale nič nám to nepovie o chudobe ako takej. Podobne je sociologicky zaujímavé zisťovať, aká bola podľa ľudí inflácia v uplynulom roku. Ak si však ľudia podľa reprezentatívneho výskumu verejnej mienky myslia, že sa ceny zvýšili o 20 percent, pričom sa ceny zvýšili o 7 percent, čo nám tých 20 percent hovorí o inflácii?
V rámci objektívneho prístupu k zisťovaniu chudoby treba potom rozlišovať prístupy absolútne a relatívne. Absolútne prístupy definujú chudobu cez určitú pevne stanovenú hodnotu, relatívne cez pomer k niečomu inému – priemernému príjmu, mediánu príjmu, rozloženiu príjmových skupín. Relatívny prístup nám však – podobne ako subjektívny prístup povie veľmi málo o skutočnej chudobe, ba keby sme chceli byť striktní – nepovie nám o chudobe vôbec nič. Ako konštatoval F. A. von Hayek „Keď 10 percent ľudí s najnižšími príjmami označíme ako chudobných, tak tu nejakí chudobní budú vždy, lebo vždy bude niekto tvoriť tých 10 percent.“ Veľmi malú výpovednú hodnotu má aj definovanie chudoby prostredníctvom percentuálneho vyjadrenia vo vzťahu k priemernému príjmu alebo mediánu, teda stredovej hodnoty čistého príjmu. V jednej krajine totiž ľudia nachádzajúci sa pod takto stanovenou hranicou chudoby môžu vcelku slušne žiť, kým v inej krajine môžu trpieť hladom alebo nedostatkom aj ľudia, ktorí majú štatisticky priemerný príjem. Čo nám teda rozdiel oproti priemernému príjmu hovorí o skutočnej chudobe? Vôbec nič.
Tento ukazovateľ nám vypovedá len o príjmovej diferenciácii. A je dosť absurdné tvrdiť, že bohatšie krajiny s vyššou mierou príjmovej diferenciácie majú väčšie problémy s chudobou ako chudobnejšie krajiny s nivelizovanejšou úrovňou príjmov. Príjmová diferenciácia sa týka otázky rovnosti a nerovnosti, ale nie problematiky chudoby. Európske sociálne myslenie je poznačené heslom francúzskej revolúcie, ktoré jedným dychom hovorí „Sloboda, rovnosť, bratstvo!“ Sloboda a rovnosť však často stoja priamo proti sebe a viac rovnosti sa dosahuje len za cenu obmedzovania slobody. Pre konzervatívcov nie je rovnosť cieľom. Nehovorím tu, pochopiteľne, o rovnosti pred zákonom, alebo rovnosti ľudí v ich dôstojnosti, alebo – ak chcete – rovnosti pred Bohom. Hovorím o rovnosti príjmovej a majetkovej. Ľudia sú si rovní vo svojich právach a vo svojej slobode, ale zároveň sú rozdielni – majú rôzne nadanie, rôzne schopnosti, vyvíjajú rôzne veľké úsilie, sú ovplyvňovaní rôznymi faktormi, preto aj ich výsledky sú rôzne. Ak uznávame, že táto rozmanitosť je prirodzená, mali by sme uznať aj to, že prirodzená je i príjmová a majetková nerovnosť.
Ak to neuznáme, nebudeme schopní vysporiadať sa ani s problémom chudoby. Pretože miesto skutočnej chudoby, na ktorú by sme sa mali sústrediť, sa budeme snažiť riešiť problém nerovnosti príjmov a snažiť sa zmenšovať rozdiely v spoločnosti. A to je sociálne inžinierstvo, ktoré odpútava pozornosť od toho podstatného a mrhá verejné zdroje na veci, ktoré s chudobou nemajú nič spoločné. Žiaľ, touto deformáciou je vo väčšej či menšej miere zaťažená sociálna politika prakticky všetkých krajín.
Skutočná alebo absolútna chudoba je stav nedostatku zdrojov, ktorý ohrozuje základnú existenciu, prežitie človeka. Chudobný človek nemá príjmové alebo majetkové prostriedky na existenčné prežitie, nemá zdroje na zabezpečenie si jedla, ošatenia, primeraného bývania a základných hygienických podmienok. Takémuto vymedzeniu chudoby zodpovedajú napr. bezdomovci alebo obyvatelia rómskych osád. To je skutočná chudoba, či bieda, ktorou sa treba zaoberať, nie to, čo sa za chudobu u nás i inde vo svete často vydáva.
Kde sú príčiny chudoby?
Otázka druhá: „Kde sú príčiny chudoby?“ súvisí s vnímaním sociálnej spravodlivosti a je vlastne otázkou o zodpovednosti. Kto je zodpovedný za to, že je niekto chudobný? Jednotlivec sám? Alebo spoločnosť? Či štát? Zodpovedá človek sám za seba? Alebo sú jeho problémy dôsledkom nespravodlivého usporiadania spoločnosti? Či nedostatočnej starostlivosti zo strany štátu? Bolo by naivné alebo čisto ideologické tvrdiť, že človek nie je ovplyvňovaný svojím prostredím, že všetci máme rovnakú štartovaciu čiaru. Podstatnou otázkou však je, kde sa nachádza primárna zodpovednosť.
A konzervatívci na túto otázku odpovedajú, že zodpovednosť za svoj osud má predovšetkým človek sám. Dôležité je individuálne úsilie, snaha a ochota riešiť si vlastné problémy a zlepšovať svoju situáciu. Nie sme bábky v rukách osudu. Máme slobodu, ale aj zodpovednosť.
Komunistická ideológia pripisovala chudobu vykorisťovaniu pracujúcich kapitalistami. A ponúkla jednoduchý recept – odstrániť vykorisťovanie, čiže zlikvidovať súkromné vlastníctvo a trh. Toto „riešenie“ okrem toho, že znamenalo pošliapanie základných práv a slobôd, viedlo k vytvoreniu neefektívneho ekonomického systému a tým aj k nižšej životnej úrovni obyvateľstva, než by bola možná v prípade zachovania trhového hospodárstva. Komunizmus padol, ale ním uplatňovaný spôsob uvažovania je tu stále prítomný: Za svoj život nie sme zodpovední my sami, ale zodpovedný je niekto iný, najmä vláda, respektíve štát. Dôsledkom takéhoto prístupu sú pasivita, kultúra závislosti a nedostatok iniciatívy – teda presne tie veci, ktoré sú zdrojom chudoby a sú prekážkou všetkých snáh o jej riešenie. Tieto javy však nie sú len dedičstvom komunistického režimu, ale rovnako aj dôsledkom nafúknutého sociálneho štátu v západných demokratických krajinách.
Snaha vlády prevziať zodpovednosť za ľudí je vedená na prvý pohľad sympatickou myšlienkou pomôcť im. V skutočnosti má však oveľa viac negatívnych ako pozitívnych dôsledkov. „Vláda nie je riešenie nášho problému, vláda je problém,“ povedal vo svojej inauguračnej reči v januári 1981 americký prezident Ronald Reagan. A mal pravdu.
Ak vláda má nejakú zodpovednosť za chudobu ľudí, tak presne z opačného dôvodu, ako si zrejme väčšina ľudí myslí. Nie tým, že sa o ľudí stará príliš málo, ale tým, že do ich životov zasahuje príliš veľa. Paternalistický štát totiž deštruuje základné piliere zdravej spoločnosti: obmedzuje slobodu, likviduje zodpovednosť a nivočí prirodzené formy solidarity.
Paternalistický štát je nákladný, na čo potrebuje prerozdeľovať veľa zdrojov. Paternalistický štát má tendenciu všetko regulovať a zasahovať do hospodárstva, čím zhoršuje ekonomické prostredie. A krajiny s menej výkonnými ekonomikami majú väčšie problémy vysporiadať sa s problémom chudoby ako krajiny ekonomicky prosperujúce. Snaha čo najlepšie zabezpečiť a podporiť ľudí má za následok vysoké daňové a odvodové zaťaženie, ktoré je prekážkou vytvárania nových pracovných miest, a teda prispieva k vyššej nezamestnanosti a tým aj k väčšej chudobe, keďže tá s nezamestnanosťou evidentne súvisí.
Paternalistický štát zároveň potláča v ľuďoch aj zmysel pre zodpovednosť. Upevňuje v nich presvedčenie, žeby sa o nich mal postarať niekto iný. Prehlbuje ich pasivitu a závislosť. Ak som presvedčený, že sa má o mňa postarať vláda, nemusím sa snažiť ja sám. To nie je cesta z chudoby, ale cesta k dlhodobej chudobe. A podobne to účinkuje aj vo vzťahu k prirodzeným, teda dobrovoľným formám solidarity, reprezentovaným charitou, pôsobením cirkví, či mimovládnych organizácií. Prečo by som mal pociťovať starosť o svojho blížneho v núdzi, keď viem, že sa oňho „postará“ štát? Prečo by som mal dobrovoľne prispievať niekomu na starostlivosť o chudobných, keď musím prispievať povinne cez vysoké dane a odvody?
Čo robiť s chudobou?
Treťou otázkou je „Čo sa dá robiť s chudobou?“ Inak povedané, čo by mala robiť sociálna politika a ako. Ale aj tu – podobne ako pri prvej otázke – je potrebné si zodpovedať i opačnú otázku: Čo by sociálna politika robiť nemala?
Sociálna politika je totiž v súčasnosti nafúknutá, zasahuje aj do oblastí, ktoré s riešením problému chudoby nemajú vôbec nič spoločné. Nahrádza individuálnu zodpovednosť tam, kde na to nie je skutočný dôvod.
Chudoba je nesporne vážnym problémom a otázka je, čo s ňou. Libertariáni by odpovedali, že nič. Že všetko treba ponechať na trhové vzťahy, ktoré vyprodukujú najlepšie možné riešenia. Že štát nie je potrebný, lebo jeho zásahy problémy neriešia, vždy veci len zhoršujú. Socialisti odpovedajú, že zodpovedný je štát, ktorý sa má o chudobných postarať. Odpovedajú koncepciou tzv. sociálnych práv, ktorými sa hemží slovenská ústava i európske dokumenty. Sociálne zabezpečenie prestáva byť iba vecou politiky štátu a stáva sa právom, niečím, na čo majú ľudia automatický nárok. Dokonca nárok na úrovni, ktorá vysoko prevyšuje len základnú ochranu pred chudobou. A s touto ideovo socialistickou odpoveďou sa dnes stotožňujú aj mnohí z tých, ktorí sa deklaratívne hlásia ku konzervativizmu alebo liberalizmu.
Konzervatívna odpoveď je však iná. Konzervatívci sa zhodujú s libertariánmi a klasickými liberálmi v čo najširšom uplatnení trhových princípov. Na rozdiel od libertariánov však nepopierajú potrebu a úlohu štátu. Presadzujú ale myšlienku obmedzenej vlády. Vlády, ktorá uskutočňuje len základné funkcie, akými sú najmä zabezpečenie vonkajšej bezpečnosti štátu a vnútornej bezpečnosti občanov, vytváranie legislatívnych pravidiel a vynucovanie práva.
Na to, čo sú základné funkcie štátu, môžu byť rôzne pohľady, ale v dnešnej dobe k nim možno priradiť aj garantovanie základného životného štandardu obyvateľov, najmä tých, čo sú na takúto pomoc objektívne odkázaní. Malo by však ísť naozaj len o základný životný štandard. Je neprijateľné, aby na začiatku 21. storočia v strednej Európe zomierali ľudia od hladu, zimy, či kvôli nedostatku elementárnych hygienických podmienok. To v očiach konzervatívcov – na rozdiel od libertariánov – legitimizuje aj istú úlohu štátu a zásah do vlastníckych práv v podobe verejného prerozdeľovania pôvodne súkromných zdrojov. Avšak legitímnym dôvodom je len ochrana pred prejavmi chudoby, pričom treba zdôrazniť, že prejavmi skutočnej chudoby, nie tým, čo býva za ňu často vydávané. Takýmto legitímnym dôvodom rozhodne nie je snaha o vyrovnávanie príjmových a majetkových rozdielov, nahrádzanie dobrovoľného poistenia predvídateľných rizík povinným poistením, sociálno-inžinierske úsilie o zvyšovanie pôrodnosti prostredníctvom výšky sociálnych dávok pre rodiny, alebo zasahovanie do vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.
Ak konzervatívci uznávajú, že vláda má mať istú úlohu v sociálnej politike, neznamená to, že jej zodpovednosť je na prvom mieste. Naopak – vláda má byť až na poslednom mieste. Prvotná je zodpovednosť jednotlivca a všetko má smerovať k jej posilňovaniu. Jednotlivec nie je izolovaný, ale žije v sieti sociálnych vzťahov, najmä v rodine. Človek zodpovedá za svoju rodinu a rodina zodpovedá za svojich členov. Rodina je najprirodzenejšou formou ochrany pred chudobou.
Tam, kde rodina nestačí, mali by nastúpiť prirodzené formy solidarity. Prirodzené, teda dobrovoľné. V podobe charity, cirkví, mimovládnych organizácií, susedských komunít. A až vtedy, keď je problém neriešiteľný touto prirodzenou cestou, je odôvodnené, aby do veci vstúpili vláda, štát, verejný sektor. Konzervatívci pritom očakávajú, že verejným sektorom realizovaná sociálna politika bude adresná, založená na princípe subsidiarity a bude smerovať k posilňovaniu individuálnej zodpovednosti, nie k jej oslabovaniu.
Adresnosť znamená, že pomoc má smerovať k tým, ktorí sú na ňu naozaj odkázaní a ktorí si nemôžu z objektívnych dôvodov pomôcť sami.
Subsidiarita znamená, že sociálna politika má byť uskutočňovaná decentralizovane, najmä obcou, prípadne regiónom a centrálna vláda má byť až tou úplne poslednou inštanciou.
Posilňovanie zodpovednosti znamená, že ani ľuďom v núdzi nemá byť poskytovaná pomoc bez vyžadovania protihodnoty v podobe vlastnej aktivity. Inak povedané: hlavné nie je dať ľuďom ryby, aby sa zasýtili, ale naučiť ich loviť ryby, aby sa dokázali zasýtiť sami.
Prednáška odznela dňa 14. novembra 2005 v Bratislave na konferencii “Chudoba v slovenskej spoločnosti a vzťah slovenskej spoločnosti k chudobe”, ktorú organizovali Sociologický ústav SAV a Národný komitét UNESCO MOST.
