Vzhľadom na to, že väčšiu časť môjho života som prežil v uniforme, dovoľte mi, aby som sa pozrel na konzervatívnu orientáciu skôr praktickými vojaka ako teoretickými očami politika. V závere mojej krátkej analýzy sa pokúsim definovať môj pohľad na konzervatívnu obrannú politiku. Veľmi dobrým východiskom pre praktickú analýzu je štúdium profesionálnej etiky vojaka. Preto mi dovoľte začať určitým exkurzom do profesionalizmu vojakov ozbrojených síl, ktoré môžu byť považované za spoľahlivý pilier národnej bezpečnosti a na základe toho aj dobrým partnerom pre spojenecké zväzky. Východiskom pre charakteristiku vojenského profesionála sú v tejto štúdii názory Samuela P. Huntingtona, publikované v klasickom šlabikári teórie civilno-vojenských vzťahov “The Soldier and The State” čiže Vojak a štát. Metodologickým základom definovania konzervatívneho pohľadu na obrannú politiku bude analýza vojenskej etiky, respektíve etiky vojaka – profesionála.
V modernom čase sa profesia vojaka stala rovnakým povolaním, akým je profesia právnika, alebo ekonóma. Príprava profesionálneho dôstojníka sa špecializuje na získanie zvláštnych vedomostí a zručností, ktoré sú v civilnom živote málo využiteľné, ale ktoré nie je možné získať krátkym zaškolením. Je to jedna z charakteristík, ktorá odlišuje dávneho bojovníka, alebo žoldniera od moderného profesionálneho dôstojníka. Tento sa stáva odborníkom vo veľmi špecifickej, spoločensky vyžadovanej činnosti, ktorou je, zjednodušene povedané, manažment násilia. Aj keď to znie možno militantne a hrozivo, podstata prípravy profesionálneho dôstojníka sa zameriava na získanie schopností, uplatniteľných pri zabezpečení bezpečnosti svojho štátu, čiže jeho profesia je monopolizovaná štátom a nemá civilné a súkromné využitie.
Ďalšou charakteristikou profesionálneho vojaka moderného štátu zo štátno-politického hľadiska, je jeho podriadenosť politikom. Na rozdiel od minulosti sa vojak stáva len odborným poradcom vo veciach, v ktorých rozhodnutie prijíma politik, ale ktorého aplikáciu potom riadi dôstojnícky zbor. Na rozdiel od dôstojníckeho zboru, vojaci a poddôstojníci sú len vykonávateľmi politikmi rozhodnutého použitia násilia, riadeného dôstojníckym zborom. Profesionálny dôstojník je pre uvedené dôvody úzko spojený so službou štátu. Ak v minulosti feudálni vládcovia, alebo kupci disponovali vojenskými zbormi, nemožno hovoriť o profesionáloch v pravom slova zmysle. Rast profesionalizmu nastal až unifikáciou armády pod jednu najvyššiu autoritu, ktorou je štát a jeho hlava. Profesionálneho dôstojníka charakterizuje prinajmenšom lojalita k štátu, ale zvyčajne vysoká miera patriotizmu, ako motivačného predpokladu pre túto profesiu, nepatriacu zvyčajne medzi finančne lukratívne, v porovnaní s inými profesiami. Podriaďovanie dôstojníkov straníckym a ideologickým záujmom vždy znamenalo potláčanie profesionalizmu dôstojníkov. Po rokoch formovania sa profesionálny dôstojník odlišuje od radového občana aj psychologickými a osobnostnými charakteristikami a kvalitami, vyplývajúcimi z určitej izolácie dôstojníckeho zboru od ostatnej spoločnosti. Niektoré z vlastností sú pre dôstojníka charakteristické bez ohľadu na národnosť, náboženstvo, historické obdobie a bez ohľadu na zmeny vo vývoji vojenskej vedy. Vojak-profesionál je v zásade politicky pesimistický a skeptický, pretože existencia vojen pre neho vyplýva z prirodzeného zla, ktoré je zakorenené v človeku. Navyše, existencia vojenskej profesie závisí od existencie rivality medzi záujmami. Vojak v zásade preferuje silu kolektívu pred silou jednotlivca, čiže vojenská etika je kolektivistická.
Vojenský profesionál zvýrazňuje význam historických poučení. Vojak-profesionál v zásade nechce vojnu, ale vždy chce byť pripravený na najhorší možný variant vývoja. Profesionál v zásade neverí v silu a spoľahlivosť dohôd, jeho profesionálny rast vždy závisí od sily štátu. Profesionál podporuje také vojenské spojenectvá, ktoré napomôžu sile štátu, ale ktoré neúmerne nezaväzujú štát povinnosťami v prospech iných partnerov. Profesionál sa chce vyhnúť vojne, ale ak je nevyhnutná, uprednostňuje preventívnu a rýchlu vojnu, pred zdĺhavými bojmi. Vždy chce byť pripravený na vojnu, lebo slabý štát provokuje agresiu, ale nikdy sa necíti dosť pripravený na vedenie vojny. To všetko ukazuje v zásade konzervatívny charakter vojenského profesionála v strategických záležitostiach, ale veľkú otvorenosť v taktických záležitostiach. Charakteristikou moderného obdobia je špecializácia. Dnes už nie je možné dosahovať vysokú úroveň vo veľkej škále odborností, ani nie je možné, aby bol jeden človek aj dobrý profesionál, aj dobrý politik, pretože charakteristické črty politika sú často v protiklade s uvedenými črtami vojaka. Politika je preto nezlučiteľná s vojenským profesionalizmom a dobrý dôstojnícky zbor zdravého štátu je politický neutrálny.
Na druhej strane si treba uvedomiť, že najvyšší vojenský manažment pôsobí vo sférach politiky, čiže celoživotným vzdelaním a osobnostnými vlastnosťami musí byť pripravený na prekonanie svojich vojensko-profesionálnych charakterových nevýhod a rozporov, pričom ale vždy musí byť schopný akceptovať nadradenosť politika nad vojakom. To nemusí byť ťažké s prihliadnutím na dve podstatné črty vojaka profesionála, ktoré ho sprevádzajú počas celej kariéry – lojálnosť a poslušnosť. Vojenská kvalita profesionála nezávisí od cieľov, akým slúži, hoci v prípade neistoty musí ľudskosť a morálka dostať prednosť pred slepou poslušnosťou rozkazov.
Predchádzajúcimi tézami som sa dotkol citlivého problému typickej ideologickej orientácie dôstojníka-profesionála. Za kritérium si môžeme zobrať porovnanie, do akej miery systém ideí zodpovedá jeho charakteru. Podľa politologických kritérií najbližší k vojenskej etike je klasický konzervativizmus. Tento preferuje tradičné hodnoty, patriotizmus, úctu k inštitúciám, poslušnosť k vrchnosti. Doceňuje význam historických skúseností, nepreceňuje individualizmus a neobmedzenú slobodu, odmieta násilie, podporuje jasné pravidlá hry. Neglorifikuje vojnu, umožňuje otvorenosť myšlienok, preferuje pragmatický prístup a skôr evolučný vývoj ako revolúcie. Typickou črtou konzervativizmu je humanizmus, úcta k všeľudským hodnotám, použitie násilia len v nevyhnutnej možnej miere. Hlavnou motiváciou konzervatívneho vojenského profesionalizmu je zmysel pre povinnosť pri službe vyššiemu cieľu, zmysel pre službu štátu a rozhodnutiam jeho orgánov, zmysel pre subordináciu, zmysel pre zodpovednosť. Na druhej strane, konzervativizmus nepotláča individuálne prejavy a podporuje tvorivosť. To všetko ho odlišuje od komunistických, fašistických, ale aj liberálnych ideológií, z ktorých niektoré sú vojenskej etike veľmi vzdialené. Hlavnou orientáciou konzervativizmu sú teda človek, rodina a spoločenstvo a to aj v prenesenom zmysle – vojak, jednotka, armáda. Konzervativizmus uprednostňuje hodnoty, hierarchiu a pravidlá, odmieta bezprávie, rovnostárstvo a chaos, uznáva schopnosti, kvalitu a výsledky.
Internacionalizácia vojenských konfliktov, špecializácia vojenských činností a vytváranie viacnárodných vojenských telies, ako megatrendy vo vojenstve, nič nemenia na základných charakteristikách profesionálnych dôstojníkov. Títo sú aj do nadnárodných formácií delegovaní vlastnými vládami a ich funkčná nominácia závisí od politického rozhodnutia v domovskej vláde. Kozmopolitného profesionálneho dôstojníka ešte nikto nevytvoril. Globalizačné trendy nepôsobia proti konzervatívnej etike vojenského profesionalizmu, ale vyžadujú si jeho novú kvalitu, nazývanú niekedy aj moderný konzervativizmus.
Aká teda má byť konzervatívna obranná politika v nastupujúcej ére? Cieľom modernej konzervatívnej politiky musí byť vybudovanie moderných, realistických, dostupných a kvalitných ozbrojených síl, schopných plniť svoje základné poslanie, ktorým je obrana štátu a plnenie medzinárodných záväzkov. Konzervatívec podporuje aliancie založené na hodnotách a presných pravidlách. Centrom záujmu konzervatívnej politiky je človek a jeho profesionálny prístup k plneniu povinností, preto konzervatívna politika kladie dôraz na prísny výber, disciplínu, pravidlá, kvalitný výcvik, ale tiež na plnohodnotné zabezpečenie služby. Moderná konzervatívna politika aj z uvedeného dôvodu uprednostní skôr profesionálne ozbrojené sily, ako miličnú armádu na druhom konci spektra. Moderná konzervatívna politika bude mať eminentný záujem na tom, aby ozbrojené sily štátu boli prispievateľom do aliančných zväzkov a nie ich bremenom, konzervatívna hrdosť nedovoľuje polovičatosť. Konzervatívna vláda vyčlení primerané zdroje na zabezpečenie všetkých spoločensky dôležitých činností, vrátane obrany, systémovo sa venuje hodnoteniu ohrození, uprednostňuje prevenciu pred radikálnymi riešeniami. Ale na druhej strane, konzervatívna politika je rozhodná, keď treba konať. Konzervatívec doceňuje schopnosti, kvalitu, výkony, efektívnosť a vyváženosť, preto venuje pozornosť personálnej politike na základe schopností, nie na základe zásluh, uprednostní kvalitu pred kvantitou, stará sa vyvážene o všetky oblasti obrany a vyvaruje sa extrémov. Konzervatívna politika podporuje vyargumentované netradičné prístupy, ktoré prinášajú efekt a potrebnú váhu prikladá rozvoju svojich ozbrojených síl a najmä ľudským zdrojom. Konzervatívna politika neideologizuje a nepolitizuje armádu. Nepotrebuje to robiť už len z toho dôvodu, že vojenskej etike je najprirodzenejšia práve konzervatívna etika. Konzervatívnej etike je výsostne prirodzený vysoký profesionalizmus vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, vojenskú profesiu nevynímajúc.
Základnou otázkou, ktorá sa rieši na tomto seminári je konzervatívny pohľad na členstvo Slovenska v bezpečnostných a obranných zoskupeniach. Predchádzajúce riadky mohli spôsobiť mylný záver, že unikám od témy. Pokúsim sa vyviesť poslucháčov z omylu. Pri podrobnom skúmaní charakteru armád NATO nemôže uniknúť fakt, že vojenská etika práve týchto armád sa výrazne približuje ku konzervatívnym hodnotám. Určenie aliancie je v plnom súlade s konzervatívnym pohľadom na bezpečnostnú politiku. Väčšina štátov NATO odstupuje od masových armád, ktoré sú jednou z charakteristík iného ako konzervatívneho pohľadu na bezpečnostnú a obrannú politiku. Dosť dôkazov na to, aby členstvo Slovenska v bezpečnostných a obranných zoskupeniach západnej Európy bolo považované za prioritu konzervatívnych politikov.
Konzervatívna politika je v slovenskej spoločnosti dobre usadená a osobne verím, že má veľmi ružovú budúcnosť. Na druhej strane, konzervatívna obranná politika je len v plienkach a vyžiada si dôsledné rozpracovanie. Svojim príspevkom som chcel len usmerniť tok úvah o východiskách takejto politiky, ktorej centrálnym prvkom je vojak profesionál, perspektívnym cieľom sú profesionálne ozbrojené sily, základnou charakteristikou je vysoká kvalita a dominujúcimi hodnotami sú právo, poriadok, zmysel pre povinnosti a disciplína. Z hľadiska integrácie sa konzervatívna politika jednoznačne orientuje na medzinárodnú spoluprácu a členstvo v NATO.
Autor je štátnym tajomníkom Ministerstva obrany SR
