“Či vy neviete, že Boh má moc rozhodnúť o čomkoľvek?
Korán 2:106
“Nech prídem v islamskom svete kdekoľvek, všade vidím rovnaký problém – príčina a následok, príčina a následok…”
Fouad Ajami, 2005
Úmysly živých teroristických aktov z 11. septembra 2001 či bombových útokov zo 7. júla 2005 v Londýne a tých medzitým, boli ich páchateľmi a mnohými sympatizantmi vyhlasované v každom médiu. Vieme, čo si myslia; vravia nám to každý deň. Vynárajú sa však otázky týkajúce sa pôvodu myšlienok, ktoré oni nazývajú islamské. Sú niečím novým alebo sú len obnovením niečoho z minulosti? Čo z nich predstavuje islam a čo islamizmus1? Je islamizmus deformáciou islamu? A ak áno, akým spôsobom a odkiaľ k tomu prišlo? A prečo je islam prístupný takémuto druhu deformácie?
Už dávno bola odpoveď na prvú z otázok predložená známym britským autorom Hilairom Bellocom. Vo Veľkých kacírstvach, uverejnenom v roku 1938, predpovedal autor vzkriesenie islamu nasledovným spôsobom: “Odkedy je náboženstvo v koreňoch všetkých politických hnutí a zmien a odkedy tu my máme jedno významné náboženstvo fyzicky nevládne, ale morálne intenzívne čulé, ocitáme sa v prítomnosti nestálej rovnováhy, ktorá takou nemôže zotrvať permanentne.” O pár strán ďalej Belloc píše: “Táto (islamská) kultúra zaostáva v materiálnych náležitostiach – neexistuje dôvod, prečo by sa nemala poučiť a stať sa nám rovnocennou vo všetkých tých dočasných veciach, ktoré teraz samotné nás nad ňu nadraďujú… pretože vo vieresme oproti nej upadli.”
Belloc videl prichádzajúce vzkriesenie islamu v kontexte islamskej histórie od 7. do 17. storočia, na konci ktorej boli Turci po druhý a posledný krát zastavení pred bránami Viedne. Ako naznačuje autor, oživený islam by mohol byť identickým, navyše vybaveným modernou technológiou. Mohol by byť dokonca smrteľnejším nepriateľom Západu, ktorý je oslabený stratou viery.
Môže dnes človek adekvátne pochopiť, čo sa deje podľa slov, ktorými Belloc upozorňoval? Po storočia dlhá expanzia islamu vzišla z mimoriadnej veľkoleposti, ktorá vytŕčala spoza hraníc svojich možností, no časom klesla do nehybnosti. Islamský svet bol prebudený z niekoľko storočnej apatie iba prenikaním Západu. Už do začiatku 19. storočia demonštroval Západ takú rozhodnú nadradenosť nad islamskou kultúrou, že islamské obranné pokusy vymaniť sa z jeho vplyvu, boli nezmazateľne poznačené presne tým, proti čomu sa moslimovia vzpierali. Aby nepodľahli Západu, stali sa určitým spôsobom “západnými”. Ako poukázal Raphael Patai v Arabskom myslení, samotné kritériá, ktorými moslimovia merajú svoj progres, sú západného charakteru. Záverečnou iróniou je to, že väčšina zúrivej ideológie voči súčasným pomerom v moslimskom svete je tiež nasiaknutá západnou ideológiou. Islamisti praktizujú perverznú formu homeopatie, ktorá používa na boj s nemocou samotnú nemoc v dávkach, ktoré sú smrteľné. Belloc už toto nepredvídal.
Islamistickí autori nemôžu byť správne pochopení iba v podmienkach samotného Islamu, ale jedine v perspektíve 20. storočia západných ideológií, ktoré asimilovali, najmä Nietzscheovej a Marxovej. Kľúčoví myslitelia v islamizme, ako napríklad Sajíd Kutb z Egypta, boli veľmi zbehlí v západnej filozofii a literatúre. Kutb strávil v Spojených štátoch amerických niekoľko rokov vďaka postgraduálnym štúdiám. Bol úplne odmietnutý tým, čo považoval za jednoznačne materialistickú kultúru. Napríklad sa domnieval, že spôsob akým sa Američania starajú o svoj trávnik je znakom materializmu a miestne zábavy, ktoré videl, sú príklady sexuálnej degenerácie. Tým, že odhalil Západ, zvýraznilo to jeho nenávisť. Čítal Nietzscheho a riešením problému, ktorý on charakterizoval ako “odcudzenie sa Západu”, bol islam. Islam mohol prekonať relativizmus i morálnu degeneráciu, ktoré Kutb spozoroval na konci 50. rokov. Islam by zachránil Západ aj Východ. Aby sa tak stalo, Kutb konštatoval, že moslimovia musia napodobniť správanie sa spoločníkov Proroka kvôli príprave na budúci boj. Použil pritom leninské termíny a prostriedky hlásiac sa k predvoju verných, čo by viedlo k obnoveniu kalifátu. (Faktom ostáva, že Kutb spolupracoval s Moslimským bratstvom Komunistickej strany v Egypte a Komunistickou Internacionálou.) Ako súčasť egyptskej opozície ho dal Násir v roku 1966 obesiť. Na šibenicu vraj kráčal s úsmevom na perách, opúšťajúc imidž “ikony”, aby inšpiroval svojich nasledovníkov dodnes.
Veľmi rôznorodý islamský svet sa rozpína od Atlantiku po Pacifik, od Maroka k južným Filipínam. Všade tam sú pomery veľmi rôznorodé a málo vecí platí pre všetky miesta moslimského sveta. Zo 44 prevažne moslimských krajín na svete sa 24 neriadi islamských právom ako primárnym zdrojom práva. Aj keď moslimovia všade zachovávajú päť pilierov islamu (sú to: 1. vyznanie viery: „Nieto boha okrem Boha a Mohamed je posol Boží.“, 2. modlitba 3. almužna, 4. pôst, 5. púť do Mekky – pozn. prekladateľky), sú kultúrne veľmi rozdielni, povedzme v Indonézii či Arabskom svete. Tento rozmanitý charakter sa však nachádza v nebezpečenstve homogenizácie. Motorom tejto homogenizácie je Kutbova islamská ideológia, ktorá demonštrovala neuveriteľnú všemasovú príťažlivosť. Kutbove spisy sú považované za novú inštrukciu či povel hodný nasledovania popri tých od Sajída Maududia a Hasana al-Bannu, zakladateľa Moslimského bratstva. Kutbovo učenie je napríklad jedným zo základov Strany spravodlivosti, ktorá je najrýchlejšie rozmáhajúca sa strana v Indonézii a taktiež jediná, ktorá je budovaná na systéme poplatkov za členstvo. Po smrtiacich tsunami poskytla ako prvá nevyhnutnú pomoc. Islamská skupina Hizb ut-Tahrir, ktorá je vo väčšine moslimských krajinách zakázaná, mala veľký vplyv v strednej Ázii a západnej Európe. Základom jej ideológie je takisto Sajíd Kutb. Ľudia, na ktorých sa táto organizácia zameriava, sú inteligencia a vyššia trieda islamského sveta. Hizb ut-Tahrir explicitne neobhajuje násilie a terorizmus, ale pripravuje pre ne intelektuálne základy na pilieroch Kutbovho učenia. Na druhej strane, tiež al-Káida, ktorej nie je Kutbova ideológia neznáma, propaguje násilie v asi 60 krajinách, v ktorých pôsobí. Rovnako koná islamský Džihád v Palestíne inšpirovaný Kutbovým učením. Skrátka, toto nie je lokálny fenomén. Všekultúrna príťažlivosť tejto ideológie reflektuje hlbšiu krízu v samotnom islame. V najvypuklejšej forme sa to deje v arabskom svete, ale existuje všade vo svete moslimskom, alebo jednoducho v umme.
Prečo je Kutb taký populárny a vplyvný? Na toto existujú dve odpovede. Časť vysvetlenia pochádza z trvalého pocitu ľútosti v islame, ktorý Kutbova ideológia reflektuje. Druhá časť vychádza z dôsledku dávneho boja vo vnútri islamu medzi nadradenosťou moci a nadradenosťou rozumu. V prvom rade je dôležité pochopiť rozmery tohto pocitu ľútosti, ktorý pochádza a je obnovený islamským otvorením sa Západu. Z tohto dôvodu moslimovia musia nájsť nejaký spôsob, akým by vysvetlili posledné storočia starnutia.
Študoval som Hitlerov Mein Kampf, aby som zistil či existujú paralely tomuto pocitu ľútosti. Určitú súvislosť možno badať medzi nacistami a skorými islamistami v 30. rokoch 20. storočia, keď Hasan al-Banna formoval Moslimské spoločenstvo po vzore hnedých košieľ. Nemecký pocit ľútosti pochádzal z porážky v prvej svetovej vojne a z metafyzického šoku po kolapse Druhej ríše. Táto strata bola pre nich nepochopiteľná. Svet bol postavený na hlavu. Túto stratu Hitler a jeho komplici vysvetlili po svojom, a to definovaním najskôr vnútorného a potom vonkajšieho nepriateľa. Nemecko bolo bodnuté od chrbta. Kde nastal rozklad v nemeckej spoločnosti, odkiaľ táto zrada prišla? Rasistická nacistická odpoveď znela – od Židov. Nemci musia vyhladiť Židov a očistiť sa pre boj proti vonkajšiemu nepriateľovi, aby tak privodili svoju miléniovú víziu Tretej ríše.
Podobný scenár krivdy a uzdravenia existuje medzi islamistami, ktorí sú stále v stave šoku po odstránení kalifátu Kemalom Atatürkom v roku 1924. Kolapsom Otomanského impéria na konci prvej svetovej vojny sa kalifát stal tieňom samého seba. Jednako jeho zánik zanechal niektorých ľudí úplne bez cieľa. Bolo to akoby sa Vatikán zriekol svojej autority reprezentovať Katolícku cirkev. Ako možno vysvetliť zánik kalifátu? Islamisti začali hľadať vnútorného a potom vonkajšieho nepriateľa.
Islamisti sa snažia sústrediť na široko zdieľaný pocit ľútosti a poníženia v moslimskom svete stratou kalifátu, pretože si prajú jeho znovuzrodenie. Zatiaľ čo sa väčšina moslimov nepodieľa na islamskej mytológii ohľadom kalifátu, ktorý navyše neexistoval kontinuálne od čias Mohameda, islamisti jednako vyžadujú vysvetlenie úpadku ich civilizácie. Táto nevyhnutnosť je zvlášť akútna, pretože islam vyžaduje úspech kráľovstva pre svoje potvrdenie. Mohamed neprišiel a nepovedal, že Božie kráľovstvo je len v ďalšom svete. Alah povedal, založ moje kráľovstvo tu a všade inde. Dar al-Harb – zem vojny, čiže nemoslimský svet, sa musí stať súčasťou Dar al-Islam, teda zemou mieru. Prekvapujúci úspech Islamu vo svojich prvých storočiach potvrdil proroctvo pre svojich veriacich.
Toto sa začalo zvratom v roku 1798, keď Napoleon porazil egyptské armády v Bitke pyramíd v Káhire (alebo snáď i skôr, keď bola Otomanská ríša nútená podpísať Dohodu Küçüka Kaynarcu v roku 1774 s Ruskom). Ako Abd al-Rahman al-Jabarti odpozoroval v tom čase, správny poriadok vecí ako božsky ustanovených bol obrátený. Moslimský svet začal prežívať enormný teologický, filozofický a politický zmätok. Ako sa takáto porážka vôbec mohla stať v krajinách islamu? Zlyhanie prekáža najmä vtedy, ak je prítomný teologický imperatív úspechu. Veci boli oveľa horšie po prvej svetovej vojne, s pádom kalifátu, so sekularizáciou Turecka a takmer kompletnou kolonizáciou Orientu a Maghrebu (Maghreb v arabčine znamená západný a v súvislosti s ES sa používa na označenie krajín: Alžírsko, Maroko a Tunisko, s ktorými spoločenstvo uzavrelo protokol o finančnej a technickej spolupráci na základe čl. 238 Rímskych zmlúv- pozn. prekladateľky). Západ ako starý nepriateľ ovládal Moslimov. V moslimskej náuke nemoslim nesmie zastávať politický úrad v moslimskej krajine. Ak neveriaci vládne nad veriacim, je to škandál. Odrazu veľká časť islamského sveta bola pod vládou Západu. Ako môže byť toto pochopené v medziach viery?
Ako odpoveď sa núka vysvetlenie, že ide o výčitku Alaha, lebo moslimovia nenasledovali jeho cesty. Tak ako úspech je dôkazom viery, zlyhanie je osobné pokarhanie. V ich teologickom svetonázore je porážka silnejšou mocou interpretovaná ako rozsudok Alaha, že moslimovia sa odchýlili od jeho cesty. Modelom úspechu je samozrejme nasledovanie Proroka. Ako povedal Kutb, moslimovia musia odstrániť staré “usadeniny” v histórii islamu a vrátiť sa späť k pôvodnému spoločenstvu, ich vlastnému modelu a pripraviť sa na znovu dobitie sveta a znovu- obnovenie kalifátu. Spôsob uskutočnenia závisí na tom, s akým Moslimom hovoríte. Je to buď kombinácia presviedčania a džihádu, alebo skrátka len džihádu. Kutb obviňoval židov v Istanbule, že zapríčinili kolaps kalifátu (Židia vždy ako prví ostro vystupovali proti myšlienkam islamskej obnovy na celom svete) a označil bezbožných moslimov za vnútorného nepriateľa, ktorí musia byť porazení na to, aby neveriaci Západ mohol byť konfrontovaný a porazený.
Choroba miléniového ideologického zmýšľania, ktorá zdolala Západ, by nezaujala islamizmus, ak by ten nemohol sám pridať aspoň štipku z tradície islamu samotného. Pre toto islamistickí myslitelia veľmi selektívne vybrali niečo z teologických i filozofických tradícií z bohatej histórie islamu. Islamistické využite tejto tradície musí byť pochopené v širšej perspektíve zápasu, ktorý nastal počiatkom uznania mysle a odhalenia. Výsledok tohto boja zásadne ovplyvnil charakter islamského sveta, v ktorom Kutb mohol nájsť pripravené obecenstvo pre svoju ideológiu. Tento argument, ktorý začal už v siedmom a ôsmom storočí, bol ohľadom postavenia rozumu vo vzťahu k božskej všemohúcnosti. Tento boj mal svoje korene v hlbokom nesúhlase v tom, kto Boh je. Myšlienky mávajú dôsledky a nijaká myšlienka nemá väčší dôsledok ako tá o definícii Boha.
Škola Mutazilitov, zložená z moslimských filozofov ovplyvnených Aristotelom, bojovala za prvenstvo rozumu. Verili, že Boh je nielen sila, ale i rozum. Ľudský rozum je dar od Boha, ktorý očakáva, že človek ho použije tak, aby nakoniec Boha poznal. Skrz rozum je človek schopný rozumieť božskému rozumu, ktorý bol príčinou stvorenia človeka. Božie zákony sú zákonmi prírody, ktoré sú premietnuté i do šaríje. Keďže je rozum atribútom Boha, jeho odhalené slová v Koráne sú rozlúštiteľné ľudským rozumom. To znamená, že Korán je otvorený interpretácii.
Korán je otvorený interpretácii, pretože bol odhalený v histórii v určitom čase určitým ľuďom v určitých podmienkach. Mutazilitovia tvrdia, že na to, aby sme obsah Koránu pochopili, ho musíme vykladať, pretože dnes žijeme v iných podmienkach, v inom historickom čase. Musíme mať preto historické pochopenie, ako sa zmýšľalo vtedy, aby sme mohli princípy v Koráne aplikovať na dnešnú dobu.
Mutazilitovia boli úspešní v rámci ustanovenia učenia Koránu na štátnu doktrínu prehlásenú v roku 827 kalifom al-Ma’mnom. Museli bojovať za nadradenosť rozumu a vlastne vyžadovali religióznych sudcov, aby zložili prísahu, že Korán bol stvorený. Tí, ktorí verili v prvenstvo moci a v zjavenie Koránu, mohli byť a boli potrestaní a uväznení. Avšak po vláde Haruna al-Watiqa sa situácia náhle zmenila a nad Mutazilitmi získal prevahu kalif Ja’afar al-Mutawakkil, ktorý ich doktrínu definoval ako zločin, ktorý zasluhuje smrť. Mutazilitovia boli násilím potlačení. Toto však jednak neukončilo myšlienky prevahy rozumu (niektorí z nich ušli do pohostinnejšej šiítskej oblasti) a tiež neuchránilo pred prekvitaním ovplyvnených Grékov faylasuf (filozofov), ktoré ich nasledovali, ako napríklad Alfarabi, Avicenna, Averroes. Dlhodobý proces kostnatenia sa začal. Okolo 14. storočia dosiahol stupeň, ktorý viedol Arnolda Toynbeeho k tomu, aby označil najväčšieho islamského mysliteľa v tom čase takto: “Samota Ibn Khaldunovej hviezdy je tak pozoruhodná ako jeho nádhera.”
Vhodnou symbolikou pnutia medzi rozumom a zjavením v islame bola slávna knižnica v Cordobe. Predstavovala jednu zo sláv Maurskej civilizácie. V 10. storočí knižnica obsahovala 400.000 zväzkov – viac kníh ako bolo vo Francúzsku a je dosť pravdepodobné, že i v celej západnej Európe v tom čase dokopy, spolu s 500 sluhami. Moslimovia ju však nielen postavili, ale i podpálili. V roku 1192 prvých 40 000 kníh napísaných Mutazalitmi bolo vložených do ohňa, lebo obhajovali prvenstvo rozumu. Oveľa spornejšia je však povesť o kalifovi Omarovi, ktorý údajne nariadil deštrukciu knižnice v Alexandrii v roku 638. Príbeh je pravdepodobne falošný (kedže knižnica už v tom čase neexistovala). Podľa niektorých prameňov údajne povedal: “Tieto knihy buď obsahujú to, čo sa píše v Koráne, alebo hovoria o čomsi inom. Každopádne sú zbytočné.” Len nedávno Taliban, nasledujúci podobné príkazy, nariadil zničenie všetkých kníh v Afganistane, prirodzene okrem Koránu.
Nemožno však dostatočne presne charakterizovať výsledky Mutazilitov či Ašaritov. Rovnaká tenzia bola evidentná nedávno v násilí moderného Turecka proti tím, ktorí si neosvojili moderný “odev” programu Atattürkovej sekularizácie, alebo počas strieľania palestínskych Arabov, ktorí odmietali nosiť tradičný islamský odev pod vládou Mohammeda Amina al-Husajna, veľkého muftiho a Hitlerovho blízkeho spojenca. (Mufti je osoba zodpovedná za interpretáciu moslimského práva – pozn. prekladateľky).
Odporcovia Mutazilitov verili myšlienke, že Korán nebol stvorený v čase, ale koexistoval s Alahom od večnosti v arabčine, tak ako existuje teraz. Preto neexistuje nijaký dôvod na jeho výklad, nie je otvorený interpretácii, alebo ijtihadu. Je rovnaký v každom čase a určený všetkým ľuďom, ktorí ho jednoducho potrebujú iba používať. Toto zabuchlo dvere ijtihadu. To znamenalo rozhodujúcu porážku Mutazalitov. Ijtihad je preč (aspoň pre Sunitov); netreba nijakú interpretáciu; všetko bolo povedané. Teraz musíme len poslúchať.
Víťazný pohľad rozvinul teologické základy pre prvenstvo sily nárokom, že zjavenie Mohameda osobitne a nad všetkým zdôrazňuje jeden atribút Boha, a to je jeho všemohúcnosť. Všetky monoteistické náboženstvá sa tohto držia za účelom jednoty, že Boh musí byť všemohúci. Aj keď tento argument vlastne obmedzil Boha v jeho všemohúcnosti koncentráciou výlučne jeho neobmedzenej moci proti jeho rozumu. Božie dôvody sú nepoznateľné človekom. Boh vládne ako on chce. On je pravá vôľa. Neexistuje žiadny racionálny vesmírny poriadok, na základe ktorého sa človek môže riadiť, jedine prejavom Božej vôle v každom momente.
Boh je taký silný, že každý okamih je ekvivalentom zázraku. Nič nezasahuje, nie je nezávislé alebo nemá poloautonómnu existenciu. Vo filozofickom jazyku, toto stanovisko udržuje vieru, že Boh je primárna príčina všetkého a nijaké druhotné príčiny neexistujú. Preto to, čo sa vidí ako prirodzený zákon, ako sú zákony fyziky, gravitácie, atď., nie sú ničím viac ako Božie zvyky, ktoré on môže slobodne kedykoľvek zrušiť alebo zmeniť.
Konzekvencie tohto pohľadu sú veľmi závažné. Ak stvorenie existuje jednoducho ako sled zázračných momentov, nemožno tomu porozumieť rozumom. Iné náboženstvá, vrátane kresťanstva, tiež poznajú zázraky. Avšak rozpoznáva ich ako dočasné a mimoriadne narušenia prirodzeného poriadku. Fakticky to je to, čo ich definuje ako zázraky. Človek pripúšťa možnosť zázraku, iba po vylúčení všetkých ostatných možných vysvetlení danej udalosti prirodzenými príčinami. V tomto type islamského myslenia nie sú žiadne prirodzené príčiny, ktoré by sa mohli takto “odrátavať”. Výsledkom toho sa realita stáva nepochopiteľnou. Ak je neobmedzená vôľa výlučná zložka reality, niet o čom diskutovať. Každý to musí skrátka akceptovať. Podobne ako slovo Božie v Koráne nie je na to, aby sa mu rozumelo, ale aby sa počúvlo.
Mysliteľ zo skorého 10. storočia Abu al-Hasan al-Ašari vypracoval metafyziku pre anti-racionálne stanovisko tak, že použil grécku rannú atomistickú filozofiu a vyhlásil, že realita je stvorená z atómov. Konfigurácia týchto atómov v každom momente utvára veci tak, ako sú. V Islame vo svete britský analytik Malise Ruthven vysvetľuje, že: “Ašaritovia odôvodňovali Božiu všemohúcnosť v atomistickej teórii kreácie, podľa ktorej svet bol stvorený oddelenými bodmi vo vesmíre a čase, ktorých jediným prepojením bola vôľa Boha, ktorá ich nanovo tvorila v každom momente.” (Ašaritská škola – ranomoslimská filozofia, snažiaca sa o radikálnu zmenu vo filozofii islamu, založená Abu l’Hasan al-Ašarim – pozn. prekladateľky). Napríklad súbor atómov, ktorý tvorí rastlinu – zostáva rastlina rastlinou, keď ty čítaš tento riadok, lebo má takú podstatu, alebo preto, že Alah si želá, aby rastlina bola rastlinou od tohto momentu k ďalšiemu? Ašaritovia tvrdia – áno, pre tento moment je to len rastlina. To, aby rastlina ostala rastlinou, závisí od vôle Alaha a ak si myslíš, že rastlina ostáva rastlinou kvôli jej podstate, je to širk – rúhačstvo.
Katastrofický výsledok tohto názoru je odmietanie vzťahu medzi príčinou a následkom. V Nesúdržnosti filozofov Abu Hamid al-Ghazali, ktorý vehementne odmietal Platóna a Aristotela, tvrdil, že Boh nie je ohraničený nijakým poriadkom a že neexistuje nijaký “prirodzený” sled príčiny a následku ako v ohni spálená vlna. Existujú len vzájomné porovnania oddelených javov, ktoré evokujú dojem, že oheň spaľuje vlnu, ale Boh môže tiež urobiť inak. Inými slovami, neexistuje súvislý opis príčiny a následku spájajúci tieto momenty zrozumiteľným spôsobom.
V útoku na Mutazilitov si Ašaritovia podľa Mohameda Khaira priali “oslobodiť Božiu spásonosnú moc od okov kauzality.” Cena za toto oslobodenie bola strata princípu protikladu, t. j. niečo nemôže byť a nebyť rovnakým spôsobom, v rovnakom čase a na rovnakom mieste. Bez princípu protikladu, sa realita stáva nepoznateľnou. Tento názor ústi do antiracionalizmu, ktorý nakoniec produkuje iracionálne správanie. Moderných prejavov z vyplývajúcich rozpakov je mnoho. Stanley Jaki konštatoval, že pred niekoľkými rokmi imám v Pakistane poučoval tamojších fyzikov, že nemôžu zvažovať princíp príčiny a dôsledku v ich profesii. Doktor Pervez Hoodbhoy, pakistanský fyzik a profesor na univerzite Quaid-e-Azam v Islamabáde podľa New York Times (30. 10. 2001) povedal, že “Nebolo islamské povedať, že kombinácia vodíka a kyslíka spolu vytvára vodu. Treba povedať, že ak spojíš vodík a kyslík, vôľou Alaha je vytvorená voda.” Aj dnes ľudia v Saudskej Arábii ešte stále neveria, že človek už bol na mesiaci. Dôvodom nie je ich ignorácia či neznalosť, ale fakt, že ak by človek na mesiaci bol, znamenalo by to akceptovanie príčinných vzťahov, ktoré ho tam dostali. To je jednoducho teologicky pre nich neakceptovateľné.
Na mieste racionálnych vysvetlení, alebo vysvetlení podliehajúcimi rozumu, tak panujú konšpiračné teórie. Islamská tlač je na ne bohatá. Konšpiračné teórie sú intelektuálnou menou v iracionálnom svete. Keď hurikán Katrina zaútočil na juh Spojených štátov, arabská tlač ohlasovala, že “Katrina je vietor hnevu a zlosti od Alaha zaslaný na americké impérium.” (Muhammad Josef Al-Mlaifi, Al-Syiassa, 31. 8. 2005) alebo že “Jediný dôvod tejto tragédie je ten, že Alah je na nich nahnevaný” (Dr. Khaled Al-Khaledi, Al-Haqaeq). Väčšina Američanov toto považuje za hrubú propagandu bez uvedomenia si, že toto má pôvod v teologickej perspektíve, ktorá vyžaduje pochopenie udalosti ako dôsledku prvej príčiny. Je to záväzný pohľad ľudí, ktorí to museli vyložiť presne takýmto spôsobom, pretože ich filozofia nedovoľuje pre bytie druhotné príčiny.
V tomto antiracionálnom pohľade platí, že čo je pravdivé pre prírodu je tiež pravdivé pre človeka. Alahovu vôľu v činnosti človeka je neľahké vysvetliť. Korán tu nepomôže, pretože nie je napísaný v opisnej forme. História vyžaduje racionálnu postupnosť príčinných vzťahov. Ašaritské stanovisko tak preniká stredovýchodným vedomím, až napokon ovplyvňuje arabský zmysel pre čas (mešity bez hodín), vedúc k ľahostajnosti k dátumom a určitej prudkosti povahy a zvrhnutím záujmu Arabov o ich vlastnú históriu, ktorý bol minimálny, až kým ho západní historici nevyprovokovali písaním tej vlastnej ako prví.
Nezasvätencom, tejto svojvoľnej dimenzii islamu, bolo jednoznačné už dávno od stredoveku, keď veľký židovský filozof Maimonides (1135 – 1204) hovoril o svojich skúsenostiach z Káhiry ilustrujúc myslenie niektorých moslimov. Každé ráno sa kalif prejde po Káhire a každé ráno ide tou istou cestou. Avšak, ako hovorí Maimonides, zajtra môže ísť inou cestou. Prečo? Lebo je kalif a robí to, čo chce. Každé ráno vychádza slnko na východe a zapadá na západe. Deje sa tak veky a stalo sa tak i dnes. Ale zajtra môže vyjsť na juhu a zapadnúť na severe. Toto závisí od vôle Alaha a nik nemôže povedať, že sa tak nemôže stať. Maimonides to zhrnul tak, že “vec, ktorá existuje s určitou konštantnosťou a stálou formou, dimenziou a schopnosťou (sebe vlastnou) len sleduje smerovanie zvyku … na tomto základe je celá ich stavba postavená.”
Nielen Maimonides si všimol tento problém. V Prednáškach o histórii a filozofii Hegel pozoruje, že v tejto verzii islamu “je činnosť Boha reprezentovaná ako celkom zbavená rozumu.” V Úpadku západu Oswald Spengler napísal, že “Islam je nemožnosť JA ako slobodnej vôle vis-á-vis nadprirodzena… V celej vesmírnej jaskyni je iba jediná príčina, ktorá je pevným bodom všetkých viditeľných úkazov: toho božstva, ktoré samotné už nemá dôvod pre svoje pôsobenie.”
Táto koncepcia Boha usmerňovala ľudský vzťah k Všemohúcemu špecifickým spôsobom. Boh, ktorý nemá žiadne dôvody, nemôže byť poznaný. Tento názor v tejto forme islamu mohol viesť a viedol k silnej nálade mysticizmu, ktorá predstavuje problém. Ako sa má človek správať voči iracionálnemu Bohu? Ibn Taymiyya (1263 – 1328), stredoveký moslimský mysliteľ, ktorý hlboko ovplyvnil zakladateľa wahhábizmu a ktorý bol v dnešnej dobe oživený islamistami, odpovedal: “Úlohou človeka nie je poznať Boha, Boh je nepoznateľný, ani sa nesnaž poznávať ho. Poslaním človeka nie je milovať Boha. Človek nemôže milovať to, čo nepozná. Úlohou človeka je poslúchať.” Podriadiť sa. Rozum nehrá žiadnu rolu a slobodná vôľa je degradovaná. V jeho útoku na filozofiu s názvom Kuzari Judah ha-Levi, židovský nasledovník al-Ghazaliho, dosiahol logický záver toho, akým spôsobom by sa človek mal priblížiť významu tejto božskosti: “Považujem ho za toho, čo dosiahol najvyšší stupeň dokonalosti. Je presvedčený o náboženských pravdách bez ich preskúmavania či odôvodňovania.” (Akým spôsobom sa môže niekto tázať, môže byť o niečom presvedčený bez premýšľania o danej veci?)
Porovnajme to so vzťahom k štandardnej definícii kresťanskej úlohy, ktorá je vyjadrená v logickom poradí – poznať, milovať a slúžiť Bohu. Poprvé, poznanie Boha je nevyhnutné. Ako môže niekto milovať niečo, čo nepozná? Samozrejme sa predpokladá, že obmedzený tvor akým je človek môže porozumieť iba malej časti nekonečného Boha, ale môže vedieť dosť, aby vznikla láska. Boh je poznateľný. Ak niekto pozná Boha, tak ho miluje. Na oplatu povinnosť tejto lásky je slúžiť mu. Človek je prirodzene stvorený na to, aby slúžil tomu, koho miluje. Vyjadrenie tejto úlohy je vo vnútri súdržné a logicky usporiadané. Je založené na určitom názore, kto Boh je a ako je človek schopný voľne mu odpovedať používaním svojho rozumu a slobodnej vôle.
Aby sme pochopili konečný význam ašaritského učenia iracionálneho Boha, môže byť nápomocné dať ho do kontrastu s kresťanským učením, ktoré bolo podobne pokúšané takýmito extrémami, ale odolalo im. Prečo napríklad výlučná predpojatosť Božskej všemohúcnosti nepostihla kresťanstvo, keď aj ono je vlastne monoteistické? Kresťanstvo verí, že Boh je tiež všemohúci a primárnou príčinou všetkých vecí. V podstate, v kresťanstve boli silné tendencie pohybovať sa tým istým smerom ako Ašaritovia. Raný kresťanský mysliteľ Tertulián sa pýtal, aký význam môže mať dôvod pre kresťanské zjavenie v jeho známej poznámke: “Čo majú Atény s Jeruzalemom?” Antiracionálne stanovisko bolo násilne preukázané v miléniových hnutiach v stredoveku a trochu v hnutí zvanom fideizmus – sola scriptura (Fideizmus – učenie, ktoré za základ náboženského poznania pokladá vieru a odmieta akékoľvek racionálne dôkazy – pozn. prekladateľky). Vo svojej najradikálnejšej forme sa táto škola držala myšlienky, že Písmo sväté postačuje. Zabudnime na rozum, na grécku filozofiu, na Tomáša Akvinského. Antiracionálne stanovisko vo svojich najextrémnejších formách nikdy neprevládlo v kresťanstve a všeobecne bolo považované za heretické.
Dôvod, prečo sa kresťanstvo izolovalo od posadnutosti božskou všemohúcnosťou bol význam Krista ako božského dôkazu v evanjeliu sv. Jána. Ak je Kristus božský dôkaz, ak Boh sám seba predstavuje ako ratio, potom Boh nie je iba všemocný, on je logos. Zatiaľ čo Mutazilitovia tvrdili niečo podobné, nemali žiadnu biblickú autoritu, ktorá by potvrdila ich výklad, zatiaľ čo ich oponenti ich mali veľa, ktoré im odporovali.
Taktiež kresťanské zjavenie hovorí, že všetko bolo stvorené Kristom ako božským rozumom. Keďže boli rozumom stvorené všetky veci, stvorenie nosí pečať svojho stvoriteľa ako rozumu. Príroda prezrádza zrozumiteľnosť, ktorá pochádza z transcendentného zdroja. Benedikt XVI. nedávno viac krát zopakoval toto stanovisko, keď sa zmienil o “svete ako o produkte tvorivej príčiny.” Tento pohľad stanovuje otvorené pozvanie na preverenie pravidiel a zákonov stvorenia za účelom poznania Stvoriteľa, poznanie veľmi bežné zo Starého Zákona. V Liste Rimanom I. to sv. Pavol viackrát zopakoval hlásaním, že “Boha možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí” (porov. Rim 1, 20). Zákony prírody nie sú poprením Božej autority, ale jeho vyjadrením. Rozum a kresťanské zjavenie sú kompatibilné. Napätie medzi Jeruzalemom a Aténami bolo urovnané v Ríme, prostredníctvom skvelej práce Tomáša Akvinského.
Napokon tento teologický názor vyrástol v realistickú metafyziku Tomáša Akvinského, čo sa potom stalo základom pre modernú vedu, ako to Stanley Jaki, maďarský teológ a fyzik, vysvetlil vo svojich mnohozväzkových spisoch na poznatkoch modernej vedy. Taktiež ukázal, že zdôvodnenia modernej doby boli v moslimskom svete od počiatku nevydarené po ich zdanlivom vzniku (viď jeho mimoriadnu monografiu Ježiš, Islam, Veda – Real View Books). Nik neponúka jasnejšie pochopenie následkov názoru na Boha ako číru vôľu, ako Jaki. Metafyzická podpora pre prirodzený zákon nepoložila len základy pre modernú vedu, ale taktiež poskytla základy pre postupný vývoj ústavnej vlády.
Prvenstvo moci v islamskom myslení zamietlo podobný vývoj v Moslimskom svete. Vďaka jeho nástupu bol vznik modernej vedy po stredoveku zastavený ako pohľad podporujúci príčinnosť. Spolu s tým boli spojené i politické represie, ktorých výsledkom bolo potlačenie rozumu a v konečnom dôsledku i slobodnej vôle. Ak niekto nevezme do úvahy existenciu druhotných príčin, ten nemôže rozvíjať prirodzený zákon. Ak niekto nemôže rozvíjať prirodzený zákon, nemôže pochopiť ústavný politický poriadok, v ktorom človek skrz svoj rozum vytvára zákony, aby ovládal seba samého a slobodne sa správal. Dôvod a sloboda sú pre tento systém nepotrebné.
Ak človek žije v svete, z ktorého nemožno “vytvoriť” nijaký zmysel (svet, ktorý je hračkou bohov alebo Boha, iracionálny svet), môže si vybrať iba podľahnutie osudu či zúfalstvu. Rozum a sloboda sa stávajú irelevantnými. Ak človek nie je politickým tvorom obdareným rozumom vo svete dostupnom jeho mysli, prečo sa pokúšať riadiť politický život založený na oslobodení a zastúpení? V takýchto podmienkach sa človek nebude vysporiadavať s písaním ústavy, pre ktorú je viera v poriadok a ľudskú rozumnosť nevyhnutná a v schopnosti formulovať a nastoľovať formu vlády založenú na racionálnom stvorení. Zákon je dôvod ako povedal John Courtney Murray, preto diskutujeme o dôvodoch pre zákony. Napokon právo je dôvod, pretože Boh je logos.
Antiracionálne stanovisko nepokladá len demokratický, ústavný poriadok za nadbytočný, ale predkladá ho nepriateľsky k islamistom ako formu rúhania sa, ktorého sa boja najviac. Pôvodca al-Káidy Jusuf al-Ayeri (zavraždený v prestrelke v Rijáde) vo svojej poslednej knihe Budúcnosť Iraku a arabského polostrova po páde Bagdadu napísal: “Nie je to americká vojnová mašinéria, ktorá by sa mala stať vrcholom znepokojenia Moslimov. Čo ohrozuje budúcnosť islamu, fakticky jeho vlastné prežitie, je práve americká demokracia.” Pretože demokracie zakladajú svoj politický poriadok na rozume a slobodnej vôli a nechávajú bokom sporné otázky, ktoré radikálni islamisti považujú za zodpovedané zjavením, radikálni islamisti tak považujú demokracie za svojich prirodzených a smrteľných nepriateľov.
Degradácia mysle na teologickom stupni je islamistické spojenie s modernými ideológiami a ich sekulárnou degradáciou rozumu a následnou oslavou sily. Moderné ideológie tiež presadzujú, aby primárna zložka reality bola vôľa. Toto je v srdci Nietzscheho, v jeho analýzach Sokrata a gréckej filozofie. Filozofia je jednoducho racionalizácia, výrok vôle, vôle dominovať, vôle byť mocnou. Nietzsche založil metafyzický plán, ktorý urobil zo všetkého objekt vôle. Politickou vulgarizáciou tohto plánu bola nacistická strana (ako povedal Hans Fridrich Blonk, prezident ríšskej komory pre literatúru, 1939, “Táto vláda bola zrodená na opozícii voči racionalizmu.”) Rovnaká degradácia rozumu sa našla v marxizme-leninizme. Marx povedal, že rozum je “výčnelok ” materiálnych síl. To nie je správne. Nik sa s nikým neháda, nik nikoho do ničoho nenúti. Aby došlo k zmene človeka, musí sa človek zmocniť všetkých síl produkcie, zmeniť ich a potom zmeniť myslenie človeka. Neodvratne, ak vôľa a sila sú primárne zložky reality, človek sa bude v sérii deduktívnych krokov ocitať v totalitných režimoch. Odtiaľ už neexistuje žiadna iná cesta.
Zvláštne na tom je, že nezáleží na tom, či ľudský pohľad na realitu ako slobodnú vôľu má svoj pôvod v deformovanej teológii alebo v totálne sekularizovanej ideológii: politické konzekvencie sú rovnaké, vznik totalitného režimu. V skutočnosti James Schall ukázal, že či myšlienka slobodnej vôle ako základu reality vychádza z deformovanej teológie alebo z Hegela a Hobbesa, dôsledky z hľadiska krutovlády budú celkom rovnaké. Neusporiadaná vôľa nespútaná správnou logikou je politický problém.
Ako už bolo spomínané, v súťaži so Západom väčšina moslimov ho napodobňuje. Prečo si len vybrali tie najhoršie modely, ktoré kedy Západ mal – fašizmus a komunizmus? Prečo sa, až na Turecko, nepokúšali napodobniť ústavný demokratický poriadok? Odpoveď je, že moslimovia boli prirodzene priťahovaní fašizmom a komunizmom na rozdiel od viac kompatibilných režimov, ktoré predpokladajú prvenstvo rozumu. Tieto modely pôsobili presne, pretože boli založené na prvenstve vôle a ponížení rozumu.
Ani komunizmus a ani fašizmus nebol vhodný pre Arabov – pretože obe ideológie neboli vhodné pre nikoho – ale islamisti prijali ich totalitné programy a zmiešali ich so svojou ašaritskou interpretáciou islamu. To je aj dôvod, prečo sa dajú porovnávať charakteristické znaky týchto ideológií a dokonca niekedy i jazyk, ktorý používajú, je takmer rovnaký. Ako komunisti či nacisti, aj islamisti pokladajú násilie za nevyhnutné, aby ovplyvnilo transformáciu, po ktorej túžia. Ako vyhlásil zástupca Bin Ladína Ayman al-Zawahri: “Reforma pre Alaha sa dá uskutočniť jedine cez džihád a akákoľvek požiadavka na reformu bez džihádu je odsúdená k smrti a zlyhaniu. Musíme pochopiť povahu boja a konfliktu.” (Zawahriho časté odkazy v korešpondencii so Zarkáwim v Iraku k jeho kolegom ako k dobrým “Ašaritom”.) Dňa 30. novembra 2005 sa nahrávka al-Káidy rétoricky pýtala: “Ako môžeme podviesť toto náboženstvo? Dá sa to mierom? Alebo to môžeme urobiť logicky? Môžeme to urobiť návrhmi či hlasovaním?” Potom jeden hlas odpovedal: “Jediná cesta, ako to môžeme urobiť je cesta meča.”
Radikálni islamisti interpretujú ich verziu Božej všemohúcnosti do politiky neobmedzenej moci. Ako božie nástroje sú spojivom tejto moci. Keď je prvenstvo sily raz predpokladané, terorizmus je ďalší logický krok k moci, ako to robili sekularistické ideológie v 20. storočí – nacizmus a marxizmus-leninizmus. To je to, čo viedlo Usamu bin Ladína k prijatiu prekvapujúceho vyjadrenia jeho duchovného krstného otca Abdullaha Azzama, ktoré Ladín citoval vo videu z novembra 2001, dostupnom po 11. septembri: “Terorizmus je nutnosť v Allahovom náboženstve.”
Problémom dneška je, že “krídlo rozumu” je v Islame stratené. Niežeby tam už nebolo – badať vysoký počet veľmi inteligentných moslimov – učencov, ktorí by privítali neo-mutazilitský pohyb v islame, obnovu prvenstva rozumu, takže by mohli otvoriť dvere ijtihadu a rozvíjať istý druh prirodzeného poriadku – základ pre ľudský, politický a ústavodárny režim. Fakticky sa už táto snaha začala v 19. storočí mysliteľmi ako bol Ahmed Khan v Indii. Avšak ak sa niekto odváži povedať, že Korán nie je rovnako večný s Alahom v určitých územiach v islamskom svete, musí sa mať na pozore. Mnohí moslimovia sú tohto názoru, ale mnohí z nich žijú na Západe. Nanešťastie, mnohí z neo-mutazilitov, ktorí chcú obnoviť veľkú tradíciu moslimskej filozofie, žijú taktiež na Západe.
Veľká kríza, ktorá uchvátila islamský svet, kladie otázku moslimom: “Môžeme vkročiť do moderného sveta a zároveň si uchovať svoju vieru?” Odpoveď bola poskytnutá Usamom bin Ladínom a islamistami a znie záporne. My musíme zničiť modernú dobu a znovu vybudovať kalifát. Odpoveď islamizmu odhaľuje duševnú patológiu založenú na teologickej deformácii, ktorá stvorila disfunkčnú kultúru.
Z tohto dôvodu sa musí problému čeliť na úrovni, na ktorej existuje. Myslieť si, že Západ musí ísť a vylepšiť ekonomické podmienky na Blízkom východe, aby vyprázdnil bahnisko terorizmu, je hlboko mylné. Teroristi sú produktom totalitným ideológií, ktoré ospravedlňujú terorizmus. To je ich “základná príčina.” Ak by niekto navrhol, aby sa za účelom vyriešenia nacizmu musela prekonať chudoba v Nemecku, bol by na posmech. Dnes sa však takéto myslenie berie vážne.
Blízky Východ je chudobný kvôli svojej disfunkčnej kultúre založenej na deformovanej teológii a pokiaľ nebude teraz reformovaný, ekonomická reforma alebo zákonný politický poriadok neuspeje. Ak niekto žije v spoločnosti, ktorá všetko pripisuje prvým príčinám – Bohu, ten nepôjde do sveta a nebude sa snažiť zistiť ako svet funguje a ako je ho možné zdokonaliť. Ten sa bude podrobovať a robiť si svoju povinnosť tak, ako mu to bolo povedané. Alah má všetko v moci. Myslieť si, že jediné prekážky k demokracii v týchto kultúrach sú autokracie, ktoré nad nimi vládnu, je klamlivé. Nie je náhoda, že odhalený pohľad na tyranského Boha, vytvára tyranský politický poriadok. Môže existovať demokracia s odlišnou teológiou?
Vo vnútri islamského chápania Zjavenia je človek autorizovaný za každú cenu stanoviť si základné princípy demokracie otázkou: sú si všetci stvorení ľudia rovní? Nacisti by nemohli odpovedať kladne, komunisti tiež nie. Ak niekto hovorí ako radikálny moslim, tiež by nesúhlasil, pretože to nie je súčasťou zjavenia. Všetci moslimovia sú stvorení ako rovní, ale čo NE-moslimovia? Tí sú dhimni, tí majú iné pravidlá. Ak neexistuje princíp rovnosti, nemôže existovať politický základ pre demokraciu. Ako povedal Raphael Patai, odhaľujúc príslovie z východných štátov: “Nič neponižuje človeka tak, ako byť subjektom autority iného.” To prichádza, ak neexistuje racionálne východisko či opora, pretože autorita či moc nie je založená na rozume. Nie je založená na rozume, pretože nie je rozlíšená princípom rovnosti.
Ako bolo povedané na začiatku, islamský svet je veľmi bohatý a je veľmi pestrý2. Je v moslimskom svete nejaká skupina ľudí, ktorá vie starostlivo vypracovať teológiu, ktorá povoľuje modernosť? Bývalá sláva islamskej civilizácie ukazuje, že raz už bola schopná pokroku. Tento progres bol založený na rozličných prúdoch ideí, dosť protichodných k mysleniu islamistov, ktorí by ich vtedy považovali za heretické. Dnes je veľa moslimov, ktorí chcú a myslia si, že môžu vstúpiť do moderného sveta, čo znamená modernej vedy, moderných politických inštitúcií a zároveň si udržať svoju vieru. Bohužiaľ myšlienky, ktoré naberajú na intenzite v súčasnosti, nie sú ich. To je tá kríza. Odpoveď, ktorá dnes zmieta islamský svet nepochádza od ľudí, ako sú títo. Pochádza od al-Káidistov a neo-Khajiritov. Ako to opísal analytik Tony Corn (Real Clear Politics, 6. 1. 2006) “V posledných 30 rokoch jednej typickej odnoži – panislamskému salafizmu bolo povolené vyplniť vákuum uvoľnenom po zlyhaní panarabského socializmu a postupom času marginalizovať osvietenejšie formy islamu k hraniciam, kde salafizmus dnes okupuje kvázi hegemónnu pozíciu v moslimskom svete.” (Salafisti – militantná skupina radikálnych Sunitov, ktorí veria, že jedine oni môžu správne podávať výklad Koránu – pozn. prekladateľky). Beda, Kutb je všade. A primálo sa urobilo pre to, aby tento trend nesilnel.
Začarovanie islamu na islamizmus nie je zlá správa len pre Západ, ale tiež pre väčšinu moslimov, ktorí nechcú žiť v totalitných teokraciách. V ich prípade počet nemá význam ani o trochu viac, ako keď sa v roku 1917 nešťastní ľudia v Rusku zrazu ocitli pod nadvládou neveľkej zájmovej skupiny leninistov. Malé, no pevne organizované, vysoko disciplinové a dobre financované skupiny islamistov sa snažia napodobniť leninský úspech s podobnými taktikami propagandy a násilia. Čím sa veci stávajú horšími, najmä v arabskom svete, tým účinnejším sa stáva odkaz islamistov pre ich vysvetlenie a plánom na ich prekonanie. Práve preto je len zájmom islamistov, aby sa veci zhoršovali. V skutočnosti oni môžu zabezpečiť, aby sa tak stalo.
Nie je nevyhnutné, aby islamisti zvíťazili, iba ak v prípade, že by chýbali stratégie čeliť im. Moslimskí lídri, ako napríklad bývalý indonézsky prezident Abdurrahman Wahid volal po protistratégii (Správny islam versus Nesprávny islam, Wall Street Journal, 30. 12. 2005), ktorá by obsahovala ponuku “Presvedčivej alternatívnej verzie islamu, ktorá odstraňuje fanatickú ideológiu nenávisti k temnote, z ktorej sa objavila.” Wahid obhajuje partnerstvo s nemuslimským svetom v úsilí udržať ľudskú dôstojnosť, slobodu mysle, náboženskú slobodu a úžitky modernej doby skôr, ako islamistická slepá oddanosť zaplaví moslimský svet. Je to pôsobivé zvolanie. Ešte nebolo zodpovedané.
Autor netvrdí, že je pôvodcom myšlienok prezentovaných v tejto eseji, avšak len on je zodpovedný za spôsob, akým i idey iných autorov zosúladil do jedného celku. Obzvlášť však odporúča preštudovať si nasledovných autorov (a ich diela): Malise Ruthven (Islam in the World; A Fury for God), Otec Stanley Jaki (Jesus, Islam, Science), Barry Cooper (New Political Religions) a Otec James Schall (články dostupné na jeho web stránke tu).
Poznámky:
[1]Pojem „Islamizmus“ je tu požitý ako označenie muslimskej totalitnej ideológie. V mnohých smeroch je to pojem nedostatočný, keďže je mnoho samooznačujúcich sa Islamistov, ktorí neuznávajú definíciu tohto pojmu.
[2]Nebolo predmetom tohto článku zaoberať sa touto rôznorodosťou a pestrosťou v jej sunitských a šiítských rozdieloch, mystickej tradícií Sufiov, alebo štyroch právnych školách Islamu, ale skôr sa článok venuje pôvodu problémov, ktoré položili základy Islamizmu vo vnútri Islamu.
Autor je bývalým zvláštnym poradcom prezidenta USA Ronalda Reagana (1985-1986), bývalým riaditeľom Hlasu Ameriky (2001-2002) a prispievajúcim editorom magazínu CRISIS.
Prednáška bola prezentovaná na konferencii The Centre for Research into Post-Communist Economies (CRCE) v slovinskom Blede v septembri 2005. Vo februári 2006 bola publikovaná CRCE ako Briefing Paper.
Preložila Lucia Hvizdová, spolupracovníčka KI.
