Úvahy o zahraničnej politike malých krajín, a Slovensko k takým patrí, sa pohybujú medzi dvomi extrémnymi polohami. Na jednom konci je bezmocný geopolitický determinizmus – presvedčenie, že malá krajina nemá prakticky žiadny priestor na autonómnu zahraničnú politiku, lebo o všetkom rozhodujú „veľkí hráči“.
Opakom bezmocného fatalizmu je nadmerné sebavedomie a spupné výkriky typu „cudzie nechceme, svoje si nedáme“, zvyčajne sprevádzané nedostatkom akýchkoľvek realistických predstáv o konkrétnych možnostiach politiky. Paradoxom je, že sa obe tieto krajnosti – fatalizmus i podozrievavé vymedzovanie sa voči všetkým – živia z konšpiračného videnia sveta. Ako to už s extrémnymi polohami niekedy býva, tieto dve neponúkajú zahraničnej politike štátu nič použiteľné. Odovzdaný fatalizmus znamená, že sa štát vopred vzdáva aktívnej obhajoby záujmov svojich občanov v medzinárodnom prostredí, expanzívne vymedzovanie sa voči všetkému a každému je pre štát zasa receptom na postavenie outsidera. Liekom na to prvé je pokojné sebavedomie politiky, ktorá nerezignuje na legitímne záujmy svojich občanov, ani keď sú v rozpore so želaniami „veľkých a mocných“ národov a štátov. Vyžaduje si to úctu k slobode a odvahu, nie veľké ústa. Liekom na to druhé je schopnosť odhodiť romantické mýty o sebe a predsudky o tých druhých a realisticky zhodnotiť skutočnú situáciu sveta a geopolitický kontext, z ktorého krajina nemôže jednoducho odísť na nejaký iný kontinent či do nejakej inej historickej doby.
.meniaci sa svet – NATO a EÚ
Slovensko je v roku 2006 súčasťou sveta, ktorý sa v priebehu uplynulých rokov významne zmenil a neprestáva sa meniť. Stali sme sa členmi NATO aj EÚ, ale ocitli sme sa v inštitúciách, ktoré sa od čias, keď sme sa do nich iba snažili vstúpiť, dramaticky zmenili. V čase, keď sme sa o členstvo v NATO začali uchádzať a vďaka Mečiarovi a jeho predstavám o svete sme neuspeli, bolo NATO exkluzívnym a elitným klubom mocných a slobodných a jediným miestom, kde sa mohol malý štát v strede Európy cítiť bezpečne. Snaha dostať sa do NATO prinútila slovenskú politickú triedu prijať pravidlá, ku ktorým jej dominantná časť prirodzene neinklinovala. V konečnom dôsledku to zmenilo politický profil Slovenska k lepšiemu. Keď sa začalo reálne hovoriť o pozvaní Slovenska, malo NATO za sebou dramatickú demonštráciu svojej účinnosti na Balkáne. Vstúpili sme však už do organizácie, ktorá začala narážať na svoje limity.
Prišiel 11. september 2001, vojna v Afganistane a v roku 2003 vojna v Iraku. To, čo prišlo, však nebola kríza NATO ako inštitúcie, ale kríza vzťahov medzi časťou európskych členov NATO a Spojenými štátmi americkými. NATO zrazu paralyzoval vnútorný rozpor a jediným riešením pre USA bola ad hoc koalícia štátov, ktoré mali na vec rovnaký názor. To je najpravdepodobnejší scenár aj pre všetky budúce konflikty podobného typu. Mnohí by radi počuli, že NATO sa ukázalo ako prežitá a už nefunkčná organizácia, ale nie je to tak. Francúzsko malo problém s vlastnou lojalitou k spojencom v NATO od počiatku a organizácia nebola konštruovaná pre tento typ konfliktu mimo vlastného teritória.
Severoatlantickej aliancii stále zostávajú viaceré kľúčové a nenahraditeľné funkcie, ktoré sa týkajú, prirodzene, aj Slovenska. Prvou je stále platný záväzok vzájomnej obrany v článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Všetci sa zhodnú, že to v tomto okamihu nie je aktuálne, ale všetci vedia, že môže prísť chvíľa, keď bude tento záväzok znovu privolaný do života. V tom je situácia Slovenska trvalo odlišná od jeho situácie pred vstupom do NATO a nijaký čisto európsky mechanizmus či záväzok to nenahrádza. Nenahraditeľnou funkciou NATO je i to, že armády členských krajín sú nútené naučiť sa plánovať, rozmýšľať a komunikovať rovnakým spôsobom (volá sa to interoperabilita), čo je nevyhnutný predpoklad, aby dokázali robiť spoločné vojenské operácie. Členstvo v NATO nám tiež vnútilo strategické plánovanie, ktoré zmenilo podstatu finančného zabezpečovania armády a dôslednú ochranu toho, čo štát musí vedieť utajiť. Zmenila sa aj Európska únia. Rozbehnutý vlak prehlbujúcej sa politickej integrácie Európy sa zastavil na troskách neprijatej európskej ústavy. Slovensko, spolu so zvyšnými novými členskými krajinami, je stále intenzívnejšie konfrontované s rozporom medzi deklarovanými europeistickými ideálmi a národnými egoizmami „starých“ členských krajín. Nezmyselné regulácie, často vynútené vplyvnými záujmovými skupinami, mrzačia aj naše hospodárske prostredie. Bombastické plány na vybudovanie „najvýkonnejšej znalostnej ekonomiky sveta“ a predbehnutie Spojených štátov sa rozbili o socialistické myslenie európskych elít i voličstva a Európa sa ponára do hospodárskej recesie. Namiesto nevyhnutných reforiem doma sa snažia najväčšie „staré“ európske štáty do toho vtiahnuť (napríklad prostredníctvom tlaku na harmonizáciu daní) aj reformujúce sa ekonomiky postkomunistických krajín. Európske inštitúcie prichádzajú s čoraz absurdnejšími environmentalistickými a sociálno-inžinierskymi agendami.
.hrozby staré a nové
Najvýraznejšie sa však zmenilo prostredie Európy i sveta z hľadiska bezpečnosti. Západ je vystavený teroristickým útokom islamistických organizácií priamo na domácej pôde. Útočníkmi sa stávajú členovia imigrantských moslimských komunít v Európe, s európskym občianstvom a narodení v európskych štátoch. Ich radikalizáciu najviac živí dovoz radikálneho islamu z prostredia Saudskej Arábie či Pakistanu prostredníctvom importovaných imámov a s pomocou použitia obrovských finančných prostriedkov získaných napríklad v Saudskej Arábii z predaja ropy. Množstvo nelegálnych i legálnych imigrantov z moslimských krajín pritom stále rastie a ich nádej na dôstojný život a prácu v západných štátoch je stále menšia. V porovnaní so situáciou pred pár rokmi je dôvod na znepokojenie aj z vývoja v Rusku. V Rusku ako keby sa zobudila minulosť a vývoj sa vrátil o desaťročie späť. Rusko sa stáva menej otvorenou a menej demokratickou krajinou. Dominantná časť médií je opäť pod kontrolou štátu a stále viditeľnejší je aj trend oživovania imperiálnych sentimentov ruskej politickej elity. Vidno to aj z nezakrytej snahy o vplyv na politický vývoj v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, napríklad na Ukrajine či v Bielorusku.
.chiméra spoločnej zahraničnej politiky
Súčasťou zmlúv tvoriacich základ Európskej únie je aj spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. Je to jeden z troch pilierov, na ktorých má stáť budúca Európa. Logickým záverom by bolo, že ak existuje spoločná zahraničná politika, nie je potrebné, aby sa o nejakú vlastnú snažili jednotlivé štáty a už vôbec nie tie malé ako Slovensko. Je to však záver, ktorý úplne ignoruje politickú realitu. Spoločná zahraničná politika Európskej únie je utopický projekt, ktorý naráža na niekoľko neprekonateľných prekážok. Tou najväčšou je nedostatok základnej legitimity tohto projektu. Neexistuje totiž „európsky ľud“ či „európsky národ“, ktorý jediný môže byť zdrojom legitimity spoločnej zahraničnej politiky. Neexistuje „európsky ľud“, ktorý by dokázal vidieť spoločnými očami medzinárodné prostredie a ktorý by sa dokázal zhodnúť na spoločných záujmoch. Neexistuje „európsky ľud“, ktorý by sa dokázal zhodnúť na spoločnej interpretácii vlastných dejín a na základe tejto interpretácie vidieť spoločnými očami hrozby pre vlastnú bezpečnosť. Existuje však priveľa vzájomne sa vylučujúcich záujmov jednotlivých národov aj historických interpretácií, existuje priveľa diametrálne odlišných skúseností so sebou navzájom i s vonkajším prostredím. Spoločná zahraničná politika v navrhovanej podobe je teda od reality odtrhnutý projekt od reality odtrhnutej elity, ktorý hľadá svoju náhradnú legitimitu v politických kabinetoch Európy. Výsledkom je ťažkopádny a chaotický stav, ktorý v sebe nesie riziko, že niektoré veľké krajiny EÚ budú mať sklon zneužiť projekt na povýšenie vlastného videnia sveta na agendu celej Európy. Že to už nie je iba riziko, ale skutočnosť, dokazuje nepokryté zahriakovanie nových členov v medzinárodných otázkach (viď vojna v Iraku) a nálepkovanie tých krajín a politikov, ktorí si dovolia iný postoj, ako „neeurópskych“ či „protieurópskych“. Je nekonečne arogantné, ak si niektorí členovia európskych politických elít nárokujú právo na postavenie arbitra v otázkach „európskosti“.
V niekoľkých prípadoch, keď sa pokúsili krajiny Európskej únie o spoločný postup v OSN, bol výsledkom morálne pochybný krok. Takým bola napríklad podpora rezolúcie Valného zhromaždenia OSN, ktorá na návrh arabských štátov odsúdila bezpečnostnú bariéru, ktorú začal budovať Izrael. Rovnako chybným bolo i nedávne hlasovanie za reformu Komisie OSN pre ľudské práva, v ktorom sa Európa postavila proti názoru Spojených štátov a potvrdila zbytočnú zmenu, ktorá ešte zmenšuje vplyv demokratických štátov v Komisii a legitimizuje v nej prítomnosť štátov, ktoré sú najhoršími porušovateľmi ľudských práv. V týchto a podobných prípadoch by bolo určite lepšie, keby Slovensko i ďalšie štáty EÚ nepodľahli diktátu zhody za každú cenu a konali autonómne.
.ako ďalej, malá krajina?
V medzinárodnom prostredí, aké je opísané vyššie, by bolo nerozumné, keby sa Slovensko vzdalo vlastného pohľadu na svet a rezignovalo na plnohodnotnú a autonómnu zahraničnú politiku. Už aj preto nie, lebo je tradičným výsostným znakom suverénneho štátu. Jedným dychom treba povedať, že to neznamená nehľadať dohody na celoeurópskej úrovni a európskych spojencov tam, kde je to potrebné či výhodné. Znamená to iba, že „spoločné za každú cenu“ nepredstavuje samo osebe nijakú obhájiteľnú hodnotu. Spoločné nie je synonymom pre správne či morálne. Slovné spojenie „národné záujmy“ získalo v európskom politickom slovníku postavenie podozrivého, ktorý je zodpovedný za všetky biedy uplynulého storočia. Národné záujmy však nikdy neprestali dominovať vo vnútroeurópskych sporoch a rokovaniach, iba Európa sa stala pokryteckou a nahradila priamu reč akýmsi newspeakom. Aj Slovensko by malo svoje záujmy priznať a považovať ich za primárny zdroj svojej zahraničnej politiky.
Spolu s hodnotami ako úcta k slobode aj tých druhých, demokracia, vláda zákona a slobodný trh. Niežeby bolo potom všetko jasné a jednoduché, určite však čitateľnejšie a dôstojnejšie. Možno niektorí potrasú neveriacky hlavou, ale aj to je hodnota.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 16/2006 dňa 17. apríla 2006.
