Pri ilustrácii pomyselnej križovatky, na ktorej momentálne stojí naša spoločnosť, je vhodné pomôcť si dvomi protikladnými tézami notoricky známych filozofov. Thomas Hobbes vo svojom hlavnom diele Leviathan medziľudské vzťahy a správanie jednotlivcov subsumoval pod výrok starorímskeho básnika Plauta: „Homo homini lupus“ („Človek človeku vlkom“). Naopak, holandský racionalista Baruch Spinoza sa nechal počuť, že v demokracii je šťastie jednotlivca priamo pripojené na prospech celej spoločnosti: „Homo homini Deus“ („Človek človeku Bohom“).
Na úvod nutno podotknúť, že v stručnom pohľade do našich dejín možno nájsť ukážkovú realizáciu oboch spomenutých prístupov a tak nie je možné jednoznačne konštatovať, či sme národ sebecký a bezohľadný alebo naopak, či sme národ pýšiaci sa spolupatričnosťou a altruizmom.
V súčasnosti je už všeobecne známym faktom, že začiatkom minulého storočia sa spoločnosť naprieč Európu (nielen tá naša) radikalizovala v oblasti nacionalizmu a antisemitizmu. Výsledok je neslávne známy – 6 miliónov zavraždených európskych Židov, pričom z nášho územia ich bolo deportovaných dokopy približne 89 tisíc (prežilo iba malé percento). Túto skutočnosť nemožno interpretovať len ako systémový zločin, nakoľko žiaden totalitný režim sa nezrodil bez sympatizantov danej ideológie a politického programu a bez toho, aby existovalo spoločenské podhubie, kde by sa takéto myšlienky mohli zakoreniť a postupne rásť do takých obludných rozmerov. Vychádzajúc z toho, tento výsledok je našim kolektívnym zlyhaním a celospoločenským previnením. Dlhodobú pasivitu a prehliadanie týchto javov rovnako nemožno vnímať ako ospravedlnenie.
Premostením na dnešnú politickú situáciu je viditeľná istá paralela. Z vonkajšieho resp. formálneho hľadiska sa môžeme považovať za politicky vyspelú krajinu, odkazujúc na Ústavu SR, medzinárodné zmluvy a rôzne inštitúty ochrany ľudských práv a osobitne zdôrazním ochranné inštitúty práv národnostných menšín a etnických skupín. Nie je možné dokázať to relevantnou faktografiou, ale pravdou zostáva, že z vnútorného hľadiska ešte nemožno o našej spoločnosti vravieť ako o spoločnosti rovných. Implicitne to možno vyčítať z trendu, že elektorát čoraz silnejšie favorizuje politické strany a hnutia, ktoré svojim programom útočia na marginalizované skupiny. Samozrejme, tieto politické strany si dávajú veľký pozor, aby to bolo v medziach zákona a práve o to nebezpečnejšie účinky to môže v budúcnosti spôsobiť – ak sa už takýto politický názor, ktorý svojím obsahom deštruuje základy demokracie a právneho štátu stane legálnym a legitímnym, je potrebné mať sa na veľkom pozore. Obávam sa, že naša história je veľmi bohatá na príklady, ktoré potvrdzujú, že nejde len o skeptickú názorovú konštrukciu, ale o reálnu spoločenskú hrozbu.
Ďalším defektom je, že slovenský národ nikdy nebol štátotvorný národ – teda národ, ktorý by kreoval vlastné štátne zriadenie. Samova ríša (ak teda o tomto koncepte možno vôbec hovoriť ako o štáte) bola založená rovnomenným franským kupcom. Domnienka, že Štefan I. – zakladateľ uhorského štátu, ktorého sme boli takmer tisícročie súčasťou – bol Slovákom, je v dostatočnej miere vyvrátená. Faktom naďalej zostáva, že 1. Československá republika bola spoločným dielom Čechov a Slovákov, postavená na myšlienke čechoslovakizmu a nie výhradnou iniciatívou Slovákov. Slovenský štát bol vyhlásený pod preukázateľným vplyvom pohlavárov nacistického Nemecka – na tomto mieste len pripomeniem, že ani týmto faktom nemožno ospravedlniť zločiny napáchané režimom vedeným HSĽS. Od konca druhej svetovej vojny do roku 1989 sme boli v rôznych formách federácie s dnešnou Českou republikou a aj komunistický režim sme položili na lopatky spoločne. Tak ako aj pri vzniku, aj ku zániku spoločnej federácie došlo relatívnym konsenzom. Samostatnou republikou sme 27 rokov, otázka znie, či sme si za tú dobu dokázali osvojiť demokraciu vo všetkých jej rozmeroch, či vieme ako ju viesť, ako s ňou pracovať alebo ako ju rozvíjať a kreovať do lepšej podoby. Čas však ukázal, že odpovede na tieto otázky nie sú uspokojivé – ak by to tak bolo, v roku 2018 by sme sa nemuseli stretnúť na námestiach za tak závažných politických okolností.
Exkurz do dejín však ponúka aj svetlé chvíľky. Jedným z najdôležitejších momentov, pri ktorom sme jednoznačne prejavili našu politickú (ale aj hodnotovú) orientáciu bolo Slovenské národné povstanie. Týmto aktom sme si vo výraznej miere zlepšili postavenie na povojnovej medzinárodnej scéne a zbavili sme sa nálepky kolaborantov s nacistickým režimom. Obmedziť však interpretáciu významu tohto povstania len na vyššie uvedenú skutočnosť by bolo nevďačné a stavalo by SNP len do roviny vypočítavej tendencie. Preto je potrebné skúmať jeho širší kontext. Je nutné zdôrazniť, že táto udalosť prebehla v duchu biblického boja medzi Dávidom a Goliášom. Každý súdny človek musel reflektovať skutočnosť, že tento boj nie je možné vyhrať v plnom rozsahu – moc, proti ktorej sa Slováci vzopreli bola podporovaná krajinou, proti ktorej v tých časoch viedli krvavý a neistý boj samotné najsilnejšie mocnosti vtedajšieho sveta. Napriek tomu, povstalci sa do tohto boja zapojili s vedomím, že s veľkou pravdepodobnosťou ich to bude stáť život. Myslím si, že táto úroveň hodnotovej a národnej vyspelosti vtedajších Slovákov dokáže v plnej miere vyrovnať „čierny účet“, ktorý sme si ako národ pripísali akumuláciou pasivity a tolerancie voči vtedajším protižidovským opatreniam a pošliapavaniu základných ľudských práv a slobôd zo strany mocenských orgánov. Jedna z udalostí, ktorej výsledok a odkaz korešpondoval so schémou „Homo homini Deus“.
S istotou možno zohľadniť aj význam Nežnej revolúcie ako prejav práva národa na sebaurčenie, ktorého výkon nám predstavitelia moci po dlhé storočia, ba až tisícročia upierali. V tomto prípade sme opäť do sveta vyslali odkaz, že sme sa posunuli na úroveň občiansky vyspelého spoločenstva a položili sme základy skutočnej demokracie. V iných štátoch východného bloku sa s komunistickou totalitou vysporiadali násilne a krvavo. Takýto spôsob prejavu národa výrazne komplikuje harmóniu v štáte, nakoľko radikalizovaní a pudovo vybičovaní občania si veľmi ťažko budú osvojovať normy a pravidlá v duchu demokracie. Našťastie, my sme sa takémuto scenáru dokázali vyhnúť, pri usporiadaní nového poriadku v spoločnosti prevládla názorová zhoda a zavládol pokoj vo viere, že nás čakajú lepšie zajtrajšky. To, či 90-te roky minulého storočia prestavovali ideálny a vysnívaný model je už otázka na čitateľa.
Domnievam sa, že zohľadnenie všetkých týchto historických okolností tvorí predpoklad na zodpovedanie otázky, či môžeme spoločne krajinu nasmerovať k slušnosti, férovosti a spravodlivosti, na čo odkazoval aj Thomas Jefferson: „História tým, že podáva správu o minulosti, umožňuje ľuďom posudzovať prítomnosť.“ Podľa prístupu filozofického existencializmu, charakter ľudí sa v čistej podstate preukáže až v hraničnej situácii – obdobie Slovenského štátu, udalosti formujúce štátnu podobu, Slovenské národné povstanie a Nežná revolúcia bezpochyby takýmito situáciami sú.
Viaceré veličiny nahrávajú hypotéze, že Slovensko ako občianska spoločnosť momentálne stagnuje. Stačí sa pozrieť na volebnú účasť vo voľbách do NR SR za posledné tri desaťročia. V roku 1990 prišlo k urnám niečo vyše 95 % oprávnených voličov. V tomto roku to bolo o necelých 30 percent menej. V mediálnom priestore sa dlhé mesiace skloňovalo, že tohtoročné voľby budú kľúčové pre ďalší vývoj v krajine. Podobný prívlastok dôležitosti sa však spájal aj s voľbami v roku 1990 a predsa sa tie čísla vo výraznej miere líšia. Možno to odôvodniť tým, že za 30 rokov veľmi veľké množstvo ľudí stratilo dôveru v štát a zaujali apatický postoj – niet sa čomu diviť, nie je možné spraviť kompletný výpočet všetkých káuz, ktoré sa spájali s jednotlivými vládami bez toho, aby sa na niečo nezabudlo. Podnet na občiansku iniciatívu a zdravé občianske rozhorčenie vystriedalo jednoduché vzatie veci na vedomie. Zabúda sa na fundamentálny princíp, že štát slúži občanovi, nie občan štátu. Ak sa tento princíp prevráti, hrozí nebezpečenstvo, že skĺzneme do nežiaducich podôb ako totalita či fasádna demokracia, kde je štátny aparát výrazne spútaný klientelizmom a korupciou. Preto prvým krokom ako zlepšiť charakter našej spoločnosti je začať individuálne sám od seba, zaujímať sa o celospoločenské dianie, byť neustále bdelý a v prípade nutnosti vyjadriť svoju nespokojnosť v primeranej miere. Ako už bolo spomenuté, demokraciu sme si museli vybojovať, nedostali sme ju ako dar, ale „zarobili“ sme si na ňu. Nechať sa o ňu pripraviť nezáujmom by bolo príliš lacné, ba až nedôstojné.
V prípade, že by bol naplnený predpoklad občianskeho záujmu, možno iniciovať potrebné systémové zmeny. Vo verejných kruhoch sa už dlhšiu dobu volá po zmene justičného aparátu. Pravdou je, že striktné politologické delenie štátnej moci na 3 zložky – zákonodarnú, výkonnú a súdnu – už bolo prekonané. Žiaľ, Ústava SR v snahe naplniť požiadavku striktnosti a minimálnej intervencie jednej zložky do druhej spôsobila, že slovenské súdnictvo sa v ostatnom čase začalo správať ako štát v štáte. Skrze súdne inštancie, od okresných súdov až po ústavný, bolo a stále je viditeľné, že veľký počet sudcov nekoná vo verejnom záujme a chýba im potrebný morálny kredit. Práve ústavné zásady ako nezávislosť či nestrannosť sudcov predstavujú ťažko prelomiteľnú prekážku k rýchlej a dostatočnej náprave. Je preto namieste, aby bola verejná debata smerovaná k otázke, či je alebo nie je vhodné zostrojiť silnejšie kontrolné mechanizmy, ktoré by súdnictvo prinavrátili k pôvodnému účelu a teda rovnako tak stimulovali dôveru v štátne orgány, ktorá stále nie je na dostatočnej úrovni.
Ozbrojené povstanie by si už dnes v našom geopolitickom priestore ťažko nachádzalo opodstatnenie, avšak je nutné poukázať na nedostatky priamej demokracie, ktoré sa niekedy javia ako posledná možnosť. Súčasná legislatíva upravuje inštitút referenda veľmi nešťastne a robí z neho nepoužiteľný prostriedok. Potrebné kvórum na iniciovanie formou občianskej petície je privysoké, rovnako ako kvórum jeho platnosti. V stave skutočného ohrozenia základných práv a slobôd by trval celý proces aplikovania tohto inštitútu do praxe pridlho a vôbec by nemusel priniesť žiadaný výsledok. Bolo by potrebné zvážiť, či nerozšíriť výpočet oblastí, ktorých by sa referendum týkať nemohlo (aby sa predišlo jeho zneužitiu) a znížiť spomenuté kvóra na takú úroveň, aby bol tento prostriedok aj reálne aplikovateľný.
Nezdravý a nie veľmi prospešný jav v súčasnosti predstavuje tendencia určitých politických strán vytĺkať politický kapitál prostredníctvom otvárania kultúrno-etických otázok, ktoré spoločnosť vždy polarizujú. Slovensko má výrazné nedostatky v oveľa zásadnejších oblastiach ako napríklad diaľničná infraštruktúra, úroveň zdravotnej starostlivosti či už toľko spomínaná nedôvera v orgány verejnej moci. Presadenie zásadných zmien v týchto oblastiach by malo byť legislatívnou aj exekutívnou prioritou, naopak, kultúrno-etické otázky v tomto čase nevnímam ako potrebné a pre záujem stabilizovať spoločenské hodnoty ich vnímam dokonca ako kontraproduktívne.
Demokraciu, hodnotovú a občiansku vyspelosť tvoríme svojou iniciatívou všetci, netvoria ju len orgány verejnej moci a netvoria ju len občania. Ide o vizitku nás všetkých. Máme možnosť vidieť, že niekedy prevláda schéma „Homo homini lupus“, inokedy „Homo homini Deus“. Avšak na to, aby sme sa zaradili do tej lepšej kategórie je nevyhnutné minimalizovať apatiu, toleranciu a prehliadanie negatívnych spoločenských javov a naopak, maximalizovať občiansku participáciu, osvojenie si katalógov ľudských práv a snahu hľadať občiansky konsenzus. Každý z nás sa môže podpísať pod stav, ktorý bude o sto rokov popisovaný ako pozitívny a prospešný, pretože ako hovorí jednoduchá ľudová múdrosť, aj malý čin má väčšiu cenu ako veľký dobrý úmysel. A dobrých úmyslov tu bolo až-až a nie vždy mali šťastný koniec.
Matúš Hanušovský, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2020.
