Prelom rokov je priestorom pre bilancovanie. Koniec roka 2006 znamenal i koniec sedemročného rozpočtového obdobia EÚ, ktoré sa začalo v roku 2000, a do ktorého sme sa ako členská krajina zapojili v máji 2004. Ako sme počas neho v EÚ obstáli?
EÚ zďaleka neznamená len bonusy či plusy. Základom pre naše členstvo bola nevyhnutnosť prijať desiatky tisíc strán európskych regulácií tvorených inštitúciami v Bruseli a taktiež záväzok, že štát a podnikatelia vynaložia stovky miliárd korún na zabezpečenie súladu nášho prostredia so štandardami EÚ. Tieto nevýhody „návratu do Európy“ nevyvážilo ani očakávané otvorenie hraníc, keďže pracovný trh pre nás bez obmedzení sprístupnili zo starých členských krajín od začiatku len Veľká Británia, Írsko a Švédsko, a až v roku 2006 sa k nim pridali Portugalsko, Španielsko, Grécko, Fínsko a Taliansko. Ostatní stále váhajú.
Pachuť pocitu, že napriek deklaráciám o slobodách pohybu sa k nám a ďalším novoprišelcom budú v mnohých krajinách Západu ešte pár rokov správať ako k občanom druhej kategórie, mali zmazať iné výhody pristúpenia k európskemu elitnému klubu. Sťaby medom mazali naše ústa politici celého spektra od pravice po ľavicu vyhláseniami, že hlavným hmatateľným prínosom budú miliardy eur, ktoré nám bude zasielať Brusel. Už menej sa občanom vravelo to, že členstvo znamená nielen eurá prijímať, ale v prvom rade ich do spoločnej pokladnice EÚ i posielať.
Z pohľadu verejných financií znamenal vstup do EÚ pre SR zatiaľ skôr záťaž. Za roky 2004-2006 sme zo štátneho rozpočtu, teda z daní našich občanov a firiem, odviedli do spoločného rozpočtu EÚ spolu vyše 34 miliárd korún. Na strane druhej, z Bruselu do nášho rozpočtu malo doraziť vo forme grantov približne 68 miliárd korún. Bilancia tohto rozpočtového vzťahu však dnes vôbec nie je taká ružová, ako sa plánovalo. Namiesto vyše 32 miliárd korún v pluse nás v súčasnosti delia len 4 miliardy korún od stavu, aby naša pozícia voči bruselskej pokladnici bola stratová. Situácia sa navyše zvrátila až v decembri 2006, dovtedy sme, z pohľadu príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu za roky 2004-2006, boli čistým platcom voči EÚ.
A kde teda urobili páni politici chybu? Ich odpoveď by iste bola, že nikde, veď rozpočet je len prognózou, ktorá sa nemusí naplniť. Kameňom úrazu je, že pokiaľ ide o úroveň čerpania eurofondov, ani sa neplní. Z balíka peňazí, ktorý nám z nich Brusel pridelil, sme do konca novembra 2006 dokázali minúť len 26 percent. Neznamená to však, že by nás byrokratická mašinéria či neschopnosť našich politikov o zvyšné peniaze definitívne pripravili. Na ich minutie je totiž ešte čas do konca roka 2008. Cieľom však malo byť, aby boli podpísané zmluvy medzi úradmi a prijímateľmi realizujúcimi projekty financované z fondov. To sa, podľa údajov z konca novembra 2006, podarilo splniť len na 77 percent. O nejaké tie miliardy korún sa teda Slovensko iste ukráti. Zodpovednosť za tento stav si budú súčasná vláda s tou minulou medzi sebou pohadzovať ako horúci zemiak.
Ministerstvo financií odhaduje, že čistá finančná pozícia SR voči EÚ bude v rokoch 2007-2009 na úrovni 70 miliárd korún v pluse. Tie sa použijú najmä na financovanie dvoch oblastí:
1. miliardy korún z daní nás a ostatných daňovníkov EÚ poputujú na priame platby pre poľnohospodárov, ktoré im „patria“ vďaka realizácii Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Tá však spolu s protekcionizmom EÚ spôsobuje, že ceny poľnohospodárskych komodít v EÚ sú vyššie, než ceny na svetových trhoch mimo EÚ. Inak povedané, zaplatíme poľnohospodárom za to, aby nám mohli dodávať drahšie potraviny.
2. desiatky miliárd korún z eurofondov pôjdu na projekty „rozvoja“ regiónov. Miliardy z nich sa i naďalej budú strácať v korupcii a financovaní nezmyslov, pretože alfou a omegou politikov a úradníkov je bruselské eurá „vyčerpať“, účelnosť ich vynaloženia je až druhoradá.
I ak sa odhad našich financmajstrov naplní, a na členstve v EÚ sa nakoniec „zarobí“, ak nie ste poľnohospodár či neprofitujete z eurofondov, niet sa až tak prečo radovať.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 9. januára 2007.
