Názov prednášky, ktorý som takpovediac dostal ako návrh a ktorý som prijal, vymedzuje krajné póly najskôr kvantitatívne, čiže národnoštátny záujem Slovenska, čiže päťmiliónového štátu a globálna bezpečnosť, bezpečnosť sveta, čiže zhruba piatich miliárd obyvateľov. To znamená jedno promile ku sto percent. Taký je ten pomer.
Záľuba v historických paralelách a v historických “pikoškách” mi nedá, aby som nespomenul ako tiež takýto obdobný pomer v bezpečnostnej oblasti sformuloval jeden vtedy významný štátnik pred približne 35 rokmi, a síce Mao-ce-tung. Niekedy v polovici šesťdesiatych rokov Mao-ce-tung vydal heslo, že svetový vidiek zvíťazí nad svetovým mestom. Svetový vidiek, to boli krajiny tretieho sveta na čele s Čínou a svetové mesto bol v prvom rade Západ a tak trochu aj Východ. Teda zrejme aj Moskva by patrila ku svetovému mestu v Maovom myslení. A to bolo po prvých jadrových pokusoch Číny. Mao vtedy otvorene hovoril, že v krajnom prípade aj atómovou vojnou ten svetový vidiek môže zvíťaziť nad svetovým mestom. A pri nejakej príležitosti niektorý československý novinár položil Maovi otázku, no dobre, ale čo v takom prípade malé štáty. A Mao mu vtedy odpovedal, že malé štáty sa musia obetovať za víťazstvo socializmu vo svete, ale že aj tak to stojí za to. Vtedy letela v Československu protičínska propaganda a toto niekoľko mesiacov letelo v československých oznamovacích prostriedkoch, že vidíte, čo ten Mao povedal. Čiže ja to používam len ako také historické pozadie, že otázka o vzťahu malého celku ku veľkému celku sa v dejinách opakovane opakuje a rôznym spôsobom býva sformulovaná odpoveď.
V súčasnosti taký ideový, ideologický, alebo koncepčný rámec hrišťa, na ktorom sa ideove pohybujeme, by som formuloval menami Fukujama a Huntington. V tom zmysle, že Fukujama tvrdí koniec dejín, celý svet prechádza na rovnaké zásady obchodu a komunikácie, tak trochu aj kultúry a koniec dejín nastane v tom zmysle, že bude mier, pretože všetci sa zaoberajú tým istým. Naproti tomu Huntington tvrdí, že bude zrážka civilizácií. To znamená, že budúce konflikty budú konfliktmi civilizácií, čiže vlastne ešte tvrdšie, aj väčšie čo do rozsahu a zrejme aj do metód, než tie, ktoré boli doteraz.
Pred samotným zaoberaním sa témou ako takou, chcem len pripomenúť, že pre naozaj objektívne, nezaujaté a tvorivé posudzovanie témy dnešnej konferencie, treba pristupovať objektívne. Proste treba sa oslobodiť od axióm na záver, axióm typu: Slovensko musí do NATO, alebo Slovensko musí mať profesionálnu armádu, alebo Slovensko musí mať podzvukové lietadlá a podobne. Pripúšťam, že na konci tohoto sedenia môžeme prísť k niektorým takýmto tvrdeniam, ale až na konci a nie na začiatku.
No a teraz tézovite ku samotnej téme.
Vojenský konflikt Slovensku strednodobo nehrozí. Myslím, že taký je môj pohľad na súčasnú situáciu v Strednej Európe, Európe a podobne. Nepotrebujeme zásadne meniť ani hranice, pretože máme hranice, ktoré vcelku vyhovujú a naviac nepozeráme sa na hranice ako na zásadný prvok bezpečnosti štátu. Pripomínam to len preto, že keď si prečítate, ako vznikala Československá republika v roku 1918, tak napríklad strategické parametre hrali veľmi dôležitú úlohu pri tvorbe československých hraníc. Alebo v roku 1938 po Mníchove, opäť keď čítate Benešove pamäti, tak vtedy, Československo alebo povedzme prinajmenšom ten establishment prvej republiky mal priamo záujem na vypuknutí vojny, pretože jedine prostredníctvom vojny sa dal odčiniť Mníchov a podobne. Čiže my nič také nemáme. A naviac aj celková bezpečnostná situácia je stabilná.
Jediný prvok, ktorý potenciálne pripadne istým napätím hrozí, to je skutočnosť, že Maďarsko neuznáva Trianon. Vzťah Maďarska a Trianonu potenciálne môže znamenať určité napätie. No a to znamená, a to je ďalšia téza: napriek tomu, že sú takéto vcelku bezpečné a priaznivé podmienky, treba budovať dostatočnú armádu, pretože armáda všeobecne je prvkom stability štátu. No a keď budovať armádu, tak zase tézovite sa dá povedať, že kolektívna príslušnosť je lepšia než individuálna obrana. Aká kolektívna, o tom si môžeme a budeme hovoriť ďalej.
V čase pôsobenia Čalfovej vlády a rozpadu Varšavskej zmluvy sa tvoril nový koncept československej armády. Minister obrany Dobrovský priniesol do vlády materiál o koncepcii obrany a budovania československej armády, transformácie. Tam sformuloval aj zmysel a poslanie Československej armády ako obranu demokracie, ľudských práv, demokratických hodnôt. V prvom rade v Československu, alebo vo vzťahu k Československu, ale prípadne aj inde na svete. A vo vláde sa vtedy rozvinula diskusia o tom, že armáda má v prvom rade brániť bezpečnosť štátu, čiže národnoštátne záujmy. A isteže národnoštátne záujmy sú v užšom, alebo menej užšom vzťahu k obrane demokracie a ľudských práv a tak ďalej. A v tomto zmysle áno, ale že na prvom mieste musí, teda by mala byť obrana národnoštátnych záujmov. Nechcem teraz skĺzať do tejto diskusie, pretože pravdepodobne by to bola nejaká falošná dilema, ale už tým, že hovoríme, že presadzujeme národnoštátne záujmy tu v oblasti bezpečnosti, tak tým otázku bezpečnosti v prvom rade vzťahujeme ku štátu a jeho záujmom.
No ale potom je pre nás výzvou účasť na vzdialených konfliktoch, ako bola napríklad vojna v Perzskom zálive, alebo konflikt okolo Juhoslávie a eventuálne ďalšie konflikty, na ktorých sme sa už povedzme aj nezúčastnili a ktoré nepochybne aj v budúcnosti budú opakovane vznikať. To znamená, že potom je pre nás otázkou alebo zadaním formulovať vzťah slovenskej účasti na takýchto medzinárodných konfliktoch. Tam zrejme otázka hodnôt, ale samozrejme aj záujmov, bude veľmi dôležitá.
Pre Slovensko, aj z hľadiska bezpečnosti, sú zaujímavé dve organizácie, a to je Európska únia a NATO. V tejto chvíli formulujem iba tézu, že Európska únia je pre nás dôležitejšia než NATO. Tým sa dostávam do istého rozporu voči Františkovi Šebejovi. A pod Európskou úniou tu myslím vrátane obrannej zložky NATO, alebo spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky Európskej únie. Takáto formulácia je dôležitá pre nás aj z toho hľadiska, že tu klíčia isté rozpory medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi, čiže de facto NATO. Proste zhodnosť Európskej únie a NATO už nie je taká 100 percentná, ako bola pred rokom 1989, ale aj dlho po roku 1989.
Ďalší dôvod pre formuláciu, že Európska únia je pre nás dôležitejšia ako NATO spočíva v tom, že Európska únia pokrýva naše širšie záujmy než NATO. No a z toho vyplýva ďalšia téza, že členstvo v NATO vôbec nepribližuje členstvo v Európskej únii a opačne. Jeden čas sa v našich vnútorných diskusiách hovorilo o tom, že musíme byť v NATO, aby nás prijali do Európskej únie alebo aby nás rýchlejšie prijali do Európskej únie. Myslím, že ani vtedy to neplatilo, ale teraz to rozhodne neplatí.
Pokiaľ ide o členstvo v NATO, no najmä členstvo Slovenska v NATO. Najskôr výhody členstva. NATO je toho času najsilnejšou vojenskou organizáciou na svete a to znamená patriť k takejto najsilnejšej organizácii je nepochybne výhodou. Ďalší dôvod, ktorý niektorým z vás bude pripadať paradoxný, je, že výhoda členstva v NATO by spočívalo v tom, že NATO by nás v takom prípade nenapadlo. Ďalej, že NATO by sa nepostavilo na maďarskú stranu proti nám, pokiaľ by niekedy v budúcnosti sa rozpory medzi Slovenskom a Maďarskom nejako prehĺbili.
Teraz nevýhody členstva v NATO.
NATO, najmä rozširovanie NATO, rozdeľuje Európu. Po páde komunizmu najmä Rusko robilo najzápadnejšiu politiku vo svojich dejinách. Asi sa to tak dá povedať. A práve politika rozširovania NATO zase odvrátila Rusko od takejto prozápadnej politiky za Gorbačova a Jeľcina povedzme. Takže teraz sa zdá, že Rusko skôr stĺka nejaký blok – Rusko – Čína – India – Irán a nejaké menšie štáty. V lete má Čína podpísať v Moskve s Ruskom dohodu o priateľstve a spojenectve. Čiže politika rozširovania NATO generuje protizápadný protinatovský blok, čo je samo o sebe nevýhodné. Zatiaľ to tak vyzerá, že my by sme sa ocitli v tomto prípade zo západnej strany hranice medzi týmito dvoma blokmi, keď to tak pre zjednodušenosť nazveme, to znamená Západ a Východ. Ale byť na hranici takýchto blokov nie je samo osebe veľkou výhodou. Mimochodom, keď bola pred dvoma rokmi diskusia o rozširovaní NATO a v nemeckej tlači, samozrejme tiež boli hlasy za a hlasy proti. Tie hlasy, ktoré boli za rozširovanie NATO, ako argument používali aj to, že prijatím Poľska a Českej republiky do NATO, Nemecko prestane byť východnou hranicou NATO, čo bude výhoda pre Nemecko. No a ďalej, členstvo v NATO nás môže zatiahnuť do konfliktu, ktorý nie je zhodný s našimi záujmami. A tu by som menoval najmä Juhosláviu. A konečne, členstvo v NATO nás tlačí do budovania armády trochu inak, než by úplne zodpovedalo našim záujmom. Čiže to sú výhody a nevýhody NATO.
Na záver dve všeobecnejšie tézy: našim trvalým záujmom je výchova ku vlastenectvu. Ale už aj z tých úzko bezpečnostných dôvodov, ktoré som tu sformuloval (napríklad, že bezpečnosť ľahšie dosiahneme kolektívne ako individuálne), výchova k vlastenectvu nemôže byť nacionalistická, pretože by nás potom vtiahla do rozporov, ktoré by nám skôr škodili.
A konečne, národnoštátne záujmy Slovenska možno posudzovať len kolektívne, a to buď kontinentálne, alebo dokonca globálne, nie individuálne. V súčasnosti sme svedkami, že Švajčiarsko si tak relatívne najindividualistickejšie formuluje a presadzuje svoje štátne záujmy. Ale Švajčiarsko si to môže dovoliť vďaka svojim dlhým dejinám, a to znamená tradícii, ktorú si tým založilo.
Autor je ministrom spravodlivosti SR
