Názov môjho vstupu je NATO a Európska únia – jednota či spor. Najprv by som chcel z hľadiska definície upresniť, že pojem Európa budem používať v tom zmysle, že nezahrniem do toho Rusko, aj keď samozrejme pripúšťam aj takú definíciu Európy. Ale keď budem hovoriť o Európe, nemyslím tým Rusko. Myslím v podstate dnešné štáty Európskej únie plus kandidátske štáty.
Najprv krátky vstup do nedávnej histórie.
Po tom, ako skončila druhá svetová vojna, začal nástup sovietskeho komunizmu do Európy. Bol to nástup vojenský. V Západnej Európe bol stav neschopnosti riešiť si otázky svojej bezpečnosti. Túto bezpečnosť ohrozoval sovietsky komunizmus a preto prišlo k vzniku NATO a došlo k trvalej americkej vojenskej prítomnosti v Európe. Tieto faktory úplne zatienili aj takú vec, ktorá by bez nich bola veľmi významnou, a to bol napríklad vznik európskeho obranného paktu Západoeurópska únia, o ktorej sa vlastne desaťročia takmer vôbec nehovorilo.
Túto úlohu obrany pred komunizmom NATO zvládlo, dá sa povedať, že skoro na jednotku. Padol komunizmus a potom prišlo iné nebezpečenstvo – balkánske nacionalizmy a etnické konflikty, ktoré s tým súviseli a ktoré aj destabilizovali Európu, napríklad migračnými vlnami. NATO začalo riešiť aj tento problém. Zasiahlo v Bosne, to bola vlastne prvá skutočne vojenská akcia NATO v hostórii. V Bosne to dopadlo, zdá sa, že dobre, že to bolo vyriešené. Potom bol zásah v Kosove a tam si ešte počkáme na celkové výsledky.
Takže toľko história a teraz by som si dovolil postaviť otázku. Americká vojenská prítomnosť v Európe a jej nevyhnutnosť: áno alebo nie? Je nevyhnutnosťou táto vojenská americká prítomnosť v Európe alebo nie? Americká vojenská prítomnosť bola nevyhnutnosťou v minulosti, lebo Európa si svoj problém s komunizmom nebola schopná sama vyriešiť. Po páde komunizmu a teraz, ako riešime problémy balkánskeho typu, tak tam sa situácia nezmenila, pretože ani dnes nie je Európa schopná si sama vyriešiť svoje bezpečnostné problémy s destabilizujúcim Balkánom. Proste nie sú tu dostatočné sformované existujúce funkčné vojenské štruktúry, ktoré by tam vedeli zasiahnuť. Európa nemá ani len prepravné kapacity na to, aby tam dopravila svojich vojakov. Neexistuje žiadne spoločné spravodajstvo, ktoré by urobilo nejakú predprípravu a tak ďalej.
Ale oproti minulosti je ten rozdiel v potenciálnej schopnosti Európy. Dnes je Európa potenciálne schopná riešiť tieto problémy. Pretože nakoniec v Európskej únii sú bohaté štáty: Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a tak ďalej, ktoré majú na to dostatočné finančné prostriedky. Európske štáty NATO majú dohromady väčšie armády, dohromady je to väčšia vojenská sila početne ako je armáda USA. Dohromady vynakladajú viacej finančných prostriedkov, alebo porovnateľne a rozdiel je v efektívnom vynakladaní týchto prostriedkov. Takže z toho mi vychádza odpoveď na otázku, ktorú som sformuloval, že potenciálne americká vojenská prítomnosť v Európe nie je nevyhnutnosťou.
V 90. rokoch si to Európa v podstate uvedomila. Prekvapením bolo, že toto uvedomenie vzniklo na pôde Európskej únie a v 90. rokoch sa do zmlúv o Európskej únii dostali isté ambície v bezpečnostnej oblasti. A tak dnes už tu je Európska bezpečnostná obranná politika a je tu uznesenie summitu Európskej únie o vytvorení síl rýchlej reakcie. Ale v zásade stále ešte platí tá veta, ktorú povedal Zbigniew Brzezinski a síce, že NATO je protektorát USA nad Európou, dobrovoľný zo strany Európy. Teda zo strany Európy je to vlastne dobrovoľné prijatie protektorátu USA. A povedal to teda americký politik, na ktorého sa všetci radi odvolávame.
Keď si zoberiete NATO z hľadiska vojenskej štruktúry, má dve velenia: jedno to atlantické v Amerike a potom v Európe v Monse, ale obaja najvyšší velitelia sú Američania. Keď si zoberiete rozširovanie NATO, tak všetci čakajú na to, čo povie USA. Sami sme toho boli svedkami s Františkom Šebejom, keď sme boli v Londýne, tak tam to nebola téma. Vtedy čakali, čo nová Bushova vláda. Keď si zoberiete diplomatické aktivity krajín NATO smerom na Slovensko, tak to sú americké aktivity washingtonských kruhov, ako napríklad pán Bruce Jackson a podobne. Keď si zoberiete vojenské hodnotiace misie, ktoré hodnotia našu armádu, to sú všetko americké misie, občas sa nejaká britská zjaví, ale o nejakej francúzskej, nemeckej misii, som nikdy nepočul, nikdy som sa s nikým takým nestretol. A v Kuchyni lietali na letisku americké stíhačky, nie Nemci, nie Francúzi.
Tak mi to vychádza, že aj keď organizačne NATO sídli v Bruseli, ale politické rozhodovanie sa deje, aspoň tak sa mi to javí, vo Washingtone. Mierová misia NATO je – môžeme to tak nazvať – “Pax Amerikana”. Tak, ako bolo pred dvetisíc rokmi Pax Romana, tak toto je Pax Amerikana. Tým, že Európa začala európsku obrannú politiku, sa vydala smerom niekde inde. Má však akúsi tendenciu zastať na štvrťceste k európskej bezpečnostnej obrannej politike. Keď sledujete vyjadrenia z rôznych politických fór, kde sa o tom hovorí, tak sa tam stále hovorí, že žiadne paralelné štruktúry. Hovorí sa teda, že tie sily, ktoré si vytvára Európa, že to musí byť oddeliteľné, nie oddelené. A samozrejme, stále sa hovorí, že transatlantická väzba musí byť zachovaná. Ja si myslím, že jediná transatlantická väzba, ktorá je nedotknuteľná, je tá čo vyplýva zo Severoatlantickej zmluvy, kde sa hovorí, že ak bude napadnutý niekto z nás, alebo oni, tak si navzájom prídeme na pomoc. A všetko ostatné asi nie je tabu.
Ak som pred chvíľkou skonštatoval, že Európa zatiaľ nie je schopná si riešiť svoje problémy, ale potenciálne je schopná riešiť svoje bezpečnostné otázky, tak potom by sa mala vydať cestou odstránenia americkej dominancie. Čiže NATO by sa malo vydať cestou dvojbloku Severná Amerika – Európa. Bez vojenskej prítomnosti USA v Európe. Teda miesto Pax Amerikana by tu bolo Pax Europeana et Amerikana.
Samozrejme, že to možno niekomu znie ako niečo, čo je nepriateľské voči Amerike. Tak to vôbec nie je. Ja si myslím, že to, čo urobila Amerika pre Európu a aj pre nás pre Slovensko, to je obrovský kus práce. Aj vďaka nim sa dnes tešíme na Slovensku z demokracie. Ale veď v samotnej Amerike bežne zaznievajú hlasy o tom, že snáď by sa nemuseli až tak angažovať v Európe. Pred poslednými prezidentskými voľbami zaznel z tábora Bushovho názor, že aj americká účasť v Kosove by sa snáď aj mohla skončiť. Teda argumenty pre tú zmenu, pre vyrovnanie v rámci NATO sú nasledovné:
Jednak je to všeobecný morálny imperatív a ten je výrazne konzervatívneho pôvodu. Ak sme potenciálne schopní postarať sa o svoju bezpečnosť, tak sa o ňu musíme postarať, máme sa o ňu postarať. Spoliehať sa máme predovšetkým na vlastné sily a potom na sily svojho dobrého suseda. Teda čosi ako princíp samosprávy a subsidiarity. To existuje aj v oblasti zabezpečovania svojej bezpečnosti. Iná tendencia je taká, že je tu jedna organizácia, ktorá z centra nám čosi zabezpečuje. Tým centrom je Washington a spoľahnime sa na to. To je taký socialistický prístup, ako keď máte štát, ktorý nám z jedného centra bude dávať všetko, aj sociálne dávky, aj podporu v nezamestnanosti aj čokoľvek. A na Slovensku tu taká tendencia trochu je: spoliehať sa na centrum, ktoré je od nás ďaleko. A je jedno, že to je veľmi ďaleko. Lebo všimnite si, že častokrát tie isté mediálne kruhy, ktoré hovoria, že členstvo v NATO musí byť, to je axióma a tie isté kruhy sa s istým dešpektom sa vyjadrujú o potrebe budovania silnej armády na Slovensku.
Druhý argument, ktorý súvisí s tým prvým, je ten, že je to v našom záujme, aj Európy, aj Slovenska zvlášť, postarať sa o svoju vlastnú bezpečnosť, nakoľko to je len možné. Tieto úvahy začali vlastne až po páde komunizmu. O tom diskutujeme posledných 10 rokov a už sme sa naučili vnímať ako konštantu aj takú tvár Ameriky, aká je za posledných 10 rokov. A to je Amerika silná, sebavedomá, Reaganova, Bushova, Amerika ekonomicky prosperujúca Clintonova. Ale však boli tu aj iné Ameriky. Bola tu Amerika 60. rokov zmietaná, Johnsonova, Nixonova, úplne slabučká Carterova. To znamená, že my sa nemôžeme spoliehať na to, že vždy to bude veľmi silná Amerika, schopná a ochotná sa angažovať pre našu bezpečnosť. Musíme byť pripravení na obe alternatívy.
Nedávno som čítal zaujímavý článok od holandského autora, ktorý šiel podstatne ďalej. Hovoril o tom, že Európska únia by sa mala stať dokonca veľmocou, ktorá by sa mala vyrovnať USA. Mal by to byť rovnako silný hráč z celosvetového hľadiska, ako sú Spojené štáty americké. Taký silný hráč, že by zasahoval aj mimo Európy, že by formuloval svoje záujmy aj mimo Európy. Tak ako USA napríklad zasahujú v Iraku, tak Európska únia tak isto. To už sa mi zdalo trošku veľa, pretože konzervativizmus radí byť opatrný. Pojem americkosť v USA je oveľa silnejší a oveľa jasnejší a akceptovanejší ako je pojem európanstvo v rámci Európy. Ja si myslím, že by bol veľký problém, keby mala Európa formulovať svoje záujmy aj mimo Európy tak, aby tieto záujmy boli všeobecne akceptované v rámci celej Európy ako takej, za ktoré sa oplatí ísť s kožou na trh.
Autor je predsedom výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť
