Počas rozhovoru s vodcom Demokratickej strany v Senáte pánom Mitchellom prišli na pretras i problémy bezpečnosti v strednej Európe a v tejto súvislosti aj slovensko-maďarské vzťahy. Premiér Mečiar vtedy navrhol, aby USA vyslali na juh Slovenska jeden-dva prápory svojich vojakov, čo by pomohlo stabilizovať vzťahy oboch krajín. Veľmi tým prekvapil nielen amerického partnera, ale aj slovenskú delegáciu… Šokovaný senátor George Mitchell odmietol o tejto téme čo i len diskutovať.
Táto dobrodružná príhoda, akoby inšpirovaná kazašským reportérom Boratom, sa odohrala vo Washingtone pred necelými štrnástimi rokmi – v polovici mája 1993, keď mala mladučká Slovenská republika sotva 5 mesiacov a jej príbeh sa iba rozbiehal. Odvtedy ju prekryli stovky iných, rovnako dobrodružných príhod Vladimíra Mečiara a slovenských predstaviteľov z príbuzných politických klanov, takže túto konkrétnu si asi sotvakto pamätá a po rokoch vybledol i celkový umelecký dojem. Zatiaľ čo však Boratov príbeh vymyslel inteligentný mystifikátor a výtržník Sacha Baron Cohen pre číru zábavu, ten slovenský príbeh bol reálny a nepísal ho zvrátený intelekt komika, ale skutočná hlúposť jeho aktérov na čele s Vladimírom Mečiarom. A smiešny nie je ani s odstupom času. Iba pri rekapitulácii všetkých tých nehorázností dodnes tŕpnu zuby rovnako ako pri niektorých scénkach z Borata.
Rok 1997 bol rokom, keď sa definitívne navŕšila nadkritická masa politických lotrovín a demokraciu ohrozujúcich krokov Mečiarovej vlády a Slovensko sa ocitlo v role medzinárodného páriu: Najprv 13. decembra rozhodla Európska rada na summite v Luxemburgu, že sa Slovensko zaradí do druhej kategórie uchádzačov (na summite padli aj návrhy, aby bolo Slovensko vyradené úplne) a intenzívne rokovania o vstupe do EÚ sa s ním nezačnú (začali sa vtedy s Českom, Maďarskom, Poľskom, Slovinskom, Estónskom a Cyprom). O päť dní neskôr, 17. decembra, podpísalo NATO protokoly o vstupe s Českou republikou, Maďarskom a Poľskom, pretože dospelo k záveru, že sú pripravené splniť povinnosti člena Aliancie. Slovensko z úvah o rozširovaní NATO vypadlo úplne a ďalšiu nádej dostali iba Slovinsko a Rumunsko. Denník HZDS Slovenská republika označil výsledky summitu v Luxemburgu za úspech a Vladimír Mečiar vyhlásil, že sa oň pričinila mladá slovenská diplomacia. „Zo všetkých strán sme dostávali gratulácie k výsledku a stretávali sme iba usmiate tváre,“ opísal ten monumentálny úspech Mečiar a poslucháčom v Slovenskom rozhlase porozprával aj fabulácie o tom, ako sa na summite vyhýbal chruščovovským bozkom, ale srdečným objatiam sa vraj vyhnúť nedokázal. Ešte v roku 1997 sme sa rozhodli s Martinom Bútorom a ďalšími kolegami z Inštitútu pre verejné otázky spísať tento príbeh tak, ako sa odohral v slovenskej i svetovej politike a v slovenských i svetových médiách. V tej historickej chvíli bol medzi príbehmi iných postkomunistických krajín niečím unikátny a hrozivý a nechceli sme, aby jeho epizódy i aktérov zavial prach zabudnutia. Existuje teda na papieri a môžeme sa k nemu kedykoľvek vrátiť. Hotovú analytickú publikáciu, ktorá vyšla v roku 1998, sme pomenovali Slovensko v šedej zóne? a medzi sebou sme si to nazvali históriou sebadiskvalifikácie Slovenska. Vedeli sme naisto, že je to potrebné všetko zapísať ako memento i referenčný rámec pre politické rozhodnutia nadchádzajúcich rokov. Neustále pripomínanie si fatálnych prešľapov toho obdobia sa naozaj ukázalo ako nesmierne užitočné antidotum proti všetkým hlúpostiam, ktoré sa neprestávali rodiť v hlavách slovenských politikov ani neskôr, po odchode Vladimíra Mečiara z vlády.
Po voľbách v roku 1998 prišla konečne zmena, Vladimír Mečiar, očividne rozcitlivený nad vlastnou tragédiou, zaspieval a zamával z obrazovky STV a dvom nasledujúcim Dzurindovým vládam sa podarilo na medzinárodnej scéne rehabilitovať a rekvalifikovať Slovensko. S päťročným oneskorením sme sa po Čechoch, Maďaroch a Poliakoch stali spolu s pobaltskými krajinami, Bulharmi a Rumunmi členmi NATO i my a podarilo sa nám aj dobehnúť stratu a vstúpiť v roku 2004 do Európskej únie spolu s tými, ktorí začínali rokovania skôr – už po luxemburskom summite EÚ. Vtedy sa zdalo, že publikáciu Slovensko v šedej zóne? môžeme založiť na policu ako uzavretý príbeh. Žiaľ, je načase v nej znovu zalistovať.
.mečiar, motívy, mindráky a slová
Boratovských verbálnych epizód je z toho obdobia neprehľadné množstvo a pripomeniem najmä také, ktoré odkrývajú čosi z myšlienkového a citového sveta ich aktérov. Najviac ich v našej publikácii zhromaždil vo svojej chronologickej stati novinár Marián Leško. Politickú agresivitu v skutkoch spravidla sprevádza aj agresivita v rečiach.
Reči však zvyknú čosi vyzradiť aj o motívoch. Vladimír Mečiar bol hrubý a mal sklon k fabulovaniu poloprávd aj holých nezmyslov, odkedy sa objavil na politickej scéne ako slovenský minister vnútra a neskôr predseda slovenskej vlády. Nevedel sa, s výnimkou ruštiny, plynule dohovoriť v nijakom cudzom jazyku a prostredie medzinárodnej diplomacie v ňom vyvolávalo úzkosť. Napriek tomu veľmi túžil po rešpekte práve tohto prostredia (drží ho to dodnes). Jeho kŕčovitá túžba po medzinárodnom uznaní pretiekla do slov na mítingu HZDS vo februári 1993. Predtým sa predstavitelia HZDS pochválili, že dostali pozvanie na inauguráciu prezidenta Clintona a niektorí slovenskí novinári sa začudovali a vyslovili o tom isté pochybnosti. Na mítingu sa Mečiar odvolal na neurčenú osobu z Clintonovho volebného štábu, ktorá mu vraj napísala: „Ste jediný politik, ktorého z Východu pozývame na inauguráciu… Ak neprídete, pozvanie pošleme na ďalší termín.“ Potom povedal svojmu ľahkovernému publiku, že cestu bolo rozumnejšie odložiť na dobu, „keď bude viac času ako pri inaugurácii“. Ako vyšlo neskôr najavo, Mečiar dostal iba čosi, čo sa nazýva „commemorative invitation“.
Teda takú pozvánku, ktorá dáva kaž dému, kto ju dostal, právo zamiešať sa do davu pred Bielym domom. Takých pozvánok sa rozdajú vždy stovky až tisíce. Na inauguráciu prezidenta Clintona teda Mečiar nešiel, ale do Ameriky nakoniec cestoval v máji 1993 neoficiálne (hovorí sa tomu „pracovná návšteva“) a stretol sa s niekoľkými senátormi a členmi Snemovne reprezentantov. Tí sa stretávajú pravidelne so stovkami návštevníkov. Z tejto návštevy je aj príhoda so senátorom Mitchellom spomenutá na začiatku.
Pôsobenie Vladimíra Mečiara v politike možno vnímať tiež ako neustály sled opakujúcich sa úplne zbytočných a neproduktívnych konfliktov, ktoré periodicky vyvolával. Darilo sa mu od počiatku aj na medzinárodnej scéne. V máji 1993, ešte pred svojím výletom do USA, poskytol rozhovor nemeckému týždenníku Der Spiegel. Delil sa vtedy aj majetok rozdelenej federácie a redaktor Spiegela pripomenul v otázke Mečiarovi, že český premiér Václav Klaus považuje jeho majetkové predstavy za absurdné. Mečiar odpovedal: „Možno. Ale Česi by nemali zabudnúť, že všetky ich energetické diaľkové potrubia prechádzajú územím Slovenska.“ Na to sa Der Spiegel opýtal, či chce Mečiar vypnúť Klausovi a Havlovi svetlo, a Mečiar odpovedal: „Ak by došlo k poruche dodávok ropy, nevydržia dlhšie ako desať dní. Tým nechcem povedať, že by sa mal tento prostriedok použiť, ale náš názor tým získava na realite.“
Českú politickú scénu, ale aj zahraničie táto nerozmyslená a hlúpa vyhrážka vydesila, i keď sa to potom Václav Klaus snažil bagatelizovať. Vladimír Mečiar dal vtedy nechtiac nazrieť do svojho vnútra a potvrdil klinický poznatok, že paranoici nemajú nikdy ďaleko k hrozbám. Mečiarova vláda 11. marca 1994 padla po tom, čo z HZDS odišli poslanci. Vladimír Mečiar to interpretoval ako výsledok zahraničného sprisahania. Na májovom mítingu HZDS prezradil, že „existuje ďalekopis, ktorý posielali americkí Slováci po tomto rokovaní na Slovensko, ktorý ohlasoval trojbodový program, bolo to presne vo februári 1993. 1. Vytvorenie spojenectva s SDĽ 2. Rozloženie HZDS za pomoci Milana Kňažka 3. Obnovenie Československa.“ Mečiar mal na mysli v tejto paranoickej konštrukcii stretnutie Jána Čarnogurského s Billom Clintonom na (masových) modlitebných raňajkách, kde o ničom podobnom nepadlo medzi oboma mužmi ani slovo.
Koncom septembra 1994 sa konali na Slovensku predčasné parlamentné voľby, po ktorých malo HZDS spolu so SNS dovedna 70 poslaneckých kresiel. Na zostavenie vlády to nestačilo a Mečiar sa pokúsil výsledky dodatočne zmeniť napadnutím volebnej účasti Demokratickej únie (strana, ktorú vytvorili odpadlíci od Mečiara) na Ústavnom súde. Ústavný súd sťažnosť neprijal a Mečiar označil Ústavný súd za „chorý prvok na scéne“. Nakoniec sa podarilo získať do vlády aj Združenie robotníkov Slovenska pod vedením Jána Ľuptáka a nasledovala povestná parlamentná noc z 3. na 4. novembra, počas ktorej narobilo 83 poslancov novej vládnej koalície toľko škôd demokratickej povesti Slovenska, koľko nestihol za taký krátky čas narobiť nikto predtým ani potom. Väčšinu kľúčových opozičných poslancov nahnali proti ich vôli do výboru pre životné prostredie. Do rána vymenili na 38 dôležitých postoch štátnych a verejnoprávnych inštitúcií, vrátane postu generálneho prokurátora, celého vedenia Najvyššieho kontrolného úradu, Prezídia Fondu národného majetku a celej televíznej a rozhlasovej rady, všetkých ľudí za „svojich“. A zriadili, bez akejkoľvek opory v zákone, aj vyšetrovaciu parlamentnú komisiu na „objasnenie príčin, ktoré viedli ku kríze ústavného zriadenia v roku 1994“. Rozumeli sa tým v parlamentných demokraciách celkom bežné okolnosti pádu predchádzajúcej Mečiarovej vlády.
Táto komisia bola inštitucionálnym vyjadrením konšpiračného bludu, ktorému vtedy hádam Mečiar a jeho poslanci aj verili. Trvalo iba dvadsať dní a z Európskej únie prišiel prvý veľmi kritický demarš. Vladimír Mečiar reagoval na demarš tak, že poprel, že nejako súvisí s tou parlamentnou nocou, hoci o iba jej výsledkoch bola v demarši reč. A povedal tiež, že „to všetko sú hlúposti. Demarš je myslený v podstate pozitívne…“
.paranoik a jeho družina
Koncom februára pricestoval na Slovensko vtedajší námestník amerického ministra zahraničných vecí Richard Holbrook. Prišiel Mečiara varovať, ale, ako sa rýchlo ukázalo, márne. Po stretnutí s Vladimírom Mečiarom obsah ich rozhovoru Mečiar zatĺkal. Vraj nenašli žiadne zásadné rozdiely v hodnotení situácie. Ivan Gašparovič, vtedy predseda slovenského parlamentu, ktorý tú „noc dlhých nožov“ pod jeho vedením spáchal, Holbrookov kritický tón priznal, ale ako ukázal čas, tiež sa nijako nepoučil. Séria skutkov mečiarovskej koalície, ktoré ťahali Slovensko do medzinárodnej izolácie, je s odstupom času dosť neprehľadná a je ich veľa – od ilegálnej činnosti takzvaného Osobitného kontrolného orgánu (OKO) v parlamente, cez činnosť SIS na čele s Ivanom Lexom, únos prezidentovho syna a vraždu Roberta Remiáša až po vylúčenie bývalého poslanca HZDS Gauliedera z parlamentu a následné nerešpektovanie rozhodnutia Ústavného súdu o protiústavnosti takéhoto kroku. Aj tomu predsedal v slovenskom parlamente Ivan Gašparovič. V máji 1995 prijala NR SR protiústavné uznesenie, ktorým vyslovila nedôveru prezidentovi Michalovi Kováčovi. Britský veľvyslanec Peter Harborne si vtedy vyžiadal audienciu u slovenského ministra zahraničných vecí Juraja Schenka a priateľsky mu povedal, že takýto postup by bol nepredstaviteľný v krajinách Európskej únie i v USA. Asi o tri mesiace zverejnil záznam tohto rozhovoru denník SME. Na vtedajšieho šéfredaktora SME Ježíka podal okresný prokurátor pre Bratislavu I žalobu „pre trestný čin ohrozenia služobného tajomstva“. Dopustil sa ho vraj tým, že „do cudziny úmyselne vyzradil služobné tajomstvo cestou distribúcie denníka SME“. Túto slabomyseľnú žalobu si objednala vládna koalícia. Kritika zo zahraničia sa po podobných skutkoch stupňovala a verbálne reakcie Mečiara a jeho spolupútnikov na ňu boli čoraz iracionálnejšie a paranoickejšie. Snažili sa mnohí, najviac hádam samotný Vladimír Mečiar, ale vynikli aj iní. Poslanec Roman Hofbauer napísal americkému veľvyslancovi list, v ktorom vyjadril nádej, že tendenčné, negativistické a nepravdivé články o Slovensku „nevychádzajú z informačných zdrojov veľvyslanectva“. Tón listu bol výhražný.
Hofbauer sa blysol paranoickými hlúposťami veľakrát. V októbri 1996 vystúpila na pôde slovenského parlamentu pani Betty Boothroydová, predsedníčka britskej Dolnej snemovne a jej prejav vyznel ako nepriama, ale jednoznačná kritika pomerov v slovenskom parlamente. Roman Hofbauer dva dni po jej prejave vyhlásil, že „západné krajiny sa mstia Slovensku za to, že využilo ich geopolitickú nepozornosť a uskutočnilo svoje národné a štátne osamostatnenie“. Západ podľa neho chce, aby Slovensko, ktoré ho kultúrne i hodnotovo prevyšuje, prijalo rolu porazeného v studenej vojne. Inými slovami, Západ Slovensko trestá za osamostatnenie. A ďalší jeho citát: „Ak sa porazení necítia ako porazení, tak sa im atribúty neokolonialistickej nadvlády vnucujú ľubovoľnými metódami a prostriedkami.“ V súťaži o najabsurdnejší výrok vtedy bodoval popri ňom aj Augustín Marián Húska, ktorý sa zmohol na takúto konštrukciu: „Izolácia je to, čo nám svet chce vnútiť pred tým, než nás pohltí.“
V paranoickom videní sveta a v neustálom obviňovaní opozície z úmyselného poškodzovania Slovenska vynikal aj Dušan Slobodník. V americkom Kongrese vtedy pôsobila pani Erika Schlager, emisárka Helsinského výboru Kongresu. Helsinský výbor napísal aj kritickú správu o Slovensku. Na jej adresu Slobodník píše: „V správe sa až neuveriteľne znevážila naša menšinová politika, ba súčasná vláda (čo E. Schlagerovej sprostredkovali zrejme páni Bútora, Zajac, Šebej, Langoš, Csáky, Duraj) sa vyhlasuje za fašisticko- komunistickú, čo je neslýchaná urážka.“ Ani netreba dodávať, že správa Helsinského výboru nič podobné neobsahuje a že väčšina z menovaných sa s pani Schlagerovou nikdy v živote nestretla.
Na kritické demarše USA i Európskej únie reagoval Mečiar aj na konferencii o otázkach európskej integrácie v Berlíne v novembri 1995. Krajinám Európy rozčúlene vyčítal, že sa k nám vyjadrujú „bez akejkoľvek konzultácie s legitímnou vládou“, a povedal tiež, že „rozhodovanie o nás bez nás už bolo v roku 1938, 1939 a 1968. Nestačilo to už?“ Táto bludná konštrukcia sa potom stala leitmotívom pre veľkú časť mečiarovských publicistov.
.reči a skutky, vtedy a dnes
Konšpiračná mentalita a paranoja nikdy nezostávajú na úrovni slov. Sú výrazom špecificky deformovaného vnímania sveta a nevyhnutne sa menia na skutky. Svoje stihomamom poznačené reči premieňala Mečiarova vláda na stihomamom poznačené skutky prakticky denne – až do svojho odchodu v roku 1998. Stihomamom poznačené skutky sú spravidla agresívne a nemravné skutky a ich výsledkom bolo v slovenskom prípade vyradenie krajiny zo zoznamu kandidátov do NATO i do Európskej únie. Je veľa dôvodov myslieť si, že to v HZDS ani v SNS dodnes nik nepochopil. Od Slotu, Mečiara a ich spolustraníkov to nakoniec ani nikto nemôže očakávať. V ich prípade nejde o omyly, ale o stálu mentálnu a osobnostnú dispozíciu. Vrátili sa k moci a ukazuje sa, že sa horizont, kam dovidia, nijako nezväčšil. Sú, akí boli, keď ťahali spoločne Slovensko na perifériu, a sú, akí boli, keď pred ôsmimi rokmi opúšťali moc. Nie sú ani o chlp múdrejší, iba starší. Znovu začínajú rozprávať svoje paranoické hlúposti a znovu musíme rátať s tým, že sa ich reči onedlho premenia aj na skutky. Stihomamom poznačené reči na stihomamom poznačené skutky. Mečiarovi už asi nepríde jeho publikum na Pasienky v plnom počte, ale má za seba viac než kompetentnú náhradu – Roberta Fica. On už dávno prebral celú tú obranársku rétoriku o suverenite a zlých úmysloch „zahraničných monopolov“. On sa vôbec nemusel do role apriórnej nedôvery k Západu a jeho liberálnym hodnotám a manierom nútiť. V tom je autentický možno viac a presvedčivejšie ako Vladimír Mečiar či Ján Slota.
U tých dvoch to bolo vždy tak trochu z núdze, z hnevu za odmietnutie. U Fica to vychádza „z brucha“, automaticky. Nemusí sa ani učiť obviňovať opozíciu či Západ zo sprisahania – i to robí spontánne a možno aj lepšie ako jeho slobodníkovskí a hofbauerovskí predchodcovia. Slovensko to bude opäť ťahať tým smerom, ktorým sa pohybovalo do roku 1998 – teda preč od ekonomického liberalizmu a slobodnej spoločnosti, na východ, do sivej zóny. Nepôjde to hneď – Fico zdedil takmer desaťpercentný hospodársky rast, rozbehnutú ekonomiku a znižujúcu sa nezamestnanosť. Ak sa Slovensko nanovo politicky diskvalifikuje, nepôjde to tiež naraz – aj počas najrozvinutejšieho mečiarizmu to predsa trvalo celé štyri roky, kým demokratický svet definitívne zlomil palicu.
Okrem paranoických rečí však privoláva časy, keď sme spisovali príbeh sebadiskvalifikácie Slovenska aj akási recidíva medzinárodnej situácie z roku 1996 a 1997. 8. júla 1997 sa na summite v Madride NATO rozhodlo prijať za členov Českú republiku, Maďarsko a Poľsko. Predchádzali tomu zúrivé výhrady ruskej politickej reprezentácie sprevádzané vyhrážkami o namierení raketového arzenálu a podobne. Rusko vtedy nie iba ohlasovalo, ale aj realizovalo množstvo odvetných krokov, ktoré si nakoniec vynútili aj takzvaný Zakladajúci akt medzi NATO a Ruskom (akýsi druh zmluvy o spolupráci). Vladimír Mečiar a jeho garnitúra prejavovali vtedy pre ruské imperiálne obavy hlboké porozumenie. Určite väčšie než pre americké a európske obavy o demokraciu na Slovensku. Teraz sa Spojené štáty rozhodli, že požiadajú Čechy a Poľsko o možnosť postaviť na ich území radary, ktoré majú byť súčasťou systému obrany proti balistickým raketám. Rusi opäť reagujú tvrdo a agresívne, hoci tie radary na bezpečnostnej situácii Ruska nezmenia nič. Na televíznej obrazovke sa opäť zjavila známa imperiálna uniforma ovešaná vyznamenaniami a generál Nikolaj Solovcov, veliteľ ruského raketového vojska, sa dal počuť, že ak Česi a Poliaci také radary postavia, on na ne namieri tie ruské rakety, ktoré sú vraj schopné zasiahnuť ktorýkoľvek terč. A opäť nachádzajú ruské obavy na Slovensku uši plné porozumenia. Robert Fico, hoci sa ho nik nepýtal, sa dal promptne počuť, že on by s takými základňami na Slovensku nesúhlasil.
.tóny šedi
Vo Ficovej garnitúre sú Mečiar i Slota iba komparzistami, ale celá koalícia začína hrať ich starú hru. Situácia sa, pravda, odvtedy zmenila a nemôžu si dovoliť všetko. Sme súčasťou NATO i EÚ. Vyzerá to tak, že stále menej dôveryhodnou súčasťou, v čom sa nakoniec tak dramaticky ani nelíšime od mnohých „starých“ členov, ale tajná služba tu už asi nebude ani unášať, ani vraždiť. Páriom sa Fico stal aj medzi svojimi socialistami v Európskej únii už svojím spojením so Slotom. Mečiar, ktovie prečo, prekážal menej, hoci skutočných darebáctiev mal z minulosti na rováši určite viac. Ale to nech si vybavia socialisti medzi sebou. Vyzerá to tak, že sa Slovensko začalo do sivej zóny opäť kĺzať a radím všetkým, aby si v pamäti oprášili všetko to, čo sa stalo v rokoch, ktoré predchádzali madridskému summitu NATO a luxemburskému summitu Európskej únie. Vo svetle tých spomienok je iba kozmetickou útechou, že šeď môže mať tmavšie i svetlejšie tóny.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 9/2007 dňa 26. februára 2007.
