Proces reformy verejnej správy začal v roku 1990 opätovným ustanovením samosprávy na úrovni obcí. Až do roku 2002 najmä pre neochotu Mečiarových vlád vzdať sa časti štátnej moci nevznikla samospráva na úrovni regiónov. I keď oneskorene, ale predsa následne tiež došlo k presunu právomocí na obce a kraje, čo znamenalo nielen posilnenie postavenia, ale i nárast zodpovednosti územnej samosprávy pri spravovaní vecí verejných.
Logicky nadväzné je i uskutočnenie fiškálnej decentralizácie, teda potreba presunúť na obce a regióny okrem kompetencií i financie. Od 1. januára 2005 sa tak podľa príslušného zákona 70,3 percent výnosu dane z príjmov fyzických osôb stane vlastným príjmom obcí a 23,5 percent výnosu tejto dane príjmom vyšších územných celkov. Kritériá a spôsob rozdeľovania výnosu dane medzi jednotlivé obce a samosprávne kraje však stanovuje až nariadenie, ktoré bolo včera na popud SMK stiahnuté z rokovania vlády. Zmeny pôvodného textu nariadenia, o obsahu ktorého prebiehala uplynulé dva mesiace nie veľmi búrlivá diskusia, nesú najmä rukopis ZMOS-u a SMK. ZMOS sa zasadil za to, že časť prostriedkov sa bude medzi obce prerozdeľovať i na základe nadmorskej výšky obce, čo by malo reflektovať „rozdielnu energetickú náročnosť škôl a školských zariadení v samosprávnej pôsobnosti obcí.“ V praxi to znamená, že vyššie položené obce získajú z výnosu dane viac. Toto kritérium je však zjednodušujúce a nevhodné. Vplyvom vyššej kontinentality podnebia sú totiž v obciach na východe krajiny tuhšie zimy než v rovnako vysoko položených obciach na západe. Vplyvom inverzných situácií, keď sa vytvára hmla a studený vzduch „steká“ z hôr, sú zas obce v kotlinách často vystavené väčším mrazom, než vyššie položené obce. Ak už teda chceli autori diferencovať „energetickú náročnosť“, mali použiť oveľa spravodlivejší komplexný faktor klimageografický, ktorý zohľadňuje nielen nadmorskú výšku, ale i lokálne odlišnosti podnebia. Ďalšie zmeny nesú pečať SMK – tá sa netajila, že bude v rámci realizácie fiškálnej decentralizácie presadzovať taký spôsob prerozdeľovania výnosov dane, aby sa nevytváral na malé obce tlak zlučovať sa. V pôvodnom návrhu ministerstva financií boli populačne menej významným obciam priradené koeficienty tak, že pôsobili tiež ako motivačný faktor – dobrovoľným zlučovaním menších obcí a výkonu ich funkcií by zlúčené obce získali svojím preradením do vyššej veľkostnej kategórie i vyšší objem prostriedkov z výnosu dane. Tento faktor efektívnosti zmizol a oproti pôvodnému návrhu na druhej strane stratili najmä stredne veľké a veľké mestá (nad 20 000 obyvateľov). Teda tie, ktoré sú nielen centrami osídlenia, ale i rozvoja. Tie, ktoré nielen pre seba, ale i pre svoje vidiecke zázemie zabezpečujú na svojom území viaceré služby. Týmto krokom sa posilnilo tzv. horizontálne finančné vyrovnávanie – teda tendencia „prelievania úžitku“ z miest do malých obcí. Pozitívnou zmenou je, že kritérium na zabezpečovanie financovania samosprávnych kompetencií v oblasti školstva sa zmenilo tak, že prostriedky budú smerovať do obcí, kde sa školské zariadenia nachádzajú, a nie do obcí, kde majú ich žiaci trvalý pobyt.
Pokiaľ ide o rozdelenie výnosu dane medzi jednotlivé kraje, v nariadení došlo k jedinej zmene. Zavádza sa tzv. koeficient solidarity, čo v praxi znamená, že i medzi krajmi bude existovať systém finančného vyrovnávania. Od roku 2008 tak budú Bratislavský, Trnavský a Nitriansky kraj pri prerozdeľovaní financií strácať v prospech ostatných krajov. Táto zmena však nie je podložená nijakou analýzou.
Vládne nariadenie už i v jeho aktuálnej podobe odsúva možný začiatok komunálnej reformy a vyššiu efektívnosť samosprávy ako celku do nedohľadna, a ďalší tlak zo strany SMK to len umocňuje. Slovensko naďalej ostane rozdrobené na 2891 obcí, z ktorých až 69 percent má menej než 1000 obyvateľov, pričom ich obýva len 16 percent celkovej populácie. Slabé postavenie rozdrobeného vidieka sa nezmení. V malých obciach budú naďalej narastať bežné výdavky na správu na úkor kapitálových (investičných), čím je de facto blokovaný ich ďalší rozvoj. A počet poslancov miestnych zastupiteľstiev ostane stále na nehoráznom čísle 25 000. Nehovoriac o už pomaly zabudnutej, no pôvodne celou súčasnou koalíciou prezentovanej predstave o potrebe existencie decentralizovaného Slovenska v hraniciach tradičných prirodzených regiónov. Viktor Nižňanský sa v SME 5.10. vyjadril, že „reforma verejnej správy sa dostala do tretej tretiny.“ Dodajme, že na zavŕšenie nekonečného príbehu tejto reformy bude zrejme ešte potrebné predĺženie.
Autor je regionálnym geografom a analytikom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 25.11.2004.
