Minister zahraničných vecí SR Eduard Kukan je presvedčený, že napriek odmietnutiu euroústavy v referendách vo Francúzsku a v Holandsku by mal ratifikačný proces v iných štátoch EÚ pokračovať. Takéto riešenie by podľa neho bolo „férové voči krajinám, ktoré už tento dokument prijali“ (Ústavná zmluva je otrasená, ale žije. Pravda, 8.6.2005). Bolo by však férové aj voči občanom Francúzska a Holandska?
Iné by bolo, keby euroústavu v niektorej krajine odmietli poslanci. Zloženie parlamentu sa mení po každých voľbách a je možné, že niečo, čo odmietne súčasný parlament, schváli ten nasledujúci. Najmä ak by sa spor o túto otázku stal súčasťou predvolebného zápasu a voliči by uprednostnili politické sily, ktoré by sa stavali za ratifikáciu.
V inej situácii by sme boli asi aj v prípade, keby francúzske a holandské NIE boli dôsledkom apatie voličov a neschopnosti politických reprezentácií presvedčiť ich o dôležitosti témy. Vtedy by isto otvorene zaznieval názor, že voličov treba lepšie informovať a umožniť im, aby si rozhodovanie v referende zopakovali.
Výsledok francúzskeho a holandského referenda je však vedomým rozhodnutím reprezentatívnej skupiny voličov oboch krajín. Možno síce namietať, že Francúzi a Holanďania v referendových miestnostiach brali do úvahy aj iné faktory ako len samotný text ústavy, ťažko však spochybniť, že v dôsledku verejných diskusií a kampaní, ktoré referendám predchádzali, boli o euorústave informovaní oveľa lepšie ako obyvatelia krajín, v ktorých sa ratifikácia uskutočňuje len cez parlament. Navyše je celkom prirodzené a legitímne, ak sa diskusia o euroústave stala príležitosťou na vyjadrenie sa aj k širším aspektom európskej integrácie.
Euroústava môže vstúpiť do platnosti iba vtedy, ak ju ratifikujú všetky členské štáty EÚ. Občania Francúzska a Holandska to odmietli urobiť. Ich NIE znamená NIE. Vyzývať dnes k pokračovaniu ratifikačného procesu znamená, žeby sa v oboch krajinách muselo referendum o už raz odmietnutom dokumente zopakovať. Takýto postup by bol nekorektný.
Ratifikačný proces treba zastaviť. EÚ nepotrebuje ústavu, ale zásadnú reformu, ktorej výsledkom bude slobodnejšie prostredie, menej regulácií, decentralizácia rozhodovacích procesov a oslabenie byrokracie. Odmietnutie euroústavy je dobrou príležitosťou začať s takouto reformou.
Autor je riaditeľom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a koordinátorom Iniciatívy proti európskej ústave
