Po páde dominantných ideológií zostáva analytikom na pochopenie toho, čo sa vo svete deje, už iba realizmus. Podľa niektorých pravoverných však ľpie na označení „politický realista“ nezameniteľný pach morálneho relativizmu či dokonca nemorálnosti. V zahraničnej politike je „reálpolitika“ tak trochu synonymom relativistického cynizmu a egoistického pragmatizmu národných záujmov. Z historického hľadiska si však politický realizmus to povýšené krčenie nosom nezaslúži. Zaslúži si skôr zamyslenie nad jeho skutočným miestom v zahraničnej politike súčasných štátov.
Aby nevznikol falošný dojem, reč je tu iba o politickom realizme v medzinárodných vzťahoch a medzinárodnej politike. V politickom kvase a táraní, ktoré supluje politickú diskusiu na Slovensku, by sa obrysy klasického realizmu hľadali ťažko. Otvorené prihlásenie sa k politickému realizmu budí zhnusený výraz nielen u rôznych pravoverných, ale aj v „politicky korektných“ kruhoch. Ak sa však hrubo porušuje morálka a etika v medzinárodných vzťahoch v mene ľubovoľných nadnárodných ideálov, páchne to pravoverným i politicky korektným nosom o poznanie menej. Klasický politický realizmus v medzinárodných vzťahoch ako fenomén i teória má dvoch známych klasikov a armádu slávnych i menej slávnych praktikov. Jedným z tých klasikov je bývalý americký minister zahraničia Henry Kissinger, druhým americký politológ Hans Joachim Morgenthau (tretím, menej významným klasikom je britský historik Edward Hallet Carr, ale o tom len na okraj). Mimochodom, Kissinger a Morgenthau majú podobné korene: obaja sa narodili židovským rodičom v Nemecku – Morgenthau v roku 1904 (zomrel v roku 1980), Kissinger v roku 1923 – a obom sa podarilo emigrovať z hitlerovského Nemecka do Ameriky.
Morgenthau, ktorý vyštudoval predovšetkým právo, bol na počiatku 30. rokov sudcom vo Frankfurte, odkiaľ odišiel učiť do Ženevy. Protižidovské opatrenia Hitlerovej moci ho pripravili o post sudcu a do Nemecka sa už nevrátil. Pracoval neskôr v Madride, v Paríži, opäť v Ženeve a v roku 1937 prišiel spolu smanželkou do USA. Henry Kissinger ušiel aj s rodičmi do Ameriky pred nacistami v roku 1938. Hans Morgenthau strávil väčšiu časť svojej akademickej kariéry na Chicagskej univerzite, kde učil aj Milton Friedman, Henry Kissinger študoval i učil na Harvarde. Obdivuhodnú akademickú kompetenciu, ale aj osobnú statočnosť nemožno uprieť ani jednému z nich. Keď sa Amerika zapojila do druhej svetovej vojny, Hans Morgenthau sa hlásil k pechote i do námorníctva, nezobrali ho však, zrejme i pre vek. Henry Kissinger narukoval do armády v roku 1943 (v tom roku sa stal aj občanom USA) a zúčastnil sa na bojoch v Európe, napriek svojmu mladému veku bol poverený administráciou dobytého juhonemeckého mestečka a tesne po vojne slúžil v americkej kontrarozviedke.
Hoci Kissinger patril do okruhu známych Hansa Morgenthaua (patrila tam napríklad aj Hannah Arendt či John F. Kennedy) a povrchnejší komentátori ich s obľubou strkajú do jedného vreca s nálepkou amorálneho mocenského cynizmu, v mnohých okamihoch dejín americkej zahraničnej politiky sa ich názory prudko rozchádzali. Morgenthau bol pravý politický teoretik, ktorý vytvoril ucelenú teóriu zahraničnej politiky. Henry Kissinger bol pôvodnou špecializáciou historik a v politike pragmatik, ktorý priamo zastával politické funkcie a o praktickej politike aj písal. Kissingerova doktorská dizertačná práca omieri po napoleonských vojnách, čo vydržal prakticky 100 rokov, Obnovený svet: Metternich, Castlereagh a problémy mieru 1812 – 22, ktorá vyšla knižne v roku 1957, tak trochu predznačila spôsob jeho politického uvažovania v neskorších rokoch priameho pôsobenia v politike. Aj Morgenthaua intenzívne zaujímalo, ako udržať mier v zložitom svete zrážajúcich sa mocenských záujmov veľkých štátov. V roku 1946 publikoval prácu Človek vedy verzus politika moci, ktorá mu priniesla uznanie ako teoretikovi politiky. O dva roky neskôr mu vyšla kniha Politika medzi štátmi – Zápas o moc a mier, v ktorej systematicky formuloval aj zásady politického realizmu (viď rámček). Klasický politický realizmus, napriek tomu, že ho Morgenthau formuloval ako teóriu, ktorou potom ovplyvnil celé generácie politikov aj akademikov, nie je uzavretý doktrinársky systém a nie je ani cynickou rezignáciou na hodnoty v prospech čistej logiky moci. Vo svojej akademickej i praktickej podobe je skôr systematickou snahou o pochopenie medzinárodného diania bez ideologických okuliarov a ilúzií. Jeho paradoxom je, že hoci spravidla opisuje svet v celej jeho neidealistickej škaredosti, teda taký, akým naozaj je, práve tá pravdivosť býva zdrojom hnevu jeho kritikov.
.o politike a ľudskej prirodzenosti
Morgenthau patril k tým, ktorí veria, že aj v pozadí tých najzložitejších politických procesov existuje vplyv akýchsi objektívnych zákonov, ktoré môže človek jednak odhaliť a prispôsobiť im svoje konanie, a ktoré sú zároveň zakorenené v ľudskej prirodzenosti, ktorá sa už od vekov nemení. Myslím si, že svojím zvláštnym spôsobom bol Morgenthau vlastne akýmsi etológom politiky, politickým spolupútnikom biológov Konrada Lorenza, Karla von Frischa a Nikolaasa Tinbergena. Ľudskú prirodzenosť chápal analogicky ako Lorenz a jeho kolegovia – ako do materiálneho „hardvéru“ ľudskej bytosti vopred „napálený“ štandardizovaný „softvér“ inštinktov a vzorcov správania. Dnes sa všeobecne prijíma, že Lorenz, von Frisch a Tinbergen mali vo svojich predpokladoch pravdu – v roku 1973 dostali za svoju priekopnícku prácu aj Nobelovu cenu. Mimochodom, bol to ten istý rok, v ktorom dostal Nobelovu cenu aj praktik politického realizmu Henry Kissinger, ten ju však nedostal za politickú teóriu, ale za mier. Šesť turbulentných desaťročí, ktoré uplynuli od čias, keď Hans Morgenthau formuloval svoje zásady politického realizmu, je nabitých dôkazmi, že sa vo svojich úvahách zväčša nemýlil ani on. „Realizmus, vďaka svojmu presvedčeniu o objektivite zákonov politiky, musí tiež veriť, že možno vytvoriť racionálnu teóriu, ktorá by – hoci nedokonale a jednostranne – tieto zákony vystihovala. Realizmus je zároveň presvedčený, že v politike je možné rozlišovať medzi pravdou a názorom, teda medzi tým, čo je objektívne a racionálne pravdivé, čo je podložené dôkazmi a osvietené rozumom, a tým, čo je iba subjektívnym úsudkom, ktorý nie je spätý s reálnymi faktami a je naopak vytváraný predsudkami a zbožnými želaniami,“ napísal vo svojej Politike medzi štátmi.
Vďaka tomu, že veril, že sa ľudská prirodzenosť už celé tisícročia nezmenila, rešpektoval aj to, čo o politických motívoch a teórii politiky povedali starovekí čínski, grécki či indickí filozofi: „…to, že teória politiky vznikla pred storočiami, ba dokonca pred tisícami rokov – ako bola teória rovnováhy moci – nevedie nevyhnutne k záveru, že je zastaraná a prekonaná. Teória politiky musí byť podrobená dvojitej skúške – rozumu a skúsenosti. Zavrhnúť takú teóriu len preto, lebo k jej rozkvetu prišlo pred mnohými storočiami, nie je racionálnym argumentom, ale je to modernistický predsudok, ktorý považuje za samozrejmú nadradenosť prítomnosti nad minulosťou.“ Vyslovil aj toto metodologické krédo realizmu: „Pre realizmus spočíva teória v ujasňovaní faktov a v nachádzaní ich zmyslu prostredníctvom rozumu.“
.podstatou záujmov je moc
Politický realizmus Hansa Morgenthaua považuje moc za centrálny motív konania štátov a štátnikov v medzinárodnej politike. Práve tým si vyslúžil opovržlivé obvinenia z cynizmu a machiavelizmu. On však iba hľadal v zložitostiach politických rozhodnutí a skutkov konštantu, ktorú by bolo možné uchopiť a analyzovať. Vďaka tomu tiež mnohí autori vidia v Morgenthauovi akéhosi pokračovateľa predstáv Friedricha Nietzscheho a jeho „Wille zur Macht“ (vôľa k moci). Napríklad Samuel Magill napísal v roku 1962, že „Nietzscheho vzbura proti rozumu spolu s jeho posolstvom o spasení prostredníctvom ‚vôle k moci‘ hlboko ovplyvnila Morgenthauov koncept ľudskej prirodzenosti. Nietzscheho dôraz na iracionalitu človeka zjavne vyzbrojil Morgenthaua jeho vhľadom do motívov ľudského správania vo všetkých sociálnych oblastiach.“ Znie to učene, Morgenthau sa však k Nietzschemu nijako nehlási a Magillova (a mnohých iných) konštrukcia je presne tým – iba konštrukciou, neinformovaným hĺbaním nad ozvenou slova moc. Hans Morgenthau hľadal racionalitu, a nie iracionalitu.
Vidí sa mi, že s istou básnickou licenciou možno hľadať myšlienkovú analógiu názorov Hansa Morgenthaua skôr u Alfreda Adlera, zakladateľa takzvanej individuálnej psychológie a psychoanalytika, ktorý sa názorovo rozišiel so zakladateľom psychoanalytického hnutia Sigmundom Freudom. Adler hovoril o cieľovej orientácii ľudského života, pri ktorej je cieľ určovaný dvomi faktormi: potrebou začleniť sa do spoločnosti a potrebou sa v tejto spoločnosti uplatniť a presadiť. Potrebu sebauplatnenia nazýval Adler aj túžbou po moci. Morgenthau mal blízko aj k psychológii a aj keď nevedno, či sa dal Adlerom inšpirovať, hľadal v správaní štátov a štátnikov analógiu adlerovských individuálnych motívov.
Pre Morgenthaua je pojem záujmu definovaného ako moc spojovacím článkom medzi rozumom, ktorý sa snaží pochopiť medzinárodnú politiku, a faktmi, ktoré potrebujeme pochopiť: „Predpokladáme, že štátnici uvažujú a konajú na základe záujmu vymedzeného ako moc, a svedectvo dejín nás oprávňuje vysloviť taký predpoklad. Tento predpoklad nám umožňuje rekapitulovať a v istom zmysle aj predpovedať jednotlivé politické kroky, teda minulosť, súčasnosť aj budúcnosť toho, čo štátnik urobil, alebo ešte iba urobí na politickej scéne. Dívame sa mu ponad plece, keď píše svoje depeše; odpočúvame jeho rozhovory s inými štátnikmi; čítame a predvídame jeho vlastné myšlienky.“ Pre Morgenthaua zavádza pojem záujmu o moc do predmetu politiky racionálny poriadok a umožňuje tiež teoretické pochopenie politiky. Nešlo mu o velebenie moci, išlo mu predovšetkým o rozumové pochopenie a uchopenie toho, čo sa v medzinárodnej politike deje. Nemá k moci štátov a štátnikov nijaký citový vzťah, iba ju predpokladá ako základný motív: „Aktívneho účastníka politiky vybavuje pri politickom konaní racionálnou disciplínou a vytvára onú ohromujúcu kontinuitu v zahraničnej politike, vďaka ktorej nám pripadajú americká, britská či ruská zahraničná politika ako zrozumiteľné a racionálne kontinuum, ktoré je vcelku vnútorne konzistentné, bez ohľadu na odlišné pohnútky, preferencie a intelektuálne a morálne kvality jednotlivých po sebe nasledujúcich štátnikov. Realistická teória medzinárodnej politiky sa teda vyhýba dvom všeobecne rozšíreným omylom: nezaoberá sa pohnútkami ani ideologickými preferenciami.“
V Európe sa stalo normou nepriznávať za žiadnu cenu mocenské motívy vlastného politického správania v medzinárodnej politike a baliť každý postoj a rozhodnutie do slovnej hmly absurdného jazyka plného vznešených floskúl. Stalo sa tiež normou ohŕňať nos nad tými, ktorí vidia svet ešte stále ako nebezpečné hobbesovské bojisko síl, ktorí sa neriadia akademickými ilúziami, ale svojimi bezohľadnými egoizmami, teda nad stúpencami morgenthauovského politického realizmu. V oficiálnom vnímaní medzinárodnej politiky sa teda v Európe stala normou ružová slepota. Tá môže byť v medzinárodnom kontexte hráčov o moc, akými sú Rusko, Čína, Amerika, štáty východnej Ázie, islamské štáty či Afrika, z ktorých nik ružovou slepotou netrpí a všetci sú tvrdými realistami, veľmi nebezpečná.
Na scénu sveta sa v medzinárodnej politike vracia realizmus, lebo mnohé ilúzie, ktorými sme trpeli po páde komunizmu, sa rozplynuli. Patrila k nim aj ilúzia Francisa Fukuyamu o konci histórie vďaka konečnému víťazstvu liberálnej demokracie. Návrat realizmu motivovaný dezilúziou však hrozí tým, že sa pod jeho zámienkou relativizuje aj svet hodnôt. Mohol by tiež znamenať, že Západ prestane strážiť vo zvyšku sveta to, v čo verí – teda ľudské práva a slobodu – a v mene vlastného pokoja nechá svet utopiť sa v sektárskom a náboženskom násilí. A to určite nebol zámer klasického politického realizmu.
Moc ako emócií zbavený racionálny základ zahraničnopolitických rozhodnutí vysvetľuje väčšinu pozorovateľných skutkov štátnikov a diplomatov, určite však nie všetky. Politický realizmus, ako ho načrtol Hans Morgenthau, neodmieta dobro a zlo ako referenčné kategórie. Koniec koncov, jednou z jeho zásad je uvedomovanie si morálnej závažnosti politických skutkov (rámček v predchádzajúcom čísle .týždňa). Hans Morgenthau vo svojej štúdii Politika medzi štátmi doslova napísal: „Politický realizmus nevyžaduje, ani neospravedlňuje ľahostajnosť k politickým ideálom a morálnym zásadám, ale vyžaduje jasné rozlíšenie medzi tým, čo je žiaduce, a tým, čo je možné: medzi tým, čo je žiaduce všade a v každej dobe, a tým, čo je možné za konkrétnych okolností na danom mieste a v danom čase.“ Pre wilsonovských idealistov súčasnej americkej zahraničnej politiky to nepochybne môže znieť ako prízemnosť alebo studená sprcha v deň, ktorý je aj tak chladný. Určite to však nie je cynický relativizmus, z ktorého Morgenthaua toľkí obvinili. Držať sa pri zemi nemusí byť veľkolepé, je to však spravidla rozumné.
V tejto súvislosti napísal Morgenthau ešte aj toto: „Jednotlivec si pre seba môže povedať: Fiat iustitia, pereat mundus (nech je učinené spravodlivosti zadosť, aj keby mal byť zničený svet), ale štát to nemá právo povedať v mene tých, ktorí sú v jeho opatere. Jednotlivec i štát musia posudzovať svoje politické skutky podľa všeobecne platných morálnych zásad, ako je napríklad princíp slobody. No zatiaľ čo jednotlivec má morálne právo obetovať sa na obranu takejto morálnej zásady, štát nemá právo dovoliť, aby jeho morálny nesúhlas s obmedzením slobody stál v ceste úspešnému politickému činu, ktorý je sám inšpirovaný morálnou zásadou prežitia národa. Nie je politickej morálky bez obozretnosti, čiže bez zváženia politických dôsledkov zdanlivo morálneho činu. Realizmus teda v politike považuje túto obozretnosť – zvažovanie dôsledkov alternatívnych politických konaní – za vrchol politických schopností.“
.moc iracionality a realita
Politický realista Hans Morgenthau videl, prirodzene, že ľudia nekonajú vždy racionálne a že nepochopiteľné, nerozumné či priamo iracionálne rozhodnutia a skutky nie sú v zahraničnej politike štátov nijakou výnimkou. Robia ich predsa ľudia. Ak sú rozhodnutia v moci diktátora, ktorý je navyše vo svojich motívoch iracionálny, prichádza často tragédia jeho vlastného národa, ale aj iných národov, ktoré majú historickú smolu, že s ním susedia. Ani demokracia však netvorí automatickú záruku racionality rozhodovania. Morgenthau si uvedomoval tieto obmedzenia svojej teórie, nevedel si s tým celkom rady a hovoril to otvorene: „Náhodné rysy osobnosti, predsudky, subjektívne preferencie a všetky slabosti intelektu a vôle, ktoré človek môže zdediť, musia nevyhnutne odkloniť zahraničnú politiku z jej racionálnej dráhy. Najmä tam, kde sa zahraničná politika robí pod demokratickou kontrolou, treba zmobilizovať na podporu zahraničnej politiky emócie ľudí, čo musí nevyhnutne oslabiť jej racionalitu. Teória zahraničnej politiky zameraná na racionalitu však zatiaľ musí odhliadať od týchto iracionálnych prvkov a musí sa snažiť načrtnúť taký obraz zahraničnej politiky, ktorý ukazuje racionálnu podstatu obsiahnutú v skúsenosti, a to bez náhodných odchýlok od racionality, ktoré sa tiež dajú v tej skúsenosti nájsť.“
To je vlastne kapitulácia teoretika pred problémom, ktorý jeho teória nedokáže riešiť. Že to nie je iba kozmetický nedostatok inak všeobecne platnej teórie, ale veľmi znepokojujúci problém, vidno aj z nasledujúcich riadkov Hansa Morgenthaua: „Odchýlky od racionality, ktoré pramenia z nejakého osobného rozmaru či osobnej psychopatológie politika, sa môžu javiť ako náhodné iba z hľadiska racionality, ale samy môžu byť integrálnymi prvkami vo vnútorne koherentnom systéme iracionality. Možnosť skonštruovať akýsi náprotivok racionálnej politiky, teda teóriu iracionálnej politiky, totiž stojí za úvahu.“ Inými slovami, aj iracionálne rozhodnutia v zahraničnej politike môžu byť súčasťou nejakej pevnej konštrukcie – napríklad bludu. Morgenthau naozaj dôsledne odmietal pri svojich analýzach psychologizovať, ale bolo mu zrejme jasné, že sa to v prípade množstva psychopatov v dejinách sveta nedá celkom obísť. Hitler, Stalin, Mao či Pol Pot z dejín príliš trčia. Pol Potovo rozhodnutie vyvraždiť veľkú časť svojho národa nedáva racionálny zmysel, bolo však integrálnou súčasťou patologickej utopickej stavebnice v jeho mysli. Ani reči a potenciálne skutky iránskeho prezidenta Ahmadínedžáda v zahraničnej politike nedávajú veľa priestoru pre racionálne vysvetlenia, ale ak sú účasťou stavebnice apokalyptického videnia sveta človeka, ktorý vážne očakáva príchod „skrytého imáma“ a chce ho svojimi činmi urýchliť, tak koná v súlade s tým.
.realista o démonológii
Hans Morgenthau hovoril v súvislosti s ľudskou mysľou a zahraničnou politikou o intelektuálnych defektoch, ktoré rôznym spôsobom a v rôznej miere máme všetci. Hovoril, že ako celok predstavujú tieto defekty akúsi patológiu medzinárodnej politiky. Sú podľa neho štyri: pozostatky spôsobov myslenia, ktoré boli predtým primerané, ale už zastarali; démonologické interpretácie skutočnosti, ktoré nahrádzajú skutočnosť fikciou a bývajú zaľudnené skôr zlými ľuďmi než zdanlivo neriešiteľnými problémami; odmietanie zmieriť sa s hrozivým stavom vecí; spoliehanie sa na neobmedzenú tvárnosť zdanlivo nezvládnuteľnej skutočnosti.
Ten prvý defekt nepotrebuje ďalší komentár. Pod druhý defekt – démonologické interpretácie skutočnosti, spadajú však všetky konšpiračné teórie, ktoré hyzdia a špinia politické myslenie más a luzy rovnako ako politických elít. Príkladom je pretrvávajúca popularita antisemitského konšpiračného pamfletu Protokoly sionských mudrcov v celom arabskom svete. Príkladom je i to, že mnoho arabských politikov dokáže s vážnou tvárou obhajovať tvrdenie, že útok na dvojičky Svetového obchodného centra v New Yorku 11. septembra 2001 zorganizovali Židia, či dokonca samotní Američania. Rôznymi démonologickými konštrukciami sú však posadnuté aj mnohé európske komunity a elity. Je to jednoduché – primitívne politické myslenie sa podľa Morgenthaua vyznačuje tým, že personifikuje spoločenské problémy. Odtiaľ je už iba krok k predstave, že problém zmizne elimináciou osôb, ktoré ho stelesňujú.
S popieraním reality súvisí podľa Morgenthaua aj samotná štruktúra medzinárodných vzťahov. Tá sa v podobe, ktorá sa odráža v medzinárodných inštitúciách, diplomatických procedúrach a právnych úpravách, rozchádza s realitou medzinárodnej politiky: „Zatiaľ čo charakter štruktúry medzinárodných vzťahov predpokladá „zvrchovanú rovnosť“ všetkých štátov, v medzinárodnej politike panuje medzi štátmi krajná nerovnosť. Dva štáty sa označujú ako superveľmoci, pretože majú v rukách bezprecedentnú moc totálnej deštrukcie, a mnoho štátov sa zase označuje za miništáty, pretože ich moc je nepatrná… Práve tento kontrast a nezlučiteľnosť reality medzinárodnej politiky a pojmov, inštitúcií a procedúr, ktoré majú spraviť realitu zrozumiteľnou a tiež ju aj kontrolovať, spôsobujú, že prinajmenšom od veľmocenskej úrovne nadol sú medzinárodné vzťahy natoľko neovládateľné, že to hraničí s anarchiou.“ Pre politického realistu nie sú teda inštitúcie ako napríklad OSN aj s jej procedúrami odrazom reality medzinárodných vzťahov, ale ilúziou, ktorá je pre reálne fungovanie sveta irelevantná. Ilúzie bývajú škodlivé.
.politický realista č. 1
Henry Kissinger je pre mnohých personifikáciou politického realizmu v zahraničnej politike Spojených štátov amerických v tom dobrom i zlom slova zmysle. Narodil sa 27. mája 1923 v Nemecku. V roku 1938 sa rodine (boli Židia) podarilo utiecť pred Hitlerom do USA. V roku 1943 Henry Kissinger narukoval do armády a zároveň sa stal americkým občanom. Bojoval v Európe a ako člen Counter Intelligence Corps sa stal povestným vo svojej schopnosti nájsť a zatknúť bývalých agentov Gestapa. Po vojne vyštudoval históriu na Harvardskej univerzite s legendárne dobrým prospechom a aj neskôr tam prednášal. Je autorom množstva odborných kníh a publikácií o bezpečnostnej a zahraničnej politike. Politicky je Henry Kissinger liberálnym republikánom. Bol podporovateľom a poradcom republikánskeho uchádzača o prezidentský úrad Nelsona Rockefellera v rokoch 1960, 1964 a 1968. Po svojom zvolení za prezidenta v roku 1968 mu Richard Nixon zveril post národného bezpečnostného poradcu. V druhej vláde prezidenta Nixona sa stal ministrom zahraničia. V roku 1973 mu za jeho podiel na ukončení vietnamskej vojny udelili Nobelovu cenu za mier. Spolu s ním ju dostal aj severovietnamský vyjednávač Le Duc Tho. Ministrom zahraničia zostal aj vo vláde prezidenta Geralda Forda po rezignácii prezidenta Nixona v súvislosti so škandálom Watergate. Jimmy Carter, ktorý vystriedal v prezidentskom úrade Geralda Forda, kritizoval Fordovu vládu, že v nej robil Henry Kissinger celú zahraničnú politiku Ameriky doslova „vlastnoručne“. Politický realizmus Henryho Kissingera mal mnoho konkrétnych podôb. Jednou z nich je détente.
.détente – dieťa realizmu
V politike, ktorá dostala toto označenie, bol realista Kissinger priekopníkom. Slovo je francúzskeho pôvodu a znamená čosi ako zľahčenie, uvoľnenie (Česi používali skvelý termín „tání“). O détente sa dá hovoriť, kedykoľvek sa upokojí situácia medzi nepriateľskými stranami a začne sa čosi ako otepľovanie vzťahov, zvyčajne spojené s konkrétnymi krokmi (napríklad zmluvami). Kissinger cítil, že napäté vzťahy medzi superveľmocami USA a Sovietskym zväzom potrebujú uvoľniť. V čase jeho nástupu do funkcie a predtým nabrali preteky v nukleárnom a raketovom zbrojení šialené tempo a obe strany to potrebovali. Spojené štáty boli tiež značne finančne vyčerpané vietnamskou vojnou. Výsledkom Kissingerovej stratégie bola nakoniec Zmluva o obmedzení strategických zbraní SALT 1 a Zmluva ABM (Anti-Ballistic Missile Treaty) o obmedzení obrany proti balistickým raketám. Prvým stavebným kvádrom détente bola však (ešte pred Kissingerom) Zmluva o nešírení nukleárnych zbraní. Súčasťou Kissingerovej realistickej motivácie v prípade Zmluvy ABM bol aj fakt, že americký Kongres, značne neurotizovaný vietnamskou vojnou, už stihol finančne zadusiť programy na budovanie protiraketovej obrany.
Súčasťou politiky détente v Kissingerovom podaní bolo i to, že Západ a najmä Amerika dodávali Sovietskemu zväzu obrovské množstvá obilia. Obyvateľom Sovietskeho zväzu totiž hrozil hladomor v dôsledku zlyhania kolektivizovaného a štátneho poľnohospodárstva (kolchozov a sovchozov). Dôležitými míľnikmi obdobia détente boli aj Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) v Helsinkách v roku 1975, ale aj Jackson- Vanikov dodatok (tiež z roku 1975) schválený v Kongrese a ratifikovaný prezidentom Fordom, ktorý vytvoril Amerike hospodársku páku, pomocou ktorej mohla tlačiť na stav ľudských práv v sovietskom bloku štátov. Henry Kissinger bol vehementne proti (nechcel konfrontačné opatrenia voči Sovietom).
Politický realista Kissinger potreboval aj v rámci uvoľňovania spôsob, ako vytvoriť na Sovietov tlak, a našiel ho v zhoršených vzťahoch Sovietskeho zväzu a Číny. V júli a v októbri 1971 „tajne“ navštívil Čínu, kde rokoval s predsedom vlády Čou En-laiom, čo vytvorilo cestu k historickému summitu prezidenta Nixona, Čou En-laia a vodcu Mao Ce-tunga v roku 1972 k vytvoreniu diplomatických vzťahov medzi Čínou a USA a k ukončeniu 23-ročnej čínskej izolácie. Z Kissingerovho hľadiska išlo tiež o vytvorenie skrytej a neformálnej protisovietskej aliancie s Čínou. Čínski lídri ho zvyknú preto spomínať ako „starého priateľa čínskeho ľudu“. Starého priateľa, ktorý sa – ako politický realista – pochopiteľne nepýtal na stav ľudských práv v Maovej Číne. Ale na to sa, koniec koncov, nepýtal ani Leonida Brežneva.
Détente ako koncept je zrejme nesmrteľné. Ako konkrétne obdobie politiky zomrelo postupne začiatkom osemdesiatych rokov – predznačila ho Chomejního revolúcia v Iráne, sovietsky útok na Afganistan a bojkot olympijských hier v Moskve v roku 1980. Détente znamenalo v mnohých okamihoch rezignáciu Ameriky na mravnosť, čo nie je celkom zámerom politického realizmu, ako ho chápe Hans Morgenthau. Sovietsky disident Natan Sharansky i jeho priateľ a tútor Andrej Sacharov boli proti Kissingerovmu konceptu détente, lebo v skutočnosti zhoršoval stav ľudských práv v krajinách komunistického bloku a predlžoval život sovietskeho impéria. Sharanskeho knižka The Case for Democracy je vo svojej veľkej časti aj kritikou Kissingera a jeho konceptu détente. Kissinger podľa neho veril, že oslobodením sa z ideologickej zvieracej kazajky, ktorá zväzovala dovtedy americkú diplomaciu a politiku, sa mu podarí vytvoriť so Sovietmi „štruktúru mieru“, ktorá zachová poriadok a stabilitu na svete a bude na prospech amerických záujmov. Sharansky píše: „Kissinger nachádzal v ZSSR ochotného partnera. Konferencie, summity a zmluvy, ktoré nasledovali v rýchlom slede, sľubovali novú éru vo vzťahu superveľmocí. Teda to si aspoň mysleli stúpenci détente. Čomu však vtedy neporozumeli a čomu nerozumejú ani ich intelektuálni dediči dnes, je, že pozitívna odpoveď spoločnosti strachu na vonkajšie snahy o ,angažovanosť‘ nie je znakom mierumilovných zámerov, ale iba inou taktikou v trvalej stratégii prežitia.“ Komunistické a fašistické diktatúry nazýva Sharansky „spoločnosťami strachu“. Medzi deťmi politického realizmu patrí détente k tým najškaredším.
.úspechy a prehry realistu
V roku 1973, keď Henry Kissinger nastúpil do funkcie ministra zahraničných vecí USA, napadla na židovský sviatok Jom Kippur Izrael najskôr Sýria a potom aj Egypt. Na svoje aktivity a dramatické telefonáty z tých dní spomína Kissinger v knihe Kríza, ktorú vydal v roku 2002. Aj s Kissingerovou pomocou vtedy zorganizovali USA najväčší letecký transport vojenskej techniky v histórii a pomohli tak Izraelu prežiť útok (a dobyť aj značné územie). Kissinger neskôr prinútil Izrael vrátiť Egyptu časť dobytého územia, čo neskôr pomohlo uzavrieť medzi Egyptom a Izraelom mierovú zmluvu (už za vlády Jimmyho Cartera). Kissinger bol zároveň kľúčovou postavou pri rokovaniach o ukončení tohto vojnového konfliktu.
V roku 1974 padol v Portugalsku autoritatívny režim Marcela Caetana, následníka diktátora Salazara, a nová vláda sa rýchlo vzdala bývalých koloniálnych území. Umožnilo to napríklad aj Castrovmu kubánskemu komunistickému režimu vyslať vojenské jednotky do vákua, ktoré vzniklo po odchode Portugalska v Angole a Mozambiku. To určilo aj Kissingerov postoj k tomuto konfliktu. S ústupom Portugalska ako koloniálnej mocnosti súvisel potom aj osud bývalej portugalskej kolónie Východný Timor. Po odchode Portugalcov sa tam postupne presadilo ľavicové hnutie podporované z Číny a koncom roku 1975 diskutoval indonézsky prezident Suharto, silný americký spojenec, sHenrym Kissingerom a prezidentom Fordom svoje zámery na inváziu do Východného Timoru. Kissinger i Ford ho ubezpečili, že Amerika nebude namietať a zostane spojencom Indonézie.
Suharto teda Východný Timor napadol a anektoval. Obyvatelia kládli tvrdý odpor a indonézska armáda sa dopustila hromadného masakrovania (mimochodom, v tomto konflikte masakrovali indonézski moslimovia východotimorských kresťanov). Hovorí sa, že počas 24 rokov trvajúcej okupácie (Východný Timor získal opäť samostatnosť v roku 1999) prišlo o život až 200-tisíc ľudí, ale „politický realizmus“ bránil americkej vláde to akosi výraznejšie kritizovať. Určite by sme mohli spomenúť aj ďalšie kľúčové rozhodnutia Ameriky, ktoré v období rokov 1973 až 1977 ovplyvnil politický realizmus Henryho Kissingera a určite by do toho zoznamu patrila aj Latinská Amerika, konkrétne Chile a Argentína. Kissingerova úloha v Chile pri páde Allendeho a vojenskom prevrate Augusta Pinocheta sa však mýtizuje a preháňa. Ministrom zahraničia sa oficiálne stal až 22. septembra 1973, teda približne desať dní po vojenskom prevrate. Isté je, že Kissinger na rozdiel od absolútnej väčšiny ľavicového politického spektra Ameriky presne odhadol nebezpečenstvo, ktoré v sebe Allendeho komunistický režim skrýval, ocenil Pinochetov jasný antikomunizmus a vytkol mu porušovanie ľudských práv. Nie príliš dôrazne.
.realizmus sa vracia
Škodoradosť z komentárov o konci idealistickej a nerealistickej zahraničnej politiky amerických neokonzervatívcov priam kvapká. Irak vyzerá ako perfektný dôkaz toho, že mesianistická predstava Ameriky, ktorá prinesie pod krídlami svojej vojenskej sily demokraciu a dobrú vládu, zlyhala. Nijaký realista zo starej gardy nevynechá príležitosť si do neokonzervatívcov a najmä do prezidenta Busha aspoň ťuknúť, keď už nie kopnúť, a nemusí to byť na škodu, lebo isté vytriezvenie je na mieste. Otázkou však je, či sa neokonzervatívci naozaj tak dôkladne mýlili a či je Irak naozaj dobrým dôkazom všeobecnej nepoužiteľnosti neokonzervatívnej tézy, že najlepším spôsobom, ako eliminovať riziká vyžarujúce z nejakej oblasti, je priniesť tam demokraciu a ľudské práva. Možno bol práve Irak príliš tehotný etnickými a sektárskymi konfliktmi, možno by to však fungovalo napriek tomu – ak by Irak nemal v susedstve Irán a Sýriu a ak by sa Irak nestal strelnicou všetkých islamistov z arabského sveta i z Európy. Najmä tí mu demokraciu nedoprajú. V každom prípade signalizuje vymenovanie „realistov“ (na čele s bývalým ministrom zahraničia Jamesom Bakerom) do komisie, ktorá má navrhnúť realistické východisko z irackej krízy, návrat do pomerne neslávneho obdobia americkej zahraničnej politiky. Robert Gates, ktorý má (ako realista) nahradiť ministra obrany Donalda Rumsfelda, bol zástupcom riaditeľa CIA, keď Saddám vraždil bojovými plynmi Kurdov a zástupcom národného poradcu pre bezpečnosť, keď Saddám rozdrvil povstanie šiitov, do ktorého ich posmeľovali Američania. K tomu poznamenáva v konzervatívnom National Review Online komentátor John Derbyshire, že kyvadlo sa zriedka zastaví uprostred pohybu, a teda to, čo príde, bude zrejme naozaj tvrdý druh realizmu – akýsi „paleorealizmus“ viac než kissingerovského strihu. Či je to dobrá správa pre svet, nevedno. V minulosti nebola. Ľudová múdrosť na chodbách politiky teraz znie: nech si tí hlupáci majú takú despotickú, kleptokratickú, vraždiacu, hospodárstvo ničiacu, ženy ponižujúcu a menšiny utláčajúcu vládu, akú len chcú – pokiaľ nesiahajú na naše vlastné národné záujmy. Táto múdrosť vyzerá ako esencia realizmu, môže sa však stať jeho pravým opakom.
.realizmus či myopia?
Už existujú náznaky, že podstatou „paleorealistického“ prístupu k Iraku by malo byť détente so Sýriou a s Iránom výmenou za pomoc pri vycúvaní z Iraku. To však pri dlhoročných skúsenostiach s politickými reflexmi oboch režimov vyzerá skôr ako krátkozrakosť než ako realizmus. Bola by to jednoducho porážka, ktorá nemôže byť nikdy elegantná, ako dúfajú noví realisti. Podpora Sýrie by asi prišla výmenou za voľnú ruku de facto opäť Libanon obsadiť a znásilniť. Podpora Iránu zase za privreté oči nad nukleárnym zbrojným programom. Dlhodobo je to cena, ktorú by bol ochotný zaplatiť iba idiot, a nie realista. Nespočetní irackí Kurdi, šiiti, sunniti či libanonskí kresťania vložili do rúk Ameriky a jej spojencov nádej na lepšiu budúcnosť. Oni nepáchajú samovražedné atentáty, tie naopak páchajú na nich, a je ich drvivá väčšina. Ak bude návrhom nových realistov opustiť ich a nechať ich napospas tej najhoršej radikálnej spodine celého islamského sveta, nebude to prejav realizmu, ale nemravnosti, ktorú si práve Amerika nemôže dovoliť. Nemravnosti, ktorá by sa vrátila v budúcnosti ako bezpečnostné riziko.
V zahraničnej politike sa spravidla uplatňuje zákon, ktorý sa nazýva zákonom nezamýšľaných dôsledkov. K nezamýšľaným dôsledkom realistického zámeru Carterovho bezpečnostného poradcu Zbigniewa Brzezinského poraziť ruské komunistické impérium v Afganistane materiálnou a logistickou pomocou mudžahedínom patrí existencia al- -Káidy. Po odchode Rusov sa ocitli stovky a tisíce mladých mužov, hlboko veriacich a skúsených v boji, v podstate na púšti. Hoci mnohí prišli do Afganistanu s požehnaním svojich vlád, často sa ani nemohli vrátiť domov, lebo tam by predstavovali riziko pre miestne skorumpované režimy. Uverili pritom, že porazili najnebezpečnejšiu veľmoc sveta vlastnými rukami a vlastnou vierou v Alaha a že tá druhá veľmoc, Amerika, je ľahší súper, ktorého poraziť s Božou pomocou bude hračka. Nie je to hračka a vývoj ani nebol taký jednoduchý, ale al-Káida bola na svete. Ťažko povedať, čo by boli nezamýšľané dôsledky „paleorealistického“ rozhodnutia v Iraku, či dokonca novej „paleorealistickej“ orientácie americkej zahraničnej politiky. A je tiež otázkou, čo by to malo spoločné s politickým realizmom Hansa Morgenthaua, ale i Henryho Kissingera, ktorý predsa len rozhodoval v kontexte studenej vojny a možnej nukleárnej konfrontácie s komunistickým Sovietskym zväzom. Ak by výsledkom tejto realistickej revolúcie mala byť myopia americkej zahraničnej politiky, potom by bolo lepšie mať v rukách bielu paličku, a nie meč. Stačí, ak je myopická Európa, ktorá stratila meč už dávno.
6 zásad politického realizmu
1. Politika, podobne ako spoločnosť vo všeobecnosti, je ovládaná objektívnymi zákonmi zakorenenými v ľudskej prirodzenosti, ktorá je nemenná; preto je možné vypracovať racionálnu teóriu odrážajúcu tieto zákony.
2. Hlavným ukazovateľom smeru, ktorý pomáha politickému realizmu nájsť cestu krajinou medzinárodnej politiky, je koncept záujmov definovaných ako moc, zavádzajúca racionálny poriadok do subjektívnej matérie politiky a umožňujúca tak teoretické pochopenie politiky. Politický realizmus zdôrazňuje to, čo je racionálne, objektívne a neemocionálne.
3. Realizmus predpokladá, že jeho kľúčový pojem záujmu definovaného ako moc, je objektívnou kategóriou, ktorá je síce všeobecne platná, ale nemá význam, ktorý by bol ustálený raz a navždy. Moc je vláda človeka nad človekom a má mnohé formy, prekračujúce tvrdú, fyzickú moc. Zároveň idea záujmu vystihuje podstatu politiky a časové a miestne okolnosti na ňu nemajú vplyv.
4. Politický realizmus si uvedomuje morálnu závažnosť politického konania. Uvedomuje si tiež nevyhnutné napätie medzi morálnym príkazom a požiadavkou na úspešnosť politického konania. Politický realizmus nie je teda nemorálny, iba je mimo morálky.
5. Politický realizmus odmieta stotožňovať morálne ašpirácie konkrétneho národa smorálnymi zákonmi, ktoré vládnu univerzu. Pretože rozlišuje medzi pravdou a názorom, rozlišuje tiež medzi pravdou amodlárstvom.
6. Rozdiel medzi politickým realizmom a inými myšlienkovými smermi je skutočný a hlboký. V intelektuálnej rovine trvá politický realista na autonómii politickej sféry, podobne ako trvajú ekonóm, právnik či moralista na autonómii svojich sfér. Politický realista sa pýta: „Ako ovplyvní táto politika moc štátu?“, podobne ako sa ekonóm pýta na jej vplyv na bohatstvo celej spoločnosti, právnik na jej súlad so zákonmi amoralista na jej súlad smravnými princípmi.
Stručný súhrn podľa Hans Morgenthau: Politika medzi štátmi
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný na pokračovanie v týždenníku .týždeň 48/2006 dňa 27. novembra 2006 a 49/2006 dňa 4. decembra 2006.
