Škótsky minister spravodlivosti Kenny MacAskill sa pred týždňom rozhodol, že prepustí na slobodu Abdelbaseta Aliho Mohmeda al-Megrahiho, ktorý si odpykával v škótskom väzení dlhoročný trest ako usvedčený terorista.
Al-Megrahi má na svedomí 270 ľudských životov – obetí bombového útoku na let číslo 103 americkej leteckej spoločnosti PanAm na škótskym mestom Lockerbie. Kenny MacAskill sa tak rozhodol zo súcitu, ktorý je – podľa škótskych zákonov – legitímnym dôvodom na taký krok. Škótsky oficiálny súcit bol vyvolaný tým, že lekári diagnostikovali u al-Megrahiho rakovinu prostaty v terminálnom štádiu. Vraj mu zostávajú už iba asi tri mesiace života a má mu byť umožnené stráviť ich doma, s rodinou. Kenny MacAskill vyzdvihol pri obhajobe svojho rozhodnutia pred médiami „škótske hodnoty“, ku ktorým patrí aj spomínaný súcit. Rodiny amerických obetí masovej vraždy nad Lockerbie prejavili pre škótsky súcit pramálo pochopenia, rovnako ako pobúrená americká diplomacia na čele s bezmocnou Hillary Clinton a americká tlač. Ani britská tlač nebola nadšená a objavilo sa množstvo špekulácií o „obchode“, ktorý nasledoval po tom, ako na seba „náhodne narazili“ v letovisku na ostrove Korfu syn Muammara Kaddáfího Saif Kaddáfí a mocný britský podpredseda vlády Lord Mandelson. Ten takéto špekulácie označil za poburujúce, ale nie je to prvý „obchod“ tohto druhu medzi Veľkou Britániou a Líbyou.
Al-Megrahi teda odletel domov do Líbye a na letisku ho privítali nadšené davy Líbyjčanov. Privítali ho ako národného hrdinu. Plukovník Kaddáfí ani nikto oficiálny ho nevítal, ale Kaddáfí ho prijal neskôr a pred objektívmi televíznych kamier – tiež ako hrdinu. Presne tomu sa pokúšala zabrániť do poslednej chvíle Hillary Clinton. Zahraničná politika Obamovej vlády, ktorá chce najmä podávať priateľskú ruku hocikomu a kedykoľvek, akosi nefunguje.
.prológ masovej vraždy
Líbyou organizovaný bombový útok na let 103 spoločnosti PanAm nedáva zmysel bez pripomenutia si toho, čo všetko mu predchádzalo a čo všetko prebehlo medzi Líbyou a Spojenými štátmi v rokoch pred Lockerbie. Líbya celé roky sponzorovala a pomáhala organizovať teroristické útoky proti izraelským a západným cieľom. Klientom líbyjského režimu bola napríklad palestínska teroristická organizácia Abu Nidala, ktorá bola za únosom výletnej lode Achille Lauro 27. decembra 1985 pri egyptskom pobreží. Na jej palube palestínski teroristi zavraždili a hodili cez palubu Američana Leona Klinghofera, ktorý bol na invalidnom vozíku. V rovnakom čase, teda 27. decembra 1985, spáchala organizácia Abu Nidala aj dva krvavé útoky na rímskom a viedenskom letisku. Na rímskom letisku Leonardo da Vinci – Fiumicino vošli do haly štyria ozbrojení muži a začali hádzať granáty a páliť do prítomných samopalmi. Zabili 16 ľudí a zranili ďalších 99. Iba o niekoľko minút neskôr (čo znamená, že útoky boli koordinované) traja ďalší teroristi zaútočili rovnako na viedenskom letisku Schwechat. Hodili granáty do radu cestujúcich, ktorí čakali na check-in letu do Tel Avivu. Zabili dvoch ľudí a zranili 39. Spravodajské zdroje blízke skupine Abu Nidala, ktorá útoky spáchala a prihlásila sa k nim, informovali, že zbrane na útoky dodala líbyjská tajná služba. Líbya to poprela, ale oslávila útoky ako „hrdinskú operáciu vykonanú synmi martýrov zo Sabry a Šatily“.
V polovici 80. rokov prebehla tiež séria incidentov medzi americkými a líbyjskými ozbrojenými silami v zálive Sidra pri líbyjskom pobreží. Líbya si robila nárok na celý veľký záliv, hoci podľa všeobecne prijímanej medzinárodnej normy teritoriálne vody siahajú do vzdialenosti 12 námorných míľ od pobrežia (asi 22 kilometrov). Americké bojové plavidlá operujúce v Stredozemnom mori boli opakovane aj v zálive a líbyjské lietadlá opakovane „útočili“. Pri jednom z incidentov v roku 1981 dve líbyjské stíhačky typu Suchoj 22 vypálili rakety na americké F-14, ktoré opätovali paľbu a obe líbyjské lietadlá zostrelili. Pri inom incidente v roku 1986 americké sily potopili líbyjské vojenské plavidlá. Dňa 5. apríla 1986 zorganizovala líbyjská tajná služba bombový útok na diskotéku La Belle v západnom Berlíne. Do La Belle sa chodili zabávať najmä americkí vojaci. Americká spravodajská služba CIA zachytila komunikáciu Tripolisu s líbyjskou ambasádou vo východnom Berlíne, pri ktorej „gratulovali“ k vydarenej akcii v diskotéke. Akciu vraj nariadil Muammar Kaddáfí osobne. Bomba zabila troch ľudí a zranila 230.
V reakcii na útok na amerických vojakov v Berlíne nariadil prezident Ronald Reagan leteckú operáciu El Dorado Canyon proti Líbyi – americké bojové lietadlá štartujúce z Veľkej Británie bombardovali ciele v Tripolise a v Benghází. Líbyjský vodca Muammar Kaddáfí, ktorý bol tiež cieľom útoku, unikol na poslednú chvíľu po varovnom telefonáte od vtedajšieho maltského premiéra Bonniciho, ktorý mu oznámil prelet amerických lietadiel nad Maltou a smerujúcich na Tripolis.
Vzápätí sponzoroval Kaddáfí a líbyjská tajná služba ďalší útok skupiny Abu Nidala – únos lietadla PanAm letu 73 – 5. septembra 1986 v pakistanskom Karáčí. Pri tomto únose zabili teroristi 22 ľudí, keď na unesené lietadlo zaútočila pakistanská špeciálna jednotka. Na tlačovke amerického ministerstva spravodlivosti bolo po vyšetrovaní okolností únosu a výpovedí zadržaných teroristov uvedené, že „Líbya poskytla finančnú a logistickú podporu organizácii Abu Nidala pri únose letu Pan Am 73 v Karáčí v Pakistane,“ a že „’Úrad líbyjského ľudu‘ v Islamabade pomáhal najmenej jednému z únoscov tým, že mu poskytol cestovné doklady.“
Dňa 21. decembra 1988 prišiel bombový útok na lietadlo letu PanAm 103 nad škótskym Lockerbie.
Po bombovom útoku nad Lockerbie zorganizovala Líbya takmer rovnako krvavý útok na francúzske lietadlo – let UTA 722 z Brazzaville v Kongu do Paríža – 19. septembra 1989. Lietadlo vybuchlo nad Saharou a v jeho troskách zahynulo všetkých 170 ľudí na palube. Vyšetrovatelia získali priznanie jedného z konžských atentátnikov, ktorý pomáhal dostať bombu na palubu francúzskeho lietadla. Po jeho výpovedi obvinil francúzsky sudca z organizácie teroristického útoku šesť Líbyjčanov, medzi iným švagra Muammara Kaddáfího, ktorý bol zároveň zástupcom šéfa líbyjskej tajnej služby, ďalej poradcu líbyjskej ambasády v Brazzaville a ďalších štyroch agentov líbyjskej tajnej služby, expertov na trhaviny, ktorí bombu skonštruovali. Líbya ich, pochopiteľne, Francúzsku nevydala a francúzsky súd ich odsúdil v neprítomnosti. Tento bombový útok mal byť vraj odplatou Kaddáfího za podporu Čadu v ozbrojenom konflikte Čadu s Líbyou.
.o bombe a dôkazoch
Let číslo 103 Boeingu 747 americkej spoločnosti Pan Am na ceste do New Yorku sa skončil krátko po vzlietnutí z londýnskeho letiska Heathrow. Obrovské jumbo sa v priebehu sekúnd rozpadlo vo vzduchu na kusy po tom, ako výbuch bomby v batožinovom priestore lietadla vyrazil polmetrovú dieru do jeho trupu. Bolo to nad škótskym mestom Lockerbie, na ktoré dopadli trosky zničeného lietadla a zabili 11 jeho obyvateľov. Spolu s 243 pasažiermi a 16 členmi posádky tak počet obetí dosiahol 270. 180 z nich boli Američania, zomrelo tiež 52 Britov – spolu s obeťami na zemi – a zvyšok boli ľudia z mnohých iných štátov. Stačilo na to pol kilogramu plastickej trhaviny semtex (ktorú vo veľkom množstve dodalo do Líbye socialistické Československo). Semtex bol vnútri kazetového rádiomagnetofónu Toshiba. Ten bol spolu s náhodnými kusmi odevu zabalený v kufri značky Samsonite, ktorý sa dostal na palubu z letu Air Malta do Frankfurtu. Kufor bol podaný na Malte ako batožina až do cieľového Kennedyho letiska v New Yorku na let PanAm 103, ktorý mal letieť z Frankfurtu do New Yorku cez londýnske letisko Heathrow. Na frankfurtskom letisku ho teda automaticky preložili na osudné lietadlo spoločnosti Pan Am. Na Líbyu mal ukazovať aj časový spínač od švajčiarskej firmy Mebo, ktorý dodávala do Líbye.
Identifikačné dôkazy o páchateľovi poskytol istý Tony Gauci, majiteľ obchodu na Malte. V jeho obchode boli kúpené časti odevu, ktoré sa nachádzali v kufri s bombou. Pred súdom identifikoval Gauci al-Megrahiho ako muža, ktorý kúpil 7. decembra 1988 spomínané šatstvo uňho v obchode.
Okrem toho, že al-Megrahi bol muž, ktorý nakúpil šatstvo, konštatovali sudcovia, že bol vysokopostaveným agentom líbyjskej tajnej služby, že prišiel na Maltu pred podaním kufra na letisku s falošným pasom, ktorý vyrobila líbyjská tajná služba, že pre jeho návštevu neexistoval inak dôveryhodný dôvod, a že sa hneď na druhý deň po príchode na Maltu vrátil do Tripolisu.
Al-Megrahi počas procesu aj po odsúdení trval na tom, že nemá s bombovým útokom nič spoločné a že je nevinný. Jeho právnici tvrdili, že útok majú na svedomí palestínski teroristi.
.o líbyjskej zodpovednosti
Líbya plukovníka Kaddáfího sa k zodpovednosti za bombový útok nad Lockerbie priznala formálne a verejne, keď líbyjský veľvyslanec pri OSN Ahmed Own odovzdal Bezpečnostnej rade OSN list, v ktorom Líbya formálne prijíma „zodpovednosť za akcie jej predstaviteľov (officials)“ v súvislosti s Lockerbie. A akceptovala zodpovednosť aj za ďalšie spomínané útoky tým, že súhlasila s vyplatením veľkých finančných kompenzácií rodinám obetí útokov. Líbyjská vláda vyplatila 8 miliónov dolárov každej rodine obetí z Lockerbie (z ktorých si, mimochodom, odpočítala 2,5 milióna advokátska kancelária zastupujúca rodiny obetí). Ďalšie 2 milóny každej rodine mali nasledovať, keď americké ministerstvo zahraničia vymaže Líbyu zo zoznamu štátov podporujúcich terorizmus – to sa medzitým stalo. V októbri 2008 zaplatila Líbya jeden a pol miliardy dolárov do fondu, z ktorého mali byť vyplatené ďalšie kompenzácie príbuzným obetí – zostávajúcich 20 percent rodinám obetí z Lockerbie, rodinám amerických obetí bombového útoku na diskotéku La Belle v Berlíne, americkým obetiam z letu UTA 772 a líbyjským obetiam amerického bombardovania Tripolisu a Benghází.
S tou priznanou zodpovednosťou Líbye je to však – ako so všetkým, čo sa týka Muammara Kaddáfího – veľmi mnohoznačné. V roku 2004 povedal v rozhovore pre BBC líbyjský premiér Šukri Ghanem, že Líbya prijala zodpovednosť za útoky ako „cenu za mier“ a zastavenie sankcií. Na otázku, či sa teda Líbya necíti naozaj vinná, odpovedal, že s tým súhlasí. Spomínaný líbyjský list Bezpečnostnej rade OSN je písaný jazykom, v ktorom niet ani stopy po ľútosti nad obeťami. Aj z vyjadrení Kaddáfího syna Saifa vyplýva, že Líbya celú záležitosť so zodpovednosťou vníma ako „zaobchodovanú“ cenu – vrátane tej finančnej – za rehabilitáciu Líbye na medzinárodnej scéne a v skutočnosti sa nedištancuje od dlhoročného sponzorovania a organizovania terorizmu. A pokojne zasadá v Rade pre ľudské práva OSN, čím jej ešte zvyšuje „reputáciu“. Najbližšie zasadnutie tejto pochybnej rady OSN bude zaujímavé teda aj tým, že vedľa seba zasadnú páchateľ, ktorý zatiaľ neprejavil ani štipku súcitu (Líbya), a súcitná obeť (Veľká Británia).
.o pochybnostiach
Zamotané na celej veci je to, že napriek dôkazom nie je celkom isté, že al-Megrahi je skutočne a bez najmenších pochýb jediný skutočný vinník. On sám to nikdy nepriznal a existujú indície, že ďalšia revízia procesu, o ktorú stále žiadal, by mohla dopadnúť v jeho prospech. Niektorí kľúčoví svedkovia, napríklad aj spomínaný Tony Gauci, obchodník z Malty, teraz akosi uhýbajú. Svoju žiadosť o obnovenie procesu al-Megrahi stiahol, keď začala byť reálna šanca na jeho prepustenie „zo súcitu“. Takže už bude ťažké preveriť dôkazy, ktorým uveril senát sudcov, čo al-Megrahiho v roku 2001 odsúdili. Dňa 23. augusta 2009, teda po al-Megrahiho prepustení, vyhlásil bývalý analytik CIA a spisovateľ Robert Baer, že CIA vedela celý čas, že bombový útok na let 103 bol „riadený“ z Iránu a že na al-Megrahiho odvolacom súde mal byť prezentovaný tajný materiál CIA ako dôkaz, a že pri jeho „súcitnom“ prepustení šlo najmä o to, aby sa zabránilo, aby sa takáto informácia zverejnila na súde. To však nápadne pripomína konšpiračnú teóriu, akých je okolo prípadu Lockerbie množstvo – podobne ako okolo útoku 11. septembra 2001 na Dvojičky Svetového obchodného centra v New Yorku. V každom prípade al-Megrahi po svojom príchode do Líbye vyhlásil, že ešte do svojej smrti predloží dôkazy o svojej nevine.
Nevedno, či sa mu to podarí, ale ak áno, treba tomu venovať pozornosť a skúmať motivácie všetkých zúčastnených. Aj rodiny viacerých obetí priamo v Lockerbie si myslia, že vo väzení sedel nesprávny muž. Aj keď to je zložité, pozornosť si zaslúži aj otázka, prečo vydával Kadáfí vysokého dôstojníka svojej rozviedky na trestné stíhanie do cudziny, keď je jasné, že iba plnil jeho (!) rozkazy. Dôstojníci nijakej rozviedky na svete nespáchajú niečo tak monštruózna len na vlastnú päsť. Vždy majú na to príkaz „zhora“. Pochýb niet o tom, že v Lockerbie zomrelo 270 ľudí a niekto ich zabil. Niekoľko ďalších vecí vzbudzuje naozaj pochybnosti, ale skôr v neprospech al-Megrahiho a Líbye. Predovšetkým to, že do zvyšných prípadov terorizmu, za ktoré bola Líbya nakoniec ochotná vyplatiť rodinám obetí kompenzácie, bola nepochybne zapletená ako sponzor aj organizátor. Samozrejme, že pred súd by bolo treba postaviť predovšetkým hlavného zločinca, ktorého tieň je za všetkým, čo Líbya napáchala. Ten sa volá Muammar Kaddáfí a nie al-Megrahi. To však naozaj nehrozí. Kaddáfího práve opäť akceptovali „do slušnej spoločnosti“ a v jeho absurdnom šiatri sa striedajú západní štátnici najvyššieho kalibru. Líbyu vyčiarkol zo zoznamu krajín sponzorujúcich terorizmus aj americký štátny department, hoci na to neexistuje, okrem vyplatených kompenzácií obetiam, jediný ohájiteľný dôvod. Kaddáfí je stále ten istý. Aj jeho režim je stále ten istý. V roku 2003, keď Američania zaútočili na Saddámov Irak, sa skutočne zľakol a dobrovolne ukončil svoj jadrový program. Teraz, pri toľkom nečakanom škótskom súcite a americkej obamovskej slabosti, mu je to možno ľúto.
.o hrdinoch a súcite
Nech už je to s al-Megrahiho vinou akokoľvek, doma ho privítali ako hrdinu. Jasali. Nevítali ho ako nevinného človeka, ktorý prišiel domov zomrieť, ale ako hrdinu. Znamená to, že pre davy v Líbyi je stále hrdinom človek, ktorý spáchal masovú vraždu 270 ľudí. Nenechajú sa pri tom pomýliť akýmsi súcitom k rodinám obetí, ktorým nikto neumožnil prísť zomrieť domov. Rovnako ako sa nedali pomýliť nejakým súcitom davy, ktoré jasali na uliciach mnohých arabských miest nad smrťou troch tisícok ľudí v Dvojičkách Svetového obchodného centra v New Yorku. Treba si pripomenúť, že slzu nevyronil ani nebohý hrdina Jásir Arafat, ktorý po páde Dvojičiek vyskakoval a volal: „Džihád, džihád!“ Al-Megrahiho privítanie je, žiaľ, diagnózou Kaddáfího režimu i stavu krajiny zvanej Líbya.
Čo sa týka súcitu európskeho a konkrétne v tomto prípade škótskeho, tiež si netreba robiť ilúzie, nech už je pravda o al-Megrahiho chorobe a jeho skorej smrti akákoľvek. Totiž istý dr. Simpson, bývalý člen pracovnej skupiny pre rakovinu prostaty Britskej asociácie urologických chirurgov, ktorý sa špecializoval na výskum chorôb prostaty, vyjadril pochybnosti nad tvrdením, že al-Megrahi zomrie do troch mesiacov. Povedal tiež, že MacAskill prepustil al-Megrahiho zrejme iba na základe názoru jediného lekára, ktorého status nie je jasný, a že by si to žiadalo názor ďalšieho špecialistu na paliatívnu starostlivosť. Z MacAskillovho okolia zaznelo defenzívne, že tieto komentáre sú nevkusné a že nebudeme predsa špekulovať, ako rýchlo niekto zomrie.
Nuž, také špekulácie sú naozaj nechutné, ale sú aj na mieste, ak ide o zdôvodnenie súcitu takého veľkého, že má ospravedlniť prepustenie vraha 270 ľudí. Navyše ak sa toľko ľudí nevie zbaviť dojmu, že ide o súcit so zle utajovaným obchodným pozadím. Taký súcit je tiež diagnózou – s nedobrou prognózou pre Škótsko, Európu, Ameriku a celý západný svet.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 35/2009 dňa 31. augusta 2009.
