Vypuknutie pandémie koronavírusu na konci roku 2019 bolo (a stále je) pre drvivú väčšinu populácie neočakávanou – a o to ťažšou – skúškou. Životy ľudí sa zmenili prakticky zo dňa na deň a rovnako rýchlo si spoločnosť musela zvyknúť na nový štandard. Tak ako každá kríza, aj pandémia koronavírusu má svoje špecifiká. Jedným z najvýraznejších je problematika vakcinácie proti vírusu, respektíve jej (ne)povinnosť. Spoločenská debata, ktorá okolo tejto témy vznikla, vtiahla nielen vedeckú obec, ale aj laickú verejnosť. Voľky-nevoľky sa virológovia, matematici a analytici zrazu ocitli na pomyselnom fóre spolu s každým jedným z nás. Zatiaľ čo v prvej spomenutej skupine dominuje náklonnosť k myšlienke očkovania čo najväčšej časti populácie, druhá spomenutá skupina je názorovo rôznorodá. Prvá časť tejto eseje stručne zhrnie súčasnú spoločenskú diskusiu o vakcinácií a ukáže, že kontroverzná časť tejto debaty sa nachádza skôr na filozofickej než na empirickej rovine. Druhá časť bude nadväzovať na závery predošlej časti a prejde na rovinu abstraktnejších argumentov o ľudskej slobode a demokracií. Záver eseje prevezme myšlienkový experiment Karla Poppera o paradoxe tolerancie v snahe odpovedať na otázku, či môže byť povinné očkovanie v demokratických spoločnostiach pokladané za nevyhnutné.
Ešte pred samotnou analýzou (povinného) očkovania a demokracie je potrebné definovať, o akom type demokracie a akom type očkovania hovoríme. Napriek tomu, že väčšina ľudí na Slovensku si dnes pod demokraciou predstaví približne to isté, význam slova „demokracia“ a to, ako je vnímané, sa líši v závislosti nielen od časového obdobia, ale aj geografického miesta na Zemi. Väčšiu časť ľudskej histórie malo totiž slovo „demokracia“ negatívnu konotáciu. Obrat k pozitívnemu vnímaniu nastal až koncom 19. storočia[1]. Napriek tomu, že v súčasnosti je toto pozitívne vnímanie relatívne rozšírené, stále nájdeme variácie medzi tým, čo demokracia predstavuje na rôznych miestach na Zemi. Ako upozorňujú politológ Thomas Koelble a antropológ Edward Lipuma[2], na mnohých miestach v postkoloniálnom prostredí existuje demokracia skôr v decentralizovanej forme, ktorá sa odlišuje od centralizovanej formy, ktorú poznáme v západnom svete. Je preto dôležité ozrejmiť, že pre účely tejto eseje bude demokracia braná vo svojej forme, ktorú vidíme v Európe a Severnej Amerike.
Podobnú problematiku je potrebné adresovať aj v prípade očkovania. Do toho, ako očkovanie funguje a ako je vnímané spoločnosťou, vstupuje mnoho faktorov. Formu očkovania ovplyvňuje napríklad choroba, proti ktorej je očkovanie mierené a vnímanie očkovania ovplyvňuje okrem nálad v spoločnosti napríklad aj úroveň vedeckého pokroku. Keďže tieto charakteristiky sú podstatné pre zvyšok eseje a keďže v dnešnej spoločnosti je najväčšou témou očkovanie proti koronavírusu, bude zvyšok eseje pracovať práve s týmto typom očkovania.
Dôvody prezentované skupinou odmietajúcou povinné očkovanie sú v realite viac či menej nuansované, vo svojej hrubej podstate sa však dajú zhrnúť do štyroch hlavných bodov. V nasledujúcej časti eseje budú tri z týchto dôvodov predostreté a následne popreté empirickými argumentmi. Tento proces zároveň poslúži na ilustráciu pozitív vakcín proti koronavírusu. Posledný – štvrtý – dôvod bude následne adresovaný v druhej a tretej časti eseje.
Prvým dôvodom predostretým niektorými ľuďmi, ktorí odmietajú očkovanie je tvrdenie, že vakcíny nemajú pozitívne účinky. Toto však bolo opakovane vyvrátené najprestížnejšími vedeckými inštitúciami súčasnosti. Podľa Harvard Medical School[3] „výsledky série klinických štúdií preukázali účinnosť a bezpečnosť vakcín“ a portál americkej Yale University[4] vo svojom porovnaní najpoužívanejších vakcín proti koronavírusu poukazuje na vysokú efektivitu každej z vakcín. Hodnoty efektívnosti v tomto porovnaní sa pohybujú približne medzi 72% a 95%. Úroveň efektívnosti sa líši ako medzi jednotlivými vakcínami, tak aj medzi meranými ukazovateľmi (pravdepodobnosť nákazy, pravdepodobnosť ťažkého priebehu choroby resp. hospitalizácie, pravdepodobnosť úmrtia) a účinnosti pri rôznych variantoch koronavírusu. Spoločným menovateľom však ostáva ich – vedou overená – účinnosť.
Druhou výsadou proti vakcinácií proklamovanou odporcami očkovania sú (údajné) negatívne účinky vakcín. V tomto tvrdení je istá pravda a je potrebné sa naň pozrieť detailnejšie. Pre potreby tejto eseje budú dokázané negatívne účinky rozdelené na dve skupiny podľa úrovne ich závažnosti. Do skupiny negatívnych účinkov s nižšou závažnosťou patrí napríklad bolesť hlavy, zvýšená teplota a únava. Tieto efekty v drvivej väčšine prípadov počas niekoľkých dní po vakcinácií pominú a nie sú život ohrozujúce. V dlhodobom porovnaní s ochranou, ktorú vakcíny poskytujú, sú tieto vedľajšie účinky zanedbateľné. Škála negatívnych vedľajších účinkov s vyššou závažnosťou je relatívne široká – od krvných zrazenín, cez infarkt myokardu, až po silné alergické reakcie. V prípade týchto vedľajších účinkov je však dôležité nezabúdať, že sú veľmi zriedkavé. Napríklad na jeden milión dávok vakcíny AstraZeneca pripadá v priemere 1,9 prípadu krvných zrazenín[5]. V prípade silných alergických reakcií na vakcíny od firiem Pfizer a BioNTech ide (v priemere) o 183 prípadov na milión dávok[6]. Zároveň je potrebné vziať na vedomie, že tieto ojedinelé vedľajšie účinky nie sú exkluzívne pre vakcíny. Profesor Nathan Grills z University of Melbourne upozorňuje na fakt, že denné branie aspirínu za cieľom prevencie infarktu a mozgovej porážky (čo je bežnou praktikou u 11% starších Austrálčanov) je štatisticky až 200-násobne nebezpečnejšie než očkovanie vakcínou od firmy AstraZeneca[7]. Podobne ako v prípade menej vážnych vedľajších účinkov je teda možné konštatovať, že v porovnaní s množstvom ľudských životov, ktoré vakcíny (za)chránia, argument o zriedkavých vážnych vedľajších efektoch neobstojí.
Okrem vyššie spomenutých – vedecky dokázaných a priznaných – vedľajších efektov vakcín mnohí odporcovia očkovania predkladajú škálu konšpiračných teórií, od mikročipov, ktoré sa vo vakcínach údajne nachádzajú, až po údajné spôsobovanie autizmu. Zatiaľ čo argument o autizme má korene v podvodnej a v súčasnosti už mnohokrát vyvrátenej[8] štúdií Andrewa Wakefielda z roku 1998, konšpirácie sú v súčasnosti stále len nedokázané alebo dokonca vyvrátené teórie.
Hlavnou myšlienkou tretieho argumentu hnutia proti vakcinácií je zľahčovanie koronavírusu. Takýto naratív môže byť zložité vyvrátiť, keďže vážnosť choroby je do veľkej miery subjektívna. Avšak pohľad na čísla ukazuje, že koronavírus hrá dôležitú úlohu napríklad z pohľadu úmrtí na Slovensku. Okrem toho, že koronavírus bol v čase písania tejto eseje zodpovedný za viac než 13-tisíc[9] úmrtí len na Slovensku, v roku 2020 zároveň prišlo k nárastu celkovej miery úmrtnosti na 100-tisíc obyvateľov o sto zomretých[10]. Pandémia koronavírusu je teda významná nielen v absolútnych číslach, ale aj v relatívnom porovnaní. Zľahčovanie tejto choroby je možné považovať prinajmenšom za nevhodné.
Predošlá časť adresovala empirické výhrady proti vakcinácií ako takej. Zatiaľ čo bolo dokázané, že vakcinácia je prospešná a nie je racionálne ju odmietať na báze empirických obáv, táto analýza neadresuje diskusiu ohľadom potenciálnej povinnosti vakcinácie. Keďže empirická rovina diskusie o vakcinácií už bola analyzovaná, ostáva rovina ideológie a myšlienok. Silou myšlienok sa zaoberá viacero odvetví spoločenských vied (sociológia, antropológia…) a ich manifestácia v reálnom živote je pozorovateľná na všetkých úrovniach spoločnosti, od tvorby národných a nadnárodných politík až po každodenné interakcie. Otázka vzťahu medzi demokraciou a povinnosťou očkovania si teda zaslúži našu plnú pozornosť.
Zhodnotenie (ne)kompatibility povinného očkovania a demokracie si vyžaduje identifikáciu relevantných charakteristík oboch konceptov. Častým argumentom zástancov očkovania je fakt, že povinná vakcinácia by ochránila ako zaočkovaného jednotlivca, tak aj ostatných v jeho okolí. Je však dôležité si uvedomiť, že demokracia už v súčasnosti neplní funkciu ultimátneho ochrancu života a zdravia, keď v niektorých prípadoch ponecháva jednotlivcom istú slobodu v tom, ako so svojím zdravím zaobchádzajú. Demokracia dokonca často nezakročuje ani v prípadoch očividného poškodzovania svojho vlastného zdravia. Príkladom takéhoto konania je fajčenie. Škodlivosť fajčenia bola mnohonásobne empiricky dokázaná, rovnako ako bolo dokázané, že aj pasívne fajčenie môže predstavovať veľkú hrozbu. Napriek tomu fajčenie pre dospelých ľudí nie je zakázané, a dokonca nie je zakázané ani v prípade, že títo ľudia žijú v domácnosti s maloletými deťmi, pre ktoré pasívne fajčenie predstavuje riziko, a ktoré sa proti tomuto nemôžu brániť. Argument ochrany zdravia teda nie je ultimátny a nemal by tak byť prezentovaný.
Aj v tomto prípade je teda potrebné predísť unáhleným záverom a radšej sa snažiť o viac nuansovaný prístup. Pre každého z nás majú rôzne veci rôznu hodnotu, a keď chceme udržať úroveň spokojnosti v spoločnosti na čo najvyššej úrovni – čo je cieľ, na ktorom sa pravdepodobne všetci zhodnú – mali by sme sa snažiť maximalizovať slobodu jednotlivca v rozhodovacom procese. Nikto z nás totiž nemá patent na pravdu a nikto nevie jednoznačne posúdiť, z čoho bude ten-ktorý človek profitovať najviac. Ak je jednotlivec presvedčený, že možnosť slobodného rozhodnutia nezaočkovať sa mu prinesie dostatok utility na to, aby to vyvážilo prípadné následky nakazenia sa koronavírusom, malo by mu byť takéto rozhodnutie umožnené. Avšak v prípade koronavírusu následky rozhodnutia často nenesie len jednotlivec, ktorý sa rozhodne nezaočkovať sa. Kvôli relatívne vysokej nákazlivosti tohto vírusu sa zvyšuje nielen pravdepodobnosť, že sa nakazí nezaočkovaný jednotlivec, ale aj pravdepodobnosť, že nakazí niekoho iného. V takomto prípade jeden človek na základe svojho rozhodnutia oberá o možnosť rozhodnúť sa iného človeka. A zatiaľ čo pre jedného človeka môžu byť následky nákazy koronavírusom prijateľnou cenou, pre iného nemusia byť.
Aké je teda riešenie? Zdanlivo sa nachádzame v slepej uličke – povinné očkovanie obmedzuje slobodu jednotlivca rozhodnúť sa, ktorá je inherentnou súčasťou demokracie. Úplné ponechanie voľby zas umožňuje robiť jednej skupine obyvateľstva rozhodnutia za zvyšok populácie, čo obmedzuje slobodu tejto druhej skupiny. Podobnú dilemu riešil už v roku 1945 filozof Karl Popper. Vo svojom diele „Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia“ písal o takzvanom paradoxe tolerantnosti[11]. Tento myšlienkový experiment ukazuje, že neobmedzená tolerancia nutne vedie k zániku tolerancie celkovo. Keď totiž spoločnosť bude tolerovať netolerantných, tolerantní budú zničení a tolerancia ako taká spolu s nimi. Práve o tento Popperov argument sa opiera posledná časť eseje. Je v poriadku ak sa jednotlivec rozhodne nedať sa zaočkovať. Problém nastáva, keď sa následne po takomto rozhodnutí začne správať spôsobom, ktorým odoberá možnosť voľby jednotlivcom, ktorí sa zaočkovať nechali. Popperov argument teda nehovorí o nutnom útlaku všetkých, ktorí sa rozhodnú nenechať sa zaočkovať. Avšak tí, ktorí očkovanie odmietli a správajú sa netolerantne k ľuďom, ktorí sa zaočkovať nechali, musia počítať s istou reakciou zvyšku spoločnosti. Pracujúc s premisou, že väčšina zaočkovaných ľudí sa dala zaočkovať z dôvodu obáv o svoje zdravie, netolerantné správanie v tomto prípade indikuje predovšetkým správanie, ktoré zvyšuje pravdepodobnosť nákazy u zaočkovaných ľudí. Reakcia od spoločnosti môže mať rôzne formy, od tlaku verejnej mienky až po štátne politiky limitujúce niektoré slobody nezaočkovaných jednotlivcov. Spoločným menovateľom týchto reakcií však je, že sú snahou istej skupiny obyvateľov uchrániť si svoju slobodu rozhodovania.
Aj tieto reakcie sa však môžu líšiť či už obsahovo, alebo formou, akou sú podané cieľovej skupine. Agresia, nenávisť a opovrhovanie sú javy, ktoré v súčasnosti vidíme v spojení s témou očkovania často, či už povinného alebo nie. Sú to však fenomény, ktorým by sa spoločnosť mala snažiť predchádzať. Ich následky, ktoré nájdeme na každej úrovni spoločnosti, bývajú v drvivej väčšine prípadov negatívne. Či už ide o narastajúcu polarizáciu spoločnosti, nedôveru k inštitúciám, alebo negatívne prejavy v každodennom živote, vo všetkých prípadoch ide o vývoj udalostí, ktorý oslabuje demokraciu. A zatiaľ čo demokracia ani zďaleka nie je dokonalý koncept, je to ten najlepší spôsob vlády aký sme doteraz vymysleli a mali by sme spraviť všetko pre jej ochranu. Slovami Winstona Churchilla: „Demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných, o ktoré sa občas ktosi pokúšal[12].“
Autor je študentom University of Amsterdam.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2021.
[1] Macpherson, C. B. (1966). The real world of democracy. Oxford: Clarendon Press.
[2] Koelble, T. A. & Lipuma, E. (2008). Democratizing Democracy: A Postcolonial Critique of Conventional Approaches to the ‘Measurement of Democracy’. Abingdon: Routledge.
[3] Harvard Medical School (2021). „COVID-19 Vaccine Safety”, https://hms.harvard.edu/news/covid-19-vaccine-safety. Stránka navštívená dňa 30.10. 2021.
[4] Yale Medicine (2021). “Comparing the COVID-19 Vaccines: How Are They Different?”, https://www.yalemedicine.org/news/covid-19-vaccine-comparison. Stránka navštívená dňa 30.10. 2021.
[5] Wu, T. & McClure, J. (2021). „One in a million?“, https://graphics.reuters.com/HEALTH-CORONAVIRUS/VACCINE-EFFECTS/xegvbglkrpq/. Stránka navštívená dňa 30.10. 2021.
[6] Ibid.
[7] Grills, N. (2021). „Getting a COVID jab is safer than taking aspirin“, https://pursuit.unimelb.edu.au/articles/getting-a-covid-jab-is-safer-than-taking-aspirin. Stránka navštívená dňa 6.11. 2021.
[8] Omer, S. B. (2020). „The discredited doctor hailed by the anti-vaccine movement“, https://www.nature.com/articles/d41586-020-02989-9. Stránka navštívená dňa 6.11. 2021.
[9] NCZI (Národné centrum zdravotníckych informácií) (2021). „Covid-19 Report“, https://covid-19.nczisk.sk/sk/. Stránka navštívená dňa 16.11. 2021.
[10] ŠÚSR (Štatistický úrad Slovenskej republiky) (2021). „Demografia – príčiny úmrtí v Slovenskej republike v roku 2020)“, https://slovak.statistics.sk/wps/portal/ext/aboutus/office.activites/officeNews/vsetkyaktuality/6de671fb-b69b-4f85-9c82-4a0a1595f0a0/!ut/p/z1/tVJNc4IwEP0tPXCEbOQr9BadjtDqQTtWzaUTECRFiEIE-feNnR7aTm3toTnk8-17u3mLGFohVvFWbLkSsuI7fV4z73nmR2Q4xBRg-jCCyI7C2ZDOsYMH6AkxxJJK7VWO1jJueG42hSmqzOSFMkBPohWq1-uR7_TGgLZJVfHxwtukno-z2Iy9IDadjLhmkJCB6XDg2A3cDDicVfaJ2KD1Vejlb2kz_QwXBj3HszfIaExDx58AkMnYhYiGi3kws22g9jvgB461zsG_mEOI0bIVaYcWlaxL_dOPfywxBHSPmIhLq0tKCyxMiEcc8LDrOj4OwDt7J14OB0a1QbJS6Umh1T86pOUG9XQ03eoyuMrPChKtvnCh1bVctIptornqNEvrtLaOte7GXKl9c2uAAV3XWVspt7vUSmRpfBuSy0aX_BmJ9mVJ7N4ssumd7bC4P7lx39Gbm1fVU1Gn/dz/d5/L2dBISEvZ0FBIS9nQSEh/. Stránka navštívená dňa 6.11.2021.
[11] Popper, K. R. (1966). The open society and its enemies. Princeton: Princeton University Press.
[12] ICS (International Churchill Society) (2016). „The worst form of government“, https://winstonchurchill.org/resources/quotes/the-worst-form-of-government/. Stránka navštívená dňa 16.11. 2021.
