Držiteľom tohtoročnej Ceny sv. Vojtecha sa stal prezident KI, literárny vedec a bývalý poslanec parlamentu Peter Zajac. Stalo sa tak v rámci slávnostného ceremoniálu, ktorý sa vo štvrtok 13. júna 2019 konal na Pražskom hrade. Prestížne ocenenie udeľuje nemecká Adalbertova nadácia každé dva roky osobnosti, ktorá sa mimoriadne zaslúžila o integráciu Európy.
Doterajšími držiteľmi Ceny sv. Vojtecha sú Tadeusz Mazowiecki, József Antall, kardinál František Tomášek, kardinál Franz König, Václav Havel, Helmut Kohl, František Mikloško, Władysław Bartoszewski, Árpád Göncz, Ján Čarnogurský, Petr Pithart, Hanna Suchocka a Imre Kónya.
Ďakovná reč Petra Zajaca pri preberaní Ceny sv. Vojtecha:
Je pre mňa veľkou cťou, že mi medzinárodný výbor Ceny Nadácie sv. Adalberta v Krefelde udelil Cenu sv. Vojtecha. Cena je pre mňa o to väčšou výzvou, že sa jej odovzdávanie odohráva v čase tridsiateho výročia annus mirabilis 1989, roku československého, českého a slovenského, stredoeurópskeho a európskeho zázraku. Je pre mňa veľkou cťou, že moje meno sa ocitlo medzi nositeľmi Ceny sv. Adalberta, ktorí ju reprezentujú v prvom rade ako nositelia zmeny v roku 1989. Myslím v tejto chvíli na Tadeusza Mazowieckého, Józsefa Antalla, Františka kardinála Tomáška, Franza kardinála Königa, Václava Havla, Helmuta Kohla, Františka Mikloška, Władysława Bartoszewského, Árpáda Göncza, Jána Čarnogurského, Petra Pitharta, Hannu Suchocku, Imre Kónyu.
Niektorých z nich som poznal, stretol som sa s nimi a hádam môžem povedať, že s niektorými z nich ma spájalo osobné priateľstvo. Spomínam si, ako sme vítali Jána Čarnogurského, keď vyšiel z väzenia a vystúpil rovno na bratislavskej novembrovej tribúne. Spomínam si na miesto dnešného odovzdávania Ceny sv. Adalberta, na Prahu, hrad a chrám svätého Víta, na prvú inauguráciu Václava Havla ako prezidenta Československej republiky v decembri 1989. Stáli sme s priateľmi pod balkónom, na ktorom rečnil, Karel Schwarzenberg vytiahol ploskačku so starým koňakom a s Martinom Bútorom a ďalšími priateľmi sme z nej v slávnostnej atmosfére upíjali. Pri Václavovi Havlovi si však spomínam aj na vznešenosť jeho pohrebu, na zádušnú omšu, ktorú zaňho v chráme svätého Víta celebroval Dominik kardinál Duka. Spomínam si na bratislavskú konferenciu Etika a politika v roku 1990, kde sme privítali Tadeusza Mazowieckého. Najväčší zážitok som však mal v Budapešti v roku 2005, keď dostával Cenu sv. Adalberta František Mikloško a urobil dovtedy nevídaný krok – ospravedlnil sa Maďarom za príkoria, ktoré sme im v dejinách spôsobili, čím úplne prevrátil slovenský stereotyp, dožadujúci sa maďarského ospravedlnenia. Spomínam si aj na Árpáda Göncza, na to, ako sme ho s Lászlóom Szigetim a priateľmi navštívili v jeho budapeštianskej rezidencii, a bola to neformálna, veľmi osobná a dá sa povedať že aj rozmarná návšteva. A samozrejme si spomínam na Petra Pitharta a na návštevu Oxfordu v roku 1992, kde sme premýšľali, ako zachrániť spoločný štát.
Udelenie Ceny sv. Adalberta prijímam s veľkou bázňou. Môže to byť bázeň pred Bohom a pred dejinami ako v prípade sv. Adalberta, filozofická a estetická bázeň Edmunda Burkeho a Kantova bázeň pred prírodou, ktorá sa dnes stáva kľúčom k ľudskému prežitiu. Bez tejto bázne, ktorá nám stanovuje neprekročiteľné hranice, by nám ostala len spupnosť a hybris.
V roku 1989 sa stredná Európa vrátila na mapu Európy. Po roku 1953 v NDR, roku 1956 v Maďarsku a Poľsku, roku 1968 v Československu a roku 1980 v Poľsku. Ukázalo sa, že to, čo je pravdivé a spravodlivé, nemôže byť nikdy stratené. Že význam spojenia stredná Európa nespočíva len v geografickom zakotvení, len v dejinách, v ktorých sa dlhodobo dotýkame, stýkame a potýkame, ale aj v hodnotách ako pravda a spravodlivosť. Práve preto treba aj dnes povedať, že rok 1989 by nebol možný bez Michaila Gorbačova, aj keď bol jeho krok v dejinách Ruska výnimočný.
Pokladám za veľké šťastie, že patrím ku generácii, pre ktorú bol rok 1989 kľúčový, lebo sme mohli byť pri zmene, aké sa odohrávajú raz za sto rokov. Že som mohol byť pri tom a že som mohol byť spoluaktérom a spolutvorcom tejto zmeny.
Rodinnými väzbami a životným príbehom som spojený s dejinami Slovenska, so vznikom a rozvojom moderného slovenského politického národa, modernej slovenskej spoločnosti, kultúry a literatúry. Je to fascinujúci príbeh, v ktorom sa hŕstka slovenských intelektuálov pokúsila vytvoriť z ľudu moderný politický národ, čím sa stala v roku 1848 súčasťou celoeurópskeho pohybu. Bola potom po roku 1849 presvedčená, že pokus stroskotal, lebo „jedna lastovička jar nerobí“. Napriek tomu moderný slovenský politický národ vznikol a z troch opcií Ľudovíta Štúra, poľskej, ruskej a západnej, sa napokon presadila západná, ktorá Slovensko ukotvuje tam, kde historicky patrí, k tradícii sv. Adalberta.
Príbeh poznám v osobnej a rodinnej podobe od svojej starej matky, pre ktorú tá hŕstka intelektuálov neboli národovci, ale otcovia, starí otcovia, svákovia, sestry a bratia, sesternice a bratranci. Svojho starého otca z otcovej strany som nepoznal. Nikdy som ho nevidel, nemal som o ňom konkrétnu predstavu, bol pre mňa abstraktným príbehom až do tej chvíle, kým som nedovŕšil päťdesiaty ôsmy rok života a neuvedomil som si, že v päťdesiatom ôsmom roku života násilne odišiel z tohto sveta. Nekládol som si ani vtedy metafyzické otázky. Pýtal som sa sám seba, ako prežil cestu do Osvienčimu, namačkaný v dobytčáku, v tom čase už starnúci, chorý, hluchý, bez šance na prežitie. To nepredstaviteľné, hrozné, inkomensurabilné má odvtedy pre mňa podobu dobytčáku.
V roku 1989 som si uvedomoval, že rovnako dôležité, a zrejme ešte dôležitejšie ako transformácia spoločnosti, je vytvorenie spoločnosti, v ktorej budú môcť žiť spolu potomkovia ľudákov a komunistov, Slováci, Česi a Maďari, Nemci, Židia a Rómovia. Pokúsili sme sa o to, niečo z toho sa za tých tridsať rokov podarilo, ale to najťaživejšie, korupcia a strach pred cudzím, pretrvalo a nadobudlo podobu hrozných novotvarov. Naše osudy sa vyvíjali rôzne, často celkom opačne, ale vtedy, v roku 1989 sme boli súčasťou spoločného kolektívneho tela. Dnes to zašlo tak ďaleko, že po tridsiatich rokoch sa pýtame, čo pretrvalo z vtedajšieho étosu a či má vôbec zmysel pýtať sa na to.
Som presvedčený, že pýtať sa treba a že odpoveď bude rovnaká ako v roku 1989. Len tí, čo sa budú pamätať a udržiavať si pamäť roku 1989, budú schopní regenerácie strednej Európy a regenerácie sveta. Nerobím si ilúzie a viem, že „dobré veci v dejinách majú obyčajne veľmi krátke trvanie: mávajú však potom rozhodujúci vplyv na to, čo sa neskôr deje v dlhých dobách, ktoré vôbec nie sú krásne“ (Hannah Arendt). Ale minulý rok po zbabelej vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej som si naplno uvedomil, že étos roku 1989 sa vracia. Jeho nositeľom sa stala mladá generácia spolu s tými, čo si so sebou celých tridsať rokov niesli étos Novembra 1989.
30. mája 2019 predniesla pri príležitosti graduačného sviatku na Harvardskej univerzite slávnostnú reč Angela Merkelová. Hovorila, že zmena je možná a začína sa rúcaním múrov v ľudských hlavách. Hovorila o digitalizácii a klimatických zmenách, ale aj o tom, že dnešné problémy sa dajú riešiť len spoločne. Hovorila o rešpekte pred dejinami, tradíciou, vierou a totožnosťou ostatných. Prekvapujúco pritom použila metaforu ins Offene gehen z básne Friedricha Hölderlina: „Keď rozrušíme múry, ktoré nás obmedzujú, keď vyjdeme do otvoreného priestoru a máme odvahu začať znova, je možné všetko. Múry možno zrúcať. Diktatúry môžu zmiznúť. Môžeme zastaviť otepľovanie zeme. Môžeme poraziť hlad. Môžeme vyhubiť choroby. Môžeme zabezpečiť ľuďom, a osobitne dievčatám, prístup k vzdelaniu. Môžeme poraziť príčiny útekov a vyháňania. To všetko môžeme dokázať.“
To ins Offene znamená u Hölderina vyjsť do otvoreného priestoru, otvárať priestory, otvoriť sa, byť otvorený. Merkelová hovorí, že to môžeme dokázať, a nemyslí tým už Nemecko a rok 2015, za čo si vyslúžila najprv obdiv a potom odsudok, ale nás všetkých a všetky problémy, ktoré pred nami stoja. Masové mítingy po zavraždení Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa niesli práve v znamení étosu otvoreného Slovenska.
V roku 1989 sme našli svoju otvorenosť a už sme sa od nej neodklonili. To nám pripomínajú mená nositeľov Ceny sv. Adalberta a v tom spočíva jej dnešný význam. Preto je udelenie ceny pre mňa veľkou poctou a záväzkom.
