Ústava SR v čl. 34 ods. 2 písm. c) zaručuje občanom patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám za podmienok ustanovených zákonom „právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín“. Odpoveď na otázku, či je toto právo príslušníkov národnostných menšín rešpektované, má prinajmenšom dve roviny. Môžeme sa totiž pýtať jednak na to, či sú vytvorené ústavou predpokladané zákonné podmienky pre realizáciu tohto práva. Môžeme sa však zaoberať aj otázkou, ako je toto právo reálne uplatňované.
Odpoveď na prvú otázku je pomerne jednoduchá. Nie, zákonné podmienky pre realizáciu práva príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín nie sú vytvorené. Neexistuje totiž žiadny zákon, ktorý by realizáciu tohto práva špecificky upravoval. V slovenskej legislatíve síce nie sú obsiahnuté ani žiadne ustanovenia, ktoré by realizáciu tohto práva vylučovali, ústava sa však pri tomto práve explicitne odvoláva na podmienky ustanovené zákonom, pričom žiadny takýto zákon neexistuje.
Za povšimnutie stojí, že ústava v rovnakom odseku čl. 34 zakotvuje aj právo príslušníkov menšín na vzdelanie v ich jazyku (písm. a) a právo používať ich jazyk v úradnom styku (písm. b). Aj tieto práva ústava zaručuje „za podmienok ustanovených zákonom,“ pričom však pre tieto práva podmienky ustanovené zákonom existujú. Zákonom upravujúcim uplatňovanie právo na vzdelanie v materinskom jazyku je školský zákon (zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní). Zákonom upravujúcim právo príslušníkov menšín používať ich jazyk v úradnom styku je najmä zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín, ako aj ďalšie zákony upravujúce parciálne používanie jazykov národnostných menšín v úradnom styku (zákon č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín, zákon č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku, zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách). Žiadna obdobná zákonná úprava vo vzťahu k právu príslušníkov menšín zúčastňovať sa na riešení menšinových záležitostí neexistuje. Z hľadiska neexistencie zákonnej úpravy tohto práva je teda evidentné, že realita nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ústavného zakotvenia tohto práva.
Odpoveď na druhú otázku, ako je právo príslušníkov menšín zúčastňovať sa na riešení menšinových záležitostí reálne uplatňované, je oveľa zložitejšia a vôbec nie jednoznačná. V realite sa totiž príslušníci národnostných menšín, resp. ich zástupcovia na riešení záležitostí, ktoré sa týkajú menšín, pochopiteľne, zúčastňujú. V zásade môžeme rozlíšiť tri úrovne podieľania sa príslušníkov menšín na riešení ich vlastných záležitostí:
1. úroveň zákonodarnej a výkonnej moci, ako aj miestnych a regionálnych samospráv všeobecne,
2. úroveň špecializovaných inštitúcií zaoberajúcich sa menšinovými záležitosťami,
3. Rada vlády SR pre národnostné menšiny a etnické skupiny.
Na prvý pohľad je všetko v najlepšom poriadku. V parlamente má nepretržite od prvých slobodných volieb až dodnes zastúpenie politická reprezentácia najpočetnejšej, maďarskej menšiny. Jej zástupcovia sedeli v rokoch 1990 – 1992 a 1998 – 2006 v slovenskej vláde. Strana maďarskej koalície ma primerané zastúpenie v obecných aj regionálnych samosprávach. V obecných samosprávach má zastúpenie aj rómska menšina. V politickom diskurze býva napr. zastúpenie maďarskej menšiny v parlamente označované za nadštandardné v porovnaní s postavením národnostných menšín v iných krajinách. Treba si však uvedomiť, že zastúpenie maďarskej menšinovej strany v slovenskom parlamente nemá vôbec nič spoločné s realizáciou práva príslušníkov národnostných menšín zúčastňovať sa na riešení menšinových záležitostí. Je výlučne odrazom početnosti maďarskej menšiny na Slovensku, resp. volebných výsledkov politickej strany, ktorá túto menšinu reprezentuje. V žiadnom prípade teda nemôže byť vydávané za dôkaz nadštandardného postavenia národnostných menšín na Slovensku. Svedčí o tom napokon aj fakt, že žiadna iná národnostná menšina nemá v parlamente svoju politickú reprezentáciu. Podobne je to so zastúpením menšinových strán v obecných a regionálnych samosprávach – aj ono odráža iba počet hlasov získaný vo voľbách kandidátmi týchto strán, ktorí nie sú v porovnaní s kandidátmi iných strán nijako zvýhodňovaní.
Problematikou národnostných menšín sa zaoberajú viaceré štátne orgány a inštitúcie a ich zložky: podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny, Výbor NR SR pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity, Sekcia ľudských práv a menšín Úradu vlády SR, Sekcia menšinových a regionálnych kultúr Ministerstva kultúry SR (člení sa na Odbor kultúry národnostných menšín a znevýhodnených skupín obyvateľstva a Odbor tradičnej kultúry a kultúrno-osvetovej činnosti) a v rámci Sekcie regionálneho školstva Ministerstva školstva SR pôsobiace Oddelenie škôl s vyučovacím jazykom národnostných menšín a vzdelávania rómskych komunít. Na čele alebo v rámci týchto inštitúcií v minulosti pôsobili alebo aj v súčasnosti pôsobia príslušníci národnostných menšín, ktorí sa tak nepochybne zúčastňujú na riešení menšinových záležitostí. Predsedom parlamentného výboru pre menšiny je poslanec za Stranu maďarskej koalície, post splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity je obsadzovaný príslušníčkami rómskej menšiny, podpredsedom vlády pre národnostné menšiny bol v predchádzajúcich dvoch volebných obdobiach zástupca SMK. V prípade všetkých týchto funkcií a inštitúcií však ide skôr o funkcie a inštitúcie určené pre riešenie menšinových záležitostí než o funkcie a inštitúcie zabezpečujúce právo príslušníkov menšín zúčastňovať sa na riešení záležitostí, ktoré sa ich týkajú. Ich obsadenie príslušníkmi menšín je viac menej náhodné – vyplýva buď z momentálnej politickej konštelácie alebo z ochoty vládnucej garnitúry obsadiť tieto pozície aj príslušníkmi menšín, nie je však nijako zaručené.
Špecifickým inštitútom, pri ktorom najjednoznačnejšie môžeme hovoriť o realizácii práva príslušníkov menšín zúčastňovať sa na riešení menšinových záležitostí je Rada vlády pre národnostné menšiny a etnické skupiny. Rada je poradným orgánom vlády pre oblasť národnostnej politiky a väčšinu jej členov tvoria zástupcovia národnostných menšín nominovaní ich združeniami a spolkami. Rada však nemá žiadne rozhodovacie kompetencie a jej závery majú pre vládu iba odporúčací charakter. Štatút rady schvaľuje vláda uznesením, postavenie Rady nie je upravené v zákone. Ani Radu teda nemožno považovať za dostatočné naplnenie v ústave zakotveného práva príslušníkov menšín podieľať sa na riešení menšinových záležitostí. Je len vecou ochoty vládnucej politickej garnitúry počúvať názory zástupcov menšín alebo jej absencie, aké bude postavenie a vplyv Rady, dokonca aj aké bude jej zloženie. V 90. rokoch, počas vlády Vladimíra Mečiara sa príslušníci menšín ocitli v menšinovom postavení aj v samotnej Rade, väčšinu členov Rady tvorili zástupcovia štátnych inštitúcií. Počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu získali zástupcovia menšín v menšinovej Rade väčšinu, čím sa Rada stala do istej miery nástrojom realizácie práva príslušníkov menšín podieľať sa na riešení menšinových záležitostí. Ani v tomto období však nebol skutočný význam Rady príliš veľký, Rada fungovala viac menej formálne.
Vetchosť postavenia Rady ilustruje zmena Štatútu Rady z októbra 2007, ktorou došlo k zmene zloženia Rady. Dovtedy mali v Rade dve najpočetnejšie menšiny viacerých zástupcov – maďarská troch, rómska dvoch. Po zmene sú už obe menšiny v Rade zastúpené iba jediným zástupcom, rovnako ako všetky ostatné, oveľa menej početné menšiny. Keďže je Štatút Rady schvaľovaný uznesením vlády, môže vláda fakticky kedykoľvek zmeniť zloženie Rady, rozhodnúť o tom, že do nej prizve zástupcov iných menšinových organizácií, zmeniť kompetencie Rady, ale trebárs aj Radu úplne zrušiť. Rada vlády je síce istou formou participácie príslušníkov menšín na rozhodovaní o veciach, ktoré sa ich týkajú, ide však o značne nesystémové riešenie. V prípade, že príslušníkov tej ktorej menšiny zastupuje viacero organizácií, je v podstate len na ad hoc rozhodnutí vlády, ktorú z nich prizve do Rady a umožní jej podieľať sa na formovaní štátnej menšinovej politiky.
Druhá vláda Mikuláša Dzurindu si vo svojom programovom vyhlásení z roku 2002 stanovila cieľ pripraviť zákon o národnostných menšinách, vrátane financovania menšinových kultúr. Takýto zákon by pravdepodobne vyriešil aj problém neexistencie zákonnej úpravy práva príslušníkov menšín zúčastňovať sa na riešení menšinových záležitostí. Tento záväzok sa premietol do Plánu legislatívnych úloh vlády na prvý rok jej vládnutia (2003), počas ktorého mal byť pripravený návrh zákona o národnostných menšinách upravujúci právne postavenie národnostných menšín a vytvárajúci právne prostredie pre rozvoj ich národnej identity. Návrh takéhoto zákona však vypracovaný nebol, termín splnenia tejto úlohy sa postupne posúval na rok 2004, neskôr na rok 2005. Ani v roku 2005 však nebol návrh zákona o národnostných menšinách pripravený a predložený do vlády. V Pláne legislatívnych úloh vlády SR na rok 2006 sa už takáto úloha nenachádzala a vláda úplne rezignovala na splnenie tohto svojho programového zámeru. Na rozdiel od svojej predchodkyne vláda Roberta Fica o prijatí zákona o národnostných menšinách už ani neuvažuje.
Potreba zákonnej úpravy ústavného práva príslušníkov menšín zúčastňovať sa na riešení vecí, ktoré sa ich týkajú, tak zostáva otvoreným problémom do budúcnosti.
Autor je riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
rednáška odznela dňa 30. septembra 2008 v rámci medzinárodného workshopu – Etnická stabilita – etnické zmeny – o efektívnej účasti menšín v politickom, ekonomickom, kultúrnom a spoločenskom živote, ktorý organizoval Fórum inštitút pre výskum menšín v Šamoríne.
