Prehra republikánov vo voľbách do amerického Kongresu je dôsledkom viacerých zlýhaní. Zlýhaní prezidenta Busha a jeho administratívy, zlýhaní republikánov a ich počtom síce nie veľkej, ale o to vplyvnejšej súčasti – neokonzervatívcov.
Väčšina komentátorov identifikovala ako dôvody prehry republikánov korupciu v radoch konzervatívnych politikov (škandály Marka Foleyho a Jacka Abramoffa), neustále zvyšovanie výdavkov štátu, nezvládnutie problému nelegálnej imigrácie, predvolebnú stratégiu prezidentovho poradcu Karla Rova, ale ako hlavný dôvod volebnej prehry jednoznačne dominoval Irak. V prieskumoch verejnej mienky, už mesiace pred voľbami, podiel voličov nespokojných s Bushovou politikou dosahoval 60 %, pričom za hlavný dôvod nespokojnosti uvádzali agentúry práve vývoj situácie v Iraku.
Demokrati nevyhrali voľby vďaka svojmu programu, ktorý hádam s výnimkou zvýšenia minimálnej mzdy u voličov vôbec nezarezonoval. Vyhrali vďaka vlne všeobecného odporu americkej spoločnosti voči patovej situácii v Iraku. Demokratom sa podarilo získať na svoju stranu kľúčové skupiny nezávislych, umiernených a mestkých voličov. Stratégia Karla Rova upriamiť strednú vrstvu na otázku znižovania daní, Hispancov na zmenu imigračnej politiky či zmobilizovať tradičnú „evangelical base“ na zákaz klonovania, nebola tentokrát úspešná. U hispánskych voličov získali demokrati 70 % a republikáni stratili podporu u katolíckych a konzervatívnych židovských voličov. Rozhodla však stredná vrstva. Stredná vrstva, ktorá v roku 1994 dala republikánom 54 % hlasov, v týchto voľbách 53 percentami podporila demokratov. Za zmienku stojí, že volebné okrsky, ktoré najčastejšie prešli k demokratom, boli z 90 a viac percent zložené z bielych voličov. Stratilo sa totiž prepojenie medzi otázkou národnej bezpečnosti a súčasnou situáciou v Iraku. Otázka národnej bezpečnosti naďalej zostáva pre umiernených voličov kľúčovou, avšak spôsob akým Bushová administratíva postupuje v Iraku, čoraz viac odmietajú.
Lavína kritiky na vývoj situácie v Iraku sa v posledných mesiacoch stupňovala nielen zo strany demokratov, ale silnela aj opozícia v rámci republikánov. Niektorí neokonzervatívci, ktorí sú všeobecne považovaní za “architektov” vojny v Iraku a jej nahlasnejších advokátov, sa svojimi výrokmi v poslednom období dištancovali od politiky vedenej Bushovou administratívou a odmietli uznať svoj diel zodpovednosti za nelichotivý vývoj situácie v Iraku. Kritika zvnútra rezonovala aj v médiách, keď časopis Vanity Fair tesne pred voľbami uverejnil upútavku na pripravovaný článok, v ktorom pod velavravným názvom NEO CULPA poukazuje na to, že už aj prezidentoví “najbližší” muži sa od neho odkláňajú a nesúhlasia s jeho stratégiou. Článok obsahuje veľmi kritické výroky prominentných neokonzervatívcov k otázke postupu Bushovej administratívy v Iraku. Aj keď viaceré z použitých citátov boli staršieho dáta (pozri reakciu neocons: “Vanity Unfair” na National Review Online), bolo to po prvýkrát čo boli v podobe dištancovania sa od Busha, prezentované verejnosti.
Richard Perle, spoluautor Projektu pre nové Americké storočie, vášnivý agitátor zvrhnutia režimu Saddama Husseina, pre ktorého bol Irak „kandidátom“ na demokratickú reformu s veľmi dobrými šancami uspieť, v spomínanom interview pre Vanity Fair uviedol, že totálna porážka v zmysle stiahnutia amerických jednotiek a ponechania zlýhajúceho štátu zmietať sa v anarchii, nie je síce nevyhnutná, ale stáva sa najpravdepodobnejšou alternatívou. Príčinou zlýhania je „katastrofálna nefunkčnosť Bushovej administratívy“, pričom Bush si „neuvedomil rozsah opozície a nelojálnosti v rámci svojej administratívy“. Ešte ďalej zašiel Eliot Cohen, člen Defence Policy Board, ktorý tvrdí, že kvôli „neuveriteľnej nekompetentnosti administratívy bude Amerika čeliť dlhosiahlym následkom, ktoré postihnú nie len Irak a celý región, ale budú mať globálny dopad“. Neokonzervatívec Kenneth Adelman dnes považuje tím národnej bezpečnosti za nekompetentný, nefunkčný a najneschopnejší od čias prezidenta Trumana. Myšlienku demokratizácie Iraku považuje aj naďalej za správnu a potrebnú, ale tvrdí, že Bushova administratíva ju jednoducho nie je schopná zrealizovať. Podobný názor zdieľa aj exneokonzervatívec Francis Fukuyama, ktorý sa pre Financial Times v júli 2006 vyjadril, že jeho „najväčšia výčitka voči Bushovi je, že zlýhava vo vládnutí. Vládnuť znamená zaangažovať do procesu rozhodovania ľudí, ktorí majú obrovské vedomosti, a počúvať ich. V tomto smere je Bush príšerný.“ Podľa Davida Fruma z AEI, Spojené štáty mylne predpokladali, že Irak je sekulárny štát, ktorého inštitúcie a nástroje kontroly budú fungovať aj pod novým vedením. Týmito a ďalšími omylmi, Američania zdiskreditovali myšlienku demokracie v celom regióne, kde je dnes vnímaná cez prizmu chaosu a násilia.
Odrazom dôležitosti otázky Iraku pre voľby 2006 do Kongresu Spojených štátov je rezignácia ministra obrany Donalda Rumsfelda, ktorá nasledovala okamžite po voľbách. Pri jej oznámení verejnosti Bush povedal: „Uvedomujem si, že veľa Američanov včera volilo, aby vyjadrili svoj nesúhlas s postupom /v Iraku/„. Nová prezidentova voľba padla na Roberta Gatesa, ktorý pri nominačnom vystúpeni pred Senátom na otázku, či USA vyhrávaju vojnu v Iraku odpovedal „Nie, pane“. Americká spoločnosť vykazuje znaky únavy z vyhranených straníckych sporov. Voliči poslali politikom odkaz, že si neželajú konflikty, ale spoluprácu oboch strán na riešení problémov. Je predpoklad, že demokrati, ktorí sami nedisponujú jasnou stratégiou riešenia irackej krízy, nebudú vyvolávať ostré strety s Bushovou administratívou. Situácia skôr naznačuje, že demokrati a republikáni budú v nasledujúcich dvoch rokoch smerovať k spolupráci a hľadaniu kompromisov. Prejavom nového modus operandi je aj nedávna rezignácia Johna Boltona, veľvyslanca USA pri OSN. Bolton, ktorý mal reputáciu „jastraba“ a unilateralistu, sa už nebude ďalej uchádzať o funkciu, keď o pár týždňov vyprší jeho dočasná nominácia. Jeho zvolenie v Senáte bolo viac než rok blokované demokratmi, ale aj niektorými republikánmi.
Pre konzervatívcov a samozrejme aj samotnú Ameriku bude kľúčové, ako sa Bushova administratíva vysporiada so situáciou v Iraku. Prípadné zlýhanie by totiž mohlo mať za následok diskreditáciu konzervatívnej zahraničnej politiky. Rovnako dôležité pre budúcnosť amerického konzervativizmu je vysporiadanie sa s čoraz silnejúcimi hlasmi, že George Bush v skutočnosti nie je „compassionate conservative“, ako to deklaroval vo svojej prezidentskej kampani, ale reprezentuje tzv. „Third Awakening“ Protestantského evanjelizmu.
Autorka je politologička a spolupracovníčka KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2006.
