Spomínam si, že pár mesiacov po novembri 1989 sme asi všetci verili, že je len otázkou krátkeho času, kedy padne aj Castrov režim na Kube. Nezhoda panovala iba v čase, kedy sa tak stane. Odhady sa pohybovali od „do roka a do dňa“ po „asi tak desať rokov“. Veď aj najväčší Castrov sponzor, Sovietsky zväz, prestal existovať do troch rokov po onom annus mirabilis 1989. Skutočnosť na Kube však prekonala aj tie najhoršie scenáre. Castro, hoci osemdesiatnik, sústreďuje dodnes všetku moc vo svojich rukách. Dnes ale mnohí veria, že keď tyran zomrie, krajina sa spontánne, ale plynule, dokonca snáď s pomocou časti terajšej politickej elity, obráti chrbtom ku komunistickej minulosti a začne budovať demokraciu. Optimizmus však nie je namieste. Sú k tomu dva dobré dôvody.
Dôvod prvý: nezhoda medzinárodného spoločenstva v spôsobe uplatňovania hospodárskeho embarga voči Castrovi. Začiatkom deväťdesiatych rokov podpora jeho režimu prichádzajúca z Moskvy prakticky skolabovala: starý zdroj príjmov vyschol a nový, jemu rovnocenný, ešte neexistoval. Táto doba bola pre Castrov režim dobou najväčšej neistoty. Keby firmy z USA vtedy dostali doma „zelenú“, očakávania postupnej hospodárskej a politickej liberalizácie by boli možno opodstatnené. Masívnejšie obchodné kontakty by v tom čase boli najúčinnejším katalyzátorom postupných zmien. Vtedy totiž, v snahe nahradiť výpadok príjmov zo Sovietskeho zväzu, Castro zintenzívnil hľadanie investorov do schátralej infraštruktúry cestovného ruchu na ostrove. Našiel ich najmä (ale nielen) v Španielsku, Kanade, Mexiku a Taliansku. Najmenej odvtedy tieto krajiny hanebne a úspešne neutralizujú účinky embarga. Ich obchodný potenciál však nemožno porovnať s potenciálom USA, ktoré embargo nezrušili, a preto oživenie obchodu viedlo iba k politickej stabilizácii režimu bez akejkoľvek demokratizácie. Obyčajní Kubánci to pocítili iba ešte väčšou mierou útlaku a neslobody a poklesom životnej úrovne.
Dôvod druhý: Castro našiel rovnocennú náhradu za Sovietsky zväz. Dnes je jasné, že Castrov hlavný zdroj príjmov nebude v súkromných investíciách do oficiálnej ekonomiky z krajín, ktoré sú odporcami embarga. Trvalo rastúci podiel na jeho príjmoch majú tri zdroje: pranie peňazí z korupcie, ilegálny obchod s narkotikami a petrodoláre z Venezuely. Na rozdiel od investícií do cestovného ruchu, tieto zdroje si nevyžadujú ani najmenšie ústupky slobode; naopak – ich využívanie je tým efektívnejšie, čím viac je moc koncentrovaná v jedných rukách. Pozrime sa na tieto tri zdroje Castrovej moci bližšie.
Pranie peňazí. Ernesto F. Betancourt, kubánsky novinár žijúci v Miami, píše o praní peňazí pre Kaddáfího a Arafata, ktoré sa dialo s vedomím guvernéra kubánskej centrálnej banky. Rovnako sa tak deje pre latinskoamerických narkobarónov, častých hostí v kubánskych vládnych vilách slúžiacich pre protokolárne účely. Betancourt uvádza ako príklad mexického „Kráľa nebies“, dnes už nebohého Amada Carilla Floresa.
Narkotiká. Uruguajský autor José Antonio Friedl vo svojej knihe Veľký podvod popisuje Castrov ilegálny obchod s narkotikami. Začal už za éry Fulgencia Batistu, keď Castrove guerily terorizovali sedliakov v pohorí Sierra Maestra na východe krajiny. Istý Crescencio Pérez tam pokútne vo veľkom pestoval marihuanu. Neskôr sa stal revolučným „vodcom“ sedliakov. Podpora obchodu s narkotikami má okrem finančného príjmu aj politický cieľ – demoralizáciu mládeže a spoločnosti v cieľových krajinách, najmä v USA. Friedl popisuje aj úlohu Salvadora Allendeho v tomto obchode a jeho nárast po tom, ako sa tento stal čílskym prezidentom. Šéfovi kubánskej rozviedky v Čile, Fernándezovi de Oña, prezývanému aj Demid, Castro dovolil oženiť sa s Allendeho dcérou Tati, hoci už bol ženatý. Po Allendeho páde Tati ušla na Kubu a keď zistila, že jej muž tu má rodinu, spáchala samovraždu. V osemdesiatych rokoch boli článkami obchodného reťazca aj panamský prezident Manuel Antonio Noriega a nikaragujský minister obrany Humberto Ortega, ktorých diktátorské režimy sa tešili podpore Castra aj Moskvy.
V roku 1996 zatkli Jorgeho Gordita Cabreru pri dovoze takmer 3 ton kokaínu do USA. Našli sa u neho fotografie nielen s Fidelom, ale aj s Alom Gorom a Hillary Clintonovou. Neskôr sa ukázalo, že prispel 20 tisíc dolármi do kampane za Clintonovo znovuzvolenie. Friedl popisuje aj prípad z roku 1998, kedy firma, v ktorej mal režim 51% akcií, doviezla z kolumbijskej Cartageny do Havany 7,2 tony kokaínu. Spojkou kolumbijského narkobaróna Pabla Escóbara bol na Kube sám Raul Castro, Fidelov brat a minister obrany.
Petrodoláre. Prichádzajú na Kubu z Venezuely, kde čoraz viac sústreďuje do svojich rúk moc Castrov politický následovník Hugo Chávez. José Sánchez Boudy uverejnil správu, že v Paraguaji bez stopy zmizli stovky kubánskych „turistov“. Analytik John Pérez Sampedro nevylúčil, že ide o diverzantov, ktorí majú v riedko osídlených oblastiach tamojšieho pohraničia organizovať guerily a nátlakové akcie na miestnych roľníkov, ktoré by sa rozšírili aj do susedných krajín. Castro dodá odborníkov na výcvik, Chávez zbrane nakúpené za petrodoláre. Zdá sa vám, že od čias neúspešnej misie Che Guevaru sa exportéri revolúcie nič nenaučili? Nie je to celkom tak. Che Guevara a jeho banditi boli vojensky aj politicky zlikvidovaní v priebehu pár mesiacov; sandinisti v Nikarague, ďalší export z Havany, však boli vojensky zlikvidovaní až za niekoľko rokov. Ale nie politicky: viac či menej otvorene a v rôznych koalíciách sa podieľajú na vláde v Nikarague dodnes. Ako dlho by potom trvalo uhasenie konfliktu napríklad v paraguajsko-bolívijskom pohraničí, v jednej z najchudobnejších a najťažšie dostupných oblastí kontinentu?
Kuba po Castrovi nemusí nutne ísť demokratickou cestou vývoja. Jeho generáli majú ostrov rozdelený na okrsky, v ktorých svojvoľne kradnú, zatýkajú, väznia a súdia. Vedia, že padrón už dlho žiť nebude a pripravujú sa na prechodné obdobie. Túžbu po slobode bez váhania utopia v krvi. Vedia, že medzinárodné spoločenstvo na Kube nezasiahne ani v prípade násilností a represálií, lebo v jedinej krajine, ktorá by to bola reálne schopná urobiť, v USA, rastie odpor proti takýmto zásahom v dôsledku diania v Iraku. Pseudoliberálne médiá by zrejme posilnili odióznu antiamerickú kampaň nielen doma, ale najmä v Latinskej Amerike. Mediálny boj sa práve začal. Je treba odhaliť toho viac o zločineckých aktivitách Castra a Cháveza. Donald Rumsfeld to dávno vie. Narastá aj americká diplomatická ofenzíva v tejto oblasti. Lepšie neskoro, ako nikdy.
Pokračovanie v ďalšom čísle Konzervatívnych listov nájdete tu.
Autor je prekladateľ a externý spolupracovník KI
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2006.
