Iránsky nukleárny program budí obavy. Ani presvedčení vyznavači diplomatických riešení síce nepopierajú, že Irán klame, keď hovorí iba o mierovom využití atómovej energie, ale nechcú sa vzdať myšlienky na možné úspešné vyjednávanie – napriek totálnemu zlyhaniu, ktoré musela európska diplomacia prehltnúť pri rokovaní s ajatolláhmi minulý rok. Je ešte čas na diplomaciu? Ako blízko je Irán k získaniu nukleárnej zbrane?
Európa sa opäť tvári, že času je ešte stále dosť. Rýchlo zabudla na ponižujúci krach rokovaní s Iránom a znovu ponúka ústami Javiera Solanu ajatolláhom veľkorysú ekonomickú a technologickú pomoc, ak Irán zastaví obohacovanie uránu. Chce dokonca pomáhať aj priamo s nukleárnymi technológiami, ak to bude na mierové účely a pod dohľadom inšpektorov Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Európa znovu skúša už stokrát vyskúšané a pýta si z Teheránu ďalšiu facku. Vlastne tá facka prišla okamžite – Irán, bez toho, aby už konkrétne vedel, aké skvelé darčeky bude obsahovať európska ponuka, odkázal, že na žiadnu európsku ponuku nereflektuje. Tým sa vláda súčasného iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda líši od tej predchádzajúcej – je priama a nič nepredstiera.
Za prezidentovania „umierneného“ Chatámího i Rafsandžáního Teherán „akože“ rokoval a pokojne pritom pokračoval v jadrovom programe. Ahmadínedžád považuje Európu za irelevantnú a slabú a neunúva sa predstierať rokovania. Zdá sa, že sa v odhade európskeho i svetového (ne)odhodlania robiť rázne kroky nemýli. Stručná bilancia týchto snáh podľa Breta Stevensa z The Wall Street Journal vyzerá takto: americká vláda sa tri roky podkladala európskej diplomacii a diplomacii OSN, snažiac sa vybudovať všeobecnú zhodu na tom, že Irán vyzbrojený nukleárnymi zbraňami predstavuje neprijateľné riziko pre globálnu bezpečnosť. Výsledkom tejto snahy bolo, že sa sedem významných moslimských štátov vrátane Pakistanu a Indonézie spojilo s iránskym prezidentom Ahmadínedžádom, aby potvrdilo jeho právo rozvíjať „mierovú“ nukleárnu technológiu. Čína a Rusko vBezpečnostnej rade OSN opäť odmietli uvaliť na Irán akékoľvek sankcie a Európa si oprášila nohavice a opäť ponúka darčeky. Prečo by mal Ahmadínedžád svoj dobre rozbehnutý nukleárny povoz zastaviť, či spomaliť, ak na ceste nie sú žiadne výmole ani hrbole? To otvára už spomenutú otázku: kedy sa pri súčasnom tempe prác podarí Iránu vyrobiť dostatočné množstvo obohateného uránu na výrobu atómovej bomby? Nuž, nebyť Chomeiního islamskej revolúcie, ktorá v roku 1979 zvrhla vládu iránskeho šacha, už by ju mal. Len si treba pripomenúť celý príbeh.
.dlhý nukleárny príbeh
Nukleárny príbeh Iránu sa nezačal na popud bombychtivých ajatolláhov. Začal ho písať už perzský šach Reza Pahláví v roku 1974. Trojnásobné zvýšenie cien ropy zaplavilo vtedy Irán dolármi a šach verejne oznámil svoj úmysel vybudovať 23 reaktorov, každý s produkčnou kapacitou 1000 megawattov.
Ropu nechcel páliť nadarmo na produkciu energie, ale chcel ju radšej uchovať pre produkciu petrochemikálií. Edward Luttwak z washingtonského Centra pre strategické a medzinárodné štúdie CSIS, ktorý celý príbeh zmapoval, píše, že vtedy to dokonca dávalo ekonomický zmysel. Mnohí si síce už vtedy mysleli, že šach má aj ambíciu získať nukleárne zbrane, ale aspoň jeho vysvetlenie znelo vierohodnejšie. Bolo to totiž pred objavením obrovských nálezísk zemného plynu v Iráne. V roku 2006 to vysvetlenie neobstojí – Irán má len v overených ložiskách 15 percent všetkých svetových zásob zemného plynu a turbíny v elektrárňach s paroplynovým cyklom by pokojne mohli vyrábať lacnú elektrinu pre celý Stredný východ. V roku 1975 uzavrel šach zmluvy s Francúzmi a Nemcami, ktorí začali budovať prvé dva ľahkovodné reaktory v prístave Bušáhr. V roku 1979, po víťazstve islamskej revolúcie a odchode šacha, Nemci zo stavby odišli – ajatolláhovia, podozrievaví ku všetkému, čo robil šach, odmietli zaplatiť ďalšiu splátku za stavbu. Nedokončené reaktory zostali stáť až do roku 1988, keď ich pred koncom strašnej vojny s Irakom ťažko poškodili nálety irackých lietadiel, ktoré zrejme pilotovali prenajatí francúzski piloti. Onedlho po tom začal teheránsky režim o dostavbe reaktorov predsa len rokovať, tentoraz s Rusmi. Až do roku 1995 sa však nedosiahla žiadna dohoda. V roku 1995 ruský prezident Jeľcin, ignorujúc americké námietky, schválil dodávku ľahkovodného reaktora VVER-1000, používajúceho palivové tyče s mierne obohateným uránom. Mal byť „zapasovaný“ do stavby Bušáhr I, ktorá sa mala rýchlo opraviť. Ukázalo sa, že to vôbec nie je jednoduché. Odvtedy ubehlo už 11 rokov a okolo 2500 ruských technikov práce ešte stále neukončilo. Tajný iránsky program na produkciu vysoko obohateného uránu použiteľného v nukleárnych zbraniach, ktorý s tým priamo nesúvisí, sa rozbehol v roku 1995. Vtedy predal „otec“ pakistanskej atómovej bomby Abdul Kadír Khan Iránu kompletný balík technológie centrifúg, ktorý pôvodne (v roku 1975) ukradol z európskeho konzorcia URENCO. Pribalené boli aj vzorky centrifúg vyrobených v Pakistane, úplné plány na ťažkovodný a plutóniový reaktor a separačné zariadenia a, čo je dôležité, aj nákresy a výpočty na uránovú bombu, ktoré Pakistan pôvodne dostal z Číny. Mimochodom, Abdul Kadír Khan urobil podobné obchody aj s Líbyou a vo veľkom objeme aj so Severnou Kóreou. V Khanovom balíčku však chýbala technológia na získanie takzvaného „yellowcake“ z uránovej rudy a technológia na premenu tohto medziproduktu na plynný hexafluorid uránu, ktorý sa potom spracováva v centrifúgach (tie oddeľujú ľahší izotop – urán 235). V roku 1996 predala Čí na Iránu kompletné plány aj na tieto zariadenia. (Čína nedodala samotné zariadenia, iba plány, lebo počúvla námietky Spojených štátov.) Na základe čínskych plánov vybudoval Irán obrovské technologické zariadenia na výrobu hexafluoridu uránu v Esfaháne.
.ťažšia časť príbehu
Kľúčovými zariadeniami na výrobu štiepneho materiálu do nukleárnych zbraní sú centrifúgy. Krádež Karima Abdula Khana je však dávna historka, a tak dve centrifúgy, ktoré Iránu dodal, neboli tie ultrarýchle z uhlíkových vlákien, ktoré používa URENCO dnes. Edward Luttwak uvádza, že jedna bola z tvrdeného hliníka a druhá zo špeciálnej oceľovej zliatiny, obe odvodené z pôvodného nemeckého modelu z roku 1957, ktorý bol zase vylepšenou verziou centrifúg skonštruovaných po druhej svetovej vojne v Sovietskom zväze zajatými nemeckými vedcami. Khan sám, hoci doma oslavovaný ako vedec, bol iba schopný zlodej, pašerák a organizátor a nič nové nevymyslel, ani neskonštruoval. To je, samozrejme, problém.
99,3 percenta prírodného uránu tvorí izotop U-238 a izotop U-235, potrebný na konštrukciu bomby, je iba o 1,26 percenta ľahší. Na jeho oddelenie v podobe plynného hexafluoridu musí centrifúga rotovať šialenou rýchlosťou – aspoň 1500 otáčok za sekundu (asi stonásobne rýchlejšie ako odstredivka v práčke). Aby sa znížilo trenie, ktoré by inak rozžeravilo a zničilo celé zariadenie, točí sa rotor centrifúgy vo vákuu „podopretý“ magnetickým poľom. Centrifúgy oddeľujú urán 235 v takých mikroskopických množstvách, že je potrebné spájať ich špeciálnymi trubicami do takzvaných kaskád. Aj spájanie centrifúg do kaskád je skutočný technologický problém, pretože hexafluorid uránu, keď príde do styku s vodou, predstavuje vysoko korozívnu látku a akékoľvek netesnosti v spájacích trubiciach môžu teda zničiť celé zariadenie. Na to, aby Irán získal dostatok obohateného uránu na výrobu jedinej bomby, by musela byť kaskáda takých centrifúg, aké má momentálne k dispozícii, zložená aspoň z tisícky pospájaných centrifúg a musela by pracovať bez prerušenia aspoň rok. Luttwak poznamenáva, že keď inšpektori Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu MAAE uzavreli v Iráne v novembri roku 2003 fungujúcu kaskádu, pracovalo tam 164 centrifúg a tretina sa rozbila, keď sa prerušila dodávka elektrickej energie. Vytvoriť fungujúce kaskády tisícov centrifúg je obrovský technologický problém. Irán však dostal veľkorysú podporu od nemeckých a švajčiarskych firiem. Nielenže ochotne dodali špeciálny hliník a špeciálne oceľové zliatiny na výrobu centrifúg, ale aj všetky ostatné zariadenia – a vyškolili iránskych technikov v ich používaní. Irán je teda schopný si svoje centrifúgy vyrobiť, i keď je otázka v akej kvalite, v akom množstve a ako rýchlo. Iránskym problémom pri jeho nukleárnych ambíciách nemusí byť iba technológia, ale aj organizačné schopnosti. Podľa Luttwaka aj po sto rokoch ťažby ropy v Iráne nie je iránska štátna ropná spoločnosť schopná robiť výskumné vrty bez zahraničnej pomoci. Podobné je to i s rafinériami. Zväčšiť kapacitu šesťdesiatročnej ropnej rafinérie vAbadane dokáže Irán iba s pomocou zahraničných firiem a nové rafinérie nedokáže postaviť vôbec. Preto musí Irán, jeden z najväčších svetových vývozcov ropy, dovážať viac ako tretinu svojej spotreby benzínu zo zahraničia. Na druhej strane má Irán vďaka astronomickým cenám ropy k dispozícii obrovské finančné prostriedky a podarilo sa mu vybudovať desiatky zariadení súvisiacich s nukleárnymi technológiami. Medzi nimi napríklad impozantný centrifúgový komplex Natanz s dvomi obrovskými podzemnými halami, v ktorých by mohli centrifúgy produkovať obohatený urán na neobmedzené množstvo bômb – pravda, ak by Iránčania dokázali vyrobiť a udržať v prevádzke potrebné tisíce centrifúg. To všetko, samozrejme, nezistila Nobelovou cenou mieru ozdobená Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu a informácie nedodali ani tajné služby. Zverejnili ich okrem iných samotní Iránčania, medzi iným aj opozičná skupina Mudžahedín-e-Khalk. Keďže zrejme niet pochýb, že sa Irán skutočne snaží získať materiál na výrobu nukleárnych zbraní, môžeme sa vrátiť k otázke, kedy sa mu to podarí. Edward Luttwak vyslovil názor, že nie skôr ako za tri roky, a dokonca možno aj oveľa neskôr, predovšetkým pre technologické problémy. Podobný názor majú aj iní analytici, hoci viacerí varujú, že v Iráne nie je vylúčený ani rýchly technologický pokrok (možno s kúpenou cudzou pomocou), ktorý by všetky tieto informované odhady premenil na bezcenné veštenie z kávovej usadeniny.
.je to príliš blízko?
Či sú odhadované tri roky veľa alebo málo závisí od toho, ako vyhodnotíme riziko, ktoré predstavujú nukleárne zbrane v rukách teheránskeho režimu. Ani na tom sa totiž všetci nezhodnú. Extrémny úlet predstavuje názor bývalého profesora americkej námornej vojnovej akadémie Thomasa Barnetta, ktorý vyslovil v online periodiku The Globalist (www.theglobalist.com). Barnett si myslí, že stav Iránu pripomína záver Brežnevovej éry v Sovietskom zväze – rozkladajúci sa štát so zbankrotovanou ideológiou, hlboko nefunkčným hospodárstvom a pracovnou silou, s deprimovanou väčšinou obyvateľstva vzdialenou od politického života a od reality odtrhnutým politickým vedením (islamskí mullovia). Pre túto a ďalšie príčiny Barnett tvrdí, že sa na iránske úsilie získať bombu dá pozerať ako na najlepšiu vec, ktorá sa na Strednom východe mohla stať. Zdôvodňuje to tým, že nukleárny Irán nastolí zoči-voči nukleárnemu Izraelu chýbajúcu geopolitickú rovnováhu, vyrieši moslimské komplexy z prehratých vojen s Izraelom a umožní tak rokovania o konečnom mieri. Tvrdí tiež, že Irán sa tak môže stať regionálnou mocnosťou, ktorá garantuje bezpečnosť v oblasti, a že sa preto bude správať zodpovedne. Tvrdí tiež, že iránski ajatolláhovia veľmi dobre chápu, že nukleárne zbrane sú na to, aby ich štát mal, a nie na to, aby ich použil. A že ak Amerika chce, aby sa Irán správal v regióne zodpovedne, treba mu dať do rúk zodpovednosť za regionálnu bezpečnosť. Samozrejme, že Barnett úplne ignoruje nielen realitu v Iráne, ale aj vzťahy Iránu so susednými štátmi. Jeho úvaha je asi taká logická ako úvaha, že keby v tridsiatych rokoch minulého storočia zverili Hitlerovi regionálnu zodpovednosť v Európe, začal by sa správať zodpovedne. Pravda je skôr taká, že moc v Iráne je v rukách ľudí, ktorí by mohli nukleárnu zbraň, ak by ju mali, naozaj použiť. Prezident Ahmadínedžád sa netají úmyslom vymazať Izrael z mapy a patrí k fanatikom, ktorí veria na ukončenie dejín sveta po návrate „skrytého imáma“ a na to, že jeho návrat možno privodiť globálnou katastrofou. Napríklad nukleárnou vojnou. Z tejto perspektívy je čas, keď môže Irán získať nukleárnu zbraň, príliš blízko.
Pokračovanie témy nájdete tu.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 21/2006 dňa 22. mája 2006.
