Cesta stredoeurópskou politickou krajinou zo Severu na Juh, od Baltu k Jadranu, neponúka radostný pohľad ani v jednej krajine, ani v jednom hlavnom meste, ani v jednom sídle vlády. Ešte prednedávnom ekonomicky i politicky najsľubnejší región Európy uviazol v politickom bahne a niet v ňom jedinej skutočne reformnej a zároveň stabilnej vlády. Budí to dojem epidémie z jedného zdroja, ale je to skôr iba časová zhoda nezávislých politických kríz. Postkomunistická stredná Európa si však nemohla vybrať pre svoju epidemickú politickú slabosť horší okamih. Alebo lepší – ak sa na to dívame očami Putinovho Ruska.
Stredoeurópske politické bahno začalo páchnuť k nebesiam tak intenzívne, že tomu venovali významný priestor hneď dve vplyvné periodiká – britský týždenník The Economist a na druhej strane Atlantiku denník The Wall Street Journal. Koniec koncov, nevšimnúť si to už ani nebolo možné, hoci zorientovať sa v tom môže byť pre nezasvätených naozaj ťažké (možno i pre zasvätených).
To prináša v západných politických kruhoch nerozumné pokušenie jednoducho si politiku v postkomunistickej strednej Európe nevšímať, respektíve ju vnímať ako lokálny folklór. The Economist to opisuje veľmi britskými očami, mierne povýšene, ale štipľavo presne: „Krajiny sú väčšinou malé, mená politikov také neznáme cudziemu oku ako rozdiely medzi ich politickými stranami. Prebieha sa zo strany na stranu a kabáty sa prevracajú s udivujúcou rýchlosťou. Je vládnuca Ľudová strana, znovu zvolená v lotyšských voľbách, pravicová alebo ľavicová v porovnaní so stranou Nová doba, s ktorou môže vytvoriť koalíciu? Prečo je strana vedená kráľom Simeonom z Bulharska v koalícii s bývalými (do istej miery) komunistami, ktorých predchodcovia ho vyhnali do exilu a vraždili jeho stúpencov? Kto z dvojičiek Kaczynských je prezidentom Poľska? Je to ten menej pochabý, ktorý je ministerským predsedom?“ Aj ne-Briti môžu teda potrebovať aspoň zjednodušujúcu bilanciu.
.cesta politickým bahnom
V Poľsku, ktoré je najväčšou a strategicky nepochybne aj najdôležitejšou postkomunistickou krajinou, vládne už 11 mesiacov roztrasená vláda tvorená obmieňajúcimi sa zúfalými koalíciami hlavnej vládnej strany Právo a spravodlivosť – väčšinou s populistickými či xenofóbnymi stranami (Lepperova patetická Sebaobrana či rasistická Liga poľských rodín), ktoré by v štandardnejšom politickom spektre Západu sotva niekto akceptoval. Bratia, dvojičky Lech a Jaroslaw Kaczynskí, prvý prezident, druhý predseda vlády, si priniesli do svojich úradov silné devízy – životopis dôsledných antikomunistov a povesť osobnej integrity. Tá povesť však už dostala silný úder vinou odhalených pokusov Kaczynského straníckych podriadených získať podporu prebehlíkov od opozície pomocou úplatkov. Treba zdôrazniť, že to je aféra spojená so stranou, ktorá väčšinu svojej popularity získala prísľubmi nekompromisného boja proti korupcii, ktorá nadobudla v Poľsku počas vlády socialistov obrovské rozmery. O pokračovaní ekonomických reforiem nemôže byť zatiaľ v tejto konštelácii v krajine reč. Národné záujmy sa teraz v Poľsku píšu veľkými písmenami, čo je nakoniec v tejto Európskej únii konských handliarov s dotáciami, dominovanej národnými egoizmami „starých“ členov, iba legitímne. Kaczynskí sú však zbytočne hašteriví, až paranoidní i tam, kde netreba. Nemecko, napríklad, urobilo v prípravnej fáze na vstup Poľska do EÚ najviac, aby presvedčilo západoeurópskych partnerov, že Poľsko treba prijať napriek viditeľným ekonomickým i politickým nedostatkom. Teraz, ako píše The Economist, sa medzi Poľskom a Nemeckom „…na telefonáty nereaguje, stretnutia sa rušia, a bežné sú lacné historické rekriminácie a zosmiešňovania. Pri najprchavejších náznakoch sú poľskí vládcovia rozhodnutí veriť, že Nemecko je revanšistické a nepriateľské.“ Poľsko bolo donedávna veľkým európskym diplomatickým hráčom, paradoxne aj na čele s bývalým (?) komunistom Kwasniewskym. Dnes hlas Poľska už tak vážne neberú, je príliš mätúci, hoci ani bratom Kaczynským určite nechýbajú vo vzťahoch k Rusku, Európe a Amerike tie správne poľské geopolitické inštinkty.
Bez politickej podpory sa nedajú robiť ekonomické reformy, ale aj na domácej pôde majú Kaczynskí spory práve s potenciálnymi spojencami, napríklad s liberálno – konzervatívnou Občianskou platformou či so šéfom centrálnej banky Leszkom Balcerowiczom, svojho času najdôležitejšou postavou poľských trhových reforiem. Problémom je, že ani predčasné voľby by zrejme na profile poľskej politickej krajiny veľa nezmenili (zatiaľ). V Maďarsku sa politika robí čiastočne opäť na uliciach. Voliči si potenciálne aj naďalej môžu vybrať medzi klzkými postkomunistami na čele s premiérom Ferencom Gyurcsányom a opozíciou, ktorú vedie čoraz nevyspytateľnejší Viktor Orbán. On, kedysi mladá nádej európskej pravice, je ten, ktorý tú politiku do ulíc ťahá a ktorý má iba povrchne ukrývanú slabosť pre pouličných i salónnych rasistov a extrémnych nacionalistov.
Gyurcsány je síce politikom, ktorý pochopil nevyhnutnosť reforiem, patrí však k triede zbohatlíkov z radov bývalých komunistov, na čo sú nemajetnejší Maďari zvlášť citliví. Okrem toho ho zverejnená nahrávka zo straníckeho sedenia prichytila, ako vulgárnym slovníkom priznáva klamstvá svojej strany v politických súbojoch o voličov.
Oslavy polstoročia od maďarskej revolúcie z roku 1956 proti komunistickej diktatúre sa premenili na najväčšie pouličné zrážky demonštrantov a polície od pádu komunizmu. Bolo vyše sto zranených, z toho 19 policajtov. Časť radikálov sa dokonca zmocnila funkčného historického sovietskeho tanku a snažila sa ho použiť proti polícii. Demonštranti v uliciach Budapešti sú zvláštnou zmesou skutočne a oprávnene pobúrených Maďarov, radikálnych nacionalistov, húfov príležitostných výtržníkov a fašizoidných skupín agresívnych futbalových chuligánov.
Čosi o ich profile vypovedá aj to, že poškodili – zdanlivo úplne mimo politického kontextu – synagógu na ulici Dohány. V Čechách síce vyhrala voľby pravicová ODS, ale voľby, v kombinácii s naozaj nekompatibilnými osobnosťami i politickými profilmi lídrov najväčších strán (ODS a sociálnej demokracie), vytvorili pat a Česká republika tak nemá už pol roka vládu. Prezident síce jednu vymenoval, ale tá nedostala, celkom podľa očakávania, podporu v parlamente.
Obludné korupčné škandály, ktoré sa valia na predchádzajúcu vládnu stranu sociálnych demokratov, odhaľujú dokonca prepletenie sociálnodemokratických politikov, orgánov ministerstva vnútra a organizovaného zločinu, ale česká verejnosť je k tomu zväčša prekvapujúco inertná. V každom prípade ju to nevyháňa do ulíc, i keď hrozná porážka socialistov v nedávnych komunálnych voľbách niečo naznačuje.
V Snemovni českého parlamentu majú veľmi silné postavenie absolútne nereformovaní komunisti a šéf sociálnych demokratov Jiří Paroubek s nimi otvorene ráta ako s partnermi v rôznych politických kalkuláciách a ťahaniciach. V populizme a vo verbálnej agresivite Paroubek za svojimi slovenskými či poľskými náprotivkami nijako nezaostáva.
Komunálne voľby síce vo väčších mestách drvivo vyhrala ODS, ale na patovej situácii v najvyššej politike to zatiaľ veľa nemení. O dlho meškajúcich a naozaj potrebných reformách, napríklad v oblasti dôchodkového systému, ktorému môže dôjsť onedlho dych, nemôže byť teda v Čechách zatiaľ ani reči. Jednoducho ich nemá kto robiť – keď niet vlády. Morálny fundament českej politiky sa pod tlakom nevyhnutnosti uzatvárať až neprístojné kompromisy rozkladá a nik nevie, dokedy táto absurdná situácia potrvá.
O súčasnej slovenskej vláde sa tu už napísalo naozaj dosť, ale zaujímavý je aj pohľad zvonku – The Economist: „Na Slovensku nová koaličná vláda spája najnemorálnejšie a najhoršie strany krajiny.“ Ten istý zdroj na inom mieste píše, po kritickej analýze situácie v Čechách, o Slovensku: „To všetko sa zdá neškodné v porovnaní so susedným Slovenskom, kde začína väčšinová vláda zložená z rasistov, populistov a autoritárov odstraňovať výsledky práce predchádzajúcich ôsmich rokov. Pod vládou autoritárneho populistu Vladimíra Mečiara sa Slovensko stalo ihriskom pre darebákov a špiónov (crooks and spooks, pozn. autora). Vláda, ktorá ho nahradila v roku 1998, vyrovnala daňové sadzby, liberalizovala trh práce a získala miliardy dolárov v zahraničných investíciách. …Smer, populistický spolok, ktorý sám seba nazýva sociálnou demokraciou, sa dal dokopy s Mečiarovou stranou a otvorenými rasistami zo Slovenskej národnej strany. Na papieri je vláda oddaná politike slobodného trhu. V praxi znie zahmlene – a ťarbavo. Na konferencii zahraničných investorov vyššie postavená figúra z vlády, Peter Ziga, rečnil k miestnosti plnej zmätených zahraničných manažérov po slovensky a bez prekladu. A ešte horšie je, že sa znovu politizujú verejné inštitúcie.“ To všetko nie je, pochopiteľne, vždy presné, ale tak nás vidia.
.podobné a odlišné
Mnohé veci majú bývalé komunistické krajiny strednej Európy spoločné, mnohé má však vyslovene špecifický ráz. Situácia, v ktorej sa ocitli všetky menované krajiny, je produktom volieb, ktoré sa odohrali zhruba v rovnakom období. Mali na prvý pohľad podobné výsledky, ale naozaj iba na prvý pohľad a určite pre rozličné príčiny. Spoločný je určite nástup populizmu, ale to nie je nový ani náhle a synchrónne vzniknutý fenomén.
Mnohé zovšeobecnenia, ktorých sa dopúšťajú rôzni mudrujúci politológovia (aj takí renomovaní ako napríklad Jacques Rupnik), vytvárajú súvislosti a podobnosti, ktoré neexistujú. Emocionálne, netolerantné a často antisemitizmom podfarbené nacionalizmy poľskej a maďarskej proveniencie nemajú, čo do masovej podpory a sklonu k násilnému radikalizmu, na Slovensku a už vôbec nie v Čechách rovnocenných protihráčov. Masovo počúvané poľské Radio Maryja šíriace otvorenú netoleranciu, často rasizmus, by v Čechách či na Slovensku zrejme vôbec nemohlo vysielať (aspoň zatiaľ nie). To, čo je na slovenskej politickej scéne marginálny fenomén či alkoholový exces politického primitíva, vysloví v Maďarsku pomerne vplyvný a inteligentný politik (napríklad István Csurka, ktorý je spisovateľ) či dokonca (bývalý) podpredseda najväčšej opozičnej strany Fidesz (László Kövér – ten chcel v Maďarsku hovoriť o židovskej otázke). Nuž a porovnávať ekonomický euroskepticizmus českej ODS s eurohostilitou a kultúrnou xenofóbiou niektorých maďarských či poľských strán je naozaj veľkým nedorozumením. Podobnú majú všetky postkomunistické krajiny triedu zbohatlíkov pochádzajúcich z bývalej komunistickej manažérskej nomenklatúry. Ako fenomén to opísal už pred desiatimi rokmi profesor sociológie na kalifornskej UCLA Iván Szelényi. Ani v ich prípade nešlo o stredoeurópske organizované sprisahanie s cieľom rozkradnúť majetky.
Všade boli jednoducho pri tom už pred pádom komunizmu a mali preto najviac informácií a najlepšiu príležitosť. Využili ju. Podobné sú tieto krajiny aj v tom, že boli úspešné, čo sa týka vytvorenia demokratických politických inštitúcií. Úspešnejšie, než majú šancu byť napríklad štáty vzniknuté po rozpade Sovietskeho zväzu na jeho území, už vôbec nehovoriac napríklad o možnej demokratickej transformácii blízkovýchodných krajín. Spoločné však majú aj ďalšie, menej priaznivé charakteristiky. Píše o tom na stránkach The Wall Street Journal politický analytik z Cato Institute Marian L. Tupy, citujúc zrejme zo svojej pripravovanej štúdie Vzostup populistických strán v strednej Európe: „Veľká vláda, korupcia a hrozba pre liberalizmus.“ Marian Tupy píše, že mnohí komentátori vidia v slabej volebnej podpore pre liberálne strany (na mysli mal ekonomických liberálov) znak slabnúcej verejnej podpory pre slobodný trh. Hovorí však, že z rozsiahlych výskumov vyplýva, že to tak nie je. Väčšina Stredoeurópanov podporuje slobodný trh viac než väčšina obyvateľov napríklad Francúzska či Nemecka.
Problém je inde. Podľa Tupého je vzostup populistických strán v strednej Európe pripísateľný ich sľubom viesť vojnu proti korupcii. Ekonomicky sa postkomunistickým krajinám darí, viaceré majú hospodársky rast, o ktorom sa západnej Európe ani nesníva, ale všade je problém korupcia. V Poľsku sa podľa Transparency International zhoršil index vnímania korupcie (na škále od 1 do 10, kde 10 znamená nijakú korupciu) od roku 1998 zo 4,6 na 3,4, v Česku zo 4,8 na 4,3, v Maďarsku sa udržal na úrovni 5 a na Slovensku sa zlepšil z 3,9 na 4,3 (iba!). Island, ktorý je považovaný za krajinu s najmenšou korupciou, má napríklad index 9,7. „Napriek dramatickému rastu ekonomickej slobody v regióne od konca komunizmu zostávajú stredoeurópske ekonomiky preregulovanými. Svetová banka zistila, že Slovensko, Česká republika, Maďarsko a Poľsko sú silnejšie regulované než najvyvinutejšie ekonomiky, vrátane väčšiny štátov EÚ. To znamená, že armády byrokratov v týchto štyroch krajinách majú množstvo príležitostí vynútiť si úplatky od súkromných spoločností…
Preregulovanosť a netransparentné verejné obstarávanie podporili vytvorenie celej triedy ľudí s politickými konexiami, ktorí nadobudli veľké majetky nečestnými spôsobmi. Rozhnevaná verejnosť potrestala skorumpovanú vládnucu triedu tým, že jej odoprela podporu vo voľbách,“ píše Marian Tupy. Populistické strany, prirodzene, korupciu v postkomunistickej strednej Európe neukončia a pravdepodobné je, že ju ešte zhoršia. A samozrejme, že pribrzdia reformy, či niekde dokonca zvrátia aj tie, ktoré sa podarilo uskutočniť. Ale v tom sa už osudy jednotlivých krajín budú zrejme výrazne líšiť. Čo sa však dá povedať naozaj o všetkých týchto krajinách, je, že ich súčasná vlastná vnútorná politická situácia dramaticky oslabuje, až paralyzuje.
.slabosť, ktorú vidí Vladimír Putin
Vo fínskom Lahti mohli nedávno európski lídri, vrátene tých postkomunistických, zistiť, ako funguje ich diplomacia zoči-voči prebudenému Putinovmu Rusku. Nezistili nič príjemné. Putin a Kremeľ sa zjavne rozhodli, že Európska únia nie je bezvýznamným byrokratickým fenoménom, ale že predstavuje – samotnou formou svojej politickej existencie – vážne ohrozenie ruských záujmov. „Európa, myšlienka i miesto, sa ukázala ako príliš atraktívna pre bývalých vazalov Moskvy, poskytovala množstvo citového paliva pre demokratické zvraty na Ukrajine a v Gruzínsku a doviedla väčšinu strednej Európy na Západ pomocou svojho integračného procesu,“ píše sa v redakčnom pohľade The Wall Street Journal. Putin sa zjavne rozhodol, že s tým treba skoncovať.
Priškrtením dodávok zemného plynu pohrozil už minulú zimu Ukrajine a teraz udrel aj na spurné Gruzínsko imperiálnym a v demokracii neslýchaným spôsobom, ktorý by v prípade vzťahov iných krajín vyvolal rozhodne búrku protestov. Ešte pred stretnutím s Putinom v Lahti vydali síce štáty EÚ zdanlivo silácky demarš vyzývajúci Moskvu, aby sa správala ku Gruzínsku zdržanlivejšie, ale na Putina to nijaký dojem neurobilo.
To on odkázal Európe, aby sa držala bokom v priestore, ktorý Rusko považuje tradične za svoju sféru vplyvu. A vie, samozrejme, že Európa bude chodiť okolo Gruzínska, ale aj okolo otázok ako sloboda prejavu (vraždy prominentných kritických novinárov) či demokracia v Rusku radšej po špičkách. Európa zúfalo potrebuje ruské energetické suroviny a Putin cíti, že drží európskych lídrov pod krkom.
V tejto situácii by isto pomohlo, keby postkomunistické krajiny strednej Európy, ktorých lídri netrpia postmodernými fantáziami o podaných rukách a jemnej diplomacii a nemajú natoľko romantické predstavy o Rusku, pomohli svojím pragmatizmom Európe nájsť ten správny tón. Nespravili to, lebo sú práve teraz v synchronizovanej politickej kríze, ktorá podlamuje kolená a zakaľuje zrak. Ťažko sa na medzinárodnom poli ukazuje rozhodnosť, keď sa pod vami doma permanentne kýva stolička, respektíve keď nijakú nemáte. V tomto je slovenský prípad špeciálny – charakterizuje ho ani tak nie slabosť, ako strata geopolitického kompasu, ktorý u predchádzajúcej vlády predsa len fungoval. Tu sa Putin tvrdých slov báť naozaj nemusí.
Putinovo Rusko nie je Jeľcinovým ani Gorbačovovým Ruskom. Je to ešte stále otvorený priestor bez plánovanej ekonomiky, ale ten bublajúci a divoký politický život sa vytratil.
Putin upevnil svoju kontrolu nad politickými inštitúciami a podrobil si i médiá. Sloboda slova, samozrejme, existuje, ale všetky médiá s celonárodným dosahom už kontroluje vláda či s vládou spriaznení vlastníci.
Kritických novinárov sa darí umlčiavať – väčšinou súdnymi žalobami, niekedy aj násilím. Zabitých bolo už 13 novinárov a ani jedna vražda nebola vyšetrená. Zrejme nebude vyšetrená ani vražda novinárky Politkovskej. Aspoň jej objednávateľov sotva nájdu.
Ruské impérium sa znovu prebúdza a bolo by naivné si myslieť, že nehľadí na celý postkomunistický stredoeurópsky priestor ako na svoju historickú zónu vplyvu. Na obnovenie svojho vplyvu už nepotrebuje tanky, stačí napríklad aj nátlak pomocou ropy a plynu a nebude váhať ho použiť, ak zavetrí slabosť. Práve teraz potrebujú krajiny v ňom pevné prozápadné a ekonomicky triezve vlády s dostatočnou verejnou podporou. Namiesto nich Putin vidí – a on má dobrý zrak – priestor plný zmätkov, korupcie a bahna. Korupcia mu neprekáža, keď vidí slabosť, ktorá nepochybne láka. Vybrali sme si všetci pre naše krízy a politický rozklad zlý čas a niektorých to môže zomlieť.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 44/2006 dňa 30. októbra 2006.
