Je prirodzené, že každý chce niečo iné: zamestnanci vyššie mzdy „na ruku“ (čisté mzdy), vláda nižšiu nezamestnanosť a zamestnávatelia zdravé podnikateľské prostredie s čo najnižšími povinnými platbami. Ako to však súčasne dosiahnuť a čo tomu na Slovensku bráni? Uvedomujú si to zamestnávatelia, ktorí nedávno spustili projekt Výplatná páska a pripomenuli ním tak spoločnú bariéru uvedených záujmov: značné daňové a odvodové náklady práce, najmä nadmerne vysoké zaťaženie sociálnymi odvodmi.
V médiách prezentovaný projekt Republikovej únie zamestnávateľov (RÚZ) slúži na zviditeľnenie tohto faktu na výplatnej páske s cieľom zvýšiť povedomie zamestnancov a verejnosti vôbec o daňových a odvodových platbách z nákladov práce celkom a v štruktúre. „Zobrazenie údajov na výplatnej páske by sa malo zmeniť tak, aby bol jasne vidieť pomer medzi čistou mzdou zamestnanca a platbami odvedenými štátu,“ uvádza RÚZ.
Zamestnanec si môže prostredníctvom upravenej výplatnej pásky napríklad zreteľnejšie uvedomiť dnes málo viditeľné sociálne odvody zamestnávateľa, ktorých výška (na úrovni 35,2% vymeriavacieho základu) mu znižuje mzdu, a tým je de facto jeho bremenom. Napríklad za zamestnanca s priemernou hrubou mzdou vo výške necelých 20 600 korún mesačne odvádza zamestnávateľ vyše 7 200 korún. Jeho celkové náklady práce na zamestnanca (tzv. superhrubá mzda) tak dosahujú približne 27 800 korún. Na upravenej výplatnej páske vidieť, že spolu s dnes viditeľnejšími platbami na odvody zamestnanca a preddavkami dane z príjmov fyzických osôb odkroja povinné platby z nákladov práce približne 11 800 korún (z toho až približne 10 000 korún sociálne odvody) a zamestnancovi ostane čistá mzda iba na úrovni necelých 16 000 korún.
Upravená výplatná páska dokumentuje, že z celkových nákladov práce zamestnanca s priemernou mzdou predstavujú daňové a odvodové platby spolu 42,5% (sociálne odvody až 36% a daň z príjmov fyzických osôb ďalších 6,5%) a len zvyšných 57,5% ostáva zamestnancovi ako čistá mzda. Priame daňové a odvodové náklady práce (daňový klin) zamestnanca s priemernou mzdou na úrovni 42,5% patria k tým vyšším v rámci krajín OECD. Samotné odvodové náklady práce na Slovensku sa zaraďujú k úplne najvyšším v OECD (podľa publikácie OECD Taxing Wages 2006/2007) a tiež vo svete (podľa publikácie Svetovej banky Paying Taxes 2008). To je zásadný rozdiel oproti krajinám ako napríklad Nový Zéland, Hongkong, či Írsko, ktoré majú nízke odvody, vzorové podnikateľské prostredie (podľa publikácie Svetovej banky Doing Business 2008) a nízku mieru nezamestnanosti.
Potvrdzuje sa, že na Slovensku je v súčasnosti kľúčovým ekonomickým problémom, najväčšou finančnou bariérou podnikania, brzdou tvorby produktívnych pracovných miest a vyšších čistých miezd nadmerné zaťaženie sociálnymi odvodmi. Sociálne odvody ako neblahé dedičstvo nemeckého kancelára Bismarcka z konca 19. storočia sú však (nielen) na Slovensku aj vážnym etickým problémom. Sociálne odvody a z nich financovaná vysoká miera vynucovanej solidarity potláča v ľuďoch osobnú zodpovednosť a pomoc v rámci rodiny, dobrovoľnú solidaritu a naopak motivuje k neetickému spoliehaniu sa na iných, osobitne cez vládne inštitúcie.
Súčasná vláda sa obdobne ako tá predchádzajúca neodhodlala k systémovému riešeniu problému sociálnych odvodov a dávok z neho financovaných. Naopak, novelou zákona o sociálnom poistení zvýšila vymeriavací základ pre platenie odvodov na sociálne poistenie, a tým zvýšila odvodové zaťaženie ľudí so strednými a vyššími príjmami.
Za systémové riešenie považujem opatrenia dlhodobo smerované na odbúravanie sociálnych odvodov a znižovanie k nim prislúchajúcich verejných výdavkov, ktoré zabezpečia ústup vlády zo sociálnej oblasti po hranicu adresne garantovaného existenčného minima, financovaného iba z daní. Neexistuje nijaký platný ekonomický a etický argument pre existenciu štátom organizovanej hry na poistný a/alebo zásluhový systém. Všetko nad rámec adresného existenčného minima (sociálnej solidarity) môže, a v cieľovom stave by malo, fungovať na súkromnej báze a dobrovoľných princípoch, vrátane komerčného poistenia.
Impulzom k obdobne razantnému riešeniu, resp. aspoň k znižovaniu sociálnych odvodov, by mohol byť i celospoločenský tlak vyplývajúci z projektu Výplatná páska. Efektívnejším impulzom však môže byť metodická zmena v sociálnych odvodoch: prijatie jednotnej daňovej sadzby (navrhovanej napr. Ministerstvom financií ČR) alebo presun odvodov zamestnávateľov plne na zamestnancov (tým definovanie hrubej mzdy ako 100% mzdových nákladov). Presun odvodov plne na zamestnancov predpokladá zároveň adekvátne zvýšenie hrubých miezd zamestnávateľmi pri zachovaní výšky čistých miezd zamestnancov. Tým by sa však definitívne sprehľadnila výška odvodov pre zamestnancov. Vytvoril by sa tak priestor aj pre znižovanie a odbúravanie odvodov (na začiatku napr. odvodu na garančné poistenie), ich presúvanie do dobrovoľných systémov (napr. poistenia v nezamestnanosti a nemocenského poistenia) a presunutie niektorých odvodov (do určitej miery) do daní.
Ak by sa vláda rozhodla znižovať sociálne odvody, prispela by tak k zvyšovaniu čistých miezd zamestnancov, produktívnych pracovných miest a tiež k znižovaniu finančných bariér podnikania.
Autor je ekonóm KI.
Viac o projekte RÚZ nájdete na www.vyplatnapaska.sk
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2008.
