Zákon o štátnom jazyku je výplodom éry mečiarizmu. Je smutným vysvedčením obdobia dvoch vlád Mikuláša Dzurindu, že tento zákon nebol v rámci vyrovnávania sa s dedičstvom mečiarizmu za 8 rokov zrušený a nahradený iným, ktorý by sa obmedzil na úpravu používania štátneho jazyka v úradnom styku, v štátnych orgánoch a v tých ďalších prípadoch, keď je štátna regulácia používania jazykov nevyhnutná.
Napríklad požiadavka, aby bola informácia priložená k liekom vždy aj v štátnom jazyku, má svoje logické zdôvodnenie. Ide totiž o zdravie spotrebiteľa a jeho nedostatočná informovanosť môže mať priam osudové následky.
Aké opodstatnenie však má trebárs v zákone obsiahnuté ustanovenie, že všetky reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti musia byť uvedené v štátnom jazyku a ich prípadné inojazyčné preklady môžu nasledovať až po rovnako veľkom texte v štátnom jazyku? Čo je štát do toho, keď sa niekto rozhodne propagovať svoj produkt v angličtine, taliančine, lapončine alebo trebárs aj v jazyku kmeňa z rovníkovej Afriky? Čo je štát do veľkosti písma a poradia nápisov? Ak nebude informácia zrozumiteľná ľuďom, ktorým je určená, tak si príslušný produkt nekúpia a doplatí na to podnikateľ. Prečo štát nedôveruje zdravému rozumu svojich občanov?
Podobnými neopodstatnenými zásahmi štátu do súkromnej sféry, do slobody prejavu, či slobody podnikania sa to v zákone o štátnom jazyku priam hemží. Čo je štát do toho, v akom jazyku sa konajú kultúrne podujatia? Čo je štát do toho, v akom jazyku sú napísané katalógy súkromných galérií a programy súkromných kín a divadiel? Čo je štát do toho, v akom jazyku vychádzajú súkromné noviny a časopisy? Čo je štát do toho, v akom jazyku sú nápisy na súkromných športoviskách?
Aj vďaka nedôslednosti Dzurindových vlád v tejto otázke však dnes nemáme na stole snahu o znovuprijatie slobodu obmedzujúceho a zlého zákona o štátnom jazyku, „iba“ návrh novely, ktorá chce zo zlého a slobodu obmedzujúceho zákona urobiť zákon ešte horší a ešte viac obmedzujúci slobodu ľudí na Slovensku. Okrem absurdných „vylepšení“ typu, že neslovenské nápisy v reklamách nebudú musieť byť „rovnako veľké“, ale budú môcť byť prípadne aj menšie („Inojazyčný text nesmie byť uvedený väčším písmom ako text v štátnom jazyku.“) prináša novela ďalšie regulácie (napríklad reguláciu nápisov na pamätníkov a pamätných tabuliach a požiadavku, že ich musí schvaľovať ministerstvo kultúry) a predovšetkým znovu zavádza pokuty za porušovanie zákona, ktoré z neho vypadli v roku 1999. Predstava jazykovej polície, ktorá bude pokutami vynucovať správne používanie slovenského jazyka, je ešte absurdnejšia ako zákon sám.
Aj z týchto dôvodov sa na ministerstvo kultúry obrátila skupina občanov s hromadnou pripomienkou. Signatári hromadnej pripomienky navrhujú, aby boli zo zákona o štátnom jazyku vypustené tie ustanovenia, ktoré regulujú používanie štátneho a iných jazykov v nasledovných oblastiach: v masmédiách, na kultúrnych podujatiach, na verejných zhromaždeniach, na pamätníkoch a na pamätných tabuliach, v nápisoch, reklamách a oznamoch určených pre informovanie verejnosti. Používanie jazyka v týchto oblastiach považujeme za vec slobodného rozhodnutia každého používateľa a reguláciu týchto oblastí prostredníctvom zákona o štátnom jazyku za neodôvodnený zásah štátnej moci do súkromnej sféry a do slobody prejavu. Ďalej navrhujeme, aby neboli zavedené pokuty ako sankcie za porušovanie zákona o štátnom jazyku.
Náš posledný návrh sa týka toho, aby zo zákona o používaní jazykov menšín nebolo vypustené ustanovenie, podľa ktorého používanie českého jazyka v úradnom styku spĺňa požiadavku základnej zrozumiteľnosti so štátnym jazykom, ako to navrhuje ministerstvo. Dôvodová správa označuje toto ustanovenie za nadbytočné, pretože aj zákon o štátnom jazyku obsahuje termín „jazyk spĺňajúci požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka“, ale nie je v ňom explicitne uvedené, že sa zaň považuje český jazyk a príslušná úprava sa netýka používania českého jazyka v úradnom styku, ale v televíznom a rozhlasovom vysielaní a na kultúrnych a výchovno-vzdelávacích podujatiach.
Text hromadnej pripomienky je zverejnený na internetovom denníku change|net.sk, kde sa môžu k pripomienke pripojiť aj ďalší občania. Najneskôr v piatok 5. decembra 2008. Zlá novela zlého zákona vyžaduje zmenu.
Písané pre denník ÚjSzó a internetový denník change|net.sk.
