Bolívarovská revolúcia, ktorú realizuje a exportuje Hugo Chávez, je iba novým názvom pre starý známy komunistický model Fidela Castra. Venezuela sa so svojimi petrodolármi stala hlavným šíriteľom komunizmu v Latinskej Amerike už dávnejšie a tento trend sa počas posledných rokov iba potvrdil a posilnil.
Je zrejmé, že totálny krach kubánskej ekonomiky doviedol zostarnutých bratov Castrovcov aspoň k niektorým ústupkom v oblasti slobody podnikania a vlastníckych práv. Štát prepustil pol milióna zamestnancov a je ochotný pripustiť, že títo ľudia by sa mali naučiť podnikať a tak sa postarať o seba i svoje rodiny. Latinská Amerika zažila málo podobných sociálno-inžinierskych experimentov: porovnateľné svojím rozsahom je azda iba Allendeho znárodňovanie v Chile v rokoch 1972-73. Je tu však jeden zásadný rozdiel: zatiaľ čo Allende sa snažil o likvidáciu trhovej ekonomiky, tohtoročný kubánsky experiment ju posilňuje. Výsledkom je klesajúci mocenský a politický vplyv Castrovcov.
Petrodolárový socializmus
Hoci Venezuela je, pokiaľ ide o ekonomiku, v inej situácii ako Kuba, dôsledky zavádzania socializmu, obmedzovania slobodného trhu a znárodňovania sa tiež začínajú prejavovať: infraštruktúra chátra, lebo do nej nemá kto investovať, a obrovské príjmy z ropy režim premrháva tým, že sa snaží administratívnym určovaním cien zvyšovať okamžitú spotrebu obyvateľstva. Výsledkom bola napríklad jedna z najnižších cien benzínu na svete, ale zároveň zastaraný vozový park, rozbité cesty a takmer padajúce mosty. Oficiálnym nepriateľom sa stáva súkromný podnikateľ a triedny boj proti nemu hlavným nástrojom na zachovanie Chávezovej politickej moci. Súkromný sektor je postupne likvidovaný a produktivita ekonomiky upadá. Rovnako tak poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel, ktorých výkonnosť v okolitých krajinách naopak rastie. Ak pred nástupom Cháveza k moci Venezuela dovážala 20% svojej spotreby mlieka, dnes je to 80%. Rastie podiel štátnych podnikov na národnom produkte ako aj závislosť ekonomiky na jedinom a zároveň štátom úplne kontrolovanom zdroji – na rope.
Za posledných päť rokov boli najdynamickejšie ekonomiky Mexika, Kolumbie, Chile a najmä Peru – teda tých krajín kontinentu, ktoré sa nedali zvábiť na bludnú cestu socializmu. Solídny rast vykazovali aj republiky Panamskej šije. Napriek tomu nemožno tvrdiť, že nebezpečenstvo socializmu je zažehnané. Naopak. To, čo v minulých desaťročiach mohli ľavičiari dosiahnuť iba ozbrojeným násilím, môžu dnes dosiahnuť s pomocou Chávezových petrodolárov. Príkladom je Nikaragua. V osemdesiatych rokoch sa sandinizmus stal vládnym hnutím iba vďaka gerilám financovaných Sovietskym zväzom. Po krátkom demokratickom intermezze nastala v roku 2008 recidíva sandinizmu. Daniel Ortega, vtedajší aj dnešný líder sandinistov a prezident, nijako neskrýva, že jeho hlavnými spojencami sú práve Hugo Chávez a Muammar Kaddáfí. Ortega systematicky vytláča všetkých svojich oponentov z justície, armády aj médií. Jeho úsilie je zamerané na pokus o protiústavné tretie zvolenie do funkcie prezidenta republiky vo voľbách, ktoré budú túto jeseň.
Chávezov rukopis
Strata občianskych slobôd neustále hrozí aj v Ekvádore, kde Chávezov spojenec, prezident Rafael Correa, zavliekol krajinu do zoskupenia ALBA (španielska skratka pre „Bolívarovský zväz ľudu našej Ameriky“), ktoré pod Chávezovou kuratelou združuje krajiny kontinentu s ľavicovými vládami. Kolumbijské ľavicové narkogerily FARC majú svoje základne na ekvádorskej strane hranice s Kolumbiou. Vedú partizánsku vojnu proti Bogote už takmer päťdesiat rokov a v marci 2008 vyprovokovali svojimi akciami ozbrojený incident medzi Kolumbiou a Ekvádorom. Ekvádor ich pôsobenie na svojom území toleruje a Venezuela ich priamo podporuje – materiálne i personálne. Situácia je napätá aj na kolumbijsko-venezuelskej hranici. Doma Rafael Correa likviduje postupne všetky demokratické mechanizmy obmedzujúce vládnu moc a chrániace súkromný majetok občanov.
Chávezov rukopis bol zjavný aj na udalostiach, ktoré vyústili k vynútenému odchodu honduraského prezidenta Manuela Zelayu z krajiny v júni 2009. Tieto udalosti boli v zahraničí mylne interpretované ako „ďalší nechutný latinskoamerický puč“. Počas svojho triapolročného pôsobenia však Zelaya zavliekol Honduras do spomínaného paktu ALBA, zaviedol dotácie pre farmárov a mnohé iné populistické opatrenia, ako napríklad elektrickú energiu pre najchudobnejších zadarmo. Jeho vládu charakterizovalo plytvanie, finančné škandály, zneužívanie verejných zdrojov na vlastnú kampaň za ústavné referendum a rozpočtové provizórium na konci roka 2008. Ústavné referendum o právomociach prezidenta iniciované samotným prezidentom vyhlásil súd za nezákonné. Potom, ako Zelaya nariadil armáde zabezpečiť vykonanie ústavného referenda, ktoré mu malo umožniť meniť počet a dĺžku funkčných období prezidenta a poslancov, bol zosadený z funkcie. Namiesto neho nastúpil predseda parlamentu Roberto Micheletti a po riadnych voľbách v januári 2010 Porfirio Lobo. Kým prvého z nich neuznala za legitímneho prezidenta žiadna vláda na svete, druhého už uznala takmer stovka krajín. Je zrejmé, že Zelayov plán znamenal priamu hrozbu pre honduraský politický systém. Roberto Micheletti tvrdí, že bolo nutné konať aj napriek riziku, že svet to nepochopí, lebo „sme sa dostávali do područia komunizmu 21. storočia“.
Neistá budúcnosť
V týchto dňoch sa chlieb láme v Peru. Po pätnástich rokoch otvárania sa krajiny zahraničným investíciám a podpory slobodného obchodu je jej ekonomika v nebývalo dobrej kondícii. V tomto období peruánsku ekonomickú politiku charakterizovala kontinuita, zahraničnú politiku zasa rozumná umiernenosť. Občianska spoločnosť a politické povedomie všeobecne sa zmenili na nepoznanie a krajina sa modernizuje. Jej politická scéna je stabilná a možno povedať, že Peru je „premiantom“ Latinskej Ameriky. Do druhého kola prezidentských volieb, ktoré prebehne 5. júna 2011, sa dostali dvaja kandidáti: Ollanta Humala a Keiko Fujimori. Prieskumy ukazujú, že šance oboch sú vyrovnané. Prvý je ľavičiarsky nacionalista, ktorý sa od Cháveza verejne dištancuje a tvrdí, že ak vyhrá, nebude sa snažiť znárodňovať, ale „iba“ zvyšovať dane, aby mohol posilniť „sociálny“ štát. Napriek tomu je zjavné, že jeho deštruktívna a mimoriadne agresívna predvolebná kampaň nesie všetky znaky venezuelského know-how, čo robí jeho vyhlásenia nedôveryhodnými. Druhá, Keiko Fujimori, je dcérou exprezidenta Alberta Fujimoriho, odsúdeného za korupciu a porušovanie ľudských práv. Popiera, že by v prípade zvolenia amnestovala svojho otca, ako to tvrdia jej odporcovia. Éra hospodárskej stability a rastu v Peru sa však začala, napriek rozsudku, práve za Alberta Fujimoriho. Keiko Fujimori je vzdelaná mladá žena, ktorá môže zabrániť tomu, aby Peru neupadlo do populistického marazmu inflácie, nestability a frustrácie z nenaplnených ľavičiarskych sľubov.
Výsledok volieb v Peru a Nikarague má zásadný význam pre budúcnosť celého kontinentu. Ony sú testom tak pre Huga Cháveza, ako aj pre jeho odporcov. Testom, ktorý ukáže skutočný vplyv Huga Cháveza na ďalšie dianie v Latinskej Amerike.
Autor spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2011.
