Pri pohľade na stručný prierez národných dejín 20. storočia, pozornému oku zrejme neujde akási záhadná a častá koncentrácia čísla 8 v dátumoch významných udalostí. Uveďme si zopár príkladov: 1918 – vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov, 1938 – Mníchovský diktát a náznak črtajúcej sa straty suverenity nášho mladého štátu, 1948 – začiatok totalitného režimu, 1968 – Pražská jar a úctyhodný pokus o zmenu, 1989 – Nežná revolúcia a nástup národa na dráhu demokracie, 1998 – koniec tzv. mečiarizmu, 2018 – brutálna dvojnásobná vražda novinára a jeho snúbenice a po dlhých rokoch konečne vybičované vlny občianskej aktivity.
Cieľom môjho úsilia nie je oboznámiť Vás s dejinným kontextom všetkých týchto udalostí v chronologickom, odbornom a komplexnom usporiadaní, nebolo by to ani adekvátne, keďže vtedajšiu dobu som neprežil a šlo by len o suchú reprodukciu faktov z učebníc a dobových prameňov. Preto by som sa rád venoval len istým etapám a porovnaniu doby, v ktorej žili naši súkmeňovci pred niekoľkými dekádami a doby, za ktorej počiatok môžeme určiť rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) až po postupný prechod k súčasnosti. Na úvod sa skúsme okom sprievodcu históriou pozrieť na vznik Československej republiky (ČSR) v roku 1918. Prvotná iniciatíva fúkala spoza Atlantiku, konkrétne od slovenskej a českej menšiny žijúcej na území USA. Šlo o dlhodobý proces prenášania myšlienok zrodu spoločného štátu do reality. Samozrejme, nemôžeme zo súdka zásluh odliať ani účasť občanov na verejných protestoch za odtrhnutie od monarchie. Všetky tieto snahy boli úspešné korunované politickými vodcami: Masarykom, Štefánikom a Benešom, a právne rešpektovanými dokumentmi ako Pittsburská a Clevelandská dohoda či Washingtonská alebo Martinská deklarácia. Aj napriek tomu, že všetko sa dialo v jasnom záujme oboch národov, nič nebolo uponáhľané a celý proces bol dôsledný a odborne vykonaný. Môj popis situácie okolo roku 1918 nie je detailne faktografický a podrobný, no k paralele so vznikom dvoch samostatných republík (českej a slovenskej) v roku 1992 skvele poslúži.
Mnoho ľudí dnes vníma spomínané elity ako Masaryk či Štefánik za symboly oboch národov, stelesnenie morálky, politickej slušnosti, neoblomnosti a vlasteneckého ducha. To je fakt, no mnohí z nás si neuvedomujú akým spôsobom si páni Vladimír Mečiar a Václav Klaus v roku 1992 „uctili“ ich odkaz a produkt dlhoročného snaženia. Podľa môjho názoru, o tak závažnej otázke, akou je rozdelenie ČSFR, nemala rokovať úzka skupinka vládnych predstaviteľov, ale v oboch krajinách malo byť vypísané referendum a občania mali dostať možnosť sami si zvoliť cestu a smerovanie. Podľa jedného z mnohých alibistických vyjadrení pána Mečiara, v tej dobe existovalo mnoho prekážok, on sa riadil prieskumom verejnej mienky a volebným výsledkom parlamentných volieb, ktoré podľa jeho slov dokazujú opodstatnenosť rozbitia federálneho formátu. Ak aj nebolo vypísanie referenda zo zákona možné (znova parafrázujem jedno z mnohých vyjadrení vtedajšieho predsedu vlády Mečiara), už len bohatý historický podtón celého trvania Československa si zaslúžil, aby bola vynaložená maximálna snaha odstrániť všetky prekážky (hoci aj ústavné) k vloženiu rozhodnutia do rúk občanov. Žiaľ, nestalo sa tak a nasledujúci vývoj môže nasvedčovať dôvod. V porovnaní s udalosťami v roku 1918 ide o absolútne nedemokratické kroky papalášov, strachujúcich sa o nenaplnenie svojich vízií a plánov s oboma štátmi, ktoré by možný výsledok referenda mohol priniesť. Situácie vzniku ČSR a vzniku Slovenskej republiky sú z hľadiska odbornosti a slušnosti absolútne neporovnateľné.
Existuje ďalší smutný príklad toho, že ľudia vo vedení Slovenskej republiky v 90-tych rokoch nemali čo vo svojich funkciách robiť. Roky 1918 – 1920 boli pre ČSR z hospodárskeho hľadiska veľmi plodné a možno aj prelomové. Z trosiek potápajúcej sa habsburskej monarchie sme si dokázali ukoristiť značné množstvo strategických priemyselných závodov a skočili sme tak do priameho konkurenčného boja s najväčšími európskymi mocnosťami: Veľkou Britániou a Francúzskom. Držanie kroku s týmito krajinami znamenalo aj obrovský progres v hospodárstve a celkovej životnej úrovni, až sme sa dokázali vyšplhať na úroveň jedného z najvyspelejších štátov v Európe. K tomuto výsledku dopomohlo aj úradovanie vtedajšieho ministra financií Aloisa Rašína, ktorý postupne presadil menovú reformu (vznikla koruna česko-slovenská), pozemkovú reformu alebo prijatie sociálnych zákonov (8-hodinová pracovná doba, podpora v nezamestnanosti). Samozrejme, potom prišli roky krízy, najmä 1921-1923 kedy náš vplyv na európskej scéne začal upadať a to najmä vďaka dôsledkom prvej svetovej vojny či expanzii medzinárodného obchodu – Veľká Británia a Francúzsko disponovali výhodou prímorskej polohy. Rozdiel medzi Českom a Slovenskom sa stával priepastný, na území Slovenska vznikali tzv. doliny hladu a situácia sa nezlepšovala ani po vypuknutí celosvetovej hospodárskej krízy v roku 1929. Avšak príčinu za zhoršením ekonomického stavu v ČSR môžeme hľadať najmä v globálnom rozmedzí a okolitých vplyvoch.
Úplne odlišná situácia nastala v 90-tych rokoch minulého storočia, teda už po rozpade ČSFR. V týchto rokoch sa ukázala skutočná stránka vtedajšej vládnucej garnitúry. A samozrejme aj jej zámery s čerstvo osamostatnenou krajinou. Už tzv. noc dlhých nožov v roku 1994 mierne predpovedala, že ľady sa pohnú nie veľmi správnym smerom. Mečiarovo HZDS totižto prebralo celý štátny aparát pod svoje krídla, takmer všetky strategické podniky boli obsadené politickými nominantmi. Po voľbách v roku 1998 sa zdalo, že nová vláda už nebude mať ani čo preobsadzovať, väčšina štátneho majetku bola totižto sprivatizovaná. Igor Cibula, niekdajší riaditeľ rozviedky Slovenskej informačnej služby, sa k mečiarovskej privatizácií vyjadril, že šlo o historicky najväčšiu lúpež v dejinách Slovenska. A vskutku má pravdu. Štát na tomto procese nesmierne stratil a prerobil, naopak, vládna koalícia na čele s HZDS sa rozprávkovo obohatila. Túto skutočnosť potvrdzuje niekoľko vyjadrení rôznych osôb, avšak, túto záležitosť vnímam ako všeobecne a verejne známu, takže nemá zmysel to konkretizovať. Okrem tejto nechutnej formy rozkrádania verejného majetku, prvé roky našej samostatnosti sprevádzajú aj ďalšie machule ako medzinárodná izolácia krajiny, kritika vlády zahraničnými médiami, zmarené referendum o vstupe do NATO, únos prezidentovho syna Slovenskou informačnou službou, rozkvet organizovaného zločinu, vražda Remiáša, ktorá dodnes vyvoláva otázky, a korunou tohto chmúrneho, opadaného a jalového 4-ročného stromu bol stav, kedy sa krajina v roku 1998 ocitli bez prezidenta. Čerešničkou na torte (síce s tŕpkou príchuťou) by mohla byť skutočnosť, že zatiaľ si pre žiadneho zo zodpovedných spravodlivosť neprišla.
V prípade mladosti ČSR a jeho následného regresu som za ústrednú hybnú silu označil vplyv medzinárodnej situácie, v tomto prípade možno viniť iba nekompetentnosť, neschopnosť a chamtivosť politických špičiek a riadiacich subjektov. A bohužiaľ, dôsledky týchto javov pociťujeme dodnes.
Záverečnú časť by som chcel venovať politicko-spoločenskému prelomu v novembri 1989 a súčasnej spoločenskej situácií na Slovensku.
Po štyridsať ročnej etape velebenia všetkého, čo pochádzalo z dielne ZSSR a panáčkovania s frázami ako „súdruh“ či „česť práci“, bola zmena politického režimu priam nevyhnutná. Na celoeurópsku vlnu otvorených protestov proti monopolným komunistickým stranám prvotne nastúpili moji študentskí rovesníci a kresťanská komunita, a to Sviečkou manifestáciou v roku 1988. Pokojné zhromaždenie sa snažili prekaziť silové zložky VB a ŠtB, no bol to len príkladný úkaz toho, že zranené zviera má tendenciu agresívne a bezhlavo útočiť. Pobúrenie z tohto aktu dosiahlo také masívne rozmery, že napokon sa zjednotil celý národ a sériou demonštrácií na námestiach sa nám podarilo položiť na lopatky jeden z najhúževnatejších, najobávanejších a možno aj najsilnejších režimov 20.storočia na svete vôbec. Hrdinom nebola žiadna konkrétna osoba, boli sme to my všetci. Často zabúdame na tento náš spoločný úspech, hlavne ak ide o riešenie kritických a kontroverzných otázok v súvislosti fungovania nášho štátu či spoločnosti. Možno sa v určitých veciach väčšina zhoduje, no teoretická úroveň názoru stráca relevanciu. Niekedy k prelomovým zmenám postačí zdravá iniciatíva občanov, zjednotenie, vstup do ulíc, hlasitý prejav a výsledkom toho je synergický efekt, ktorý tvorí skutočné divy.
Niečo podobné sme mali možnosť vidieť aj v marci roku 2018. Možno v januári by si nikto z nás nepomyslel, že dvoch najsilnejších mužov krajiny, ktorých pôsobenie už začínalo hraničiť s autokraciou, vyženie z úradov ulica. A podarilo sa! Smutné však je, že hlavným podnetom tejto zmeny sa stala ohavná vražda novinára a jeho snúbenice. Oveľa smutnejšie sú však slová a obvinenia bývalého premiéra Roberta Fica, že organizátori pochodov Za slušné Slovensko, najväčších pochodov od dôb spomínanej Nežnej revolúcie, sú financovaní zahraničnými subjektmi. Nie som kompetentný riešiť pravdivosť tohto výroku, no jedno je isté – expremiér týmto výrokom potvrdil, že za tú dlhú dekádu svojho panovaniu už prestal veriť v zdravú občiansku angažovanosť, prestal ju považovať za rovného protivníka a v súčasnosti ju vníma ako umelo vytvorenú. A v tomto momente sa črtá otázka, kde sme spravili chyby, ktoré smerovali k vzniku takýchto dojmov vo vedomí expremiéra? Skutočne sme mu dali jeho vláde takú voľnú ruku, že má dôvod myslieť si, že v hĺbke nás všetkých je nám okolité dianie ukradnuté a chodíme na námestia iba v úlohe ovečiek, pričom pastierom a junákom je pán Šeliga a veľkým bačom salašu pán Soros?
Na tejto otázke by som rád vyzval čitateľov tejto eseje, aby im nebolo fungovanie nášho štátu a spoločnosti ukradnuté, aby študovali históriu svojho národa, nenechali sa kŕmiť nezmyslami, informácie si overovali, viac sa venovali získavaniu prehľadu či už o dianí doma alebo vo svete, aby sa nebáli postaviť sa za svoj názor na akomkoľvek fóre. V súčasnosti nemáme vo verejnom účinkovaní osobnosti, ktoré by sme mohli prirovnať k Benešovi, Masarykovi, Štefánikovi, Hlinkovi či Dubčekovi, no nikomu z nás nie je znemožnené stať sa nimi a vniesť do politiky opäť slušnosť, spravodlivosť a odbornosť!
Autor je študentom Gymnázia svätého Tomáša Akvinského v Košiciach, štúdia sa zúčastňuje taktiež v rámci Kolégia Antona Neuwirtha. Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2018.
