Na počiatku bol ľud, a ten sa uzniesol na spoločenskej zmluve
(v kontexte Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07.07.2021)
Predkladaný odborný text je príspevkom do súťaže Cena Ernesta Valka 2021, ktorú každoročne vyhlasuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, tento rok na tému Priama vs zastupiteľská demokracia a limity referenda
1. Na počiatku bol ľud
Na počiatku bol ľud, všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. Štylisticky sa inšpirujúc Evanjeliom podľa Jána[1] a právne zmluvnou teóriou vzniku štátu[2] považujeme takéto konštatovanie za adekvátne pre deskripciu vzniku každého demokratického štátu.
Thomas Hobbes ako zakladateľ kontraktualistickej teórie vnímal štát (Leviatana) ako absolútneho a neobmedzeného vládcu bez viazanosti právom, ktorý vznikol z vôle ľudí v prirodzenom stave, ktorí uzatvorili spoločenskú zmluvu.[3]
Zmluvnú teóriu vzniku štátu následne rozvíjal a korigoval John Locke, ktorý obdobne tvrdil, že spoločenské zriadenie (štát) odvodzuje svoju legitimitu od ľudí, ktorí sa v jeho prospech vzdali časti svojich práv na zabezpečenie „spoločných potrieb“.
Uvedené dopĺňal možnosťou ľudí vziať si odovzdané práva za určitých okolností späť. V spisbe Johna Locka možno identifikovať zdôvodnenie legitimity štátu vôľou väčšiny. Štát má zverenú moc užívať ku všeobecnému prospechu ľudí, inak majú títo právo na odpor, právo na vzdanie sa príslušnosti k štátu. „Legislatíva má síce najvyššie miesto v štátnej moci (§ 150), ale keďže jej moc závisí od nariadenia národa, najvyššia moc zostáva práve v národe.“[4]
Francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau sa vo svojich dielach taktiež zaoberal zmluvnou teóriou vzniku štátu, ktorej ústredným prvkom je spoločenská zmluva. Podľa niektorých autorov táto Roussseau-ova spoločenská zmluva nemusí byť jav nevyhnutne statický, ale v nadväznosti na jeho pojem všeobecnej vôle môže byť spoločenská zmluva vnímaná ako dynamická stále sa rozvíjajúca, pulzujúca vôľa[5], ktorá sa prejavuje v občianskej angažovanosti a od ktorej štátna moc odvodzuje legitimitu svojich rozhodnutí [6].
Stručným poukazom na zopár známych filozofov kontraktualizmu demonštrujeme, v nadväznosti na názov tejto časti (Na počiatku bol ľud), spoločného menovateľa tohto filozofického učenia, ktorým je podľa nášho názoru ľud. Ľud ako hybná sila, počiatočný dôvod a zároveň prostriedok vzniku štátu. Postavenie ľudu ako suveréna bolo explicitne vyjadrené už vo francúzskej Deklarácii práv človeka a občana z roku 1789, ktorá v Čl. 3 prvej vete označovala vo voľnom preklade národ ako pôvodného nositeľa každej suverenity.[7]
Práve štátotvorca – personálny substrát, ktorý je vyjadrený aj v preambule Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) v znení: „…my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave…“ je tou príčinou i dôvodom, prečo existuje určitá vysoká forma organizovaného a inštitucionalizovaného ľudského spolužitia v slovenskom jazyku označovaná pojmom „štát“. Táto pravda, od ktorej štát odvodzuje svoju legitimitu, ako zlatá niť pretkáva Ústavu, či už vo forme princípu suverenity ľudu alebo princípu demokratického štátu.
Pojem demokracia má grécky pôvod a vychádza zo slov demos (ľud) a kratos (vláda)[8] teda vláda ľudu. Podľa aténskeho štátnika Kleóna je demokracia vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud.[9] Jean-Jacques Rousseau identifikoval podstatu demokracie v dvojakej úlohe ľudí (občanov, obyvateľov) – vládnuť i byť ovládaní.[10] Ak by sme si mali pomôcť výrokom francúzskeho absolutistického panovníka Ľudovíta XIV.: „Ľ Etat c’est moi“ („Štát som ja“), povedali by sme, že v demokracii je štátom ľud. Demokraciu tiež možno označiť ako prostriedok, akým sa môže rečnícky povedané ľud „dostať k slovu“ aj po vzniku štátu.
2. Spoločenská zmluva a výkon verejnej moci
To, čo filozofi nazvali spoločenskou zmluvou vidíme my v podmienkach Slovenskej republiky v jej Ústave ako základnom zákone. Ústavu vnímame ako výsledok konsenzu, všeobecnej vôle, ako dohodu na tom, aký štát chceme mať, čo nám má garantovať a ako má fungovať. Ústava je z nášho pohľadu garanciou slobody a rovnako tak legitímnym obmedzením suverenity ľudu cez princíp právneho štátu deklarovaný v Čl. 1 ods. 1 Ústavy.[11]
Vychádzajúc z teórie kontraktualizmu, občania ako suverén prostredníctvom Čl. 2 ods. 1 v spojení s Čl. 2 ods. 2 Ústavy splnomocňujú štátne orgány na výkon štátnej (verejnej) moci v medziach Ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovia príslušné zákony.[12]
Uvedené však neznamená, že by sa ľud ako suverén v celom rozsahu vzdával možnosti rozhodovať o verejných záležitostiach aj priamo. Explicitne je táto skutočnosť vyjadrená v Čl. 2 ods. 1 Ústavy v znení: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“.[13]
Citovanú ústavnú normu by sme mohli charakterizovať ako teleologickú, teda takú normu, ktorá sama neurčuje pravidlo správania sa ale iba cieľ.[14] Konkrétne prostriedky a pravidlá výkonu štátnej moci štátnymi orgánmi alebo priamo občanmi upravuje Ústava vo svojich ďalších normách. Preto nie je možné napríklad ľudovým hlasovaním zrušiť individuálne rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, pretože taký nástroj priameho výkonu verejnej moci ľudom Ústava neobsahuje.
Prostriedkom výkonu štátnej (verejnej) moci priamo občanmi je napríklad inštitút referenda, prostredníctvom ktorého môžu občania priamo a nesprostredkovane rozhodovať o dôležitých otázkach verejného záujmu, samozrejme, podľa pravidiel a v medziach stanovených Ústavou.[15]
Za prostriedok priamej demokracie možno taktiež považovať inštitút miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku, ktorými môžu obyvatelia obcí a vyšších územných celkov uskutočňovať územnú samosprávu priamo, opäť podľa pravidiel a v medziach stanovených Ústavou resp. osobitným zákonom[16], na ktorý Ústava odkazuje.
Uvedené by sme mohli s určitou dávkou zjednodušenia zhrnúť tak, že my občania Slovenskej republiky sme sa prostredníctvom svojich zástupcov uzniesli na spoločenskej zmluve, ktorou splnomocňujeme na výkon verejnej moci štátne orgány[17], čím ale nevylučujeme výkon verejnej moci aj priamo nami – občanmi[18] (Čl. 2 ods. 1 Ústavy za spojkou „alebo“). Zároveň, sme v spoločenskej zmluve stanovili záväzné pravidlá a limity[19] pre obe tieto formy výkonu verejnej moci.[20] Preto možno o Slovenskej republike s plnou vážnosťou povedať, že je zastupiteľskou demokraciou s prvkami priamej demokracie.[21]
3. Referendum a jeho limity – alebo inak – od všeobecného ku konkrétnemu
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) vo svojom nedávnom rozhodnutí[22] uviedol, že pri riešení otázok v súvislosti s priamou účasťou občanov na výkone verejnej moci a jej limitmi treba brať na zreteľ najmä princíp suverenity ľudu, princíp demokratického štátu a princíp právneho štátu.
In medias res,pre opis kontextu uvádzame, že Ústavný súd v predmetnom konaní rozhodoval o súlade predmetu referenda (referendovej otázky) s Ústavou a ústavnými zákonmi.[23]
Konanie prezieravo iniciovala ako aktívne legitimovaný subjekt Prezidentka Slovenskej republiky (ďalej len „Prezidentka“), nakoľko mala odôvodnenú pochybnosť o súlade referendovej otázky v znení: „Súhlasíte s tým, aby sa skrátilo VIII. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky tak, aby sa voľby do Národnej rady Slovenskej republiky vykonali do 180 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov tohto referenda?“[24] s Ústavou a ústavnými zákonmi.
Ústavný súd sa vo svojom rozhodnutí neobmedzil iba na posudzovanie súladu danej referendovej otázky s Ústavou a ústavnými zákonmi ale „utrúsil“ zopár myšlienok aj k inštitútu referenda ako takému a k jeho miestu v našom ústavnom systéme. Avšak, nie vždy konzistentne.
Napríklad v bode 75 odôvodnenia Ústavný súd uviedol: „Občania totiž v referende vykonávajú zákonodarnú právomoc popri národnej rade bezprostredne, teda nie vo forme alebo cestou štátneho orgánu“, s uvedeným sa v zásade stotožňujeme. Občania pri priamom výkone verejnej moci podľa nášho názoru nie sú štátnym orgánom v zmysle Čl. 2 ods. 2 Ústavy a nespadajú ani pod zámeno „Každý“ v zmysle Čl. 2 ods. 3 Ústavy.
Občania (ľud) sú pri priamom výkone verejnej moci nehmatateľný, abstraktný subjekt [25], subjekt sui generis – suverén, ktorého konanie nespadá pod Čl. 2 ods. 2 ani ods. 3 Ústavy.[26] Jeho konanie dovoľujú a zakazujú iné normy Ústavy napríklad Čl. 93 alebo Čl. 95 ods. 2 v spojení s Čl. 125b ods. 1 Ústavy.
V kontradikcii s uvedeným Ústavný súd v bode 151 predmetného nálezu uvádza: „Ani v prípade referenda však nie je principiálne prípustné prekročiť hranicu právomoci pri výkone ustanovenej zákonodarnej moci (aj keď nie štátnym orgánom), čo pre štátne orgány patriace do príslušných druhových mocenských sústav platí z dikcie čl. 2 ods. 2 ústavy priamo…“. Je nepochybné, že ani priamy výkon štátnej moci ľudom nie je bez obmedzení, ale tieto obmedzenia podľa nášho názoru nevyplývajú z Čl. 2 ods. 2 Ústavy, pretože ten sa vzťahuje iba na orgány verejnej moci a ľud nie je orgánom verejnej moci, čo priznáva aj Ústavný súd, preto ľud nie je adresátom Čl. 2 ods. 2 Ústavy.
Výkon štátnej (verejnej) moci priamo občanmi v referende nie je absolútny, naopak obmedzenie vyplýva z Čl. 1 ods. 1 Ústavy in concreto z princípu právneho štátu v spojení so všetkými tými právnymi normami, ktoré regulujú prostriedky priamej demokracie v Slovenskej republike. Priamy výkon verejnej moci ľudom ako „zadné dvierka“[27] taktiež podlieha pravidlám spoločenskej zmluvy, tak ako sa na nich ľud prostredníctvom svojich zástupcov uzniesol.
Z toho následne vyplýva, že v konaní o súlade predmetu referenda s Ústavou a ústavnými zákonmi sa má Ústavný súd vždy ťažiskovo zameriavať práve na tie právne normy, ktoré explicitne regulujú resp. obmedzujú predmet referenda a až následne, v prípade nevyhnutnosti „aktivovať“ materiálne jadro Ústavy a implicitné ústavné princípy.[28]
Tým sa dostávame podľa nášho názoru ku kľúčovému ústavnému obmedzeniu inštitútu referenda, ktoré je vyjadrené v Čl. 93 ods. 3 Ústavy v znení: „Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.“.
Hoci, možno medzi riadkami rozhodnutia Ústavného súdu[29] badať inšpiráciu rozhodnutím Ústavného súdu Českej republiky v „kauze Melčák“[30], avšak predmetom konania pred našim Ústavným súdom bola skutkovo odlišná situácia – nástroj priamej demokracie a nie právny akt parlamentu (štátneho orgánu).
4. Pasívne volebné právo ako predmet referenda
Explicitná norma regulujúca predmet referenda uvedená v Čl. 93 ods. 3 Ústavy sa môže na prvý pohľad zdať jednoznačná, avšak nemusí to tak nevyhnutne aj byť.
Identifikovať pojmy ako dane, odvody alebo štátny rozpočet nie je až tak náročné, avšak identifikovať fenomén, akým sú základné práva a slobody a ustáliť ich obsah a rozsah, najmä v kontexte inštitútu referenda ako priameho nástroja rozhodovania ľudom je naozaj úloha neľahká. Obzvlášť, ak si uvedomíme, že základné práva a slobody sú ochranou ľudu (jednotlivcov) pred štátom.
Vo svojej podstate ide o kolíznu normu, ktorá rieši stret princípu demokracie a základných práv a slobôd, pričom dáva odpoveď aj na otázku, čo má prednosť. Ústavný súd vo svojom náleze PL. ÚS 24/2014 riešenie tejto kolízie „dovysvetlil“ tak, že základné práva a slobody v zásade môžu byť predmetom referenda, avšak nie s cieľom zníženia štandardu ich ochrany vyplývajúcej z vnútroštátnej a medzinárodnej úpravy. K tomu možno dodať, že základné práva a slobody nie sú iba limitom pre štát ale aj pre tyraniu väčšiny.[31]
Pod pojem základné práva a slobody možno subsumovať nielen tie explicitne garantované vnútroštátnym právom ale aj tie, ktoré garantujú medzinárodné záväzky Slovenskej republiky.[32] Ústavný súd už v roku 1998 uviedol, že Ústavu nemožno vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, ak je Slovenská republika účastníkom takejto zmluvy.[33]
S poukazom na Nález Ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 a z toho plynúcu aktuálnosť problematiky základných práv a slobôd ako predmetu referenda, by sme chceli uviesť zopár poznámok in contreto aj k pasívnemu volebnému právu ako predmetu referenda.
Pasívne volebné právo (právo byť volený) patrí k základným politickým právam, ktoré zabezpečuje v zmysle spoločenskej zmluvy jednotlivcom rovnakú možnosť uchádzať sa o verejné funkcie a následne sa osobne zúčastňovať správy vecí verejných. Ťažiskovo možno vychádzať z Čl. 30 Ústavy.
Právo byť volený v sebe významovo obsahuje aj právo na výkon funkcie (účasti na správe vecí verejných). Ide o dve funkčne k sebe patriace a nerozlučné práva, pretože inak niet logickej odpovede na otázku, prečo sa uchádzať o funkciu, pokiaľ následne (po splnení zákonom stanovených podmienok) nemá zvolený/menovaný/vylosovaný kandidát právo na jej výkon.[34]
Uvedené korešponduje aj s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci porušení práva na slobodné voľby v zmysle Čl. 3 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je viazaná aj Slovenská republika.[35]
Právo na výkon funkcie, samozrejme, nie je absolútne a neobmedzené. Napríklad v prípade poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“) možno v Ústave nájsť hneď niekoľko dôvodov a situácií, kedy je funkčné obdobie poslanca kratšie, ako mohol on a jeho voliči v deň volieb legitímne očakávať. Ide napríklad o dôvody zániku mandátu poslanca v zmysle Čl. 81a Ústavy alebo o možnosť rozpustiť NR SR prezidentom v zmysle Čl. 102 ods. 1 písm. e) Ústavy.
Avšak, možnosť skrátiť funkčné obdobie poslancom NR SR platným výsledkom referenda Ústava neupravuje.[36] Možno preto s plnou vážnosťou povedať, že referendum smerujúce k takémuto cieľu znižuje štandard ochrany práva byť volený a s tým spojeného práva na výkon funkcie a preto v zmysle Čl. 93 ods. 3 Ústavy v spojení s nálezom PL. ÚS 24/2014 nemôže byť skrátenie volebného obdobia NR SR predmetom referenda.[37]
Uvedené je v súlade s nosnou myšlienkou tohto odborného príspevku – priamy výkon verejnej moci občanmi v súlade so spoločenskou zmluvou. To však prima facie nevylučuje v budúcnosti takýto nástroj do Ústavy explicitne zaviesť.[38]
5. Demokracia podľa pravidiel
Za hlavný argument pre zastupiteľskú demokraciu v súčasnosti možno označiť „je to tak praktickejšie“ alebo možno dokonca „iba tak je to realizovateľné“. Asi je naivné myslieť si, odhliadnuc od podmienok v gréckych polis, že by sa ľudia v 21. storočí zhromažďovali na námestiach a priamo hlasovali o všetkých otázkach verejného záujmu.
Možno by sa mohli „zhromažďovať“ online, avšak vtedy prichádza ďalší argument o súčasnej hypertrofii práva a komplikovanosti otázok verejného záujmu. Skutočne by sme v dnešnej dobe dokázali všetci kvalifikovane a najmä vo verejnom záujme rozhodovať napríklad o otázke opatrení v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá, alebo o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi?[39]
S ohľadom na to možno konštatovať, že zastupiteľská forma demokracie síce nie je ideálna, ale v súčasnosti, v podmienkach dnešných štátov jediná možná.
Zároveň vychádzame z presvedčenia, že zmyslom a účelom nástrojov priamej demokracie v modernom, demokratickom štáte nemá byť len „drahý prieskum verejnej mienky“ ale reálny prostriedok, prostredníctvom ktorého môže ľud vykonávať štátnu (verejnú) moc priamo – nesprostredkovane. Je pozitívnym záväzkom štátu, aby uvedené nezostalo len v teoretickej a filozofickej rovine.
Slovenská republika je zastupiteľskou demokraciou s prvkami priamej demokracie. Odkazov na „zadné dvierka“ občanov, aby sa v prípade potreby mohli prihlásiť k slovu pri správe vecí verejných je v Ústave niekoľko, na niektoré sme aj v tomto príspevku poukázali.
Je však nevyhnutné vždy myslieť na to, že Slovenská republika nie je len demokratickým štátom, ale je aj štátom právnym, v ktorom má vládnuť právo, pozostávajúce z vopred určených pravidiel so všeobecnou pôsobnosťou, ktoré platia vždy a pre každého rovnako.
Základné pravidlá upravujúce výkon verejnej moci sú obsiahnuté v Ústave ako spoločenskej zmluve, ako základnom zákone štátu, ktorý prežaruje celý právny poriadok a má najvyššiu právnu silu. Tieto pravidlá sú záväzné po dobu ich platnosti a účinnosti aj pre ľud samotný.
,,Štát nie je povolaný na to, aby zmenil život na raj, ale aby mu nedovolil zmeniť sa na naozajstné peklo.” (výrok filozofa N. A. Berďajeva)
Autor je doktorandom na Katedre ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Zdroje:
POLLMANN A. a LOHMANN G.: Ľudské práva. Interdisciplinárna príručka, Bratislava: Kalligram, 2017, str. 560, ISBN 9788081019609
COLE, G.D.H.: The Social Contract and Discourses by Jean-Jacques Rousseau, translated with an Introduction by G.D. H. Cole, Londýn a Toronto: J.M. Dent and Sons, 1923
HASKELL, J.: Direct Democracy or Representative Government?: Dispelling the Populist Myth, New York: Routledge, 2001, str. 228, ISBN 9780813397832
DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2019, str. 1792, ISBN 9788089603749
SVÁK, J. a GRŰNWALD, T.: Nadnárodné systémy ochrany ľudských práv. I. zväzok. Štruktúra systémov a ochrana politických práv, Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o., 2019, str. 584, ISBN 9788081689710
SPÁČ, P.: Priama a zastupiteľská demokracia na Slovensku. Volebné reformy a referendá po roku 1989, Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2011, str. 278, ISBN 9788073252380
PRUŽINSKÝ, Š.: Evanjelium podľa Jána /Kapitola 1/, Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2007, str. 424, ISBN 9788080687328
CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky (štátoveda), Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2013, str. 279, ISBN 9788071603498
GODULOVÁ, I.: Jean – Jacques Rousseau: svoboda jednotlivce versus autorita státu, Brno: Masarykova univerzita, Filozofická fakulta, 2015, str. 83
OTTOVÁ, E.: Teória práva. 3. vydanie, Šamorín: Heuréka, 2010, str. 323, ISBN 9788089122592
GIBA, M.: Referendum o predčasných voľbách je protiústavné. In: Právny obzor, roč. 104, 2021, č. 3, str. 191 – 207, ISSN 27299228
https://avalon.law.yale.edu/18th_century/rightsof.asp, zo dňa 23.10.2021
zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v platnom a účinnom znení
zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v platnom a účinnom znení
Nález Ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07.07.2021
Nález Ústavného súdu PL. ÚS 42/95 zo dňa 02.05.1996
Nález Ústavného súdu PL. ÚS 24/2014 zo dňa 28.10.2014
Nález Ústavného súdu II. ÚS 48/97 zo dňa 07.01.1998
Odlišné stanovisko sudcu Miroslava Duriša k Nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07. 07. 2021
Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k Nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07.07.2021
Rozhodnutie ESĽP Selahattin Demirtaş proti Turecku zo dňa 20.11.2018
Rozhodnutie ESĽP G. K. proti Belgicku zo dňa 21.05.2019
[1] PRUŽINSKÝ, Š.: Evanjelium podľa Jána /Kapitola 1/, Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2007
[2] CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky (štátoveda), Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2013, str. 18
[3] POLLMANN, A. a LOHMANN, G.: Ľudské práva. Interdisciplinárna príručka, Bratislava: Kalligram, 2017, str. 27-28
[4] Tamtiež str. 36-39.
[5] COLE, G.D.H.: The Social Contract and Discourses by Jean-Jacques Rousseau, translated with an Introduction by G.D. H. Cole, Londýn a Toronto: J.M. Dent and Sons, 1923, str. 24
[6] GODULOVÁ, I.: Jean – Jacques Rousseau: svoboda jednotlivce versus autorita státu, Brno: Masarykova univerzita, Filozofická fakulta, 2015, str. 22
[7] https://avalon.law.yale.edu/18th_century/rightsof.asp, zo dňa 23.10.2021
[8] https://www.minv.sk/swift_data/source/rozvoj_obcianskej_spolocnosti/aktuality/participacia/2018/z_dennikov_analytiky/december_2018/Slovnik%20zakladnych%20pojmov_FINAL.pdf, str. 21, dňa 23.10.2021
[9] CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky (štátoveda), Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2013, str. 124
[10] Tamtiež.
[11] Čl. 1 ods. 1 Ústavy: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“
[12] pouvoir constitué – moc ustanovená
[13] K tomu pozri aj: „Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.“
[14] K pojmu teleologická norma bližšie pozri: OTTOVÁ, E.: Teória práva. 3. vydanie, Šamorín: Heuréka, 2010, str. 233
[15] K tomu pozri napríklad Čl. 93 ods. 3 Ústavy
[16] zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v platnom a účinnom znení, zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v platnom a účinnom znení
[17] V prípade územnej samosprávy aj samosprávne orgány.
[18] Ako jeden z nástrojov proti Hobbesovmu mýtickému Leviatanovi, ktorý má prirodzenú tendenciu absolutizovať moc.
[19] princíp právneho štátu v Čl. 1 ods. 1 Ústavy
[20] K tomu pozri aj: Nález Ústavného súdu PL. ÚS 42/95 zo dňa 02.05.1996, Nález Ústavného súdu PL. ÚS 24/2014 zo dňa 28.10.2014
[21] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2019, str. 269 – 281
[22] Nález Ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07.07.2021
[23] Čl. 125b ods. 1 Ústavy
[24] https://www.prezident.sk/article/prezidentka-sa-v-suvilosti-s-referendom-obrati-na-ustavny-sud-sr/
[25] GIBA, M.: Referendum o predčasných voľbách je protiústavné. In: Právny obzor, roč. 104, 2021, č. 3, str. 201
[26] K tomu pozri aj: bod 11. a 12. Odlišného stanoviska sudcu Miroslava Duriša k Nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07.07.2021
[27] Nález Ústavného súdu PL. ÚS 42/95 zo dňa 02.05.1996: „V teoretickej polohe je referendum určitou ‚poistkou‘ občana voči parlamentu, aby si v zásadných otázkach nechal ‚poradiť‘ od občanov alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť.“
[28] Bod 44. Odlišného stanovisko sudcu Petra Straku k Nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07.07.2021: „Ďalej považujem za nebezpečné aj to, že prešlo od 30. januára 2019 (PL. ÚS 21/2014) ani nie dva a pol roka a opäť aktivujeme materiálne jadro. Ako poukázal Jan Musil vo svojom disente v kauze Melčák, nemecký ústavný súd materiálne jadro od roku 1949 neaktivoval ani raz, čo je jednoznačne vecou na zamyslenie.“
[29] Nález Ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07.07.2021
[30] Poukaz na princíp generality právnych noriem.
[31] POLLMANN, A. a LOHMANN, G.: Ľudské práva. Interdisciplinárna príručka, Bratislava: Kalligram, 2017, str. 431-437
[32] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2019, str. 1245 – 1257
[33] Nález Ústavného súdu II. ÚS 48/97 zo dňa 07.01.1998
[34] K tomu pozri: https://www.postoj.sk/72745/preco-skratenie-volebneho-obdobia-referendom-nie-je-ustavne
[35] Napríklad: G. K. proti Belgicku alebo Selahattin Demirtaş proti Turecku
[36] Na rozdiel napríklad od „skrátenia“ funkčného obdobia prezidenta ľudovým hlasovaním v zmysle Čl. 106 ods. 1 Ústavy.
[37] bod 169. Nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 7/2021 zo dňa 07.07.2021: „V dôsledku uvedených skutočností predmet referenda znižuje štandard ochrany základného politického práva garantovaného čl. 30 ods. 4 ústavy, preto je zároveň v nesúlade s čl. 93 ods. 3 ústavy.“
[38] V tejto súvislosti je však nevyhnutné sa zamyslieť nad zákazom imperatívneho mandátu poslanca NR SR v zmysle Čl. 73 ods. 2 Ústavy: „Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“.
[39] Demonštratívny výber z programu 48. schôdze NR SR.
