Svet je zložitý, neustále sa mení a s ním i naše podmienky pre život. Nepredvídateľnosť budúcich dejov nás každodenne stavia pred mnohé rozhodnutia, pri ktorých sa až oveľa neskôr dozvieme, či boli dobré, alebo mali na náš svet katastrofálne účinky. Keď sa človek zamyslí nad týmito vetami, mnoho vecí – medzi ktoré ekonómia určite patrí – sa stáva hrozivo neistými. Automaticky sa teda vynára otázka: ako si ktokoľvek (vrátane našich ekonómov) môže byť istý, že to, čo robí, je správne? Odpoveď, ktorá sa natíska na jazyk, je síce nepríjemná, ale logická: nijako. Jedinou pomôckou, ktorú majú naši experti k dispozícii, sú skúsenosti. No aj tie sú v prípade Slovenska veľmi diskutabilné. Vieme, ako by to vyzerať nemalo, ale všetko ostatné, napríklad i predstava konečného výsledku, sa líši od človeka k človeku, a naše skúsenosti s riadeným štátu sú veľmi jednostranne zamerané. Preto by pomoc v podobe ostrieľaného ekonóma naozaj padla vhod. Niekto so širokými vedomosťami podopretými v ekonómii dosť zriedkavými svetovými skúsenosťami (reformy v USA a Veľkej Británii), niekto, kto nie len videl, ale doslova zažil, aké je to s hospodárstvom v iných kútoch sveta (hospodárstvo na Islande, v Estónsku a Číne), niekto, ktorého teórie nezostali len teóriami, ale boli uvedené do praxe (reforma v Chile, ktorá sa striktne držala jeho zásad). A čas ukázal, že to, čo tvrdí, je správne.
Myslíte si, že niekto taký nejestvuje? No, čiastočne máte pravdu. Milton Friedman už bohužiaľ nie je medzi nami. To ale neznamená, že jeho vedomosti a idey odišli s ním. Zostali tu práve na to, aby poslúžili, poradili a pomohli tým, ktorí pomoc skúseného ekonóma nielen potrebujú, ale sú aj ochotní ju prijať.
Všetko nasvedčuje tomu, že Friedman je pre nás tou správnou osobou. Otázkou ale je, či nám nechýba práve ona ochota počúvať rady nejakého amerického ekonóma. Koniec koncov, Friedman nikdy so Slovenskom nič nemal. Pôsobil na opačnom konci zemegule, pre krajiny nám vzdialené nielen hospodárskou situáciou. Keďže jeho štúdie vychádzajú z amerického prostredia, bolo by logické, že pre túto oblasť sú aj určené. No práve táto domnienka nie je celkom správna. Rovnako ako fakt, že Američania, Číňania i Slováci sú s prižmúrením oka úplne rovnakí ľudia, je faktom aj to, že Friedmanove ekonomické teórie platia pre všetky krajiny na Zemi. Samozrejme, v každom štáte existujú kultúrne špecifiká, ale s prižmúrením oka… Z toho vyplýva, že jeho názory by sa bez problémov mohli uplatniť aj na Slovensku. Tento názor len podporuje skutočnosť, že Friedmanove knihy boli určené celému svetu a všetkým jeho obyvateľom (nie len americkým ekonómom). Neexistuje teda dôvod, prečo by sme si od neho nemohli nechať poradiť.
A čo nám teda pán Friedman radí? Medzi jeho hlavné myšlienky patrí jednoznačné áno pre slobodný trh, kapitalizmus a obmedzovanie dosahu štátu. Nikdy nezabúda zdôrazniť, že ekonomická sloboda je základom slobody politickej a že tieto dva aspekty nezávislého sveta kráčajú ruka v ruke.
No zároveň nás prostredníctvom svojich kníh aj varuje. Upozorňuje pred slabou razantnosťou pri ekonomických reformách, mnohých tvárach socializmu, ale i pred prijímaním zahraničnej ekonomickej pomoci. Tvrdí, že nič nie je zadarmo a že štát si musí vybrať, čomu sa má dariť: buď občanovi, alebo byrokratickému aparátu.
Možno to bola práve jednoznačnosť, nekompromisnosť a jednoduchosť Friedmanovho ekonomického smeru, čo zapríčinilo jeho dlhotrvajúcu nepopularitu v odborných kruhoch. Tak ako vo väčšine prípadov, až čas ukázal, kto má naozaj pravdu.
Slobodný trh, voľné obchodovanie a kapitalizmus ako spoločenské zriadenie – to sú základné kamene Friedmanovej teórie. Verí, že voľný trh sa najlepšie reguluje sám, a tým mizne význam rôznych štátnych regulačných úradov, nehovoriac o štátnej filozofii, ktorá má ambície trh priamo riadiť. Tým sa vysvetľuje jeho nesúhlas s širokými právomocami pre vládu. Priveľké obmedzovanie občanov zo strany štátnych orgánov je totiž nielen zbytočné, ale aj neužitočné, pretože množstvo úradníkov odčerpáva peniaze ľuďom, ktorí s nimi nemôžu disponovať v rámci voľného trhu. Štát by mal zabezpečovať len niekoľko dôležitých a nevyhnutných práv, a to: ochranu ľudí a ich majetku, efektívne, účinné a spravodlivé súdnictvo a s tým súvisiace zákony, no a jedinú ekonomickú položku v zozname – tzv. monetárnu funkciu, čiže udržiavanie stabilnej meny a nízkej inflácie. So všetkým ostatným si poradí slobodný trh.
Ak sa teda krajina rozhodne nastúpiť na takýto model ekonomiky, podľa Friedmana by to mala urobiť pevne, rýchlo a rozhodne. Inak sa do tohto procesu zapletú rôzne ekonomické skupiny so svojimi vlastnými záujmami, a celé snaženie vyjde navnivoč – trhová ekonomika sa neuchytí, alebo sa uchytí len čiastočne. Toto posolstvo nadobúda mimoriadny význam v spojení s postkomunistickými krajinami, akou je aj Slovensko. Z pomalého a neistého nastoľovania slobodného trhu po roku 1989 vtedajšou vládou môžu prameniť problémy Slovenska v súčasnosti, a fakt, že radikálne pravicové reformy urobené minulou vládou sa rušia, neveští do budúcnosti nič dobré. Tu badať, že Friedman mal naozaj pravdu – jeho teória o rýchlom nástupe trhovej ekonomike sa ukázala byť pravdivá. Preto by sme sa mali hlbšie zamyslieť nad jeho ďalšími varovaniami.
Druhé upozornenie asi najlepšie vystihuje sám Milton Friedman, keď hovorí: ,,Keďže socializmus ešte v západnom svete zďaleka nie je mŕtvy, vystavujú sa štáty na východe veľkému riziku tým, že by chceli kopírovať tzv. kapitalistické štáty.“ 1 Je to jednoduché – Slovensko (teda ,,štát na východe“) by sa malo vyvarovať nasledovaniu príkladu krajín ako je Nemecko, kde z pôvodného kapitalistického smerovania zostáva čoraz menej a nahrádza ho sociálna demokracia. Tá de facto znova privádza k životu vynálezy ako byrokracia, kontrola miezd a nekonečná sieť sociálnych výhod, čím smeruje späť k socializmu, s ktorým Friedman nikdy nesúhlasil, a ktorý sme aj my, Slováci, v nežnej revolúcii zavrhli.
Posledné varovanie môže byť trochu prekvapivé a časti obyvateľstva sa určite nebude páčiť. Friedman bol totiž aj proti prijímaniu cudzej ekonomickej pomoci, čo u nás v praxi znamenajú (najmä) eurofondy. Peňažnú pomoc zo zahraničia označuje ako bozk smrti pre prijímajúcu krajinu a svoje poetické tvrdenie dokazuje nepoeticky presnými dôkazmi o množstve peňazí, ktoré síce India prijala ako medzinárodnú hospodársku pomoc, ale na jej ekonomickom raste sa tieto nemalé prostriedky vôbec neprejavili. Vysvetlenie je jednoduché – peniaze nejdú ľuďom, ale vláde, inštitúciám a sociálnym systémom, v ktorých bludiskách sa časť peňazí nenávratne stratí. Podľa skúseností z našej domoviny by sme len mohli dodať, že zvyšok peňazí sa aj tak dostane tam, kde ich až tak netreba, alebo tam, kde sa z nich vyparí ešte väčšia časť.
Znamená to teda, že ak chceme konečne dosiahnuť ideály nežnej revolúcie, mali by sme obmedziť štátnu moc, prepustiť časť úradníkov, nevyužiť ani kvapku zo štedrých eurofondov a namiesto krajín Európskej únie si za vzor brať ázijský Hongkong spred niekoľkých rokov, kedy bol tento miništát priam Friedmanovym ideálom. No a všetko toto by sa malo udiať rýchlo a bez zbytočných zmätkov. Každý sa asi spýta: dá sa to vlastne? Realita možno našepkáva nie, ale nesmieme zabúdať, že ak sa chce, tak sa dá. Posun k lepšiemu nie je o množstve peňazí naliatych do štátneho aparátu, ale o ľuďoch dostatočne odhodlaných potrebné zmeny vykonať.
Jedinou relevantnou otázkou teda je, či máme takých ľudí, či sami sme takými ľuďmi. Lebo je pravdou, že nielen Slováci, ale ľudia všeobecne sú k zmenám ostražití. A čím väčšia je zmena, tým sa nám menej páči. Rovnako ako nemáme radi tých, ktorí ju prinášajú. No a odkaz Miltona Friedmana hovorí práve o potrebe takejto zmeny.
Autorka je študentka Gymnázia bilingválne anglicko – slovenského Milana Hodžu v Sučanoch.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2006.
Použitá literatúra
