Na jednej strane úsporné opatrenia a výdavkové škrty, hoci zväčša viac deklarované ako realizované, na strane druhej obava, že nedôjde k vyčerpaniu dostupných eurofondov. Na jednej strane nedofinancovaná oblasť vzdelávania či zúfalo deravé cesty, na strane druhej dilema ako stihnúť akokoľvek na čokoľvek premrhať viac než miliardu eur do konca roka. Nie, nejde o Kocúrkovo či Absurdistan, ale o Slovensko v Európskej únii.
Eurofondy sú rozdelené na ročné sumy – tzv. záväzky, ktoré je potrebné využiť v priebehu dvoch alebo troch rokov. Toto pravidlo je známe pod názvom „n+2“ alebo „n+3“, kde n predstavuje rok, v ktorom boli eurofondy krajine pridelené. Akákoľvek čiastka z ročnej sumy, ktorú krajina v rámci príslušného obdobia nevyčerpá, bude automaticky odpočítaná z pridelenej sumy a vráti sa späť do rozpočtu EÚ.
SOS 2013
Aktuálny poplach okolo eurofondov na Slovensku sa týka záväzkov rokov 2010 a 2011, ktoré treba vyčerpať do konca roka 2013, pričom hovoríme o sume presahujúcej 1,25 mld. eur.
Až 30% z tejto sumy ide na vrub dvoch operačných programov týkajúcich sa vzdelávania a výskumu a vývoja, ktoré spravuje ministerstvo školstva. Ministerstvo, ktoré nedokáže nájsť zdroje na navýšenie platov štrajkujúcich učiteľov, nehovoriac o neschopnosti vykonať systémové zmeny vo vzdelávaní, sa zároveň roky trápi s úlohou, ako prideliť stovky miliónov z eurofondov. Tento paradox potvrdzuje nepružnosť verejného spravovania zdrojov.
Podobne absurdne vyznieva situácia v rezorte dopravy. Takmer 30% z neminutých eurofondov, ktorých „záručná doba“ sa nástojčivo hlási, by mala byť čo najskôr zaliata zväčša do betónu a asfaltu nových diaľnic a rýchlostných ciest. Vysvetlite občanom, ktorí sú nielen roky konfrontovaní s nedobudovanou cestnou sieťou, ale dnes i denne s výtlkmi prederavenými cestami, že na kvalitnejšiu službu pre nich napriek rastúcim daniam nie sú zdroje. A zároveň im vysvetlite, že ani tie zdroje, ktoré máte, neviete včas a správne minúť. Pre daňovníka nie je podstatné, ktorý orgán verejnej správy tej či onej úrovne je za danú cestu zodpovedný. Daňovník je nútený platiť a očakáva službu. Verejný manažment pri jej poskytovaní zlyháva.
Ďalších približne 20% zdrojov čaká na minutie v programe určenom na životné prostredie. Občania menších obcí zrejme nechápu, prečo v 21. storočí v centre civilizovanej Európy stále nemajú prístup ku kvalitnej pitnej vode či verejnej kanalizácii, a prečo im podpora z eurofondov ani určená nie je, keď zároveň nad desiatkami miliónov eur visí hrozba ich prepadnutia. Tak ale rozhodli verejní plánovači ich svetlých zajtrajškov.
Viac než 20% z onej dosiaľ nečerpanej sumy by malo ísť na informatizáciu. Tento štát však roky nie je schopný sprevádzkovať e-government. Štát v rozklade totiž nevie, odkiaľ a kam sa vlastne uberá. Tento štát nie je schopný ani len tak, ako to robí v prípadoch iných eurofondov – teda neefektívne – minúť zdroje, ktoré k dispozícii má.
Príčiny nečerpania
Čerpanie eurofondov v aktuálnom programovom období 2007-2013 sa začalo neskoro. Ficova vláda sa rozhodla zmeniť skladbu operačných programov, o ktorých rozhodla ešte Dzurindova vláda v roku 2006 a následné zdĺhavé rokovania o zmenách s Európskou komisiou spôsobili, že prvé výzvy boli spustené až v roku 2008. Kľúčové ministerstvá zodpovedné za prerozdeľovanie eurofondov premiér Fico zveril do rúk ministrom za SNS, ktorí neprekvapili, držali sa svojej „povesti“ a bačovali tak, ako je im vlastné. Nielen nástenkový tender je ich spoločnou vizitkou.
Ďalší sklz spôsobila zmena kompetenčného zákona, v ktorom Ficova vláda rozhodla, že od júla 2010 bolo zrušené ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja a kompetencie centrálneho koordinačného orgánu prešli na úrad vlády. Prvá Ficova vláda za 30 mesiacov (počnúc januárom 2008 a končiac júnom 2010, keďže rok 2007 sme celý stratili vyjednávaním a ďalšími prípravami) zazmluvnila 40,78% a vyčerpala 8,39% dostupných eurofondov.
Nie nepodstatným faktorom boli parlamentné voľby v roku 2010 znamenajúce nielen koniec Ficovej vlády, ale i ďalšiu zmenu kompetenčného zákona, ktorú navrhla Radičovej vláda a parlament ju schválil. Od januára 2011 za eurofondy centrálne zodpovedalo Figeľovo superministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Radičovej vláda za 21 mesiacov (od júla 2010 do marca 2012 vrátane) zazmluvnila ďalších 27,00% a vyčerpala 19,93%.
Predčasné voľby v roku 2012 znamenali ďalšie otrasy. Zmena vlády vždy znamená i výmenu kľúčových ľudí na ministerstvách zodpovedných za operačné programy. Okrem toho došlo opäť k zmene kompetenčného zákona, keď od apríla 2013 za eurofondy centrálne zodpovedá opäť úrad vlády, konkrétne podpredseda vlády pre investície Ľubomír Vážny. Druhá Ficova vláda za ďalších 13 mesiacov (od apríla 2012 do apríla 2013 vrátane) dosiaľ zazmluvnila ďalších 10,07% a vyčerpala 12,51%.
Netreba opomenúť ani to, že pre eurofondy kľúčový zákon o verejnom obstarávaní bol za posledných sedem rokov novelizovaný dvadsaťtrikrát. To hovorí za všetko. V takom nestabilnom právnom rámci, kde namiesto jasných pravidiel dochádza neustále k zmenám a ich ohýbaniu, nie je prekvapivé, že mnohé tendre trvajú príliš dlho. Navyše, keby dlhšie trvanie výberového procesu znamenalo aspoň jeho vyššiu kvalitu, malo by to aspoň aký-taký zmysel.
Výsledkom verejného obstarávania sú často netransparentné a neefektívne rozhodnutia, v neprospech nás, daňovníkov. Zrýchľovanie obstarávania musí ísť ruka v ruke s rastom transparentnosti a prvkami efektívnej súťaže. Kým súčasná vláda (rétoricky) kladie dôraz na zrýchľovanie obstarávania, predošlá vláda urobila veľké kroky smerom k zvýšeniu transparentnosti prostredia verejnej správy.
Rozdiely ostávajú, eurofondy tiež
V apríli zverejnila Európska komisia tzv. strategickú správu 2013, hodnotiac v nej realizáciu programov regionálnej/kohéznej politiky EÚ, ktorej finančným nástrojom sú práve eurofondy. V správe týkajúcej sa všetkých 27 členských krajín bola komisia nútená priznať to, čo potvrdzuje i naša štúdia Eurofondy a regionálne rozdiely v Európskej únii (2012), teda že napriek dlhoročnému nálevu miliárd z eurofondov dochádza v EÚ k zvyšovaniu regionálnych rozdielov. Kľúčový deklarovaný cieľ danej politiky sa teda nedarí plniť. No nie je to fiasko?
Komisia tiež konštatuje, že v mnohých krajinách EÚ tvoria eurofondy podstatnú časť verejných výdavkov určených na rozvoj. Do tejto kategórie patrí aj Slovensko, ktorého premiér Fico s obľubou vyhlasuje, že viac ako 70% verejných investícií na Slovensku v posledných rokoch pochádza práve z eurofondov. Kto už by si v tejto súvislosti spomenul, že by mal platiť „princíp doplnkovosti,“ podľa ktorého eurofondy nemajú nahrádzať, ale len „doplnkovo“ navyšovať vlastné verejné výdavky členských krajín? Na doplnkovosť sa dnes v EÚ kašle rovnako ako na iné v minulosti sformulované „princípy“.
Správa komisie neopomenula ani to, že programy mali pôvodne plniť ciele dané v Lisabonskej stratégii, podľa ktorej sa únia mala stať do roku 2010 „najkonkurencieschopnejšou a na znalostiach najviac založenou ekonomikou sveta“. Keďže tento utopický záväzok sa súdruhom splniť nepodarilo, prestali o ňom hovoriť, prestali ho vyhodnocovať a nahradili ho novým strategickým ornamentom pod názvom Európa 2020. Ktovie, či po roku 2020 bude niekoho zaujímať, ako a či sa ciele o plánovanej mase vysokoškolsky vzdelanej populácie, množstve emisií v ovzduší či počte ľudí ohrozených chudobou plnia. O ich zmysluplnosti radšej pomlčme.
Programovacie obdobie 2014-2020 už klope na dvere. Správa o tom, že pre nasledujúce obdobie premiér Fico „vyrokoval“ pre Slovensko z eurofondov ešte o niečo viac, než v aktuálnej sedemročnici dokážeme minúť, by daňovníkov zaujímať mala. Ak sa aj do roku 2020 nestaneme ako krajina čistými prispievateľmi do rozpočtu EÚ, väčšina z nás čistými platcami v podstate už je. Dary z Bruselu prináša Fico najmä svojim.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2013.
