Bezprecedentných 230 dní zažila Česká republika: 2 menované vlády, 3 voľby, 5 parlamentných strán, nekonečné rokovania, šokujúce zvraty, viacnásobné déjà vu.
Jún. Je tretieho, neobvykle agresívna kampaň je preč, s napätím sa čaká na výsledky volieb do Poslaneckej snemovne (PS). Prvé odhady potvrdzujú, že do snemovne sa dostane ODS, ČSSD, KSČM, KDU-ČSL a prvý raz aj Strana zelených (SZ). Náskok ODS sa s postupným sčítavaním hlasov zmenšuje, až to vyzerá, že ČSSD bude mať s komunistami viac než 100 poslancov. Posledný mandát napokon získava ODS a pomer blokov ODS+KDU-ČSL+SZ a ČSSD+KSČM sa zastavuje na 100:100. Noviny opakujú jediné slovo: pat! Zisk 35,38% pre ODS je najlepším výsledkom víťaza volieb do snemovne vôbec a vlastný rekord si ziskom 32,32% urobila aj druhá ČSSD. Socialisti však nedokážu prehltnúť porážku a Paroubek vystupuje so zimomriavky naháňajúcim prejavom. Odmieta uznať výsledky, výhru ODS prirovnáva k februáru 1948 a hovorí o nástupe modrej totality. Vyslúži si ostré reakcie. Nakoniec prehru uzná a ODS začína vyjednávať o vláde. Hoci je zjavné, že žiadna dohoda o vláde sa nezaobíde bez dohody medzi ODS a ČSSD, pristupuje ODS k práci na kabinete s lidovcami a zelenými tak, ako to sľubovala pred voľbami, hoci ich 100 mandátov nestačí na vyslovenie dôvery. 23. júna si nová trojkoalícia rozdeľuje ministerstvá v pomere 10-3-3. 74 poslancov ČSSD podpisuje záväzok, že neumožnia vznik Topolánkovej vlády. Topolánek reaguje vyhlásením, že koncept trojkoalície je asi mŕtvy.
Júl. ODS v záujme nájdenia parlamentnej väčšiny ponúka socialistom pristúpenie k trojkoalícii. ČSSD to odmieta a navrhuje kabinet odborníkov či rokovanie o tolerancii menšinovej vlády ODS. Socialisti zároveň blokujú ustanovenie orgánov novozvolenej snemovne, najmä zvolenie jej predsedu. ČSSD sa nezúčastňuje volebných procedúr, opakovaná voľba neprináša výsledok, ustanovujúca schôdza nemôže byť ukončená a Paroubkova vláda teda nemá povinnosť podať demisiu. Topolánek vyzýva Paroubka, aby podal demisiu dobrovoľne. KSČM navrhuje zvoliť šéfom snemovne dočasne sociálneho demokrata. Situácia sa začína zauzľovať a ODS spomína predčasné voľby. ČSSD o tom nechce ani počuť. Lidovci sa hlásia k prechodnej vláde do predčasných volieb, úprave volebného zákona a stanoveniu nepárneho počtu poslancov, aby viac podobný pat nevznikol.
August. Zelení oznamujú odchod z trojkoalície a chcú predčasné voľby. Podľa ODS je riešením buď jej menšinový kabinet s podporou KDU-ČSL, SZ a ČSSD alebo prechodná vláda do predčasných volieb. Topolánek žiada prezidenta o poverenie zostaviť vládu. Ten ho posiela ďalej vyjednávať s ČSSD. Klaus pripúšťa, že jeden z pokusov o zostavenie vlády by mala dostať aj ČSSD. Spokojní socialisti nominujú svojho kandidáta na predsedu PS – dovtedy neznámeho poslanca Vlčka. Ostatné strany si od neho vynútia verejný prísľub, že v prípade dvoch neúspešných pokusov o zostavenie vlády odstúpi a nevyužije ústavné právo poveriť niekoho zostavením vlády v treťom pokuse (logicky sa predpokladá, že by poveril Paroubka). 14. augusta je Vlček zvolený, Paroubkova vláda podáva demisiu a Klaus menuje novým premiérom Topolánka, ktorý intenzívne rokuje s ČSSD o podpore menšinovej vlády ODS, kvôli čomu sa ochladzujú vzťahy medzi ODS, KDU-ČSL a SZ. Topolánek pripúšťa, že neočakáva aktívnu podporu od dvoch malých strán a presakujú správy o zmenách volebného zákona, čoho sa lidovci aj zelení obávajú. 25. augusta Paroubek oznamuje stop rokovaniam s ODS a s lidoveckým predsedom Kalouskom šokuje novým variantom: menšinový kabinet ČSSD a KDU-ČSL s podporou KSČM. Dôvodom ochoty antikomunistu Kalouska prijať podporu komunistov je obava o zmenu volebného systému, na ktorú vraj tlačí ODS. V KDU-ČSL sa zdvíha búrka a regióny si vynucujú Kalouskovu rezignáciu. Lidovci končia rokovania a uisťujú, že s KSČM spolupracovať nebudú. ODS trvá na svojom menšinovom kabinete a voľbách v čo najskoršom termíne.
September. Topolánek nesie prezidentovi návrh na 15-člennú menšinovú vládu ODS vrátane šiestich nestranníkov, ktorú 4. septembra Klaus i menuje. Programové vyhlásenie vychádza z programu pôvodnej trojkoalície a preto jeho podporu nevylučujú ani lidovci a zelení. ČSSD akúkoľvek toleranciu odmieta.
Október. Pri hlasovaní o dôvere vláda prepadá (vôbec prvý raz v dejinách), keď získa iba 96 hlasov a podáva demisiu. Nové rokovania sa nerozbiehajú, na programe sú komunálne a senátne voľby. Prezident sa chystá nového premiéra menovať až po ich skončení. ODS medzitým hľadá cestu k predčasným voľbám cez ad hoc ústavný zákon alebo novelu ústavy o samorozpustení snemovne. Komunálne voľby s prehľadom vyhráva ODS a vo voľbách do tretiny Senátu získava 14 z 27 obvodov a tým aj nadpolovičnú väčšinu v hornej komore. Z poslaneckého klubu ČSSD vystupuje poslanec Pohanka.
November. Prezident si volá predsedov parlamentných strán a navrhuje im dohodu na dočasnom dúhovom kabinete. ČSSD to vzápätí zavrhne. Klaus reaguje prekvapivým menovaním Topolánka premiérom po druhý raz. Topolánek ustupuje od skorých volieb a prichádza s vládou na tri roky. Argumentuje potrebou stability počas predsedníctva ČR v EÚ v roku 2009. Kongres ODS ho opäť volí predsedom, no zároveň za 1. podpredsedu jeho najväčšieho rivala a Klausovho chránenca Béma. V uznesení zakazuje veľkú koalíciu aj opozičnú zmluvu s ČSSD a žiada zostavenie stabilnej vlády. Topolánek pokračuje vo vyjednávaní s ČSSD a KDU-ČSL. Zelení sa z rokovaní sťahujú. Koncom mesiaca sa v médiách objavuje video, kde Topolánkov poradca Dalík tvrdí, že ODS rokuje s ČSSD len naoko, než nájde prebehlíkov, ktorí podporia jej vládu.
December. Jeden z najľavicovejších poslancov ČSSD Melčák odchádza z poslaneckého klubu strany. KDU-ČSL do svojho čela stavia kontroverzného starostu Vsetína a senátora Čunka. Napriek programovým rozporom sa smeruje k spoločnej vláde ODS, ČSSD a KDU-ČSL. Zvratom je Výkonná rada ODS, ktorá 13. decembra zastavuje rokovania s ČSSD. ODS oprašuje projekt trojkoalície a chce osloviť tzv. konštruktívnych poslancov ČSSD. Koncom roka podpisujú lídri ODS, KDU-ČSL a SZ koaličnú dohodu. Vládne posty si rozdeľujú v pomere 9-5-4. ODS tak prichádza nielen o väčšinu vo vláde, ale tiež o rezorty financií, zahraničia či miestneho rozvoja. Z vlády odchádza autor rovnej dane Tlustý a koaliční partneri do nej nominujú ľudí ťažko prijateľných pre ODS (Schwarzenberg, Kuchtová či Stehlíková). Vláda chce spájať reformné zákony s hlasovaním o dôvere. Ak neprejdú, budú predčasné voľby.
Január. V novoročnom prejave prirovnáva Klaus situáciu k studenej občianskej vojne. Vojna však začína priamo v ODS. Úspešná a silná, no v chystanej vláde opomenutá pražská ODS útočí na Topolánka za nevýhodnú koaličnú zmluvu a viní ho z nedostatku komunikácie. Vzbúrencov vedie Bém. Topolánek reaguje impulzívne, obviňuje „Bémovcov“ z ekonomických pohnútok a spochybňuje odbornosť ministra financií. Ostro odpovedá aj na výhrady prezidenta voči tzv. „ministrom pravdy a lásky“ v novej vláde. Výkonná rada ODS koaličnú dohodu jednomyseľne schváli po tom, čo Topolánek preberie za celý projekt osobnú zodpovednosť a dáva prísľub, že ak nezíska dôveru, odstúpi. Topolánkovu pozíciu neuľahčuje ani jeho rodinná situácia, keď je po polroku dotlačený k verejnému priznaniu mimomanželského vzťahu. Po istom váhaní Klaus novú vládu 9. januára menuje. Trojkoalícia chce ešte raz žiadať ČSSD o toleranciu, no Paroubek je ochotný rokovať len v priamom televíznom prenose. A tak diváci naživo sledujú krach politických rokovaní. Premiér sa listom obracia na poslancov ČSSD. 16. januára oznamujú poslanci Melčák a Pohanka, že sa hlasovania o dôvere nezúčastnia a umožnia tak vláde získať dôveru. ČSSD ich nazýva zradcami, vyzýva ich na vzdanie sa mandátu a podáva trestné oznámenie pre podozrenie z korupcie. Obaja vyhlasujú, že neprijali a ani neprijmú žiadne výhody ani posty. Melčák hovorí, že Paroubek zastrašuje a ide mu len o moc. 19. januára po deväťhodinovej rozprave získava druhá Topolánkova vláda dôveru v snemovni. Vláda sľubuje, že bude reformy predrokovávať s opozíciou. Prezident Klaus neverí, že sa nejaké reformy presadia a domnieva sa, že ide o začiatok cesty k predčasným voľbám.
Autor je predseda Mladých konzervatívcov.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 1/2007.
