„Keď sa teroristom… najbližšie podarí útok, dôvod bude ten istý: už bude existovať množstvo ´poseptembrových´ predpisov a niekde nejaký nedbanlivý úradník ich nedodrží… To je trvalou vlastnosťou štátu: 90% jeho vždy sa rozrastajúcich úradov jednoducho nie je veľmi dobrých, a ak zveríte svoje životy do ich rúk, o to viac vás sklamú. …vo štvrtom lietadle nedodržali rituály predpísané pre prípad únosu v sedemdesiatych rokoch. Na palube Letu 93 sa používali súkromné mobily; zistiac, že predpisy Federálneho úradu pre letectvo (FAA) ich nezachránia, obyčajní cestujúci konali ako slobodní ľudia. Vzoprúc sa teroristom a obetujúc vlastné životy zabránili tomu, aby ich lietadlo zasiahlo svoj cieľ vo Washingtone. V to ráno, kedy zlyhal veľký štát, jediné dobré správy prichádzali od jedincov konajúcich ako súkromné osoby… Tridsať rokov sa cestujúci vzdávajú čoraz viac zo svojich práv kvôli ilúzii bezpečnosti a výsledkom je smrť tisícov z nich. Vo štvrtom lietadle si Todd Beamer a ďalší tieto práva nárokovali a dokázali, že ich dokážu presadzovať účinnejšie ako štát.“
Kniha kanadského novinára Marka Steyna America Alone. The End of the World as We Know It (Regnery Publishing, Washington, 2006) je jednou z najviac recenzovaných na svete. Autor používa briskný jazyk na to, aby popísal, čo ho najviac znepokojuje: prenikanie islamského fundamentalizmu a terorizmu na Západ a neuspokojivá odozva západných vlád. Jasne pomenúva i príčiny dnešného stavu: demografický úpadok slobodného sveta, neudržateľnosť sociálnej politiky a civilizačná vyčerpanosť. Často sugestívnou skratkou, ale vždy logicky a citujúc zdroje, Mark Steyn nachádza súvislosti medzi týmito tromi javmi, ako aj medzi nimi a dnešným stavom Západu. Hoci väčšina recenzentov neupiera Steynovi schopnosť jasne formulovať argumenty a názory, mnohí ho obviňujú z „prílišnej konzervatívnosti,“ ktorú považujú za jeho nedostatok. Áno, Steyn nie je vôbec „politicky korektný“. Sarkasticky sa vysmieva nielen z názorov ľudí ako Al Gore, Bono Vox z U2, Woody Allen, ale aj z európskej politickej špičky alebo naivity republikánov. Dá sa však inak, ak mnohí z nich pred hrozbou „strkajú hlavy do piesku“?
Steyn vyslovuje starú pravdu: ak sa spoľahneme na štát vo veciach, ktoré môžeme urobiť sami, výsledok nemôže byť podľa našich predstáv, pokiaľ chceme brániť slobodu. Štát si uzurpuje čoraz viac našej slobody a výmenou za to nám dáva čoraz menej. Nie hrozba islamizmu zvonku, ale vnútorné zlyhanie a zrada vlastných, historicky overených hodnôt sú hlavnou príčinou úpadku Západu. Práve toto je najsilnejšie Steynovo posolstvo. Európa má prebujnený sociálny systém, ale – práve preto – nie je schopná ubrániť sa globálnym hrozbám vlastnou silou. Amerika je, aspoň podľa Steyna, na tom oveľa lepšie. Do nej vkladá nádeje, čo napokon vyplýva aj z názvu knihy.
A to je azda jediný moment, ktorý by sa s odstupom času dal trochu spochybniť. Dnes, po nástupe Baracka Obamu vieme, že ani americká verejnosť nie je imúnna voči populizmu, a že nie vždy je schopná správne vyhodnotiť dôsledky svojej politickej voľby. Pacifisti všetkých krajín dnes jasajú. Ale Obamova politika, nie nepodobná appeasementu veľkých demokracií medzi svetovými vojnami, môže mať devastačné následky pre celý Západ. Koketovanie s niekým, kto bude spokojný, iba keď bude Západ na kolenách – ako je Chávez alebo Ahmadínedžád – je slepou uličkou.
To však neuberá Steynovej knihe na aktuálnosti. Práve naopak. Tá kniha nastavuje nepekné, ale pravdivé zrkadlo najmä nám, Európanom. A keďže aj obraz Ameriky sa, odkedy bola napísaná, „zeuropeizoval,“ Markovi Steynovi nezostáva nič iné ako napísať jej druhý diel.
Autor je spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2009.
