O audite verejnej správy sa na Slovensku v posledných rokoch oveľa viac hovorí, než koná. Bola tu snaha Radičovej vlády vykonať audity ministerstiev, snaha ministra vnútra Lipšica analyzovať činnosť samosprávy či snaha šéfa úradu vlády Nižňanského redukovať kapacity ubytovacích zariadení ministerstiev. Všetky tie dobré zámery skončili nezdarom v realizácii. A je odôvodnená obava, že chystané audity sa ani počas aktuálnej ESOvlády nestanú novou metlou pre tak potrebný poriadok v kompetenciách a financovaní verejnej správy.
Jedna z definícií hovorí, že „audit je systematické a nezávislé skúmanie, ktorého cieľom je stanoviť, či činnosti v určenej oblasti a s nimi spojené výsledky sú v súlade s plánovanými zámermi a či sa tieto zámery realizujú efektívne a sú vhodné pre dosiahnutie cieľov.” Pôvod slova je v latinskom audire – teda počúvať, čo vychádza z dávnej minulosti, kedy boli výsledky hospodárenia kontrolujúcim orgánom čítané.
Normálny subjekt (teda skôr subjekt neverejného sektora) si necháva spracovať audit preto, lebo má záujem preveriť a zlepšiť procesy, zefektívniť fungovanie, zracionalizovať organizáciu, mať spätnú väzbu. Naproti tomu, verejný subjekt si necháva spracovať audit zväčša z iných pohnútok – lebo musí – lebo to určuje zákon, lebo to vyžaduje Európska únia, lebo to od neho chce vláda alebo preto, lebo dotyčná politická reprezentácia zadaním zákazky vypracovať nejaký ten neškodný audit spriatelenej firme nemá čo stratiť, naopak.
Vládne autoaudity
Ako to vyzerá, keď sa vláda rozhodne požadovať od ministerstiev, aby vykonali audity, sme boli i neboli svedkami počas Radičovej vlády. Tá v rámci deklarovanej snahy znižovať výdavky vo verejnej správe začala s étosom konať symbolicky na zasadnutí dňa 17. novembra 2010, kedy schválila materiál, v ktorom sa tvrdí, že „je potrebné dôsledne zanalyzovať činnosti, ktoré vykonávajú ministerstvá a ostatné verejné inštitúcie a zvážiť, ktoré z nich je skutočne potrebné vykonávať i naďalej. Aktivity, ktoré dokáže efektívnejšie vykonávať súkromný sektor, by mali byť vylúčené z pôsobnosti verejných inštitúcií. A to rovnako platí aj o činnostiach, ktoré sú celkom zbytočné alebo o činnostiach, ktorých náklady sú neadekvátne vysoké ich prínosom. Výsledkom analýzy by mal byť aj návrh na inštitucionálne zmeny – rušenie alebo zlučovanie rôznych typov verejných organizácií. Niektoré z nich je možné odštátniť, iné aj úplne zrušiť.“
Dobrý zámer však skončil s mizernými výsledkami. Nielenže nedošlo k prehodnoteniu činností vykonávaných štátom, k ich redukcii a súvisiacemu rušeniu organizácií pôsobiacich v rámci verejnej správy. Analýzy, ktoré ministerstvá vypracovali, nakoniec boli vypustené v marci 2011 z programu vlády. Možno preto, že by boli len na hanbu, keďže ministerstvá v nich pojednávali viac o zdôvodňovaní nevyhnutnosti „ponechať rozsah vykonávaných činností bez zmien,“ než o rušení a zlučovaní organizácií. Vo väčšine prípadov „analýzy“ o sebe spracovávali samotné dotknuté organizácie, a pochopiteľne skôr než návrhy na úspory prevládali litánie o vlastnej nenahraditeľnosti. Odpoveď na otázku, či vôbec čo i len jediný z oných výstupov spĺňal definíciu auditu, je záporná. Niet sa však čomu diviť – keď chce vláda zrušiť príspevkové a rozpočtové organizácie, prečo to robí tak, že sa pýta priamo dotknutých, ktorú končatinu by si nechali odseknúť? No pochopiteľne, že žiadnu, veď tak by reagoval každý z nás. Nehovoríme tu však o ľudských bytostiach s jedným párom rúk a nôh, ale o chápadlách chobotníc a dlhom rade nôh stonožiek.
Samosprávni ignoranti
Ako to vyzerá, keď chce ministerstvo vnútra realizovať audit činností a efektívnosti verejnej správy na základe dát od samospráv, sme mali i nemali možnosť vidieť taktiež počas Radičovej vlády. Lipšicovo ministerstvo vnútra muselo v roku 2011 skonštatovať, že “z celkového počtu 2 887 obcí, 17 mestských častí hlavného mesta Bratislavy, 22 mestských častí mesta Košice a 8 samosprávnych krajov podklady do analýzy poskytlo 203 obcí a mestských častí a 4 samosprávne kraje, čo predstavuje približne 7 -percentnú návratnosť podkladov od obcí a mestských častí a 50-percentnú návratnosť podkladov od samosprávnych krajov.”
Ba čo viac, okrem toho, že samosprávy ignorovali žiadosť ministerstva o dodanie informácií, nešlo len o fiasko z kvantitatívneho, ale rovnako i kvalitatívneho pohľadu. Ministerstvo sa tiež posťažovalo, že “podklady poskytnuté orgánmi územnej samosprávy na úrovni obcí a samosprávnych krajov nie sú na požadovanej úrovni, majú nízku výpovednú hodnotu a neposkytujú ucelený prehľad”. Lipšicov materiál skončil rovnako ako vládne “audity” – vláda ho nakoniec ani len neprerokovala.
Nostalgia za dobou ROH
Ako to vyzerá, keď chce vláda robiť audit dubiózneho majetku, sme zažili v roku 2011 na príklade návrhu na redukciu účelových zariadení v správe ministerstiev z dielne vtedajšieho šéfa úradu vlády Viktora Nižňanského. Možno sa vám to bude zdať neuveriteľné, ale v správe ministerstiev sa nachádzajú školiace zariadenia, hotely, kúpeľné zariadenia, rehabilitačné zariadenia, rekreačné zariadenia, ale aj chaty, ubytovne, účelové zariadenia, inšpekčné izby a ďalšie, pričom mnohé z nich nie sú využiteľné pre potreby iných.
Z onej správy pre vládu vyplynulo, že “z celkového počtu 322 (!) zariadení (v ktorých je 9 158 lôžok rôzneho typu a kapacita rokovacích priestorov je skoro 12 000 stoličiek) si ministerstvá chcú naďalej ponechať v správe 262 zariadení a len 60 zariadení bolo vytipovaných takých, ktoré sú ministerstvá ochotné oželieť a je možné považovať ich za prebytočné (väčšinu „zariadení“ tvoria chaty a ubytovne)”. Mnohé z týchto zariadení plnia podľa ministerstiev „sociálny“ program – sú využívané zamestnancami rezortov. Daňovníci tak dotujú úradníkom dovolenky za ľudové ceny v štátnych chatách. Darmo, mnohí ešte stále pociťujú nostalgiu za časmi, keď malo ROH predsa len väčšiu silu, ako dnešné odbory vo verejnej správe.
Čo chcieť od auditu?
Uvádzané príklady majú spoločné to, že ide o audity (alebo skôr “audity”) bez koncovky. Popísať stav vecí vo verejnej správe je dôležité, ak sa navrhnú i riešenia, ešte lepšie, ale ak to všetko ostane len na papieri, tak vyvstáva otázka: načo to všetko vlastne?
Treba si načrtnúť, čo by audit verejnej správy mal obsahovať (ale zrejme tak skoro obsahovať nebude):
1) audit kompetencií – čo je úlohou štátu a čo nie, čo z tých úloh presunúť na samosprávu a do čoho by sa ani štát ani samospráva občanom starať nemuseli,
2) procesný audit a stanovenie ceny za výkony všade tam, kde je to možné, koniec prezamestnanosti a zlepšenie ohodnotenia tých úradníkov, ktorí ostanú v systéme naozaj drieť,
3) súpis všetkých možných a nemožných plánov, koncepcií, stratégií a programov, ktoré si verejná správa duplicitne vymýšľa a márni tak čas a peniaze – to papierové plánovanie treba zredukovať,
4) návrhy na redukciu organizácií i orgánov verejnej správy – nielen zníženie ich počtu zlúčením do mamutích organizácií a premaľovanie tabúľ bez redukcie vykonávaných činností,
5) návrhy na redukciu domáceho i európskeho legislatívneho rámca.
Ako to vyzerá, keď vláda v uznesení povie, že si dáva termín na vykonanie auditu verejnej správy, lebo ju o to parlament žiada, sme mali možnosť zažiť tento rok. Termín sa z pôvodne určeného júla 2012 posunul o celý rok. Vláda ako zadávateľ nie je schopná ani len stanoviť termín tak, aby bol pre ňu vykonateľný. Ako asi taký “schopný” zadávateľ naloží s výsledkami auditu? Dozvieme sa čoskoro. Jedno je však zrejmé už dnes – akékoľvek audity verejnej správy bez transparentného kontinuálneho analytického zverejňovania dát verejnou správou ostanú len márnením času a peňazí. Portál data.gov.sk je zatiaľ takmer bez obsahu. Nutne potrebujeme otvorený portál Datacentra umožňujúci benchmarking samospráv i orgánov štátu.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2012.
Súvisiace výstupy:
18. október 2012
TREND Business Brunch: Audit verejnej správy
Pozrite si videozáznam z podujatia zo dňa 18. októbra 2012 vo videoarchíve metoo.sk tu.
