Ján Pavol II. bol hýbateľom svetových udalostí. Zmenil politické prostredie 20. storočia a je považovaný za nemnohých, ktorí sú zodpovední za relatívne mierový zánik “Ríše Zla”. Experti sú zaujatí skúmaním jeho vplyvu v tejto oblasti a uvažujú nad jeho širším politickým dedičstvom. Majú s tým však veľa problémov, lebo politicky uvažujúc, každá zo strán, ktorá by chcela Pápeža považovať za svojho, musí vylúčiť, alebo aspoň nebrať do úvahy niektoré z jeho činov, ktoré sú v rozpore s ich názormi.
Uvážte: Pápež odmietne navštíviť Juhoafrickú republiku za apartheidu, no ide na Kubu Fidela Castra, kde je nezákonné oslavovať Vianoce. Vzdáva hold Američanom, ktorí pomohli oslobodiť Európu od nacistov, no kritizuje americkú inváziu Iraku, ktorý, ako neskôr priznáva, bol totalitným štátom. V roku 1981 prevoláva: „Moja krajina sa kúpe v krvi a pote svojich synov a dcér. Predkladám tento problém pred svedomie celého sveta,“ no potom nesúhlasí so sankciami USA voči Poľsku po potlačení Solidarity. Navštívi otvorene opozičné skupiny voči režimom Marcosa na Filipínach a Stroessnera v Paraguaji, ktorí zmiznú ani nie rok po jeho návštevách, no zároveň zavrhuje teológiu „liberatión“ podnecovanú ľavicou v Južnej Amerike. Odvážne obraňuje právo na súkromné vlastníctvo, no kritizuje liberálny kapitalizmus ako nehumánny. Kritizuje poľských komunistov pre ich snahu budovať „mesto bez Boha,“ no čerstvo oslobodeným Poliakom hovorí, aby nenapodobňovali Západ kde pozoruje znaky „totalitnej demokracie“. Vedomý si prenasledovania kresťanov v niektorých moslimských krajinách sa napriek tomu s nimi spája na konferenciách Spojených národov o obyvateľstve a rodine, aby porazil Spojené štáty a ich stanovisko vo veci rodiny a potratov. Zavedie úplné diplomatické vzťahy s Izraelom, ale nazve požiadavku Palestínčanov na vlastné územie „prirodzeným právom“.
Môže sa to zdať mätúce, a aj to je, lebo Pápež nebol v podstate politikom. Bol metafyzikom, ba aj viac. Konzistentnosť pápežovho správania môže byť videná iba v rámci širších súvislostí transcendentálnych morálnych a teologických princípov, ktoré ho viedli a ktoré vzťahoval na svoje pochopenie politických udalostí.
Ľudia si ľahko spletú Pápežovu opatrnosť s jeho princípmi. Napríklad, jeho oponovanie trestu smrti nebolo prehlásením katolíckeho učenia, ale výsledkom jeho vlastného prezieravého úsudku, že v tomto konkrétnom spojení je lepšie upustiť od hrdelného trestu za účelom dosiahnutia väčšieho cieľa, ktorým bolo vytvorenie „kultúry života“. Nikdy nenaznačil, že trest smrti je v nesúlade so zásadami katolíckej cirkvi. Ďalším príkladom boli atómové zbrane. Spravodlivá vojnová náuka nikdy nedovolí, aby boli zbrane hromadného ničenia použité na zabíjanie bez výberu a Pápež to i povedal. No napriek tlaku odsúdiť všetky nukleárne zbrane, Pápež rozpoznal „elementárny záujem na spravodlivosti, ktorý ma núti zachovávať princíp legitímnej obrany v dejinách,“ ktorú tvoria nukleárne zbrane prostredníctvom svojej odstrašujúcej úlohy. Ján Pavol II. nikdy nezamieňal svoje opatrné rozhodnutia za morálne princípy, ktoré ho viedli pri rozhodovaní sa, no ostatní tak konali a preto ostali zmätení. Dejiny im môžu pomôcť pri objasnení.
Sme tak ďaleko v globálnej vojne proti terorizmu, že konflikt, ktorý charakterizoval väčšinu predchádzajúceho storočia, sa takmer vytratil, spolu s úlohou katolíckej cirkvi a tohto pápeža, ktorú hrali až do konca. Ako pešiak v studenej vojne som si nemyslel, že sa dožijem tohto záveru. Živo si pamätám na deň v roku 1990, keď som si v sovietskej tlači prečítal vyjadrenie šéfa Sovietskej ideológie v Politbyre Alexandra Jakovleva, v ktorom tvrdil, že konečne pochopil, že leninizmus bol založený na triednej nenávisti a že bol „zlý“. Vzrušene som nechal toto vyjadrenie kolovať po Washingtone. Jakovlevove slová znamenali koniec studenej vojny a sovietskeho impéria. Skutočné výsledky tohto rozpadu prišli až po prebudení sa. (Jakovlev strávil zvyšok života dokumentovaním perzekúcie katolíckej cirkvi v Rusku)
Vtedajšie slová a návrat ich vzťahu k realite boli rozhodujúce pre pád komunizmu. Nebol to malý úspech, keďže pre mnohých na Západe slová stratili význam. Obnova významu bola dôležitá predtým, než mohla byť skutočná skúška predložená pred Východ. Žiadny jednotlivec neurobil viac pre toto znovuzrodenie, než Ján Pavol II., ktorý trval na nazývaní vecí pravými menami. Nazvať komunizmus tým, čím bol, si vyžadovalo v prvom rade popretie moderného nominalizmu a radikálneho skepticizmu. Nemôžete použiť slovo „zlo“ ako prídavné meno, kým ho nepoznáte ako meno podstatné. Epistemologická, filozofická a teologická obnova bola nevyhnutná a dosiahnutá.
Každý teraz oslavuje „naše“ víťazstvo nad komunizmom, prakticky zabúdajúc, že boj bol nielen s komunizmom, ale i v rámci Západu o to, čo komunizmus znamenal. Anti-anti-komunisti boli vyľakaní slovníkom, ktorý používali Pápež a Reagan v spojení so Sovietskym zväzom, lebo sa báli, že to môže viesť k vojne, ale i preto, že slovo „zlo“ malo súvis i s nimi samými, čo nebolo pre nich pohodlné. Ako raz povedal Christopher Derrick, jediná skutočná železná opona pretína dušu každého z nás. Ak nevieme, čo „zlo“ je, ako to môžeme použiť v súvislosti s naším životom? Než by mali čeliť odpovedi na túto otázku, mnohí radšej útočili na ľudí, ktorí toto slovo používali a taktiež na vysvetlenie studenej vojny ako ďalšej variácie politiky sily či reálpolitiky. Komunizmus bol jednoducho maskou pre tradičný ruský imperiálny expanzionizmus a tak sa s ním malo i narábať. Ak sila narába so silou, môžu si porozumieť.
Kým tento pohľad na Západe pretrvával, komunizmus bol formou absolutizmu bojujúceho s formou relativizmu. Ako taký mal komunizmus jasnú výhodu a získaval ju svojim ohromujúcim geografickým postupom v strednej Ázii, Afrike a strednej Amerike a strategickou výhodou tak v konvenčných ako i nekonvenčných zbraniach. Postup Sovietskeho zväzu bol tak rozsiahly, že každý kto sa na tieto faktory pozeral, by predpokladal, že zvíťazí. Tieto predpoklady však boli porazené faktorom existujúcim mimo týchto úvah.
Slovo „zlo“ bolo vždy v slovníku Katolíckej cirkvi v spojení s komunizmom, ale tým, že bol Ján Pavol II. Poliak, jeho slová obzvlášť rezonovali. Hovoril priamo „zvnútra šelmy“. Poznal totalitné „zlo“ osobne tak z nacistickej ako i komunistickej podoby a mohol hovoriť na základe skúseností. Jeho filozofické korene mu taktiež umožnili siahnuť poza kresťanské zjavenie k širšiemu publiku, ktoré toto zjavenie nezdieľalo. Mohol hovoriť o všeobecných pravdách jazykom, ktorý nebol patriarchálny.
Reagan bol prvým politickým vodcom, ktorý použil „zlo“ slovníkom morálky na opísanie Sovietskeho impéria v tej dobe. Reakcie boli hysterické. Ako môže byť Reagan tak nezodpovedným? No prezident s kľudom odpovedal, že chce, aby Sovieti vedeli, že on vie. Toto potvrdenie podnietilo veľkú nádej za Železnou oponou. Potom, konečne, i Sovieti samotní použili toto spojenie. Keď už bol správny slovník na mieste, bol koniec. Sémantická jednotnosť priniesla koniec nie s toľko obávaným rachotom, ale s fňukaním. Pravda – nádhera pravdy – sa ukázala ako najefektívnejšia zbraň studenej vojny. Nositeľom pravdy v jej plnej kráse bol Ján Pavol II.
Nie každý to však predpokladal. V roku 1967 zatemnený aparátnik komunistickej strany predložil správu o Kardinálovi Karolovi Wojtylovi svojim nadriadeným v poľskej tajnej polícii, ktorá ich ukolísala do spokojnosti. Hovorilo sa v nej, že „nie je zatiaľ zatiahnutý do žiadnej otvorenej protištátnej aktivity. Zdá sa, že politika je jeho slabou stránkou; je príliš intelektuálsky. Chýbajú mu organizačné a vodcovské schopnosti“. Generál Jaruzelski, bývalý šéf poľskej Komunistickej strany, neskôr lamentoval nad touto krátkozrakosťou: „Moji komunistickí kolegovia sa rozhodli, že biskupi, ktorí boli v zozname kandidátov pred Karolom Wojtylom, neboli pre štát vhodnými a tak postrčili Karola Wojtylu. Duch svätý má nevyspytateľné spôsoby“.
Sovieti boli obozretnejší. Pamätali si Leninovo varovanie, že „myšlienka Boha je nevyslovené nebezpečie najhoršieho druhu“.Andrej Gromykov, minister zahraničia kypel od hnevu: „Veci sa dostali do bodu, kedy sa tisíce a tisíce ľudí plazia po kolenách pred rímskym pápežom“. Ak sa s Katolíckou cirkvou nebude nič robiť, Leonid Brežnev varoval, že „skôr či neskôr nám zapchá ústa. Zadusí nás“.Kanadský reportér Eric Margolis neskôr zistil hĺbku ich obáv: „Bol som prvým západným novinárom vo vnútri veliteľstva KGB v roku 1990. Generáli mi vraveli, že Vatikán a Pápež boli spomedzi všetkých považovaní za nepriateľa číslo jeden“. (Raz sa možno dozvieme, či táto obava mala svoj prejav v pokuse o zavraždenie Pápeža v roku 1981. Ako Ján Pavol II. napísal v Pamäti a Identite: „Niekto iný to zosnoval a niekto iný uskutočnil“.) (V marci 2005 boli odkryté dovtedy nezverejnené dokumenty východonemeckej tajnej služby Stasi, podľa ktorých KGB nariadila vykonať atentát Stasi a bulharskej tajnej službe, ktoré samotným vykonaním atentátu poverili tureckých extrémistov. – pozn. prekladateľa).
V každom prípade, veľkosť úlohy Jána Pavla II. bola konečne uznaná bývalým sovietskym lídrom Michailom Gorbačovom v roku 1992 v jeho článku, ktorý vyšiel v La Stampa: „Všetko čo stalo vo východnej Európe počas posledných rokov by bolo nemožné bez prítomnosti tohto pápeža a bez dôležitej úlohy… ktorú hral na svetovej scéne.”
Ako to spravil a čo spravil? Slovo „zlo“ bolo správnou diagnózou, ale aký bol liek? V roku 1977 v vysväcovaní kostola v Nowej Hute Kardinál Wojtyla kritizoval Komunistickú stranu za snahu budovať „mesto bez Boha“. Toto bola diagnóza. Keď sa vrátil do Poľska o dva roky neskôr, už ako pápež, prehlásil: „Kristus nemôže byť vynechaný z dejín žiadnej časti sveta“. Ľudia odpovedali volaním: „my chceme Boha“. Odpoveďou na zlo je Boh. To bol liek.
Radek Sikorski, bývalý zástupca ministra zahraničia slobodného Poľska v holde Jánovi Pavlovi II. napísal, že „predtým než sa ľudia dožadujú demokracie a sociálnych práv, musia získať vieru v ich vlastnú ľudskú dôstojnosť.“ To bolo predpokladom oslobodenia: musíte vedieť, že máte byť voľnými, predtým, než voľnými byť môžete. To je to, čo v nich pápež oživil. „Nebojte sa,“ boli jeho prvé slová, keď sa stal pápežom. Nemusíte sa báť, lebo je tu pravda. Poznajte pravdu a tá vás oslobodí – oslobodí najprv zvnútra a potom navonok.
Človek nepotrebuje len fyzickú odvahu byť slobodným, ale nadovšetko odvahu mysle v rozpoznaní a hovorení pravdy. Život v duchu pravdy je to čo potiera strach (nedávny dôkaz toho bol poskytnutý zamestnankyňou irackej vlády, ktorá sa zúčastnila spomienky na pápeža v kostole sv. Jána v Bagdade 7. apríla (v roku 2005 – pozn. prekladateľa). Napriek vyhrážkam o násilí povedala, „Ak zomriem, zomriem tu, v kostole s Ježišom. Ak máte vieru v duši, zničí to každý strach vo vašom tele“. Je ťažké pre ľudí na Západe oceniť akou burcujúcou môže byť pravda, keď je vyslovená verejne v spoločnosti utláčanej lžou, inštitucionalizovanou lžou o mužovi, ktorá je navyše vynucovaná štátnou mocou.
Pápežovo „politikárčenie“ bolo v skutočnosti veľmi jednoduché, keďže pochádzalo z jeho presvedčenia, že Boh je suverénny a že ľudská dôstojnosť a práva sú mu darované. Bez Boha nemajú svojho pôvodcu. Zdôraznil nezredukovateľný fakt, že zdroj ľudskej dôstojnosti je v jeho Stvoriteľovi. Ak stratíte Boha, stratíte človeka. Ako raz povedal Paul Eidelberg: „Ak neexistuje nikto nadradený človeku, teoreticky nič nezabráni niektorým ľuďom zredukovať iných do role podčloveka,“ako sa to stalo napríklad v 20. storočí.
Politické dôsledky tohto sú nasledovné: Ak chcete zachrániť človeka, najprv navráťte Boha na jeho pravé miesto. Potom, „ak chcete mier, pamätajte na človeka“, keďže bol stvorený na Jeho obraz, požehnaného rozumom a slobodnou vôľou. Z toho dôvodu, politické usporiadanie života človeka by malo odpovedať jeho prirodzenosti ako slobodnej a rozumnej bytosti, prikázanej k nekonečnému dobru. V rámci tohto kontextu – a len v tomto kontexte – pápež vždy podporoval a oduševnene propagoval demokratický ústavný poriadok a trhovú ekonomiku, a to nielen pre Európanov. V poslednej dobe, minulý november (rok 2004 – pozn. prekladateľa), povedal vo vyjadrení čítanom asistentom irackého premiéra Iyada Allawiho: „Želám si, aby boli podporené snahy irackého ľudu na založenie demokratických inštitúcií, ktoré budú skutočne reprezentatívne a odhodlané brániť práva všetkých“. Ján Pavol II. a jeho vodcovstvo slobody prinášalo úrodu v spojenej Európe, spolu so slobodným Poľskom s v prosperujúcom mierovom svete. Nestali sa pápežove sny skutočnosťou?
A čo zvyšok? Čo s pápežovou tvrdou kritikou Západu po studenej vojne, a s rozpakmi, ktorými ho vítal? Prečo prerušil naše oslavy? Tí, ktorí zredukovali pápežovu úlohu do politických výsledkov jeho činov zabudli, možno dobrovoľne, na transcendentálne morálne princípy, ktoré stoja za jeho činmi. Tí, ktorí neuspeli v uchopení pravej podstaty studenej vojny, taktiež neuspeli v ocenení pápežovej kritiky Západu. Tí, ktorí nepochopili čo bolo morálne zlé na komunistickej ideológii, taktiež nechápu, čo je zlé na nás samých.
Kým bol počas studenej vojny boj vo vnútri Západu o zmysel komunizmu, nový boj sa týka zmyslu slobody. Evanjelium sv. Jána nám vraví: „Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí“. Po zbadaní tohto citátu nad dverami do svojej učebne v Heidelbergu Martin Heidegger povedal svojim študentom: „Nie, nie; buďte slobodní a budete mať pravdu.“ Inými slovami, nie byť vo vzťahu s tým, čo vás oslobodí, ale to, čo si zaželáte. Toto sa stalo prázdnym krédom modernej doby.
Rovnaký morálny relativizmus, ktorý oslabil Západ počas studenej vojny, pretrval, i keď je po nej. V skutočnosti však pravdepodobne zosilnel, keďže chýbala vonkajšia hrozba, ktorá by spojovala ľudí na Západe, na zozbieranie dostatku viery čeliť jej. Je dôležité pochopiť pápežovu kritiku komunizmu, lebo jej princípy sa vzťahujú na jeho kritiku Západu po studenej vojne. Je to v podstate tiež kritika modernej doby, i keď modernej doby s rozdielnymi prejavmi. Podľa všetkého, vytvorenie vlastnej reality nie je neškodné dobrodružstvo. V skutočnosti Ján Pavol II. použil na jej opísanie rovnaké slovo: „totalitná“.
V tomto prípade však pápež prekvapujúco spojil slová „totalitný“ a „demokracia“ a varoval pred „totalitnou demokraciou“ ako novým nebezpečím, a to dokonca i v Amerike. „Totalitná demokracia“ sa môže zdať kontradiktórnym pojmom. Avšak, ak je kontext „prirodzených zákonov“ a „podstaty Boha“ odstránený, demokracia stráca svoje opodstatnenie vo vyššom zákone a stáva sa z nej len ďalší z nástrojov na prejavenie nadradenosti „vôle“. Nadradenosť vôle je základom totalitarizmu. Nadradené je to, čo si človek želá, nie to, čo človek súdi. Sila, nie slobodná vôľa, je prostriedkom. Či už je to sila väčšiny, alebo menšiny, na tom nezáleží.
Vo svojom skvelom článku v magazíne Crisis z februára 1997 pod názvom Prečo pápež miluje Ameriku, Dennis Teti zdôraznil, že zdrojom príťažlivosti Ameriky pre Jána Pavla II. sú základy prirodzeného práva v základných dokumentoch Ameriky. Pápež vždy hovoril o „nadradenej hodnote prirodzeného práva“. Táto láska k Amerike bola stále neporušená, keď pápež oslovil prezidenta Georga W. Busha počas ich stretnutia v roku 2001:
„Zakladatelia Vášho národa… boli vedení hlbokým zmyslom pre zodpovednosť smerom k všeobecnému dobru, ktoré malo byť dosiahnuté v súlade s Bohom danou dôstojnosťou a neodňateľnými právami všetkých. Amerika pokračuje v budovaní spoločnosti slobody, rovnosti a spravodlivosti v medziach zákonov spôsobom, ktorý zodpovedá ušľachtilosti ich vízie. V storočí, ktoré práve skončilo, rovnaké hodnoty inšpirovali americký ľud, aby odolali dvom totalitným systémom založených na ateistickej predstave človeka a spoločnosti.
Ján Pavol II. naliehal na prezidenta Busha, aby „posilnil odhodlanie svojej krajiny k princípom, ktoré inšpirovali americkú demokraciu od jej počiatkov“. Bolo to presne to odhodlanie, ktoré, ako sa pápež obával, Amerika stratí.
Ako poukázal Teti, v množstve pápežových vyjadrení je zdôraznená obava, že, ako hovorí Teti, „totalitarizmus je implicitne vyjadrený v odmietnutí objektívnej pravdy demokraciou.“ Vo Veritas Splendorpápež varoval pred „rizikom spojenectva demokracie a etického relativizmu, ktoré by odstránilo akýkoľvek pevný morálny bod z politického a sociálneho života, a v hlbšom význame zamedzilo uznaniu pravdy.“
Ak je pravda nemožná, potom rovnako nemožné sú „celkom samozrejmé pravdy“ na ktoré slobodná vláda spolieha. Následne môže človek pochopiť čokoľvek v pojmoch sily a manipulácie. Obava je jednoducho nielen ohľadom zla, ale aj s jeho inštitucionalizovaním. V roku 1993 pápež povedal: „’kultúra smrti’ prevzala na seba sociálnu a inštitucionálnu formu legality, aby ospravedlnila najhoršie zločiny voči ľudskosti; genocídu, ‘konečné riešenia’, etnické čistky a hromadné ‘prerušenia života ľudských bytostí ešte predtým ako sa narodia, alebo predtým než dosiahnu prirodzený bod smrti’“.
To viedlo pápeža k výnimočnej výčitke prezidentovi Clintonovi, ktorý vetoval zákon o zákaze potratov v pokročilom štádiu tehotenstva (tento zákon schválili obe komory amerického Kongresu až v roku 2003 kedy už bol prezidentom republikán George W. Bush – pozn. prekladateľa). „Toto prezidentské rozhodnutie… podporuje neuveriteľne brutálny akt agresie voči nevinnému ľudskému životu a neodňateľným ľudským právam nenarodeného dieťaťa. Skutočnosť, že toto prezidentské rozhodnutie legalizovalo túto neľudskú činnosť, morálne a eticky ohrozuje budúcnosť spoločnosti, ktorá to ospravedlňuje.“
Ján Pavol II. pokračoval v nazývaní vecí ich pravými menami. Tak ako odmietol podriadiť sa starej lži otroctva, nesklonil sa ani pred novou lžou slobody. Zachoval hodnotu slov tak, že sám za svojim slovom stál. Ľudia ho oslavovali kvôli prvej skutočnosti – víťazstvu nad komunizmom – ale nie pre skutočnosť druhú, lebo sa im nepáči, keď im vravia, že zneužívajú slobodu. No vzniesol nádej, že morálne zotavenie je možné, tým, že po ňom volal. A ak sa tak stane, bude to preto, že jeho slová pretrvajú.
Prezident Bush ocenil presne tú väčšiu úlohu, ktorú Pápež hral – nielen ako šampión slobody, ale v hlbšom zmysle – a presný význam tejto úlohy objasnil v poznámke pre tlač, keď 8. apríla (v roku 2005 – pozn. prekladateľa) odchádzal z Ríma. Povedal: „Opísal by som pápeža Jána Pavla II. ako jasného mysliteľa, ktorý bol ako skala. Keď ho obmývali prílivy a odlivy morálneho relativizmu, stál tam pevne ako skala“.
Čo nakoniec umožnilo tomuto človeku urobiť to, čo urobil? Žiadne tradičné vysvetlenie nepostačuje. Existuje ilustračná epizóda z jeho posledných mesiacov, ktorá sa núka ako odpoveď. Bolo to, ako si spomínam, v období, keď sa pozornosť sústredila na pápežovo utrpenie a kedy si každý myslel, že pápež bude svojím utrpením zničený. Jeden z jeho najbližších pomocníkov hľadal pápeža v jeho apartmáne. Keď ho tam nenašiel, šiel do súkromnej kaplnky. Tam našiel pápeža, sediaceho v jeho oltárnom kresle, s rukami okolo ozdobného výklenku spievajúc v poľštine. Pomocník odišiel. Neskôr v ten deň sa opýtal Jána Pavla II., čo robil v kaplnke a čo za pieseň si spieval. Pápež odpovedal, že spieval pieseň, ktorú mu jeho matka zvykla spievať, keď bol ako malý chlapec smutný, a že ňou utešoval nášho Pána.
Desivá intimita, ktorú získal tento muž s Ježišom Kristom, zmenila svet, lebo Kristus prenikal cez neho spôsobom, ktorý bol viditeľný miliónmi ľudí. Ján Pavol II. vstúpil úplne celý do Boha tak, že ostatní v ňom Boha videli. Tak, ako sa celý jeho život javil, má žiť človek, ktorý sa nebojí, lebo „láska vždy prináša víťazstvo“.
Autor je bývalým zvláštnym poradcom prezidenta USA Ronalda Reagana (1985-1986), bývalým riaditeľom Hlasu Ameriky (2001-2002) a prispievajúcim editorom magazínu CRISIS.
Článok bol pôvodne uverejnený v magazíne CRISIS dňa 25. mája 2005.
Preložil Ľuboš Mikuška, spolupracovník KI
