Zrejme definitívna bodka za zlyhaniami slovenských orgánov počas minuloročnej návštevy čínskeho prezidenta v Bratislave prišla pred pár dňami z Košíc. Ústavný súd rozhodol, že Krajský súd v Bratislave pochybil, keď o mojom opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto nerozhodol do troch dní, ako mu to ukladá zákon o zhromažďovacom práve, ale až takmer mesiac po tom, ako sa malo naše protestné zhromaždenie pred prezidentským palácom uskutočniť.
Ústavný súd v náleze konštatoval, že postupom krajského súdu bolo porušené moje základné právo pokojne sa zhromažďovať zaručené v čl. 28 Ústavy SR. Paradoxné je, že krajský súd vlastne tiež nepriamo konštatoval porušenie môjho práva pokojne sa zhromažďovať tým, že zrušil ako nezákonné rozhodnutie staromestskej samosprávy o zákaze mnou zvolaného zhromaždenia. Avšak tým, že tak urobil až po termíne zhromaždenia, o ktoré išlo, spravil vlastne to isté, čo staromestská samospráva – porušil moje ústavou garantované zhromažďovacie právo.
Výpočet slovenských zlyhaní v čínskej kauze je naozaj nebývalo pestrý a rozsiahly. Počínajúc ministerstvom zahraničia, ktoré absolútne netaktne k obetiam masakry na pekinskom Námestí Tien-an-men v roku 1989 načasovalo návštevu najvyššieho čínskeho komunistu len pár dní po 20. výročí tejto udalosti. Pokračujúc prezidentom Gašparovičom, predsedom vlády Ficom a predsedom parlamentu Paškom, ktorí na stretnutiach so šéfom najväčšieho totalitného režimu na svete o porušovaní ľudských práv v Číne ani necekli. Prezidentskou kanceláriou, ktorá si uzurpovala právo zabrať verejný priestor, aby zabránila slovenským občanom vo vyjadrení kritického názoru na komunistický režim v Číne. Staromestskou samosprávou, ktorá nesprávne posúdila oznam prezidentskej kancelárie a v rozpore so zákonom mi riadne ohlásené zhromaždenie zakázala. Vedením ministerstva vnútra a polície, ktoré nesprávne inštruovali policajtov, že priestor pred prezidentským palácom „patrí“ Číňanom. Policajtmi, ktorí sa nečinne prizerali útokom Číňanov na slovenských aktivistov za ľudské práva a nezasahovali voči útočníkom, ale voči napadnutým. Inšpekciou ministerstva vnútra a prokuratúrou, ktoré vyšetrenie počínania polície na námestí zahrali do autu. Ministrom vnútra Kaliňákom, ktorý o veci opakovane verejne klamal. A končiac bratislavským krajským súdom, ktorý o veci nerozhodol v zákonnej lehote troch dní. Ak som náhodou na niekoho zabudol, ospravedlňujem sa, ale aj toto je naozaj viac ako dosť.
Pozitívne na rozhodnutí ústavného súdu je aj to, že smerom do budúcnosti vyjasňuje otázku, či sú súdy povinné o opravnom prostriedku proti zákazu zhromaždenia rozhodnúť do troch dní, ako je to uvedené v zákone o zhromažďovacom práve, alebo môžu svoje rozhodnutie, odvolávajúc sa na iné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, naťahovať trebárs aj mesiac. Z nálezu ústavného súdu vyplýva, že musia rozhodnúť do troch dní. Zhromažďovacie právo občanov by tak malo byť v budúcnosti lepšie chránené pred nezákonnými a neraz aj politicky motivovanými rozhodnutiami predstaviteľov samosprávy.
Táto vec sa ma týka aj osobne, keďže som sa počas návštevy čínskeho prezidenta po zásahu polície ocitol za mrežami policajnej cely. Na zhromaždení, ktoré vôbec nemalo byť zakázané (krajský súd) a ktorého zákaz mal byť zrušený ešte pred jeho konaním (ústavný súd). Aj preto som požiadal aj o finančné zadosťučinenie vo výške 1 euro, ktoré mi ústavný súd priznal. Posielam týmto zároveň srdečné pozdravy sudcom „diskriminovaným“ vyššími platmi svojich kolegov na Špeciálnom súde, ako aj pánom Ficovi a Harabinovi, obetiam štvavej kampane médií, ktorí na svoje zadosťučinenie obvykle požadujú rádovo iné finančné čiastky.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2010.
