Všetci darebáci v dejinách sveta vedeli, že ich smrteľnými nepriateľmi sú pamäť a mravné princípy. Bez výnimky sa preto pokúšali prepisovať históriu a relativizovať otázku dobra a zla. A ak to nešlo, kreslili aspoň hrubé čiary za minulosťou. Človek, ktorý stratil pamäť, stratil aj identitu, lebo zrazu nevie, kým je. A nevie nič ani o ľuďoch, ku ktorým patrí. Je nikým v neznámom svete, bezmocnou hračkou pre kohokoľvek, kto by si zmyslel to prázdno v jeho pamäti vyplniť lžou. Ján Langoš vedel, že to isté platí aj o národe a jeho kolektívnej pamäti zakliatej do dokumentov. Vedel, že bez pamäti je aj národ nikým, entitou bez duše, stádom stratencov, neschopných ubrániť si slobodu, bezmocnou hračkou v rukách manipulátorov a obchodníkov s mýtmi. Na čelo národa, ktorý si nechá vymazať pamäť, sa môžu pokojne postaviť aj tí, ktorí ho predtým okrádali. A môžu mu ponúknuť aj komfort – lož o tom, že v jeho dejinách nie sú žiadne viny, iba viny tých druhých.
Ján Langoš vedel, že s vlastnou minulosťou sa dá uzavrieť mier, iba ak o nej vieme celú pravdu. Vedel, že zamlčané a z pamäti vytesnené viny sa vrátia ako besniace fúrie, žiadajúce od ďalších generácií splatenie zabudnutých účtov.
Neveril na pomstu, iba na očistnú moc pravdy. Jeho Ústav pamäti národa tej pravde slúži – a preto je červeným súknom v očiach manipulátorov a agentov zabúdania.
Ruský psychiater Sergej Korsakov opísal zvláštne poškodenie pamäti, ktoré nie je obyčajnou amnéziou, ale pestrou poruchou, ktorá vymazáva z pamäti celé časové úseky, do ktorých si potom pacient vymýšľa fiktívne príbehy. Tento syndróm často vzniká ako dôsledok poškodenia mozgu pri chronickom alkoholizme.
Ako poruchu kolektívnej pamäti národa ho zatiaľ nik neopísal, ale to neznačí, že neexistuje. Pamäť sa dá utopiť aj kolektívne.
Istým spôsobom je Korsakovov syndróm porušenej pamäti, premietnutý na osobnú minulosť i minulosť Slovenska, základom duševnej výbavy mnohých lídrov Smeru, HZDS i SNS, takže ich politické strany sú inštitúciami zabúdania – na časy komunizmu, fašizmu či vlastnej vlády. Teraz však majú v rukách osud inštitúcie, ktorá má pamäť národa pred týmto syndrómom ochrániť…
Jedni sa zatiaľ ostýchajú a navrhujú na Langošovo miesto ľudí, ktorí sami tou poruchou trpia. Už len to, že tento post by vraj mal pripadnúť SNS, hovorí samo za seba. Mečiar ostychom nikdy netrpel a chce Langošov ústav rovno zlikvidovať – nie je vraj už potrebný. Ak sa im to či ono podarí, urobíme krok na ceste do pekla, lebo krajina bez pamäti je peklo. Presne to sa nám Ján Langoš pokúšal vysvetliť.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 35/2006 dňa 28. augusta 2006.
