„Angličan, vek 25 rokov, výška 5 stôp 8 palcov, stredne silnej postavy, mierne zhrbená chôdza, bledý výzor, ryšavo-hnedé vlasy (…) problémy s vyslovovaním hlásky s.“
Týmito slovami opisoval poručíka Winstona Churchilla (1874 – 1965) búrsky zatykač, keď utiekol zo zajateckého tábora v Pretórii. Na jeseň roku 1899 sa mladý vojnový korešpondent po hrdinskej záchrane viacerých ranených po prepade britského obrneného vlaku búrskymi jednotkami ocitol sám a neozbrojený pred hlavňou pušky, ktorú držal búrsky jazdec. Pušku nedržal nikto menší než generál Louis Botha, ktorý sa neskôr stal premiérom Transvaalu a Churchillovým celoživotným priateľom…
.bojovný mladík
Po úteku zo zajatia sa cez tristo míľ nepriateľského teritória nakoniec v rozodratých šatách dostavil Churchill pred bránu britského konzulátu v malom meste. Keď ho úradnícky poskok vykázal na ulicu, rozkročil sa pod vyvýšeným oknom konzula a zaburácal: „Som Winston prekliaty Churchill! Okamžite zíďte dole!“
Krásne romantický príbeh nie je vymyslený. Churchill mal už za sebou skúsenosť v bojoch v Egypte, úspešné literárne počiny a kontakty vo vysokej politike. Jeho návrat do Anglicka však znamenal nebývalú slávu nového vojnového hrdinu a skutočný štart hviezdnej dráhy.
Všetko znie ako príbeh vzorného viktoriánskeho chlapca. Ale triumfu predchádzalo smutné detstvo a pohnutá mladosť. Churchillovi svojrázni rodičia venovali svojmu prvému synovi pramálo času a náklonnosti. Ako zle sa učiaci školák, ktorý dostával v internátnej škole pravidelný krutý výprask, písal malý Winston svojej matke listy, v ktorých ju oslovoval „mamička“ a často priznával, že znova plakal. Nefunkčnosť jeho rodiny bola povážlivá aj na pomery vysokých kruhov neskorej viktoriánskej spoločnosti. Je možné, že detské frustrácie posilnili u Winstona po otcovi zdedené depresívne výkyvy.
Churchill nikdy neabsolvoval univerzitu. Po strastiplných mladíckych začiatkoch však nakoniec objavil záľubu v histórii, filozofii a klasickej literatúre, ktoré na strednej škole nenávidel. Ambície mladého Churchilla sa postupne rozvetvili troma smermi: písanie, vojna a politika. Mladícke hendikepy prekonával bojovnosťou. Rečové vady prekonával cvičením – z nedostatku urobil prednosť a vyvinul si zvláštny spevavo-poetický štýl, ktorým neskôr zdolával, unavoval či do zúfalstva doháňal svojich protivníkov aj spojencov. Svoj osud chápal a opisoval so svojskou melanchóliou, spojenou s presvedčením o vlastnej výnimočnosti. Jedného večera 1906 si ako 32-ročný viceminister pre kolónie povzdychol pri spoločenskej konverzácii: „Všetci sme červy. Ale ja verím, že som svietiaci červ.“
.impérium nadovšetko
V roku 1911 Churchill prijal miesto prvého lorda admirality z rúk liberálneho premiéra Asquitha. Energicky pokračoval v modernizácii flotily, ktorú začal slávny John „Jacky“ Fisher. Jeho vzťah k Británii a impériu bol v istom zmysle vzťah zbožnej úcty. Churchill bol v bežnom chápaní agnostik. Mal však cit pre posvätno. Nikdy nepochyboval o vyvolenosti Británie. Spomínal, ako po svojom menovaní do čela flotily otvoril Bibliu pri svojej posteli a natrafil na slová z knihy Deuteronomium o ľude Izraela, ktorý sa chystá prekročiť Jordán: „…Hospodin, tvoj Boh, ide pred tebou ako stravujúci oheň. On ich vyhubí, on ich pokorí pred tebou…“
Ani neskorší životný príbeh Churchilla sa neskladal iba z víťazstiev. Po porážke expedície v Dardanelách zažil katastrofálny pád z pozície prvého lorda na pozíciu podplukovníka na francúzskom fronte. Vrátil sa do parlamentu. Striedal vládne funkcie. Striedal strany. Pozoroval Hitlerov nástup a opätovné nemecké zbrojenie a varoval – bezvýsledne. Zvíťazili ústupky. „Mali na výber medzi vojnou a hanbou,“ povedal o aktéroch mníchovskej zrady. „Zvolili si hanbu. A budú mať aj vojnu.“
Ktovie, možnože sa skutočné osobnosti objavujú na scéne vždy až vtedy, keď kríza ústi do katastrofy. Churchill sa stal opäť prvým lordom admirality v roku 1939. Keď umierajúci, teraz však bojovný premiér Chamberlain odstúpil 10. mája 1940, odovzdal svoj úrad Churchillovi. „…Zdalo sa mi, že celý môj predchádzajúci život nebol ničím iným, než prípravou (…) na túto hodinu a túto skúšku,“ napísal Churchill vo svojich vojnových pamätiach. Bola tu opäť jeho stará zaťatosť, bojovnosť a plamenná výrečnosť, s ktorou nazval Mussoliniho „hyenou“ a Hitlera „potratom závisti a hanby“.
.antikomunista
Nikdy neprestal byť antikomunistom. Ale po Hitlerovom vpáde do Ruska sa odhodlane postavil po boku svojich nových problematických spojencov. Akokoľvek, na rozdiel od svojho partnera Franklina Delano Roosevelta sa na sovietske Rusko pozeral vždy viac ako na spolubojovníka než na politického partnera.
Na konci vojny sa rozpadla Churchillova vládna koalícia a do premiérskeho kresla zasadol labourista Clement Attlee. Keď sa začali prejavovať snahy britských socialistov o zachovanie prvkov vojnovej riadenej ekonomiky, Churchill – pravdepodobne pod vplyvom varovaní ekonóma F. A. Hayeka – vyhlásil na zlosť mnohých, že vláda, ktorá chce mať socialistickú ekonomiku, bude potrebovať aj gestapo. V roku 1946 Churchill konštatoval spustenie „železnej opony“ a volal po spoločnom postupe proti sovietskym pokusom o expanziu.
Naposledy sa stal premiérom v roku 1951. Zostával pevným zástancom transatlantického spojenectva. Úzkostlivo však premýšľal a vzhliadal k možnostiam uvoľnenia napätia po Stalinovej smrti. Súčasne sa u neho začali prejavovať vážne zdravotné ťažkosti, známky vysokého veku, únava a návaly depresie. V roku 1955 odstúpil. Zomrel v januári 1965.
.neporazený
Vymeraný čas života, na ktorý si Churchill ako mladík sťažoval, že je „kruto krátky na to všetko, čo treba do neho dostať“, nakoniec v jeho prípade obsiahol niekoľko historických epoch. Winston Churchill zažil slávu viktoriánskeho Anglicka. Spolu s inými viedol Britániu do prvej svetovej vojny. Vyhral tú druhú. Sledoval tiež zánik impéria, v ktorého poslanie tak veril. Budoval spojenectvo v studenej vojne…
Jeho odchod z tohto sveta v 60. rokoch možno budí pocit melanchólie, nebol však odchodom porazeného. Akoby Churchillov nezlomný duch, ktorý kedysi inšpiroval imperiálnu Britániu, nakoniec prešiel do novej dimenzie – ako duch inšpirujúci slobodných ľudí k novým výzvam. Aj vďaka Churchillovi totiž dnes môžeme – jeho vlastnými slovami – konštatovať aj dnes: „Cesty budúcnosti sú otvorené.“
Autor je politológ, poradca predsedu NR SR a spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 15/2005 dňa 11. apríla 2005
