Bombajskú teroristickú drámu, ktorá stála životy viac než dve stovky ľudí (a zanechala stovky zranených), vnímajú mnohé svetové médiá ako ďalšiu krvavú epizódu lokálneho sporu o Kašmír. Signály tohto útoku však boli adresované za hranice Indie, Kašmíru a Pakistanu.
Signály, o ktorých je tu reč, sú zakódované v spôsobe koordinovaného útoku, vo výbere obetí a v ďalších detailoch. V danej chvíli sú trochu prekryté debatou medzi Indiou, ktorá ukazuje prstom na Pakistan, a Pakistanom, ktorého prezident Asif Ali Zardárí tvrdí, že India nepredložila dôkazy o spojení útočníkov s Pakistanom. Tá debata je však adresovaná domácemu publiku oboch krajín a ani prezident Zardárí, manžel zavraždenej prezidentskej kandidátky Benazir Bhuttovej, si iste nerobí ilúzie, že mu západné médiá tú nevinnú pózu celkom veria. Určite mu však veria, že za útokom v Bombaji nestojí jeho vláda. Tak však žiadne obvinenie z indickej strany ani neznelo.
Tí, ktorí hovoria iba o ďalšej epizóde indicko-pakistanského nepriateľstva, ignorujú fakt, že vzťahy týchto dvoch krajín nikdy predtým neboli také dobré ako bezprostredne pred útokom. Prezident Zardárí sa dokonca v mene Pakistanu verejne vzdal prvého použitia nukleárnych zbraní vo vzájomnom konflikte. India neskrývala potešenie. Indickí a pakistanskí politici si mali podľa plánu zakrátko sadnúť za stôl na rozhovory o umožnení obchodu cez čiaru oddeľujúcu indický a pakistanský Kašmír. To doteraz nebolo možné. Aj priameho násilia v oblasti Kašmíru významne ubudlo.
Je vysoko pravdepodobné, že práve toto uvoľnenie vzťahov je jedným a možno i hlavným motívom útoku. Islamskí radikáli začnú zabíjať vždy vtedy, keď hrozí, že sa nepriateľské strany konfliktov, plameňom ktorých živia svoju ideológiu, dohodnú. To sa opakovane deje v konflikte medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi a to sa stalo opakovane aj v Iraku – iracká al-Káida podnikla krvavý bombový útok na šiítsku Zlatú mešitu v Samare v roku 2006, keď sa zdalo, že šiíti a suniti by mohli k sebe konečne nájsť cestu. Jediným cieľom takého útoku je udržať plameň konfliktu, nedovoliť mu vyhasnúť. Aj o to zrejme išlo v Bombaji.
.prečo tieto ciele?
Treba povedať, že koordinovaný teroristický útok v Bombaji bol dlho vopred detailne plánovaný a premyslený. Na jeho príprave sa musela zúčastniť oveľa väčšia skupina ľudí než tí, ktorí potom so zbraňami a trhavinami zabíjali. Ciele boli zvolené tak, aby bolo čo najviac mŕtvych a aby mali „správne etnické zloženie“. Na železničnej stanici, v nemocnici či v kine, kde sa premietajú „bollywoodske“ filmy, je vždy dosť Hindov, ktorých možno zabiť. V kaviarni Leopold či v hoteloch Tádž Mahal a Oberoi je zase predpoklad, že tam bude dosť cudzincov a ak bude teroristom priať šťastie, najmä Američanov a Britov. Niektoré médiá, napríklad The New York Times, priniesli skutočne hlúpu úvahu, že Nariman House, kde sídli Židovské centrum, sa ocitol medzi cieľmi útokov náhodou. To miesto, kde mladý newyorský rabín a jeho manželka poskytovali pomoc a duchovné služby ľuďom, však nebolo výrazne označené ani notoricky známe, takže hovoriť o náhode, keď sa islamským teroristom podarilo zabiť jediného amerického rabína, ktorý práve v 16-miliónovom Bombaji bol, hraničí s úmyselnou slepotou. Práve židovské obete útokov niesli podľa lekárov stopy mučenia, boli spútané a mali najviac strelných poranení.
Teroristi stále elektronicky komunikovali a istý čas mali dokonca v jednom z hotelov niečo ako riadiace centrum. Boli dobre vycvičení, zohraní, odhodlaní a… veľmi mladí. Neprišli vyjednávať, neprišli brať rukojemníkov a klásť podmienky ich prepustenia, neformulovali požiadavky a ultimáta. Prišli len zabiť čo najviac kresťanov (podľa možnosti Američanov), Hindov a Židov.
.kto to urobil?
Pakistan popiera, že útočníci prišli z Pakistanu, ale mladý terorista, ktorý prežil 60-hodinové boje v Bombaji, to podľa indických úradov hovorí. Hovorí aj to, že výcvik na útok a na zaobchádzanie so zbraňami podstúpili mladí teroristi v Pakistane, a že sa na ňom podieľal aj muž zo všemocnej pakistanskej spravodajskej služby ISI (Inter-services Inteligence). Výcvik zrejme prebiehal v tréningových táboroch organizácie Laškar-e-Taiba (LeT), čo je islamistická militantná organizácia založená začiatkom 90. rokov. Dnes zdroje uvádzajú, že sa hlási k trom cieľom – k odtrhnutiu indickej časti Kašmíru od Indie, k snahe o islamskú vládu v Indii a ku globálnemu džihádu „proti Židom a križiakom (kresťanom)“.
Pakistanský prezident Zardárí síce tvrdí, že organizácia už nefunguje, lebo ju v roku 2001 zakázali, ale to je úsmevné zoči-voči množstvu krvavých útokov, ku ktorým sa organizácia hlási, i zoči-voči iným jej aktivitám – napríklad charite medzi chudobnými, ktorá jej zabezpečuje popularitu. Je to organizácia otvorene spriaznená s al-Káidou. Nevedno, koľko má členov, ale môže ich byť mnoho tisíc v pakistanskom Kašmíre, indickom Kašmíre a po celom Pakistane. Konzervatívny odhad analytikov hovorí, že vo výcvikových táboroch v Pakistane absolvovalo výcvik 15- až 20-tisíc potenciálnych teroristov. Spravodajské údaje tiež hovoria, že do LeT takmer nepatria etnickí Kašmírania, ale takmer všetci členovia sú Pakistanci z militantných madrás (islamské náboženské školy) a afganskí vojnoví veteráni.
Útočníci prišli do Bombaja po mori a bombajskí rybári dlho predtým informovali indickú políciu, že sa do mesta zrejme pašujú trhaviny a zbrane. Polícia to ignorovala, tak ako nereagovala na varovanie americkej spravodajskej služby CIA, ktorá zachytila telefonickú komunikáciu smerujúcu do Pakistanu, súvisiacu zrejme s prípravami na útok.
Útok, ktorý je tak dobre logisticky pripravený a technicky zabezpečený, ako bol ten v Bombaji, si vyžaduje nemalé prostriedky. Laškar-e-Taiba ich má asi dostatok. Veľké sumy pochádzajú zo zbierok na charitu, do ktorých prispievajú väčšinou zavádzaní a klamaní členovia pakistansko-moslimskej komunity vo Veľkej Británii. Viaceré vyšetrovania ukazujú, že ešte aj prostriedky zo zbierok určených obetiam zemetrasenia v Pakistane boli použité na činnosť LeT v Indii.
.problém zvaný Pakistan
Situácia v Pakistane je kľúčom nielen k rozuzleniu teroristického útoku v Bombaji, ale k omnoho širšiemu problému. Bývalému prezidentovi Mušarráfovi sa nepodarilo zrušiť vplyv militantných islamistov v pakistanskej tajnej službe ISI, ktorá funguje ako štát v štáte. Prsty má nepochybne aj v mnohých problémoch, v ktorých sa opäť topí Afganistan. Ilegálny svetový kšeft s nukleárnymi technológiami, ktorý má na svedomí „otec“ pakistanského nukleárneho programu Abdul Kadir Khan, nesie svoje zlovestné ovocie aj teraz – on stál za rozbehnutím iránskeho nukleárneho programu a od neho pochádzali aj prvé dve iránske centrifúgy na obohacovanie uránu. (Abdul Kadir Khan sa nikdy netajil vzťahom k Laškar-e-Taiba a islamským militantom vôbec.) Pakistanský prezident Zardárí začal modernizovať krajinu a chce dosiahnuť mierové riešenie polstoročného sporu s Indiou. Ale zjavne nemá silu a prostriedky, aby zlomil väz organizácii, akou je Laškar-e-Taiba, či islamským militantným elementom v tajnej službe ISI a v pakistanskej armáde. Francúzsky filozof Bernard-Henri Levi, ktorý skúmal v Pakistane smrť novinára Daniela Pearla, napísal v denníku The Wall Street Journal, že tri dni po masakre, vo chvíli hnevu a frustrácie, ktorá odhaľuje pravdu, Zardárí povedal: „Aj keď sú tí aktivisti (útočníci z Bombaja) spojení s Laškar-e-Taiba, proti komu podľa vás bojujeme?“ Treba dodať, že v danej chvíli asi márne – preto tá frustrácia a bezmocnosť.
Pakistan svojou vnútornou neovládateľnosťou a množstvom radikálnych islamských elementov, ktoré z jeho pôdy pochádzajú a tých, ktoré sa tam zbehli z celého islamského sveta, predstavuje hrozbu, ktorej by sa mala západná diplomacia a bezpečnostná politika intenzívne a stále venovať. A nezaobíde sa to pravdepodobne ani bez vojenských operácií NATO z Afganistanu do tých oblastí Pakistanu, ktoré sú poslednou pevnosťou al-Káidy a s ňou spriaznených skupín.
.zostáva ponaučenie
Vojnu medzi Indiou a Pakistanom tento útok nevyvolá, hoci štatistická väčšina Indov v prieskume verejnej mienky odpovedala, že India by teraz mala na Pakistan zaútočiť. Ani jedna z oboch vlád však nevidí vo vojne riešenie, ani jedna si ju naozaj nepraje.
India sa pokúšala držať bokom od vojny Západu s islamským terorom a ten, ktorý prebieha na jej pôde, interpretovala len lokálne. Indická moslimská komunita je istým spôsobom hospodársky znevýhodnená, ale radikáli a teroristi prichádzajú častejšie zvonka a nechcú riešiť primárne ponosy indických moslimov. India totiž dlhodobo predvádza až kŕčovitú ústretovosť k islamským vrtochom – napríklad bola prvou väčšinovo nemoslimskou krajinou, ktorá v roku 1988 zakázala Rushdieho Satanské verše. Azda si India konečne zoberie k srdcu, že nemá pred sebou súpera, ktorý chce viesť dialóg.
Otázkou zostáva, či si demokratický Západ zoberie krvavú drámu v Bombaji ako lekciu k srdcu. Či si všimne, že teroristom šlo o zabíjanie Američanov, Britov a Židov, ktorí nemajú s Kašmírom ani Indiou nič spoločné. A že teda krvavý útok v Bombaji je súčasťou širšieho, globálneho scenára, nie epizódou dlhotrvajúceho lokálneho teritoriálneho konfliktu. Ten kontext nie je v Bombaji o nič menej zrejmý ako pri bombových atentátoch v Madride či v Londýne. Ten istý rukopis, tie isté ciele, to isté posolstvo.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 50/2008 dňa 8. decembra 2008.
