Tému iránskeho nukleárneho programu nemožno zmietnuť zo stola. Mnohí európski politici aj novinári by to radi urobili a s hlavou hlboko v piesku radšej vyčkali, ako to celé dopadne, ale teheránsky režim a jeho prezident to nedovolia. Chcú mať tú tému na dennom poriadku médií a darí sa im.
Vedľajším produktom tejto témy je otázka, ktorú si začali klásť bezpečnostní analytici.
Vlastne je to súbor otázok: je hrozba atómovej bomby v rukách ajatolláhov taká vážna, že je dôvod na zničenie iránskeho nukleárneho programu vojenským zásahom (bombardovaním) bez ohľadu na medzinárodnopolitické dôsledky? Dá sa to urobiť po technickej stránke? Aké by boli najrôznejšie následky takéhoto zásahu? Hamletovskú otázku „to bomb or not to bomb“ si v súvislosti s Iránom začali klásť mnohí analytici a Ruel Marc Gerecht tak dokonca asi pred mesiacom nazval svoj článok v týždenníku The Weekly Standard. Ani on však na ňu nemá jednoznačnú odpoveď. Isté je len, že zatiaľ nahlas uvažujú iba analytici, a nie americká vláda. Obvyklý chór kritikov americkej politiky sa však pustil do kriku už preventívne a na iránsko- americkú tému si v ňom zaspieval už naozaj každý. Väčšina kričiacich sa však venuje jedovatému hromženiu na prezidenta Busha, na pentagonských jastrabov, na neokonzervatívcov a ich spasiteľské sklony, na vplyv židovskej loby na americkú zahraničnú politiku a s morálnym zadosťučinením svätcov, ktorí predsa varovali už vopred, poukazujú na „fiasko“ v Iraku. Málokto z nich sa unúva počúvať a rozmýšľať nad hlasom, ktorý prichádza zo samotného Teheránu. Všetci pod čiarou predpokladajú, že strašenie iránskym nukleárnym programom je buď vyfabrikovaná lož, ako v prípade irackých zbraní hromadného ničenia, alebo priehľadná zámienka na ďalšie katastrofálne vojenské dobrodružstvo, do ktorého sa Amerika snaží vtiahnuť svojich mierumilovných spojencov. Prípadne si kladú rečnícku otázku, prečo by nemal mať Irán rovnaké právo na nukleárny program či dokonca nukleárne zbrane ako ktokoľvek iný – povedzme Izrael či Pakistan.
.otázka a odpoveď
Tá otázka je, a nie iba na prvý pohľad, legitímna. Cez zarosené okuliare štandardne málo informovaného Európana síce splýva moslimský svet do jednej masy, ale mnohí vedia, že Iránci nie sú Arabi a Irán nie je obklopený priateľmi.
Nie je to tak dávno, čo stratil 600-tisíc ľudí v krvavej vojne so Saddámovým Irakom. Odtiaľ už invázia nehrozí, ale Irán má historicky aj iných nebezpečných susedov.
Po druhej svetovej vojne sa Sovietsky zväz snažil vojenskou silou pripojiť si dve severné provincie Iránu. Azerbajdžan bol súčasťou Sovietskeho zväzu a aj tieto provincie obývajú Azerovia – tvoria dovedna až 24 percent obyvateľstva v takmer 70-miliónovom Iráne. Sovietskej expanzii zabránila vtedy rozhodnosť amerického prezidenta Harryho Trumana. Spojené štáty boli pripravené použiť vojenskú silu v Iráne aj neskôr, v roku 1978 – opäť na jeho obranu. Vtedy sa zhromaždili v oblasti severných hraníc Iránu obrovské kontingenty sovietskych vojsk a obavy budili predovšetkým rýchle motostrelecké divízie, ktoré mohli ľahko preniknúť až k iránskym ropným prístavom.
Nakoniec vysvitlo, že cieľom pripravovanej sovietskej invázie bol Afganistan, a nie Irán. Od roku 1946 až do nástupu ajatolláhov k moci v roku 1979 bol Irán viac než dôležitým strategickým spojencom Západu i Ameriky. Možno teda pozerať na iránske snahy získať nukleárne zbrane s pochopením? Napriek všetkému, čo bolo povedané, určite nie. Okrem piatich nukleárnych mocností – Spojených štátov, Ruska, Číny, Veľkej Británie a Francúzska, ktorým to umožňuje aj znenie Zmluvy o nešírení nukleárnych zbraní NPT – vlastnia ešte atómovú bombu India, Pakistan a Izrael. Tieto krajiny však zmluvu o nešírení nikdy nepodpísali, Irán áno – ešte v roku 1970. Od zmluvy sa dá, prirodzene, aj odstúpiť (ako to urobila Severná Kórea, ktorá už, podľa všetkého, tiež vyrobila svoju bombu) a môže to urobiť aj Irán. V prípade Iránu je však dodržiavanie jeho zmluvných záväzkov vedľajší problém, i keď dobrý dôvod pre medzinárodnú komunitu, aby vyvíjala na Irán tlak. Skutočným problémom nie je zmluva, skutočným problémom je teheránsky režim. Medzinárodné právo politickú podstatu rôznych režimov nerieši, ako nakoniec väčšinu skutočných problémov sveta, ale zodpovední politici, keď uvažujú o hrozbách a bezpečnostných otázkach, o tom uvažovať musia. Zbraň, aj tá nukleárna, je iba mŕtvy predmet. Nebezpečnou sa stáva, keď ju drží v rukách nebezpečný človek.
Ak začne narastať počet krajín, ktoré majú nukleárne zbrane, narastá aj riziko ich použitia. Nie však lineárne. Počas studenej vojny boli okamihy, keď sa svet zatriasol úzkosťou a hrozil konflikt s nukleárnou „koncovkou“. Neprišlo k nej a nakoniec ani k priamej vojenskej konfrontácii Ruska a Ameriky paradoxne najmä vďaka nukleárnym zbraniam.
Hrozba celosvetového nukleárneho holokaustu pôsobila ako paralyzátor.
Nech si už myslíme o Stalinovi a jeho nasledovníkoch čokoľvek, boli to síce zločinci, ale aj racionálni ľudia. Nemali nijakú nábožensky motivovanú túžbu hľadať apokalypsu a koniec dejín. Otázka, či nemá Irán rovnaké právo ako, povedzme, Izrael či Pakistan, je otázka slepého a hluchého. Právo, prirodzene, má. Inak sa však ich motívy a predovšetkým riziko, ktoré vyplýva z toho, že disponujú atómovou bombou, porovnávať nedajú. Pakistan je zakliesnený do zúfalo starého konfliktu s Indiou o Kašmír. Je to aj náboženská zrážka hinduizmu a islamu, ale je to predovšetkým konflikt o územie. India má nukleárne zbrane a Pakistan mal skutočný motív „vyrovnať šance“. India potrebuje svoje nukleárne zbrane výlučne pre dve regionálne hrozby – Čínu a Pakistan. Iné ambície s nimi nemá. Pakistan ich potrebuje kvôli Indii. Ani Pakistan, napriek patetickým rečiam o „islamskej bombe“, s nimi iné zámery nemá. Drobný Izrael, utopený v nenávistnom arabskom mori, potrebuje svoje nukleárne zbrane ako poslednú nádej v prípade smrteľnej hrozby. Tiež ich na nič iné nemá a desí sa okamihu, keby ich musel použiť. Žiadna z týchto troch krajín sa nehlási k vojne civilizácií, ani nemá ambíciu kohokoľvek vymazávať z mapy. Podobné je to, paradoxne, aj so Severnou Kóreou. Severokórejský diktátor nechce vyvážať revolúciu na hlaviciach rakiet, ani nechce expandovať. Chce, aby on a jeho komunistický skanzen prežili, a vo svojej paranoji je presvedčený, že keby nemal nukleárne zbrane, reálne mu hrozí útok z juhu či z Ameriky.
Prípad Iránu je iný. Dvadsiate storočie zažilo v role politických vodcov a diktátorov skutočné obludy, diktátorov, ktorí neváhali zahubiť milióny ľudí – Hitlera, Stalina, Maa, Pol Pota, Saddáma. Ešte nikdy v modernej dobe však nebol pri moci niekto, kto verí na apokalyptické mýty o konečnom boji kozmických síl, na príchod Mahdího, či skrytého imáma, a na koniec dejín sveta, ktorý možno urýchliť ľudskými rukami. Irán má teraz v čele práve takéhoto muža. A chce nukleárne zbrane. Možno uzatvárať stávky, či ide iba o rétoriku a v konečnom dôsledku sa aj teheránsky režim, ak získa atómovú bombu, zachová racionálne a bude ju mať iba preto, aby ju mal. Ak na to stavíme a prehráme, výsledok môže byť horší ako najhoršie sny. Odpoveď na tú legitímnu otázku teda znie – áno, Pakistan či Izrael tú zbraň mať môžu, Irán nie.
Nie za týchto okolností. Možno by tá odpoveď bola iná, ak by bol Irán demokraciou či aspoň sekulárnym autoritárskym režimom na šachov spôsob. Nie je.
.ten prvý Irán
Irán vo svetových médiách je predovšetkým Mahmúd Ahmadínedžád a jeho fašistická rétorika. Iránsky publicista Amir Taheri i analytik Edward Lutwak však upozorňujú, že dnes existujú dva Irány. Prvým z nich je Irán ako národný štát, ktorý existuje na súčasnom území už od 16. storočia. Je to Irán, ktorý mal bolestivé skúsenosti so susedmi a predovšetkým s cárskym režimom a britským impériom. Tento Irán nemá podľa Taheriho nijaké dôvody na žeravý antiamerikanizmus ani na vymazanie Izraela z mapy. To priniesol až ajatolláh Chomejní. Je to nekonečne pestrý Irán so starobylými kultúrami a náboženstvami, ktoré sa ani teokratickému režimu nepodarilo vypreparovať z pamäte Iráncov.
Iba 51 percent obyvateľov Iránu sú Peržania, zvyšok sú Azerovia, Kurdi, Arabi, Paštúni, Turkméni a ďalší. Tento Irán má nie iba šiitských moslimov, ale aj sunnitov, bahájistov, kresťanov, židov a zoroastriánov. Paradoxne, nábožensky najviac potláčaní sú práve sunniti, ktorí tvoria 10 percent obyvateľstva.
.ten druhý Irán
Druhý Irán je potomkom Chomejního revolúcie. Tento Irán má protizápadné, protiizraelské a najmä antiamerické reflexy priamo vo svojom genetickom kóde. Vie, že Amerika je jedinou mocnosťou, ktorá má záujem a zároveň aj silu účinne brániť vývozu „revolúcie“ do zvyšku Stredného východu a vybudovaniu impéria v mene „skrytého imáma“. V roku 1979 bol ajatolláh Ruhollah Chomejní kultovou postavou pre takmer každého Iránca, vrátane tých sekulárnych. Platilo to aj pre jeho revolúciu. Už to neplatí. Priveľa islamských klerikov zneužilo svoje vysoké funkcie a konfiškovaný majetok na to, aby obohatili seba a svoje rodiny. Príliš mnohí klerici, píše Edward Lutwak, prevádzkovali podvodné podniky každého druhu, kradli z výnosov z ropy, či účtovali bohapusto nadhodnotené ceny vláde, nielen aby finančne zabezpečili predimenzované teologické školy, v ktorých treba živiť a šatiť hordy zbožných povaľačov, ale aj pre svoj osobný prospech. Klerik Hašemi Rafsandžání, dvojnásobný prezident Iránu, sa stal najbohatším mužom krajiny. Za šacha vraj korupcia predražovala všetko, čo štát kupoval – od hnojív až po helikoptéry – až o 15 percent. Dnes sa to odhaduje na 30 percent a všetko ide do vreciek zbožných islamských klerikov.
Vďaka svojej ideológii je režim v trvalom konflikte s pôvodnými kultúrami Iránu. Vyučovanie je povolené iba v perzskom jazyku (to, mimochodom, platilo aj za šacha), takmer polovica Iráncov je teda odsúdená na negramotnosť vo svojom vlastnom jazyku. Režim tohto druhého Iránu stratil všetku svoju morálnu autoritu a trpký antiklerikalizmus je v Iráne rozšírený ako nikdy predtým. Režim prežíva iba vďaka brutálnemu násiliu polovojenských milícií Basidž, zložených z chudobných a čiastočne negramotných mladých mužov, a Pasdaran – Revolučných gárd, ktoré kopírujú kompletnú štruktúru armády s pozemnými, vzdušnými i námornými bojovými jednotkami. Prezident Ahmadínedžád pochádza z prostredia Revolučných gárd. Lutwak poznamenáva, že jedným z príznakov degenerácie režimu je, že si príslušníci Pasdaran, hoci podľa miestnych štandardov skvelo platení, vylepšujú príjmy rôznym legálnym a predovšetkým nelegálnym podnikaním a pašovaním kontrabandu cez Perzský záliv.
.ten najtemnejší Irán
Zvolenie Mahmúda Ahmadínedžáda za prezidenta predznamenalo v Iráne temný posun, ktorý premenil každodenný extrémizmus režimu na jeho aktívnejšiu a ešte extrémnejšiu formu. Ahmadínedžád je nielen nadšeným stúpencom ajatolláha Muhammada Jazdiho, ktorému sa mália všetky súčasné náboženské obmedzenia civilného života, ale aj mesianistického apokalyptického kultu sústredeného okolo mešity Džamkaran pri svätom meste Kom. Hysterickí pútnici k mešite Džamkaran očakávajú návrat „skrytého“ dvanásteho imáma Abul-Kasema Muhammada – Mahdího, ktorý záhadne zmizol v roku 941 nášho letopočtu. Podľa tradície by mal znamenať konečné víťazstvo pravého islamu a koniec sveta. Dokonca aj tradiční šiitskí veriaci sa obávajú, že Ahmadínedžád, pokúšajúc sa „vynútiť si“ návrat Mahdího, môže úmyselne vyprovokovať katastrofický útok na Irán zvonka, ktorý by musel prísť odvrátiť sám Mahdí. Preto sa hrozba nukleárnych zbraní v rukách tohto najtemnejšieho Iránu nedá porovnávať s hrozbou nukleárnych zbraní v rukách iných štátov.
.bombardovať?
Edward Lutwak uvádza tri vážne dôvody, pre ktoré nie je pokus o zničenie iránskeho nukleárneho programu v danej chvíli dobrou stratégiou. Prvým je, že Irán je dávnym a po možnom páde teokratického režimu aj budú cim spojencom Západu. Napriek nenávistnej rétorike ajatolláhov sú bežní Iránci omnoho priateľskejšie naladení voči Západu a Amerike než ich arabskí susedia.
Dokazuje to aj početná iránska diaspóra v mnohých západných krajinách. Tento kapitál by sa mohol stratiť. Druhým dôvodom nebombardovať je to, že tí najhorší z iránskych vodcov si to zjavne prajú a robia všetko, čo je v ich silách, aby útok vyprovokovali. Medziiným by útok na Irán pomohol Ahmadínedžádovi znovu získať ľudovú a vlasteneckú podporu, o ktorú režim takmer úplne prišiel. Tretím dôvodom je fakt, ktorý sme už spomenuli v článku v predchádzajúcom čísle .týždňa – Irán začal so svojím úsilím získať nukleárne zbrane pred tridsiatimi rokmi a aj dnes je od cieľa niekoľko rokov vzdialený. Všetko sú to dobré dôvody, aby bombardéry zatiaľ zostali v hangároch. Nie sú to však dôvody, ktoré by mali aj do vzdialenejšej budúcnosti úplne vylúčiť túto krajnú opciu. Ak ju všetci a predovšetkým Američania vopred vylúčia, iránsky režim nebude mať ani najmenšiu pohnútku s kýmkoľvek rokovať, či od svojich zámerov odstúpiť. Odpoveď teda znie: nebombardovať. Zatiaľ.
.rokovať?
Pravdupovediac, v tejto chvíli nie je s kým rokovať. S tým prvým Iránom, ak by mal politickú reprezentáciu, by to malo skutočný zmysel. S výnimkou Iráncov žijúcich v exile ju však nemá. Jeden z nich, novinár Amir Taheri, poznamenáva, že nemožno rokovať s dvomi Iránmi, ktoré majú úplne protichodné záujmy a protichodné videnie sveta, s dvomi Iránmi, ktoré sú si navzájom smrteľnými nepriateľmi. Na rokovanie treba dvoch, nie troch. Nádej, že režim skoro padne, je zatiaľ malá – Irán má obrovské príjmy z ropy a diktatúry neporazené vo vojne sa vzdávajú len ťažko. Neznamená to však, že nie je nádej.
Priveľa Iráncov má už ajatolláhov plné zuby.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 22/2006 dňa 29. mája 2006.
