Predstavitelia samospráv Bratislavy a Spiša sa dožadujú, aby sa súčasných osem vyšších územných celkov rozšírilo o mesto Bratislava, či región Spiša. Ich požiadavky sú opodstatnené a zaslúžia si podporu. Prečo by však deformované a umelé územné členenie malo byť napravené iba v týchto dvoch prípadoch a nie aj vo všetkých ostatných?
Pri rozhodovaní o súčasnom územnom členení krajiny, teda vymedzení samosprávnych krajov neboli zohľadnené viaceré regionalizačné kritériá. Platná „osmička“ nerešpektuje, ba flagrantne porušuje kritérium doterajšieho vývoja, keďže samosprávne kraje vo svojich hraniciach rozdeľujú prirodzené historické regióny, či už v prípade Zemplína, Spiša, Gemera, Hornej Nitry alebo Záhoria. S menovanými „tradičnými“ regiónmi sú pritom ich obyvatelia dlhodobo stotožnení, pričom tento pocit identifikácie pretrváva u obyvateľstva napriek mnohým umelým zmenám uskutočneným v 20. storočí.
Pri vytváraní súčasného členenia krajiny nebolo dostatočne zohľadnené ani hľadisko prírodných pomerov. Nebola rešpektovaná kontinuita a administratívne línie tradične oddeľujúce jednotlivé prirodzené regióny neboli zväčša tvorcami „osmičky“ akceptované. Rovnako, ani spádové regióny vymedzené na základe dochádzky obyvateľov za službami, prácou či do škôl, ktoré sú v mnohých prípadoch zväčša v súlade s „historickými politickými“ regiónmi (komitáty, stolice, župy), však aktuálne členenie opätovne nereflektuje. Zároveň je podľa súčasného členenia v rámci juhu stredného a celého východného Slovenska na úrovni krajských sídel len Banská Bystrica, Košice a Prešov. Tieto centrá sú príliš vzdialené k okrajovým (marginálnym) regiónom „veľkých“ krajov, a to príliš vzdialené nielen z hľadiska dostupnosti, ale i reálnej občianskej participácie obyvateľov na dianí v regióne. Nové centrá verejnej správy ako prirodzené centrá osídlenia, hospodárstva a služieb v tejto časti Slovenska (Lučenec, Rimavská Sobota, Poprad, Michalovce) by mohli pôsobiť i ako póly rastu a iniciovali by rozvoj svojich spádových území.
Zmenu územného členenia smerom k prirodzeným regiónom mali v roku 2002 vo svojich volebných programoch všetky štyri strany súčasnej vládnej koalície. Občas im to niekto pripomenie, ale nič sa tým nezmení. Jemne pripomínať zrejme nestačí. Je potrebné volať ich k politickej zodpovednosti a položiť im otázku, prečo neplnia svoje predvolebné sľuby, ktoré dali síce jednotlivo, ale v zámere vytvoriť prirodzené regióny bola medzi nimi naprostá zhoda.
Neúspech pokusu o nápravu deformovaného územného členenia v roku 2001 bolo ešte možné zvaliť na spolčenie sa vládnej ľavice s opozíciou. V roku 2005 však pravostredovým stranám figový list v podobe SDĽ a SOP chýba. Všetka zodpovednosť za pokračovanie umelej „osmičky“ z mečiarovských čias bude len a len na nich. Nenájde sa dostatok politickej vôle? A kto tu „vôľu“ vytvára a nesie za ňu zodpovednosť, ak nie samotní polici?
A že na takú zásadnú zmenu už nie je dostatok času? Ale je. Je síce o päť minúť dvanásť, ale zmenu územného členenia je ešte stále možné uskutočniť tak, aby sa v novembri 2005 regionálne voľby nekonali ako voľby do zastupiteľstiev ôsmich umelých samosprávnych, ale do šestnástich župných zastupiteľstiev v prirodzených regiónoch.
Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika pripravil návrh na zmenu územného členenia, ktorý okrem územného vymedzenia šestnástich prirodzených regiónov obsahuje aj výpočet toho, čo všetko je potrebné zmeniť, a hlavne postup krokov, ako je možné túto zmenu uskutočniť. A všetko možno stihnúť tak, aby zmena príslušnej legislatívy nadobudla účinnosť začiatkom augusta a v regionálnych voľbách koncom roku sme si už miesto ôsmich predsedov samosprávnych krajov volili šestnástich županov.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 7. marca 2005.
