V jednej sci-fi epizóde komentuje astronaut vlastnú chybu, ktorá vedie k jeho záhube: „Hovorili: ži a uč sa … Ale problém, zdá sa, spočíva v žití, počas ktorého sa učíme.“ Nie náhodou cituje túto vetu známy autor Robert Conquest v úvode knihy, ktorá reflektuje katastrofy uplynulého 20. storočia.
Treba si povedať na rovinu: žiť, prísne vzaté, nemusíme. Môžeme Stvoriteľovi „vrátiť vstupenku“ na tento absurdný svet ako Ivan Karamazov. Ak sa však neuspokojíme so samovraždou – svojvoľným a rúhavým riešením, potom musíme žiť a učiť sa zároveň. To platí pre jednotlivcov rovnako ako pre celé národy.
Preto je pre nás prirodzene potrebný aj pohľad do minulosti, zhodnocujúci skúsenosť, aj pohľad do budúcnosti, ktorý vyžaduje vyvodenie dôsledkov. Ale máme tu problém: žiť ako aj učiť sa predpokladá otvorenosť voči svetu, komunikáciu a porozumenie, ba dokonca akúsi „základnú vľúdnosť“. Tam, kde neexistujú žiadne záväzné normy, sa to všetko stráca v zmätku neodôvodnených bigotných presvedčení a mocenskej svojvôle. Pokiaľ následkom toho nezahynieme, sme odsúdení na to, aby sa s nami všetko znova a znova opakovalo. Nechutná to predstava!
.svet cez kľúčovú dierku
Určitý druh „tieždemokracie“, ktorý sa okolo nás dovoláva slova tak vytrvalo, až nám z toho zalieha v ušiach, odmieta záväznosť akýchkoľvek noriem či hodnôt, označujúc každý vážnejšie zaujatý postoj za „fundamentalizmus“. Keďže vraj naše „hodnotové súdy“ môžu byť iba svojvoľné, potom nielen interpretácia minulosti, ale aj vyvodenie dôsledkov pre budúcnosť, môžu byť len vecou náhodnej voľby jednotlivca v štýle „dnes si dám boršč“. Takto sa nám práve uplynulé 20. storočie so všetkými zlyhaniami a hrôzami, ktoré ešte sú v živej pamäti súčasníkov, nevyhnutne začína javiť ako šerý dávnovek, ktorému nerozumieme, a preto od neho radšej odvraciame zrak. Nezabudne sa pritom s patričným „mediálnym pokrytím“ zdôrazniť, že nemá zmysel babrať sa v minulosti, že treba pozerať vpred, že vyrovnanie sa sminulosťou je iba vybavovanie si účtov; a vôbec, že sa na to treba vykašľať a venovať sa dôležitejším veciam, napríklad sledovaniu reality show. Totiž: „realita“ je vraj to, čo je bezprostredne súčasné, a najvernejší je jej obraz vtedy, keď ju môžeme študovať cez kľúčovú dierku – najlepšie na dverách spálne, kúpeľne alebo záchodu. Čo by dnes povedal Laurence Sterne so svojím famóznym podozrením, že „kľúčovou dierkou vchádza do sveta viac hriechu a skazenosti než všetkými ostatnými dierami dohromady“? Dnešné médiá – nielen bulvárne – nám zväčša vnucujú opačné posolstvo. Apelácia na naše nízke pudy sa nám prezentuje ako výraz demokracie (v podrepe sme si všetci rovní) a obscénna sprostota ako nástroj očisty od pokrytectva (niet morálky – niet pokrytcov; niet noblesy – niet snobov; nie sú ľudia – nie sú problémy). Svet, ako ho vnímame, sa nám následne rozpadá do nesúvislej zmäte banalít a nezrozumiteľností. Máme síce k dispozícii internet, desiatky televíznych kanálov, elektronické knižnice, „printové“ médiá … ale ako tú záľahu informácií interpretovať, čo dôležité sa z nej dozvedieť a ako to použiť pre život? „Kde je múdrosť, ktorú sme stratili vo vedomostiach, kde sú vedomosti, ktoré sme stratili v informáciách?“ vzdychá moderný básnik.
Strácame tak kontakt nielen s predchádzajúcimi generáciami, ale aj s potomkami a medzi sebou navzájom. To, čo bolo, je vraj mŕtve a teda irelevantné. Budúcnosť je nenarodený plod, ktorý vraj máme vo svojej moci, ktorý však nemá práva. A prítomnosť je „vecou názoru“. Pod „názorom“ sa tu rozumie akékoľvek neodôvodniteľné, urážlivé, stupídne alebo fanatické presvedčenie. Prázdnota sa musí zaplniť. Hurá, každý späť k vlastnému futbalovému klubu, kmeňovým kúzelníkom a domácim bôžikom!
.všetko je podvod, za všetkým sú oni
Opísané platí, ako už bolo naznačené, nielen pre spolužitie jednotlivcov, ale aj pre spolužitie spoločenstiev, národov, civilizácií. „Zmätenie jazykov“ sa prejavuje aj vo vnútri politických systémov aj na poli medzinárodných vzťahov. Alain Finkielkraut pred časom výstižne poznamenal, že dnes už nestretáme ľudí, ktorí pri slove „kultúra“ siahajú po revolveri (toto nutkanie mal Goebbels), ale o to častejšie tých, ktorí pri zmienke o rozume tasia svoju „kultúru“. Opäť zaujímavý paradox: kultúra, ktorej podstatou je komunikácia medzi ľuďmi, kultúra – výraz ľudskej schopnosti prekračovať seba samého, tá istá kultúra sa tu zaklína ako dôvod na odmietnutie komunikovať, narcistické obzeranie vlastného pupku a pestované umenie nevidieť ani centimeter za vlastné humno. Aktuálne je „kultúra“ napríklad dôvodom na tvrdenia, že „demokraciu“ neslobodno vnucovať odlišným národom (zdanlivo nevinný názor), ale aj že odlišné národy sa skladajú zo zvierat, ktoré nie sú schopné „demokracie“ ani slušných vzťahov, a preto ich treba ponechať, nech sa navzájom pobijú. Neveríte? Čítajte webové diskusné skupiny!
Ale tam, kde nie je možný rozhovor, nastupuje sila. Tam, kde nezavážia argumenty, zavážia heslá, ktoré zmobilizujú väčšiu silu než heslá protivníka. Potom sa napríklad na pôde OSN vyplatí radšej robiť hluk a ostentatívne gestá (aplauz kanibalskému diktátorovi, piskot prezidentovi USA); ale hlavne nič nevysvetľovať! Niet na to času, nemá to účinok a ešte sa vystavujeme nebezpečenstvu, že nás „vlastní“ nebudú pokladať za dostatočne veriacich.
Po druhé: tam, kde sa svet prestáva javiť ako zmysluplný, prístupný rozumovému poznaniu, tam, kde neposkytuje ľuďom ani dostatočný pocit bezpečia, ani dostatočný pocit možnosti rozhodovať o sebe, t. j. tam, kde sa ľudia v rastúcej miere cítia ako pasívne obete nevyspytateľných globálnych procesov, mocenských hier či evolučného výberu, tam nastupujú falošné vysvetlenia a falošné recepty na spásu. Tieto majú charakter konšpiračných teórií a zároveň predostierajú návody na to, ako zlikvidovať mysteriózneho vinníka a totálne zmeniť svet revolučnou akciou.
Označeným vinníkom môžu byť nadnárodné spoločnosti, Židia, križiaci, jezuiti, slobodomurári, CIA, mimozemšťania, bicyklisti, drobnochovatelia, kotlári, inštalatéri – všetko zaručene zdokumentované! V každom z nás sa pritom skrýva infernálne temný kúsok perfídneho inštalatéra; preto bdelosť revolucionára a ochota hubiť nepriateľov nemá jasnú hranicu. Takýto pohľad obsahuje aj spomenutú „perspektívu kľúčovej dierky“, keďže za každou ľudskou dôstojnosťou (normou, inštitúciou, vierou) vidí len ukrývaný podvod a svinstvo.
A tak môžeme sledovať svet, ktorý dnes hádže za hlavu nedávne zlyhania – ako tí v básni zvečnení červenoarmejci zahadzujú „mrcinu históriu“– a odstraňuje tak ďalšie a ďalšie prekážky na ceste k tomu, aby si mohol zopakovať všetky vražedné somárstva nanovo. Isteže, fašistické aj komunistické experimenty sa globálne skompromitovali, a ani skutočnosť, že majú vo svete svoje zatuchnuté rezíduá a zatvrdnutých pohrobkov, neznamená ich nevyhnutnú renesanciu. Ale ideologické šialenstvo – a masové hnutia, ktoré táto démonická sila mobilizuje – sa môže prezentovať pod rôznymi menami a zástavami, ale s podobnou podstatou štruktúry masových bludov a s podobnými mechanizmami ich pôsobenia.
.iba v rámci nedokonalosti
V tomto momente by čitateľ mohol namietať, že tu opäť vyvolávam (hoci pod rafinovanou maskou) ďalší pocit bezmocnosti, že aj ja bubnujem na ďalšiu mobilizáciu proti abstraktnému Nepriateľovi (s veľkým N), že aj ja kreslím „manichejský“ obraz sveta rozdeleného na nezmieriteľné zoskupenia, v ktorom platí „buď – alebo“, že aj ja chcem cenzurovať názory oponentov, alebo že sa tu opäť prisahá na jedinú, exkluzívnu a bezpodmienečne správnu cestu. Keďže nemienim zapierať svoje presvedčenie, že vojny vo svete neodstránime skandovaním pacifistických hesiel, bude mi možné vytknúť, že aj mne dochádzajú argumenty, v dôsledku čoho sa uchyľujem k násiliu, hoci len v podobe teoretickej možnosti. A last but not least, mohli by mi vytknúť, že prezentujem radikálny kultúrny pesimizmus, ktorý bol aj súčasťou istých radikálnych pravicových hnutí v histórii. Preto treba doplniť niekoľko vysvetlení.
Ak sme presvedčení, že slobodná spoločnosť je hodná zachovania a ak skutočne rozumieme, čo tento pojem znamená, mali by sme – a to je určitý test – byť aspoň do istej miery oslobodení od ideologického osprostenia. Malo by to tak byť predovšetkým preto, lebo je nám zakázaný cynický pohľad na ľudí, ktorý by z nich robil prosté objekty prírodných zákonov alebo našich vlastných manipulácií. Po druhé aj preto, lebo neveríme, že politika je všeliek, no neveríme ani, že politiku je možné vyškrtnúť z ľudského života v mene nejakého svetského ideálu dokonalej spoločnosti bez napätí a bez konfliktov. A tiež preto, lebo akceptujeme reálnych ľudí aj inštitúcie napriek ich nedokonalosti a smrteľnosti.
Ak však odmietame tvrdenia typu: „Demokracia nie je vhodná pre kultúrne odlišných ľudí“, nie je to preto, že im chceme vnucovať mechanicky jednotný model, ale preto, že ich pokladáme za príslušníkov toho istého ľudského druhu, k akému patríme sami. A práve preto vieme, že bez ohľadu na technické detaily život v slobode a pod vládou dobrých zákonov je aj pre nich lepší než život v neslobode, pod vrahmi a tyranmi. Napokon, mali by sme vedieť, že pri všetkej viere v možnosti zlepšovania nášho spoločného údelu nesmieme kvôli tomu vymeniť človeka za niečo nadľudské (a teda neľudské), či už v „nordickej“ alebo „sovietskej“ verzii, ale ani vo verzii vyrobenej v nových genetických laboratóriách. Ak by to hneď – pri stave dnešných technológií – bolo možné, nemáme na to morálne právo a nesmieme si to dovoliť. Kým trvajú dejiny, tento život a tento svet, máme vždy čo robiť v ich rámci. Prehupnúť sa za tento rámec v podobe nadčloveka nie je v našich ľudských kompetenciách.
Inými slovami, ak si chceme zachovať slobodný a slušný svet, musíme akceptovať jeho nedokonalosť. Nie pre túto nedokonalosť samu, ale pre hlbší zmysel, ktorý sa za ňou skrýva. V jej rámci máme vždy čo zlepšovať a dokonca to musíme robiť; ale pozor: v jej rámci. Za všetkých to zhrnul 10 rokov po Hitlerovom nástupe k moci významný teológ a bojovník proti totalitarizmu – neskôr nacistami popravený – Dietrich Bonhoeffer: „Možnože zajtra nastane súdny deň. V takom prípade sa radi vzdáme úsilia o lepší svet. Skôr však nie.“
Autor je politológ, poradca predsedu NR SR a spolupracovník KI
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 46/2005 dňa 14. novembra 2005.
