Sloboda je koncept, ktorý sa v ľudských dejinách strácal a objavoval, ktorý v niektorých obdobiach nemal zmysel a v iných iba označoval fakt, že človek formálne nie je otrokom. Sloboda je moderný koncept, pre ktorý väčšina jazykov dávnych čias nepoznala výraz, a ktorý si musel počkať na lineárny čas, aby mohol vzniknúť s jeho dnešným obsahom. Lineárny je čas, v ktorom sa ľudské osudy a dejiny nepohybujú v kruhu ustavične sa opakujúceho božského mýtu.
Lineárny čas je pre moderných ľudí samozrejmosťou, ale nebol ňou vždy. Ako moderní ľudia vieme, že to, čo sa až do tohto okamihu stalo, je uzavreté a nedá sa zmeniť, leda ak v sci-fi fantáziách o cestovaní v čase. Ako moderní ľudia teda vieme, že históriu nemožno zmeniť, ale vieme aj, že ju môžeme prepísať v ľudskej pamäti zakliatej v knihách a dokumentoch. Tie možno skartovať, nechať zmiznúť, sfalšovať, prepísať. Často to aj robíme, ale keď to robíme, vieme, že je to trik a podvod, lebo to, čo už bolo, je definitívne, a dá sa to iba zatajiť či prekrútiť. Ak to robíme, robíme to preto, lebo chceme meniť súčasný a budúci svet, nie ten minulý, v ktorom sa stalo, čo sa stalo „a už sa nikdy neodstane“.
Tých, ktorí dnes popierajú holokaust, nemotivuje potreba povedať pravdu o histórii, dokonca ani ochrániť páchateľov holokaustu (už ich priveľa nežije), ale potreba zvrátiť geopolitické dôsledky holokaustu, teda dnešnú realitu, dnešné mapy, dnešnú morálku, dnešné postavenie pohrobkov fašizmu, legitimizovať dnešné konšpiračné teórie, legitimizovať dnešné mýty (napríklad arabského sveta).
Ako moderní ľudia vieme, že súčasnosť ako komplexný, ale uzučký výsek sveta, ktorý práve vnímame, sa neustále a neúprosne posúva po lineárnej časovej osi a každú sekundu je tu nové a nové „teraz“. A vieme, že na tej osi, ktorá je ešte na ceste časom pred nami, je budúcnosť, ktorú nepoznáme, i keď akési blízke fragmenty z nej môžeme tušiť. Niektoré sa totiž vopred ohlasujú a iné práve ovplyvňujeme. A sú i veci, ktoré vieme vopred, lebo súvisia s prírodnými cyklami – vieme, že po dni príde noc a opäť deň, že príde jar, po nej leto, po ňom jeseň a po jeseni zima. Ale nikdy to nie je presne tá istá jar či zima, ony sú iba cyklicky sa navracajúcimi zmenami teploty, ktoré diktuje vzdialenosť konkrétneho segmentu povrchu Zeme od Slnka na jej eliptickej a excentrickej dráhe. A tá Zem i to Slnko spolu rotujú s miliónmi iných hviezd okolo centra galaxie, ktorá tiež letí medzi miliónmi iných galaxií rozpínajúcim sa vesmírom, a nikdy sa teda nemôžu vrátiť na to isté miesto. A na pozadí tých (z vesmírnej perspektívy bezvýznamných) zmien teploty a tých zmien vegetácie sa odohrávajú ľudské životy, ktoré však ročné obdobia nevracajú na to isté miesto. Iba máloktorí z nás uvidia sto jarí a sto zím a každá z nich je i tak iná. A pamätáme si, že každá bola iná.
Človek by povedal, že vzhľadom na práve opísanú nespochybniteľnú a nemilosrdnú realitu bol čas vo vnímaní ľudí lineárny odjakživa. Nebol. To iba my, moderní ľudia, si rovnako ťažko vieme predstaviť jeho začiatok ako jeho koniec. Vždy predsa musí byť nejaké predtým a nejaké potom, tvrdíme. Fyzici (pýtal som sa ich) však hovoria, že náš vesmír má asi tak 14 miliárd rokov, pred ktorými sa odohral Veľký tresk, a že o tom, čo bolo pred Veľkým treskom, nemá význam hovoriť (aj na to som sa pýtal), lebo vtedy vznikol i čas ako jedna z dimenzií štvorrozmerného priestoro-času. Ak to vravia všetci fyzici, bude to nepochybne tak, ale to, že v tomto prípade nemá zmysel otázka na „predtým“, sa vymyká silám predstavivosti bežného človeka. Ako to všetko súvisí so slobodou? Úzko – slobodným, v tom našom zmysle slova slobodným, možno byť iba vtedy, keď je nejaké „predtým“, nejaké „teraz“ a predovšetkým nejaké „potom“. To „predtým“, ktoré nemôžem meniť, ale v ktorom sa rozhodovalo o tom, čo prežívam teraz, a „teraz“, keď sa rozhoduje o tom, čo bude „potom“. Iba v medziach toho „tu a teraz“, v ktorom si skutkami vyberáme z miliárd možných „potom“, má zmysel hovoriť o slobode. A ľudia o nej v našom zmysle slova ani nehovorili, kým vnímali bohov ako veľkých a všemocných bábkarov, ktorí majú ľudí pripútaných na špagátikoch a určujú ich osudy, a kým vnímali čas ako uzavretý kruh.
.božskí bábkoherci
Bohovia starého Sumeru i Egypta, a nakoniec i bohovia starých Grékov, boli, aspoň čo sa týka ľudí, božskými bábkohercami – mali medzi sebou najrôznejšie spory a intrigy a mnohé si vybavovali cez ľudí, ktorých osudmi manipulovali. Najväčší antický epos, Homérova Iliada, je rozprávaním o vojne, v ktorej jej ľudskí aktéri nemôžu sami určiť takmer nič. Trójska vojna vznikla, lebo sa tri najvýznamnejšie bohyne sporili o to, ktorá je najkrajšia, a poverili rozhodnutím trójskeho plejboja Parida. Ten dal to sporné jabĺčko Afrodite, ktorá sa mu odvďačila najkrajšou ženou sveta, božskou Helenou. Najprv ju však bolo potrebné ukradnúť jej manželovi. Zvyšné dve božské kolegyne i toho manžela to namrzelo a zvyšok príbehu je ten epos, kde aj tí najväčší hrdinovia, ako Achilles a Hektor, majú scenár svojho osudu vopred napísaný. Čas antických Grékov bol už tak trochu lineárny, najmä v ich civilnom a politickom živote, ale v ich mytológii, tom nadčasovom príbehu bohov, nebolo veľa miesta pre ľudskú slobodu. Bohovia polyteistických náboženstiev sú tak trochu ako zväčšené personifikácie ľudských vášní, ako nadrozmerní a mentálne zväčša nevyrovnaní čudáci či nezrelí adolescenti, ktorí žijú večne a majú aj množstvo ľudských slabostí a možno sa pred ich vražednými náladami chrániť – napríklad obetami. A možno s nimi aj uzatvárať výhodné obchody – napríklad pomocou obetovania toho či onoho. V podstate však nakoniec diktujú scenár dejín, ktorému ľudia uniknú iba náhodou – ak sa ktorýsi boh zapletie s pozemskou ženou a podobne. Ak ľudia veria, že sú iba bábkami v rukách božských bábkohercov, sloboda je vyprázdnený pojem.
.uzavretý časokruh
Ľudia na úsvite civilizácie ešte nezaznamenávali svoju históriu a vnímali práve iba tie, so železnou zákonitosťou sa vracajúce cykly života a smrti, západov a východov slnka, ročných období, pohybu hviezd na oblohe. Nevyhnutne sa im muselo zdať, že čas je uzavretým kolesom, ktoré sa krúti stále rovnako – zrejme z vôle bohov. Nebol dôvod myslieť si, že sa to, čo ľudia vnímajú, niekedy dramaticky zmení. Zmysel malo predovšetkým naučiť sa od predkov všetku ich múdrosť a opakovať ich život. Z kruhu času nebolo úniku a aj osudy všetkých boli akosi vopred dané, napísané vo hviezdach či niekde inde. Kruhové vnímanie času mali rovnako starí Mayovia ako starí Číňania, starí Indovia a starí Sumeri. Americký historik Thomas Cahill sa vo svojej knižke Dary Židov (The Gifts of the Jews) pokúša opísať, čo bolo také zvláštne a nové na Avramovej (Abrahámovej) ceste zo Sumeru do Kanaánu, a vraví, že práve rozhodnutie, že počúvne iný imperatív, ako nemenné zvyky predkov, a vydá sa na cestu do neznáma, za inou budúcnosťou. Bolo to ešte pred rozkvetom helénskej kultúry, ale podľa Cahilla by aj neskôr starí Gréci Avramovi porozprávali príbeh o Prometeovi a zdôvodnili ním, že sa nemá nikde pechoriť. Syn Titana Iapeta Prometeus sa totiž vzoprel Diovi, a teda nemennému osudu, aby zachránil ľudí, ktorých sám z hliny vytvoril a ktorých chcel Zeus vyhubiť, lebo sa mu nepozdávali ich maniere. Prometeus doniesol ľuďom oheň, ktorý ukradol bohom, ale naučil ich aj taviť kovy a vyrábať nástroje, skrotil pre nich zvieratá ako koňa a býka, postavil im prvú loď a dal im vedomosti o liekoch. Dal teda ľuďom budúcnosť. Za toto porušenie železných pravidiel uzavretého kruhu času ho Zeus škaredo potrestal, ale to je iný a dlhý príbeh.
Gréci, hoci potomkovia tých, ktorých Prometeus tak obdaroval, by Avramovi poradili, aby nikam nešiel, lebo osud mu predurčil iné. Aj starí Číňania by ukázali na železnú logiku opakujúceho sa zverokruhu, ktorý predurčuje ľudské osudy. „Na každom kontinente, v každej spoločnosti, by dostal Avram tú istú radu, akú dajú jedného dňa múdri muži, natoľko rozdielni ako Herakleitos, Lao-c’ a Sidharta, svojim učeníkom: nevydávaj sa na cesty, ale seď; upokoj sa pri rieke života, medituj o jej toku, ktorý plynie bez prerušenia a bez významu – o všetkom, čo bolo, je alebo príde – až kým nevstrebáš dokonale ten vzorec (kolobeh) a nezmieriš sa s Veľkým kolesom a so svojou vlastnou smrťou a smrťou všetkých vecí v tejto skorumpovateľnej sfére,“ napísal Thomas Cahill.
Prvá známa literárna pamiatka, Epos o Gilgamešovi, hovorí o mytologickom príbehu, ktorý sa dá pripísať dobe tak 2600 rokov pred naším letopočtom a teda asi 700 až 800 rokov pred Avramovou (Abrahámovou) cestou do Kanaánu (zápis Eposu o Gilgamešovi sa datuje do rovnakého času ako Abrahámova cesta do Kanaánu – teda asi 1850 pred naším letopočtom). Na rozdiel od Tóry či Starého zákona to však nie je rozprávanie lokalizované v lineárnom čase – odohráva sa akoby v čistých „zlatých časoch“ mimo zmysluplného pozemského času. Thomas Cahill: „Príbeh Gilgameša, ako príbehy bohov samotných, patrí do sveta hviezd. Je myslený ako model pre svojich poslucháčov, ktorí v každom prípade verili, že všetko dôležité, všetko archetypálne, sa už buď stalo, dávno stalo, alebo sa práve deje – nie je možné stanoviť pre také udalosti správny gramatický čas, keďže sa vyskytujú mimo času – mimo pozemskej reality nedôležitých okamihov. Pre všetkých starovekých ľudí (s výnimkou Izraelitov – ľudí, ktorí sa neskôr stanú Židmi) bol čas, ako o ňom rozmýšľame my, nereálny. Reálne bolo to, čo bolo nebeské a archetypálne. Pre nás, dedičov židovského vnímania, je pravdou presný opak: skutočný čas je pozemský čas; Večnosť, ak na ňu vôbec myslíme, je koncom času (alebo iba ilúziou).“ Pointou úvahy Thomasa Cahilla je totiž to, že až židovský monoteizmus zmenil paralyzujúce vnímanie času ako večného a nemenného kruhu na slobodu dávajúci lineárny čas.
.zmena, čas a sloboda
Pre Židov ako prvých začala byť podľa Thomasa Cahilla história „procesom odvíjajúcim sa v čase, ktorého smer a koniec nemôžeme poznať, iba ak by nám Boh nejako naznačil, čo sa stane. Budúcnosť nebude tým, čo sa už stalo predtým; vlastne jedinou známou realitou budúcnosti je, že sa ešte doteraz nestala. Je nepoznateľná a to, čo bude, nemôžu veštci odhaliť – napríklad čítaním z hviezd či zo zvieracích vnútorností. Nekontrolujeme budúcnosť; a v hlbokom zmysle ju nekontroluje ani Boh, lebo budúcnosť je spoločnou zodpovednosťou tých, ktorí ju ovplyvňujú svojimi terajšími skutkami. Z toho dôvodu obsahuje koncept budúcnosti – prvýkrát – prísľub nového, namiesto opakovania toho starého, čo už bolo. Nie sme odsúdení kliatbou na zánik, nie sme viazaní nejakým vopred určeným osudom; sme slobodní. Ak sa môže stať čokoľvek, sme skutočne oslobodení – tak oslobodení, ako izraelitskí otroci, keď prekročili More trstín (Červené more).“ Podľa Thomasa Cahilla sa ten úžasný zmysel pre čas (a pre slobodu) nezjavil Izraelitom naraz. Čo začalo výzvou Avramovi – Abrahámovi, aby opustil svoje miesto a ľud a vypravil sa v ústrety neznámemu osudu, vyvrcholilo asi v roku 1250 pred naším letopočtom povolaním Mojžiša, aby vyviedol svoj zotročený ľud z Egypta zanoreného do cyklického času diktovaného rozmarnými bohmi, „kde všetko, čo bude, už bolo, a všetky dôležité otázky už boli zodpovedané a vytesané do kameňa“. Podľa Cahilla práve tie dva veľké úniky spolu – Abrahámov zo Sumeru a Mojžišov z Egypta, nám dávajú celkom nový cit pre minulosť a budúcnosť – minulosť ako to, čo zakladá prítomnosť, a budúcnosť dokonale neznámu. To bolo pre Židov, civilizáciu i koncept slobody neskutočne dôležité: „Ale čo je prítomnosť? Je to len okamih, ktorý krátko zažiari medzi minulosťou a budúcnosťou, nehodný zvláštnej úvahy? Nie, je to pulzujúci a dobiela rozžeravený stred všetkého ďalšieho rozprávania, nepravdepodobný priesečník času a večnosti, okamih, v ktorom možno vždy nájsť Boha.“ Hoci je to základný koncept našej civilizácie, nemáme si to prečo pamätať, ak sme nečítali Starý zákon očami Thomasa Cahilla. Napísal o Židoch oslobodených z Egypta, že „bude si vyžadovať všetok um a oddanosť tohto ľudu počas celej jeho histórie, aby si uctil minulosť bez jej zbožňovania, aby sa sklonil pred zahmleným tajomstvom budúcnosti bez toho, aby z nej pociťoval strach, ktorý je vyhradený iba Bohu, a aby nezotrvával ani v uchovanej minulosti, ani v predstavovanej (či obávanej) budúcnosti, ale v prítomnej chvíli“. Židom sa to nejako podarilo a zanechali to západnej civilizácii a cez ňu aj všetkým ľuďom v podobe samozrejmostí, ktoré kedysi neboli samozrejmosťami – lineárneho času, osobnej zodpovednosti a slobody. Teda slobody rozhodnúť sa aj zoči-voči takej autorite, akou je jediný Boh. Nemyslime si, že je to také samozrejmé. V islamskom ponímaní naozaj takýto koncept slobody neexistuje – bol by rúhaním. Čas sa pre doktrínu islamu zastavil v 7. storočí. Fyzici vravia, že čas bol odjakživa lineárny a nie cyklický, ale sloboda sa viaže na vnímanie a nie na fyziku. A vnímanie je relatívna vec.
.história sa neopakuje,
psychologický pravek sa však stále hlási o slovo, nezmizol s novým vnímaním času a slobody. Pravek ľudského vnímania času a osudu je zrejme zapísaný do našej archetypálnej psychickej výbavy tak hlboko, že sa ustavične vracia. Horoskopy sú stále ohromným kšeftom a ešte potrvá veky, kým budú veštkyne z kariet, z dlane či z čohokoľvek iného definitívne bez práce. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia sú schopní zaujímať sa o to, v akom znamení ste sa narodili, a robiť z toho závery o vašej povahe, či dokonca osude. Akoby bol rozum vybavený prepínačom medzi racionalitou a čírym iracionálnom, ktorý funguje celkom svojvoľne. Možnosť vidieť budúcnosť či minulosť natoľko rezonuje s dokonale utajenými túžbami, že sa „duchárske“ televízne filmy a seriály predávajú ako teplé rožky. Thomas Cahill označuje lineárny čas i koncept slobody ako dary Židov, ktoré si užívame a nevieme, odkiaľ prichádzajú. A tých darov možno podľa neho nájsť v mysli moderného človeka podstatne viac. A musím dodať, že ľudská myseľ, plná archetypálnych atavizmov, sa proti nim búri.
Jednou z jedovatých podôb tejto vzbury je ošúchaná veta, že „história sa opakuje“. História sa jednoducho neopakuje, i keď sa mnohé jej epizódy môžu na seba podobať. Tá veta je „intelektuálskou“ táraninou. Stalo sa z nej klišé, ale porodil ju atavizmus, ktorý sa hlási o slovo priamo z hĺbky čias, keď bol ľudský čas uzavretým kruhom roztáčaným nevyspytateľnými bohmi. Iba kozmetickou úpravou tejto táraniny je marxistický pseudokoncept o špirále, po ktorej sa pohybuje história. Tá sa podľa tejto vedecky sa tváriacej táraniny vracia po historickej kružnici na to isté miesto, ale o vývojový stupienok vyššie. Marxov koncept „historického materializmu“, kde sa dejiny riadia tromi všemocnými dialektickým zákonmi, ktoré si „požičal“ od Hegela, je tiež iba atavizmom, ktorý sa vracia späť, do čias, keď o budúcnosti nerozhodovali slobodní ľudia, ale bohovia. V Marxovom poňatí, pravda, nejde o svojvôľu prerastených ľudských fantázií, ale o čosi viac – o univerzálne zákony, ktoré sú vraj votkané priamo do tkaniva, z ktorého sa skladá ľudská spoločnosť. Tento nezmysel má pre slobodu rovnaké dôsledky, ako viera v panteón polyteistických bohov, ktorí hýbu osudmi úplne bezmocných ľudí. Zrejme nič si nezaslúži väčšiu ochranu ako sloboda. Vyžaduje si to poznať jej nepriateľov. Poznáte ich podľa toho, že sa chcú zbaviť lineárneho času a nepoznateľnej budúcnosti.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 16/2007 dňa 16. apríla 2007.
