V tomto novembri má demokratická revolúcia z roku 1989 symbolických osemnásť. Je to vek prvovoličov, ktorí sa v tých pamätných dňoch narodili. V tom istom mesiaci máme aj okrúhle 90. výročie boľševického prevratu v Rusku – výstrelom z Aurory odštartovaného experimentu s polovicou zemegule.
Keď hovoríme v tejto súvislosti o „revolúciách“, treba si jednako uvedomiť, že sú tu významné, dovolím si povedať priamo až fundamentálne rozdiely. Veľké revolúcie novoveku sa asociujú v Európe najmä s pokusmi vybudovať nový svet na troskách minulosti, s pokusmi o uskutočnenie dovtedy utopických predstáv prostredníctvom správnej reorganizácie všetkého na báze niečoho, čo sa vydávalo za vedecké poznanie. Antikomunistická revolúcia v Európe na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sotva uplynulého 20. storočia bola naopak revolúciou, ktorá odmietla doposiaľ posledný a možno najambicióznejší pokus o budovanie „krásneho nového sveta“ prostredníctvom totalitného plánovania, ovládnutia a bezprecedentných zločinov.
Ak našu revolúciu interpretujeme týmto spôsobom (napriek tomu, že mnohí z nás naďalej vykazujú sklon snívať o všelijakých „virtuálnych realitách“), potom to nebol ďalší pokus o skok do novej doby, ale návrat k predpokladom normálneho života. Zdôrazňujem – normálneho života – teda nedokonalého ale skutočného života v nedokonalom ale skutočnom svete. K tomuto skutočnému svetu patria napríklad slobodná ekonomika, úcta k súkromnému vlastníctvu, morálka desiatich prikázaní, vláda zákona, reprezentatívne vlády, občianska sloboda a zodpovednosť. Patrí k nej aj politika, so všetkým svojim klbčením, ako oblasť činnosti, ktorá je určujúca pre ľudskú prirodzenosť a ktorú pri všetkých sťažnostiach na ňu nemožno z našej existencie vyškrtnúť ako niečo postrádateľné a nahraditeľné. François Furet, historik (a exkomunista), ktorý je známy vysoko erudovanými prácami zbavujúcimi Francúzsku revolúciu z roku 1789 aj komunizmus rôznych ideologických mystifikácií, mal asi pravdu, keď na začiatku deväťdesiatych rokov povedal niečo v tom zmysle, že napriek všetkým ováciám nevyšla z východnej Európy ani jedna nová myšlienka. Áno, a práve v tomto bola naša revolúcia skutočná, oslobodzujúca a spontánna – v návrate k osvedčenému. (Spontánna napriek všetkým hlúpym konšpiračným teóriám.) Bolo to opätovné prihlásenie sa k slobode – nie neobmedzenej, zato však skutočnej, aj s napätiami, rizikami a zodpovednosťou, ktoré prináša život v nej – a to je pre ľudskú bytosť na tomto svete jediný „normálny život“.
Isteže, nie všetko z vyššie naznačených hodnôt sa naozaj uskutočnilo. Mnoho ľudí zažilo vážne sklamania a vážne trápenie. Nie všetci občania sú slobodymilovní a nie všetci sú zodpovední. Od oných čias sme museli absorbovať nejednu morálnu facku a byť svedkom nejednej urážky ľudskej dôstojnosti a nejedného príkladu ľudského pokrytectva, drzosti, hlúposti a – najmä v niektorých oblastiach ako Balkán – aj neľudskej krutosti. Nerád by som tu vyzýval na nejaké lacné, povrchné zmierenie s týmto skutočnosťami, ktoré by bolo bezcitné voči obetiam, poukazujúc na to, že ide o „daň za demokraciu“. Ak však pozorne študujeme korene mnohých zlých vecí, ktoré sa behom postkomunistického obdobia diali, a snažíme sa z nich vyvodiť poctivé dôsledky, zistíme nielen to, koľko aktérov bývalého režimu sa na nich podpísalo – to nie je to najdôležitejšie, a nemusí to platiť vždy, so striedaním generácií to vlastne platí čoraz menej. To, čo by sme si mali uvedomiť v prvom rade, je skutočnosť, že zvládanie utrpenia a riešenie konfliktov vyplývajúcich z hriešnej a hriechom porušenej ľudskej povahy, je možné iba tam, kde spoločnosť priznáva vlastnú nedokonalosť, kde ľudia akceptujú zodpovednosť, povinnosť rozhodovať sa a brať ohľad, kde si uvedomujú, že sú, a kde dokážu žiť ako morálne osoby. A totalitný systém túto hlavnú výzvu a možnosť – žiť ako morálna bytosť – vo svojej podstate ničí. Tam, kde ju celkom nezničí, je možné iba zachovávanie zvyškov ľudských hodnôt vo zvyškoch súkromia, alebo jednoducho: disidentská existencia. A antitotalitný disident si svoj disidentský život nezvolil preto, že by mu spôsobovalo potešenie sedieť v base alebo byť obťažovaný tajnou políciou, ale preto, že je to život v pravde, ktorý by nakoniec mohli a mali žiť aj ostatní.
Patrí k nedorozumeniam modernej doby, že nesloboda sa často vydáva za pravú (autentickú) slobodu, kým slobodná myseľ za myseľ uzavretú či odcudzenú a akt oslobodenia od totalitarizmu sa označuje za krach nádejí na lepší svet. Pád komunizmu naozaj vnímali s nostalgiou aj niektorí pokrokárski intelektuáli na Západe a nemuseli to byť práve komunisti. K vytváraniu dojmu uzavretej dejinnej perspektívy nechtiac prispel aj Francis Fukuyama, oslavujúc koniec komunistických režimov svojou provokatívnou, no nie najšťastnejšie formulovanou tézou o „konci dejín.“ Ale zbavenie sa falošných ilúzií svetského mesianizmu vôbec neznamená koniec možnosti usilovať o lepší svet. Dejiny nekončia, ak pod dejinami rozumieme našu rozvíjajúcu sa aktívnu súčasť na skutočnom svete, čo znamená aj neustále riešenie skutočných a nie vymyslených problémov. To, čo pred osemnástimi rokmi skončilo, bol falošný program založený na falošnej filozofii dejín. Táto falošná filozofia nás robila otrokmi akýchsi objektívnych zákonov, údajne vedecky nespochybniteľných s údajne nezvratným vyústením. My však na dejinách participujeme tým, že ich zároveň tvoríme. Ak existuje nejaký pokrok, potom spočíva v stále lepšom uvedomovaní si nášho miesta v poriadku všetkých vecí, a v pestovaní našej morálnej schopnosti osvedčiť sa v záväzkoch, ktoré z tohto vyplývajú. Sloboda je predpokladom aj výsledkom takéhoto neustáleho „úsilia o osvedčenie“. V tomto zmysle dejiny naopak znova začali, boli opätovne objavené spolu s tým, ako sme si opätovne uvedomili, že realita je našťastie príliš zložitá na to, aby sa dala vtesnať do zjednodušených ideologických schém, aby sa budúcnosť dala dopredu exaktne plánovať a aby sa spontánnosť života dala totálne ovládnuť.
Tak ako mali udalosti spred osemnástich rokov svoj medzinárodný kontext, má ho aj dnešná únava a dezilúzia z postkomunistických reforiem sprevádzaná silnejúcou vlnou populizmu na viacerých miestach Európy aj sveta. Znovu sa dostávajú k slovu tí, ktorí predstierajú, že vlastnia návod na šťastie, a že ho uskutočnia, ak na to dostanú neobmedzenú moc. Všetko spomenuté teda nasvedčuje, že prišiel čas na opätovnú reflexiu. A nielen na ňu. Aj na to, aby sme sa pozviechali z našej novozískanej letargie, pripomenúc si, že to, čo sa u nás udialo v novembri 1989, nebol lacný dar, ktorý smieme prehajdákať. Otvorila sa možnosť, ktorá je zároveň výzvou. Táto možnosť a výzva dosiaľ trvá.
Autor je politológ a spolupracovník KI.
Dňa 14. novembra 2007 sa v Trnave uskutoční sympózium na tému „Osemnásť rokov hľadania dobrej spoločnosti.“ Pri tejto príležitosti odznejú prednášky týkajúce sa tak reflexie postkomunistického obdobia ako aj totalitnej minulosti. Viac informácií o sympóziu nájdete na webstránke KI tu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2007.
