Politikov strany Smer stále trápia ceny pohonných hmôt. Pripomeňme minuloročnú predvolebnú kampaň, kedy sa tieňový minister financií Igor Šulaj blysol výrokom, že štát by mohol zabrániť zvyšovaniu cien benzínu a nafty hedgingom. Možno i to prispelo k tomu, že Robert Fico si nakoniec vybral za financmajstra radšej Jána Počiateka. Nerealizovateľnosť tejto idey totiž brala dych bez ohľadu na to, či súčasný šéf Daňového riaditeľstva SR Igor Šulaj myslel hedging (zabezpečenie, fixovanie) cien ropy alebo benzínu.
Absurdný nápad I. – hedging
Ak ropy, tak potom je problém v tom, že štát nevlastní rafinériu, v ktorej by ju mohol spracúvať. Slovnaft totiž aktuálni koaliční partneri Smeru „predali“ v roku 1995 spoločnosti Slovintegra. Momentálne nevlastní štát v rafinérii ani jednu akciu. Čo by teda s hedgovanou ropou robil? Ak myslel fixovanie cien benzínu, tak sa vynára ďalší problém. Kde by sme (my ako štát) benzín s pevnou cenou predávali? Nevlastníme maloobchodnú sieť čerpacích staníc. Benzinol totiž Fond národného majetku pod kontrolou pánov z HZDS, SNS a ZRS v roku 1995 predal spoločnosti Slovnaft. I keď Protimonopolný úrad akvizíciu nechcel schváliť, pretože veľkopredajca pohonných látok by tak získal 80%-ný podiel aj na maloobchodnom trhu, Mečiarova vláda si poradila tak, že vymenila predsedu úradu. A šťastnej budúcnosti Slovnaftu už nič nestálo v ceste. Pohľad do minulosti býva poučný. I keď deväťdesiate roky boli divoké, paralely sa objavujú i v súčasnosti.
Zisky Slovnaftu klesajú
Premiér sa nechal počuť, že sa mu nepáči, ak zároveň rastú ceny ropy i zisky rafinérskych spoločností. V každom biznise sa adekvátnosť zisku počíta ako percento z obratu. Slovnaft mal v roku 2006 tržby 121,50 miliardy korún a zisk pred zdanením 7,92 miliardy (6,5%). Zaujímavé je, že v roku 2005 tento podiel predstavoval 11,1%. Pri výrazne nižších tržbách dosiahla rafinéria výrazne vyšší zisk. Teraz môžeme hádať: mal na Slovnaft výchovný vplyv nástup novej vlády alebo pokuta, ktorú mu v roku 2005 udelilo ministerstvo financií? Spoločnosti minulý rok kvôli rastúcim cenám ropy (aj napriek posilňujúcej korune) stúpli náklady na nákup ropy o viac ako 20 miliárd korún. Čisté tržby išli hore iba o 17,8 miliardy. Ak je niečo na celom príbehu čudné, tak potom práve tento nepomer. Slovnaft naozaj mal rezervy. Z pohľadu budúcej konkurencieschopnosti firmy však nemusí byť škrtenie ziskov výhodné.
Fico trafil vrchol
V grafe je názorne vidieť, ako si obe Dzurindove vlády odniesli vzostup svetových cien ropy. Prvá Dzurindova vláda prebrala moc 30. októbra 1998. Cena ropy vtedy bola 14,40 dolárov za barel (1 b = 159 l). Na minimum klesla v decembri 1998 (10,65 USD/b). Vtedy sa začal vzostupný trend, ktorý trval až do 14. júla 2006, kedy dosiahla historický rekord cena americkej ropy aj ropy Brent. Po vypuknutí izraelsko-libanonskej vojny sa ich cena priblížila na dosah k 80 USD/b. Premiér Fico sa teda svojím nástupom do premiérskeho kresla 4. júla 2006 „trafil“ do vrcholu skoro 8 rokov trvajúceho trendu takmer presne. Čo nasledovalo ďalej? Cena ropy na trhu spadla v priebehu polroka o 33% a v polovici januára sa dostala na 50 USD/b a benzín k 33 Sk/l. A vláda sa tvárila, že je to aj jej zásluha. Voliči, ktorí nemajú o tvorbe cien poňatia, si to naozaj mohli myslieť. Mimochodom, ak by štát začal v auguste podľa Šulajovho plánu ropu „hedgovať,“ denná strata z tejto operácie by dosahovala takmer 6 miliónov korún a benzín by sme stále tankovali za 42 Sk/l.
Absurdný nápad II. – regulácia
Vráťme sa ešte raz do minulého leta. Fico sa okamžite po nástupe k moci pustil do boja s vysokými cenami palív. Ešte v auguste sme tankovali natural aj naftu za viac ako 42 Sk/l. Na jednom z prvých rokovaní vlády nový premiér vyhlásil, že štát zvažuje tri možnosti, ako znížiť ceny palív: úpravou spotrebných daní, dohodou so Slovnaftom alebo cenovou reguláciou.
Ľudia, ktorí téme rozumejú, sa mohli začať chytať za hlavu. Regulácia cien? V žiadnom členskom štáte EÚ tento nástroj nepoznajú. Ktorá firma by tu bola ochotná predávať palivá za regulované ceny? Veď aj ten nenávidený Slovnaft predáva mimo Slovenska viac ako tri štvrtiny svojej produkcie. Prečo by ako súkromná spoločnosť nemohol vonku predávať všetok tovar? Dôsledky by boli nepredstaviteľné. Pamätáte si ešte rady áut pred „benzínkami“ počas komunizmu? Ako dlho by sa tu zdržali maloobchodné siete OMV, Jet alebo Shell? Radosť by však mali čerpacie stanice v blízkom zahraničí od Wolfsthalu cez Hodonín, Starý Hrozenkov až po tie poľské a maďarské. Nielen tie ukrajinské, ako je to už dnes. Ich tržby by rástli závratným tempom. Zároveň by vďaka spotrebným daniam stúpali príjmy tamojších vlád a klesali príjmy tej našej. Ťažko uveriť, že to premiér myslel vážne.
Iný Fico v roku 2005?
Úvaha o znížení spotrebných daní má hlavu a pätu. Robert Fico to musí vedieť, pretože ako opozičný poslanec predložil vo februári 2005 spolu s Igorom Šulajom a skupinou poslancov strany Smer návrh na zníženie spotrebnej dane z minerálnych olejov. V odôvodnení sa tvrdí, že „pozitíva takéhoto opatrenia sú predovšetkým v znížení tlaku na infláciu, na úrokové miery, v stabilizácii podnikateľského prostredia a sociálnej situácie obyvateľstva“. Čo z toho dnes nie je aktuálne? Návrh je pripravený profesionálne a obsahuje aj dopad na štátny rozpočet v rokoch 2005-2007. Celkom logicky predpokladá, že pri znížení spotrebnej dane stúpne dopyt po palivách a výkonnosť hospodárstva, čo výpadok príjmov nahradí. A o koľko chceli páni poslanci daň znížiť? Pri benzíne o 90 halierov na 14,60 Sk/l a pri nafte o 1,80 na 12,70 Sk/l. Spolu s nižším výberom DPH by to pri benzíne predstavovalo zlacnenie o viac ako korunu, nafta by mohla ísť dole o 2,10.
Druhá najvyššia spotrebná daň
Stará pravda: spotrebné dane a DPH tvoria viac ako polovicu konečnej ceny pohonných hmôt. Ak stojí liter benzínu 37 korún, priamo do štátnej pokladnice putuje 21,40. Keď teda najbližšie naberiete za tisícku, tak vedzte, že ste štát práve podporili sumou 578 korún. Navyše, výber spotrebných daní z minerálnych palív je nenáročný a nedochádza pri ňom k výrazným únikom. Pekné peniaze pre štát. Protihodnota pre platcov sa nedá vypátrať.
Minimálnu spotrebnú daň nám určuje EÚ. Pri benzíne je to 359 eur/1 000 litrov, pri nafte 302 eur/1 000 litrov. Keď ju minister financií Mikloš v júni 2003 naposledy upravoval (aby zvýšil zle odhadnuté príjmy štátneho rozpočtu), jedno euro stálo 41,70 korún. Už vtedy sme spĺňali minimálne úrovne, ktoré od nás pred vstupom únia požadovala. Lenže koruna sa odvtedy výrazne posilnila. Ak sme pred štyrmi rokmi zaviedli daň v prepočte 370 eur/1 000 litrov, tak v súčasnosti znamená pri benzíne rovnaká spotrebná daň (15,50 Sk/l) úžasných 460 eur/1 000 litrov, pri nafte (14,50 Sk/l) je to fantastických 430 eur/1 000 litrov. Vyššia daň na benzín sa platí len v deviatich krajinách EÚ. Pri nafte sme dokonca na druhom mieste, viac za ňu platia len Briti. To je vysvetlenie, prečo v Rakúsku kúpime palivá lacnejšie ako na Slovensku. Veru tak, kým Rakúšania platia spotrebnú daň na naftu v prepočte 10,15 Sk/l, my svojej vlasti dávame o 4,35 koruny viac.
Ak politikov trápi cena benzínu, mali by sa zamýšľať nad možnosťami, ktoré držia v rukách. Od ich vôle totiž závisí viac ako 50% konečnej ceny. Oni rozhodujú. Teoreticky, ak by sa Slovnaft rozhodol, že bude benzín na Slovensku vo svojich „čerpačkách“ predávať „sociálne“ a úplne zadarmo, i tak by sme pri stojane platili 18,45 Sk/l. Všetky tieto peniaze by išli štátu (15,50 Sk spotrebná daň a 2,95 Sk DPH). Čísla a fakty nepustia. Reformou minulej vlády sa štát rozhodol, že bude viac zdaňovať spotrebu a menej zárobky ľudí a firiem. Socialistická vláda by si to mala uvedomovať a netváriť sa pohoršene, ak bude liter benzínu zase stáť 40 korún.
Autor je nezávislý komoditný analytik.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 5/2007.
