Euro prežilo 20 rokov, deklarovaná dôvera občanov Slovenska k nemu je po 10 rokoch vysoká a v médiách prevažujú pozitívne hodnotenia oboch výročí. Pohľad na podstatu eura a eurozóny však odhaľuje ich systémové chyby, problémy a riziká.
Chyby sa odvíjajú od vytvorenia eura ako nástroja hlbšej centralizácie EÚ. Tú európski politici realizujú „salámovou metódou“ pod eufeministickým názvom „čoraz užšia únia“. Euro tak zaviedli ako jediné zákonné platidlo, nahradzujúce domáce meny a eurozónou vznikla menová únia európskych štátov s jednou centrálnou bankou a nekrytou menou, v ktorej majú vlády možnosť prenášať finančné záťaže na iných členov. Puto európskych politikov k takejto eurozóne determinuje zachraňovanie eura za každú cenu a garancie záchrany a udržania členských štátov v eurozóne. Jej fungovanie charakterizujú a problémy vyvolávajú politická centralizácia a intervencionizmus.
Týka sa to osobitne podporovania morálneho hazardu, tým finančnej nezodpovednosti, vlád a bánk. V takejto menovej únii bez reálnej hrozby defaultu jej členských štátov majú vlády motiváciu byť fiškálnymi čiernymi pasažiermi a prenášať záťaže aj na držiteľov eura, daňovníkov a voličov iných členských krajín. Euro zvyšuje ich motivácie k zadlžovaniu, o to viac keď majú garancie záchrany a pomoc od ECB.
Dvere transferovej únie tým otvorilo uplatňovanie bail-out princípu a nakupovanie štátnych dlhopisov ECB. Napríklad euroval odsunul záväzky zadlžených vlád a bremeno krytia v prípade ich nesolventnosti preniesol z bánk na daňovníkov eurozóny. Morálny hazard najviac vyvoláva ECB, ktorá drží nad vodou euro, štáty a banky. Príkladom je nedávne kvantitatívne uvoľňovanie, teda jej každomesačný nákup dlhopisov, prevažne štátnych, v objeme 2,6 biliónov eur. Opatrenia prehlbujú dlhovú krízu, odsúvajú jej riešenie a dlhodobé negatíva zvyšujú. Zdrojmi problémov je i nerešpektovanie pravidiel, ich selektívny výklad a meniace sa pravidlá.
Dôsledkami sú enormný nárast verejných dlhov v eurozóne, neochota vlád šetriť, realizovať ekonomické reformy a ozdraviť bankový sektor, vytlačovanie úverov súkromnému sektoru a prehlbovanie cyklických výkyvov. Eurozóna ako transferová únia prispieva aj k rastu nacionalizmu, podkopávaniu hodnôt ako osobná zodpovednosť a ku koncentrácii moci. To sa zvýrazní v prípade ďalších krokov k fiškálnej a politickej únii.
Euro prežilo 20 rokov len vďaka masívnym intervenciám ECB a za cenu väčších problémov a hrozieb pre prosperitu, slobodu a peňaženky ľudí do budúcnosti. Môže ešte napáchať značné škody a eurozóna sa môže rozpadnúť v kontexte blížiacej sa recesie, vážnych finančných problémov Talianska a Francúzska a najmä budúceho eurofinancovania implicitných dlhov priebežných dôchodkových systémov. Slovenskí občania sú tak v pasci systémových problémov eura a pokusov regulátorov o záchranu eurozóny a jej členov.
Výzvou je odbúravať systémové príčiny problémov eurozóny. Začať by sa mohlo zákazom kvantitatívneho uvoľňovania a iných nákupov štátnych dlhopisov ECB aj na sekundárnom trhu, ukončením eurovalu a zákazom bail-out princípu, umožnením bankrotov štátov, bánk a vyviazania členského štátu z eurozóny. Za systémovú alternatívu považujem menovú konkurenciu akýchkoľvek mien alebo iných platobných prostriedkov, dosiahnutú odstránením všetkých prekážok slobodného trhu s peniazmi. Ak by sme vtedy boli v eurozóne, tak až na základe našich demonštrovaných preferencií pri slobode voľby mien by sa reálne ukázala miera našej dôvery k euru.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 13. januára 2019.
