Ceny ropy či ceny iných komodít sa v danej chvíli odmietajú podriadiť racionálnej logike – teda ich reálnemu dostatku či nedostatku. Ekonómia sa opäť pohybuje v rozbahnenom teréne očakávaní a stádových nálad a peniaze to stojí nás všetkých.
A je to ešte horšie. Trhy, ako ich opisuje v článku o ropnej cenovej bubline Michal Májek (viac tu), vykazujú prakticky všetky znaky emocionálnych deformácií rozhodovania, ktoré doposiaľ stihla psychologická teória opísať. Ale, koniec koncov, nie iba psychologická teória, ale aj poprední ekonómovia. Tí už dávno vedia, že pravdu o trhoch je najlepšie hľadať práve v tom rozbahnenom teréne medzi ekonómiou a psychológiou. Lebo človek z mäsa a kostí nie je racionálny počítač, ale iracionálna a emóciami ovládaná bytosť. Platí to bez obmedzenia aj na obchodníkov a analytikov, a to dokonca aj v okamihoch, keď sedia pred monitormi svojich počítačov a „hádžu“ koeficienty do vzorcov.
.očakávania, ľútosť…
Ekonomický guru a profesor financií na univerzite Yale Robert Shiller opísal štyri výsostne psychologické mechanizmy, ktoré sú základom takzvaných behaviorálnych (od behavior – správanie v zmysle psychologickom) financií. Ide o teóriu vyhliadky či očakávania (prospect theory), o teóriu ľutovania premeškaných príležitostí (regret theory), o ukotvenosť (anchoring) a o prílišnú či nedostatočnú reakciu.
V teórii očakávania, vyhliadky, ide o to, že ak niečo vopred vnímame ako možnú stratu, ovplyvní to naše rozhodnutia väčšmi než očakávanie zisku. Máme silnú averziu k stratám, čo paradoxne znamená, že ľudia sú ochotní viac riskovať, keď sa chcú vyhnúť strate, než keď chcú zarobiť.
Teória ľútosti nad premeškanou príležitosťou sa týka citovej reakcie na to, čo vnímame ako naše chybné rozhodnutie. V prípade investovania ide napríklad o reakciu na nákup akcií, ktoré potom padli alebo na premeškanie príležitosti na nákup akcií, ktoré následne stúpli. Investori si preto môžu držať akcie, ktoré klesli, aby sa vyhli ľútosti nad zlou investíciou a zahanbeniu z priznanej straty. Presne to je i dôvod, pre ktorý idú aj investori často s davom a kupujú to, čo aj iní – strata spôsobená zlým rozhodnutím, ktoré však urobili aj všetci ostatní, sa akosi ľahšie znáša i ospravedlňuje.
Ukotvenosť je viera, že súčasná cena je tá správna, súčasný trend je ten rozhodujúci. Presnejšie povedané, čím vzdialenejší v čase, čím dávnejší nejaký fenomén (v tomto prípade cenový), tým nám pripadá menej významný. Nedávny krátkodobý vývoj niekedy interpretujeme ako dlhodobý trend aj vtedy, ak nám dlhodobé údaje vravia niečo iné.
Vďaka tomu, že zvykneme prikladať príliš veľkú váhu najnovším správam a menšiu iným či starším dátam, reagujeme prehnane alebo nedostatočne. To robia aj investori na trhoch. Ľudia majú tendenciu k optimizmu, keď ide trh nahor a k pesimizmu, keď trh klesá. Preto padajú ceny príliš pri zlých správach a stúpajú privysoko pri dobrých. V cenách ropy je to, samozrejme, najčastejšie presne naopak.
To všetko sú psychologické faktory, ktoré vstupujú do interakcie s objektívnymi faktormi, akými sú skutočný stav zásob a dopytu či skutočné, a nie domnelé geopolitické krízy. Vstupujú do interakcie a niekedy prevážia a prekričia všetko ostatné. Vtedy sa trh vymkne z kĺbov. Býva to často.
.gBD – Gloom Boom & Doom report
Ľudia na trhu s ropou či s inými komoditami sú rovnako skupinovými ľuďmi ako všetci ostatní. Často majú tendenciu správať sa ako stádo, utekať tam, kde ostatní, prepadnúť panike, keď jej prepadnú ostatní. Medzi ekonómami existujú aj špecialisti na takéto situácie a nečudo, že sú často viac sociálnymi psychológmi než ekonómami. O mániách a panikách na trhu vedia ľudia, odkedy existujú finančné trhy. Písal o nich už v 19. storočí vtedajší slávny redaktor časopisu The Economist Walter Bagehot. Americký ekonóm Charles Kindleberger, jeden zo spoluautorov Marshallovho plánu, napísal ešte v roku 1972 knihu o histórii finančných kríz, ktorú nazval Mánie, paniky a pády. Tiež je možno viac psychologická ako ekonomická. Analyzuje v nej typický priebeh vzniku „bubliny“ i jej prasknutie, pri ktorom obyčajne prichádza mnoho ľudí o peniaze. Finančné mánie a paniky, ktoré idú mimo logiky normálneho obchodného cyklu, ktorý možno kontrolovať, majú svoju typickú a znovu a znovu sa opakujúcu štruktúru. Manická fáza investovania, ktorú opisuje, naozaj pripomína manickú fázu psychotika, ktorému zrazu „siaha more po kolená“ a ktorý sa cíti nezraniteľným. Nie všetci však musia vždy bežať tam, kde zvyšok stáda. Možno stačí stať sa pravidelným čitateľom Gloom Boom & Doom reportov.
Ako píše autor uznávaných správ s týmto názvom Marc Faber, originálny človek a svojská autorita medzi ekonómami, ktorí sa venujú panikám a bublinám na trhu, správy GBD majú za cieľ varovať investorov, na základe ekonomických, sociálnych a historických trendov, keď sa investičné témy stanú široko akceptovanými, a vyznačujú sa preto vysokými cenami a vysokým rizikom. GBD tiež ustavične hľadá možnosti na práve nemilovaných a klesnutých trhoch. Fabera niekedy volajú aj „Doktor Doom“ (niečo ako doktor Záhuba, doktor Zatratenie) a má rád práve také situácie, v ktorej sa práve zrejme nachádza trh s ropou. Faber hlása „opačné“ investovanie, vymanenie sa z masovej psychológie trhu, vymanenie sa z jeho mánií, paník a zrútení. Ale, ako vedia sociálni psychológovia, to sa ľahšie povie než urobí.
.proroctvá, ktoré sa plnia samy
Ľudské úsudky a tým aj konanie, podliehajú mnohým psychologickým zákonitostiam a fenoménom. Medzi naozaj zaujímavé fenomény určite aj v súvislosti so správaním sa obchodníkov s komoditami patrí takzvané sebanapĺňajúce proroctvo, ktoré niektorí nazývajú aj „Pygmalion efekt“. Robert Merton, autor konceptu, chcel ním opísať zistenie, že naše očakávania a presvedčenia vzťahujúce sa na nejakú situáciu či ľudí, pravdivé či nepravdivé, majú nakoniec tendenciu tú situáciu alebo ľudí ovplyvniť. Funguje to zrejme tak, že si najprv vytvoríme isté očakávania voči ľuďom či okolnostiam (tie nemusia byť vôbec oprávnené). Potom tie očakávania najrôznejším, zväčša neuvedomovaným a nepriamym spôsobom dávame najavo, signalizujeme. Ľudia potom majú tendenciu akosi automaticky prispôsobovať svoje správanie týmto signálom a to pôvodné očakávanie sa tak môže stať pravdou. Najznámejšou ilustráciou tohto efektu je dnes už viac ako tridsaťročný klasický experiment psychológa Roberta Rosenthala a jeho kolegyne Lenory Jacobson. V osemnástich školských triedach vybrali úplne náhodne 20 percent detí, o ktorých potom učiteľom povedali, že sú v „intelektuálnom rozkvete“, teda že budú rýchlo napredovať. Po roku sa ukázalo, že tie náhodne vybrané deti naozaj „kvitli“, napredovali vo viacerých ukazovateľoch a stúplo im aj namerané IQ. Rosenthal o tom uvažoval tak, že učitelia komunikovali svoje očakávania mimovoľne neverbálnymi signálmi, výrazom, dotykom, pozornosťou, čo ovplyvnilo u detí ich vnímanie samých seba aj ich nároky na seba samých. A to sa nakoniec premietlo i do skutočného výkonu. Všetci máme tendenciu správať sa podľa toho, ako sa k nám správajú, aké signály dostávame. Napĺňame očakávania iných, uskutočňujeme predpovede iných. Platí to aj v prípade správania sa obchodníkov na ropných trhoch. Sú v skupine, ustavične dostávajú podprahové signály od ostatných obchodníkov v skupine a napĺňajú očakávania v nich zašifrované. Ak si dostatočne veľká skupina ľudí obchodujúcich na trhu vytvorí negatívne očakávania, prv či neskôr trh nasleduje – bez ohľadu na ich oprávnenosť či logiku.
Do patológie vývoja cien ropy a iných vecí sa zrejme zvyknú miešať aj iné psychologické javy. Jedným z nich by mohla byť i kognitívna disonancia, ktorú opísal už pred polstoročím americký psychológ Leon Festinger. Ide o veľmi nepríjemné vnútorné napätie, ktoré vzniká, ak máme v mysli dva vzájomne si odporujúce informácie či koncepty. Napätie je tým väčšie, čím väčšia je relatívna dôležitosť tých vecí pre nás a čím výraznejší je konflikt medzi nimi. Disonancia je veľmi silným motivačným faktorom, ktorý nás núti meniť správanie a korigovať jednu z dvoch strán konfliktných informácií tak, aby viac neboli v konflikte – trebárs aj lžou, potlačením pravdy, vytesnením, bagatelizovaním. Na potvrdenie svojej teórie sa Festinger dokonca votrel medzi príslušníkov sekty, ktorej psychopatická vodkyňa presvedčila jej členov, že 21. decembra toho roku príde koniec sveta, a že iba oni budú zachránení mimozemšťanmi. Keď sa to nestalo, presvedčenie členov sekty nevyprchalo, ale sa ešte zosilnilo. Jednoducho neuniesli disonanciu vyplývajúcu z rozporu medzi skutočnosťou a ich vierou a myšlienku, že boli takí nekonečne hlúpi, a tak svoju vieru jednoducho revidovali v tom zmysle, že mimozemšťania nakoniec svet zachránili a nemuseli tak zachraňovať špeciálne ich. Ani investori sa nemôžu vyhnúť mučivej disonancii, ak uveria nejakej fikcii a investujú do nej, a tak radšej korigujú fakty a hľadajú vysvetlenia, prečo fikcia vlastne nebola fikciou a oni sa nechovali hlúpo. Disonancia po zjavne chybnom rozhodnutí spôsobuje, že radšej korigujeme to, čo vnímame, aby nám tak bolo ľahšie so sebou samým.
Možno by sme mohli v súvislosti s trhmi hovoriť aj o ďalších psychologických konceptoch, ako o teórii externých a interných atribúcií (hľadanie príčin a viny v sebe či mimo seba), o úsudkoch ovplyvnených prevládajúcou náladou, o našom sklone vyhľadávať selektívne informácie, ktoré potvrdzujú naše predstavy o sebe a vôbec všetkom. Vlastne čokoľvek, čo psychológia vie o zdrojoch „neobjektívnosti“ našich úsudkov možno aplikovať na úsudky tých, čo kupujú a predávajú na komoditných trhoch. Ťažko vlastne povedať, kde sa končí ekonómia a začína sa psychológia. Splývajú.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 13/2008 dňa 24. marca 2008.
