Parlamentné voľby sa v Českej republike a na Slovensku konali s odstupom dvoch týždňov, čo ponúka ideálnu príležitosť porovnať ich výsledky a možné dôsledky.
V čom boli voľby, resp. výsledky volieb do Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky a do Národnej rady Slovenskej republiky podobné? Je toho viac ako dosť. V Čechách aj na Slovensku získali najviac hlasov strany, ktoré sa definujú ako sociálno-demokratické, teda ľavicové, hoci „ľavicovosť“ Smeru je diskutabilná. A aj keď ani v Čechách ani na Slovensku v čase písania tohto článku nebola ešte vymenovaná vláda, je jasné, že „víťazi“ volieb ju zostavovať nebudú. Ani v jednej z republík totiž „víťaz“ nezískal väčšinu poslaneckých kresiel. A v oboch republikách majú „víťazi“ problém nájsť si koaličných partnerov pre väčšinovú vládu.
Nové strany a výmeny lídrov
Ďalšou podobnosťou volieb v ČR a SR je to, že do každého z parlamentov sa dostali dve nové politické strany. V Čechách TOP 09 Karla Schwarzenberga a Věci veřejné Radka Johna, na Slovensku SaS Richarda Sulíka a Most-Híd Bélu Bugára. Tesne pred bránami oboch parlamentov ostali po dve politické strany. ĽS-HZDS ani SMK neprekročili päť percentný prah, ku ktorému im chýbalo niekoľko desatín percenta. Pred bránami Českého parlamentu sa ocitli KDÚ-ČSL a Strana práv občanů ZEMANOVCI, ktorým tiež chýbalo do prekročenia päť percentného prahu iba niekoľko desatín percenta. Miernou odlišnosťou je skutočnosť, že zatiaľ čo v Čechách išlo o jednu parlamentnú (KDU-ČSL) a jednu neparlamentnú (ZEMANOVCI) stranu, tak na Slovensku unikli parlamentné kreslá dvom bývalým parlamentným stranám.
České aj slovenské parlamentné voľby mali ešte jednu spoločnú črtu. V oboch krajinách odstúpili niekoľko mesiacov pred voľbami z postov lídrov predsedovia dvoch najsilnejších pravicových strán. Kým Mikuláš Dzurinda odstúpil z kandidátky už začiatkom februára 2010, Mirek Topolánek tak učinil až koncom marca. Dôvody boli síce odlišné (Dzurinda kvôli nevyjasnenému financovaniu SDKÚ-DS, Topolánek kvôli politicky nekorektným výrokom), v každom prípade však tieto kroky ovplyvnili predvolebnú kampaň i výsledok volieb. Minimálne v tom zmysle, že uchránili obe politické strany pred väčším odlivom nespokojných voličov ku konkurenčným stranám, ktoré sa tiež pohybujú v pravej časti politického spektra. Noví volební lídri týchto strán, teda Iveta Radičová i Petr Nečas, sa zrejme stanú aj novými predsedami vlád.
Jednoduchšiu úlohu bude mať Petr Nečas, keďže na povolebnom Kongrese ODS bol 20. júna 2010 zvolený aj do pozície predsedu strany, pretože Mirek Topolánek odstúpil nielen z postu volebného lídra a z kandidátky do parlamentu, ale aj z postu predsedu ODS. Mikuláš Dzurinda si post predsedu SDKÚ-DS podržal, čo môže byť v blízkej budúcnosti zdrojom napätia i konfliktov vo vnútri najsilnejšej vládnej strany.
Nie je prezident ako prezident
Hoci v Čechách i takmer tri týždne od parlamentných volieb nová koaličná vláda ešte stále nebola zostavená, na českej politickej scéne to nikoho obzvlášť nevzrušuje. Možno preto, že po roku, čo v Čechách vládla úradnícka vláda, nepociťuje nikto akútnu potrebu okamžite ju nahradiť. A tak sa môže stať, že napriek tomu, že slovenské parlamentné voľby boli dva týždne po českých, Slovensko bude mať novú koaličnú vládu skôr. Na Slovensku je pocit potreby urýchlene nahradiť súčasnú populisticko-nacionalisticko-autoritatívnu vládu niečím civilizovanejším oveľa silnejší.
V oboch republikách hrá dôležitú úlohu pri menovaní vlády prezident. V jeho právomoci je nielen menovať vládu, ale ešte predtým poveriť predstaviteľa (žiadalo by sa napísať predsedu, keby neexistovali výnimky) niektorej politickej strany zostavením vlády. Pričom to, koho prezident poverí zostavením vlády, nie je špecificky upravené žiadnym zákonom, takže je len na prezidentovi, aby rozhodol, koho považuje za víťaza volieb a koho poverí (ako prvého) zostavením vlády.
A tu sa predsa len ukázali určité rozdiely medzi obomi krajinami. Kým v Čechách prezident Václav Klaus čakal na prvé rokovania politických strán, prezident Ivan Gašparovič bol výnimočne aktívny a už na druhý deň po oznámení oficiálnych výsledkov volieb poveril zostavením vlády predsedu strany, ktorá síce získala najviac voličských hlasov a najviac poslaneckých kresiel, ale ktorá má zároveň takmer nulový koaličný potenciál. Parafrázujúc bývalého francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, prezident Gašparovič „premeškal príležitosť mlčať“. Z výsledkov volieb a z prvých vyjadrení predstaviteľov strán, ktoré sa dostali do parlamentu, bolo totiž zrejmé, že šance Roberta Fica zostaviť väčšinovú vládu sa blížia k nule, zatiaľ čo šance na vytvorenie stredo-pravej koaličnej vlády sú vysoké.
Václav Klaus si na rozdiel od Ivana Gašparoviča počkal niekoľko dní na prvé rokovania lídrov parlamentných strán a následne poveril najsilnejšiu politickú stranu v parlamente, ktorá preukázala, že má koaličných partnerov pre väčšinovú vládu. Za zmienku stojí i ďalší rozdiel medzi dôsledkami parlamentných volieb v ČR a SR, ktorým je, že Jiří Paroubek pár hodín po ohlásení výsledkov volieb odstúpil z funkcie predsedu ČSSD, ktorá voľby vyhrala.
Keď už sme pri prezidentoch, je pravdepodobné, že jedným z dôsledkov výsledku volieb v ČR bude zmena voľby prezidenta. Doteraz totiž v ČR volil prezidenta parlament, nová koalícia ale zrejme navrhne priamu voľbu občanmi. V tom prípade sa možno českí prezidentskí kandidáti budú chodiť učiť na Slovensko ako sa má (resp. nemá) robiť predvolebná kampaň.
Iba vládnutie alebo aj reformy?
V oboch častiach bývalej federácie sa v čase, keď vzniká tento článok, delia ministerské kreslá a dohadujú najdôležitejšie body vládnych programov. V prípade českej vlády možno podľa doteraz zverejnených informácií predpokladať, že to bude asi najreformnejšia česká vláda od rozdelenia Československa. Hovorí sa o reforme dôchodkového systému, teda vytvorení druhého sporivého pilieru, reforme zdravotníctva a platení školného za štúdium na vysokej škole.
Slovensko je v tomto prípade v miernej výhode. Dôchodkovú reformu už zrealizovalo, takže v nadchádzajúcom volebnom období bude potrebné robiť iba mierne úpravy a nápravy zásahov, ktoré do systému spravila vláda Roberta Fica. V prípade reformy zdravotníctva je však možné, že sa ju v Českej republike podarí uskutočniť celú (a nie iba čiastočne ako u nás) a to dokonca podľa modelu, ktorý bol pôvodne pripravovaný na Slovensku počas druhej Dzurindovej vlády. V expertnom tíme TOP 09 mal totiž prípravu časti volebného programu zameraného na zdravotníctvo na starosti slovenský ex-minister zdravotníctva Rudolf Zajac.
Pokiaľ ide o platenie školného za vysokoškolské štúdium, kým v Česku sa už tri strany vytvárajúce vládnu koalíciu dohodli na jeho zavedení, prvé vyhlásenia predstaviteľov štvorčlennej vládnej koalície naznačujú, že na Slovensku sa školné v tomto volebnom období zavádzať nebude. Takže jediným výraznejším reformným činom slovenskej vlády možno nakoniec bude iba Sulíkov odvodový bonus, aj keď aj voči nemu sú v rámci formujúcej sa koalície výhrady.
Je po voľbách, zvyknite si
Jednou z nezodpovedaných otázok je, aké postavenie sa ujde „víťazom“ volieb, teda stranám, ktoré vo voľbách získali najviac hlasov, ale na vláde sa podieľať nebudú. A tu sa možno prejaví jeden z rozdielov v politickej kultúre medzi Českou republikou a Slovenskou republiku, ktorý najlepšie vystihuje okrídlená veta, ktorú v NR SR predniesol Vladimír Mečiar počas tzv. noci dlhých nožov v novembri 1994, keď HZDS (spolu so ZRS a SNS) uchopilo moc neuveriteľne diktátorským spôsobom.
Zatiaľ čo na Slovensku sa v súvislosti s funkciou predsedu NR SR spomínajú iba mená členov vládnej koalície (konkrétne Jána Figeľa a Bélu Bugára) v Česku sa objavil aj názor, že predsedom poslaneckej snemovne by mohol byť predstaviteľ najsilnejšej opozičnej strany ČSSD. Nechajme sa prekvapiť.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2010.
